Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, January 25, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111214049
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8111214049.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľov: 1/ O. G., bytom V., J. P. XX, 2/ H. H., bytom J., Z.
XX, 3/ C. G., bytom V., H. XX, všetci právne zastúpení JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou so sídlom
v Prešove, Floriánova 12, proti odporcovi: POLYTRANS, s.r.o., IČO: 31 733 085, so sídlom v Prešove,
Bardejovská č. 24, právne zastúpený JUDr. Antonom Hajdukom, advokátom so sídlom vo Vranove nad
Topľou, Štúrova č. 101, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného

súdu Prešov, č. k. 28C/113/2011-475 zo dňa 19.11.2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) určil, že navrhovatelia v
1. až 3. rade sú vlastníkmi nehnuteľnosti pozemkov parcely registra C, č. M. XXXX o výmere 2 933 m2,
druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. M. XXXX o výmere 1 471 m2, druh pozemku zastavané

plochy a nádvoria, č. M. XXXX o výmere 844 m2, druh pozemku ostatné plochy, č. M. XXXX o výmere 1
341 m2, druh pozemku ostatné plochy zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie V.
a podľa geometrického plánu č. Gp XXXX/XXXX zo dňa 06.08.2014 k novovytvoreným parcelám č. M.
XXXX/X o výmere 587 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. M. XXXX/X o výmere 2 059
m2, druh pozemku zastavané plochy, č. M. XXXX/X o výmere 3 091 m2, druh pozemku ostatné plochy,
č. M. XXXX/X o výmere 485 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. M. XXXX/X o výmere

556 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria každý z navrhovateľov v podiele 1 k celku. Vyslovil,
že o trovách konania a trovách štátu rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rešpektujúc zásadu, že vlastnícku žalobu proti tretej osobe môže
podať jeden z podielových spoluvlastníkov vo veci, o ochranu ktorého ide, aktívna legitimácia zo strany
navrhovateľov v tomto konaní je daná. Uviedol, že po zrušujúcom uznesení krajského súdu vykonal

znalecké dokazovanie a navrhovatelia predložili geometrický plán, na základe ktorého súd pripustil
zmenu žalobného návrhu a takémuto návrhu súd aj vyhovel. Mal za to, že znalecký posudok C... V.
reálne zodpovedal otázku identifikácie parciel, ktoré sú predmetom tohto konania. Odporca poukazoval,
že listinné dôkazy, z ktorých vychádzal znalec, nemajú náležitosti v zmysle vtedy platných zákonov.
Súd prvého stupňa však poukázal na ustálenú súdnu prax v týchto veciach a na to, že v roku 1947,
alebo 1948, kedy sa vyhotovovali grafické plány, neboli technické možnosti také, aby zidentifikovali

parcely takým presným spôsobom, ako je to v súčasnej dobe. Súd mal k dispozícii originál grafického
plánu, ktoré mu priniesla pracovníčka Pozemkového lesného odboru Okresného úradu v Prešove, ktorý
napriek tomu, že mu chýbala úradná pečiatka, niesol všetky znaky originálneho grafického plánu. Keďže
z týchto jediných dostupných podkladov vychádzal znalec, považoval jeho znalecký posudok, čo sa
týka identifikácie parciel, za zákonný a relevantný. Argumentácia znalca pri výsluchu na pojednávaní
dala presvedčivé dôkazy o tom, že postup znalca pri identifikácii parcely bol v súlade s predpismi a

okrem tvrdení odporcu, že tento postup nebol zákonný, odporca nepredložil žiaden relevantný dôkazspochybňujúci samotnú identifikáciu parciel a teda, že predmetné parcely z prídelu nie sú zidentifikované
na miestach, ktoré majú byť.

Ďalšie dôvody, prečo súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľov, boli predložené listinné dôkazy,
v prvom rade výmer, ktorý navrhovatelia predložili (originál súd mal k nahliadnutiu z Okresného úradu
Prešov). V rozhodovacej praxi súdov takýto výmer je podkladom pre určenie vlastníckeho práva v
mnohých iných prípadoch napriek tomu, že neprebehlo ďalšie konanie podľa vtedy platných zákonov.
Tieto okolnosti súd musí brať v širšom kontexte historickej etapy, kedy po pridelení pôdy a začatí

hospodárenia na nej (čo mal súd preukázané z výpovedí účastníkov), prišla doba, kedy vlastníctvo
nehnuteľnostiboloobčanomnaťarchuatítoobčaniasamuselipodvoliťpostupommociv50-tychrokoch,
kedy bola občanom pôda odnímaná a kedy vlastníctvo nehnuteľnosti robilo v socialistickom zriadení
z ľudí občanov druhej kategórie. Správne poznamenal znalec, že ľudia v tej dobe si tieto výmery už
potom nedávali zapisovať do pozemkovej knihy práve z dôvodov, že v 50-tych rokoch už vedeli, že o
tieto pozemky opätovne prídu. Tieto okolnosti musí brať súd v historickom kontexte a pri posudzovaní

vlastníckeho práva tieto okolnosti doby nemôžu byť v neprospech ľudí - právnych nástupcov, pretože
neprávosťakrivdabysaporokochopätovnezopakovala.Súdnapraxtentonázorpotvrdzuje,keďvýmer,
ktorý nebol zapísaný považuje za právny dôvod na úspešné vydržanie predmetných nehnuteľností. Súd
teda uzatvára, že výmer, aj keď nebol zapísaný do pozemkovej knihy, bol titulom pre vydržanie. Právni
predchodcovia navrhovateľov, ktorí predmetné pozemky užívali, boli v užívaní dobromyseľní s tým, že

im vlastníctvo k tejto nehnuteľnosti patrí.

Uviedol, že aj z ďalších listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii, a to konečný prídelový plán s rozvrhom
prídelových cien, výpis z účtov a vyrovnanie ohľadne kúpnej ceny z prídelových pozemkov jednoznačne
vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov vystupovali ako vlastníci predmetných pozemkov aj

voči orgánom štátu a to ešte v roku 1966.

Odporca odvíjal svoju argumentáciu okrem iného aj tou skutočnosťou, že od roku 1972 právny
predchodca odporcu užíval tieto nehnuteľnosti v dobrej viere. List vlastníctva však na tieto nehnuteľnosti
ešte v roku 2006 svedčil navrhovateľom, otázka teda znie, v akej dobrej viere mohol právny predchodca

navrhovateľa-štátnypodnikužívaťtietonehnuteľnosti,akodporcanepredložilpočasceléhokonaniatitul
nadobudnutia týchto nehnuteľnosti pre jeho právneho predchodcu, a teda na rozdiel od navrhovateľov
nemá od čoho odvíjať svoju oprávnenú držbu.

Návrhu navrhovateľov súd prvého stupňa vyhovel, pretože sú aktívne legitimovaní, parcely boli

identifikované v súlade so zákonom, bol predložený geometrický plán, na základe ktorého súd rozhodol,
výmer bol právnym titulom na začiatok držby, 10-ročná lehota na vydržanie bola zachovaná a odporca
nepreukázal titul, z ktorého odvíja ním tvrdenú dobromyseľnosť pri vydržaní.

O trovách konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.

Protitomutorozsudkuvzákonomstanovenejlehotepodalodvolanieodporca.Namietalodňatiemožnosti
konať pred súdom a nesprávne právne posúdenie veci tým, že súd prvého stupňa nepoužil správne
ustanovenia právneho poriadku a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal na to, že súd prvého

stupňa nezohľadnil právne, ako aj formálne vady listín použitých ako dôkaz. Má za to, že v rozsudku
nie je odôvodnená obrana odporcu. Súd prvého stupňa sa podľa jeho názoru vôbec nezaoberal tým,
že navrhovatelia, t.j. dedičia ako oprávnené osoby, si uplatnili reštitučný nárok v súlade so zákonom
č. 229/1991 Zb., a teda, či je možné si takýto nárok uplatniť aj žalobou o určenie vlastníckeho
práva. Poukázal pri tom na vzťah špeciálneho a všeobecného zákona. Poukázal na to, že vo svojom

rozhodnutí sa súd prvého stupňa oprel o neidentifikovateľnú rozhodovaciu prax (neuviedol ani jeden
judikát) bez ohľadu na to, že odporca poukazoval na mnohé vady v predložených listinách, pričom
bol povinný rozhodovať na základe platných hmotnoprávnych predpisov. Poukázal na to, že v konaní
nebol predložený originál výmeru a o vydržaní sa rozhodlo bez akejkoľvek svedeckej výpovede, resp.
iného hodnoverného dôkazu o užívaní týchto pozemkov. Odporca nadobudol časť nehnuteľností na

základe kúpnej zmluvy z 29.9.1997 v dobrej viere, že kupuje od vlastníka, časť v konkurznom konaní
úpadcu G. Y. a.s. a kúpnej zmluvy zo dňa 27.7.1998 pred konkurzom. Odvtedy nerušene pozemky
a stavby na nich užíva ako vlastník zapísaný na LV č. XXXX, LV č. XXXX a LV č. XXXX, k.ú. V..
Na LV nikdy nebola vyznačená obmedzujúca poznámka súvisiaca s pochybnosťou vlastníctva, ani oprebiehajúcich sporoch. Samotní navrhovatelia potvrdili, že odporca, ako aj jeho právni predchodcovia
G. Y. a.s. tieto pozemky užívali najneskôr od 1971 v dobrej viere, že patria odporcovi. V konkurznom
konaní si navrhovatelia neúspešne uplatnili nárok na vyňatie z konkurznej podstaty. Uvedený incidenčný

spor mal ten istý predmet ako táto určovacia žaloba, preto ide o res iudicata. Vo vložke č. XX právni
predchodcovia navrhovateľov nikdy ako vlastníci uvedení neboli. Výmery vydané v roku 1948 neboli
zapísané do pozemkovej knihy, hoci vtedy byť mali podľa stavu do 1.5.1950. Prídelové konanie malo
pokračovať ďalšími úkonmi, a to vyčíslením a zaplatením ceny, vydaním prídelovej listiny, prevzatím
pozemkov do skutočnej držby. Navrhovatelia to pred súdom nepreukázali. Preto ich vlastníctvo nemohlo

byť zapísané do PK, ani do katastrálneho operátu. Tento majetok p. C. sa považoval za majetok,
ktorý bol konfiškovaný štátom, štát ho v dobrej viere spravoval a prevádzal na právneho predchodcu
odporcu (J., š.p.), o čom svedčia listiny predložené v spise. Prídelový plán nebol k výmeru č. XXXX/
XX doložený, a preto je výmer neurčitý z hľadiska polohy a nemožno od neho odvodzovať vydržanie.
Grafické náčrty uvedené v znaleckom posudku nie sú polohopisnými plánmi z hľadiska hodnovernosti
v zmysle vtedy platnej právnej úpravy. Navrhovatelia preto neuniesli dôkazné bremeno z hľadiska

určitosti polohy. Nebol ani predložený originál výmeru. Aj listiny predložené Pozemkovým úradom v
Prešove potvrdzujú, že právny predchodca navrhovateľov nikdy nevlastnil poľnohospodárske pozemky,
iba dostal pridelený pozemok na vlastný dom. Poukázal na to, že G. Y. a.s. sa stal vlastníkom pozemkov
z dôvodu vydržania. Od roku 1971 do roku 1992 uplynula lehota vyše 20 rokov a v tejto lehote bol
dobromyseľným vlastníkom. Titulom boli kúpne zmluvy a hospodárska zmluva z 30.6.1971. Namietal, že

súdprvéhostupňaneumožnilodporcovividieťoriginálvýmerunapojednávaní,pričomniejezaloženýani
v spise. V danom prípade na základe takto vykonaného dôkazu mohlo dôjsť k neprávnemu skutkovému
zisteniu. Súd prvého stupňa sa absolútne nezaoberá správou z Katastra nehnuteľností v Prešove zo
dňa 10.12.2009. Rovnako nezdôvodnil ani správu z katastra zo dňa 20.3.2012, v ktorej sa konštatuje,
že prídely neboli premietnuté do žiadneho z operátov, a preto sa považoval skonfiškovaný majetok za

majetok štátu. Poukázal na to, že z prídelového plánu, ktorý bol vyhotovený a potvrdený v 1953 sa
konštatovalo, že prídelca C. G. mal zaplatiť konečnú prídelovú cenu za pridelený konfiškát vo výške 101
797 Kčs, pričom v konaní nebolo preukázané zaplatenie tejto ceny. Nevyhodnotil list zo dňa 11.5.1965,
ktorý preukazuje, že C. G. nemal zaplatené za pozemky sumu 10 205 Kčs, žiada ju odpustiť a súhlasí
so zrušením prídelových listín. Súd prvého stupňa opomenul aj základný nadobúdací titul právnych

predchodcov odporcov, a to hospodársku zmluvu zo dňa 30.6.1971, z ktorej vyplýva, že k vtedy štátnym
pozemkomsahospodárskouzmluvoupreviedlasprávanaprávnehopredchodcuodporcovatýmtodňom
sazačaloprávovydržaniavprospechprávnychpredchodcovodporcu.Súdprvéhostupňasanezaoberal
vložkou č. XX, z ktorej vyplýva konfiškácia majetku pre Československý štát k 13.9.1958. Poukázal
na to, že v rozsudku poukázal na dobromyseľnosť právnych predchodcov odporcu a potom na záver

názor zmenil. Namieta nesplnenie podmienok hmotnoprávnych podmienok vydržania. Z uvedených
dôkazov má za to, že záver súdu prvého stupňa je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Namietal, že
v napadnutom rozsudku nie je uvedené obdobie, odkedy dokedy plynula doba vydržania. V danej veci
žiadal pripustiť dovolanie. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili navrhovatelia. Sú toho názoru, že súd prvého stupňa
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne
posúdil. Odporca podľa nich nepreukázal žiadne okolnosti významné pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Nepredložil žiaden titul, na základe ktorého by

Československý štát predmetné nehnuteľnosti nadobudol do svojho vlastníctva. Poukázal na zásadu,
že nikto nemôže preniesť na iného viac práv ako má sám a na nálezy Ústavného súdu SR II. ÚS
231/2009 zo dňa 11.6.2009, IV. ÚS 295/2012 z 28.8.2012, II. ÚS 468/2012 z 14.2.2013. Uviedli, že
správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a
takýto správny akt je treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods.

2 O.s.p. vychádzať. Preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne správne a priznal im
trovy odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že je potrebné

napadnutý rozsudok ako nepreskúmateľný zrušiť.

Odporca v odvolaní tvrdí, že napadnutý rozsudok nenapĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Tvrdí, že s niektorými dôkazmi sa súd prvého stupňa nevyrovnal, nezaoberalsa uplatnením reštitučného nároku zo strany navrhovateľov, tzv. intabulačným princípom, nevyrovnal
sa s výhradami odporcu voči hodnovernosti výmeru, ako ani splnením hmotnoprávnych podmienok
vydržania.

Odvolací súd má za to, že odvolacie námietky odporcu v tom smere, že jeho obrana vo vzťahu k
nedostatočnému vyporiadaniu sa súdu prvého stupňa s jeho argumentáciou prednesenou v konaní pred
súdom prvého stupňa, či už v písomnej alebo ústnej podobe, sú opodstatnené. Súd prvého stupňa v
odôvodnení rozhodnutia síce uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a stanoviská

procesných strán, avšak právne závery, ktoré vyvodil z výsledkom vykonaného dokazovania nespĺňajú
parametre vyčerpávajúceho odôvodnenia najmä so zreteľom na poskytnutie odpovedí na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s obranou proti uplatnenému
nároku.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou

rozhodnutia.

Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
každej veci. Judikatúra teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997,
sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti
Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I).

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Podľa § 116 ods. 1

Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (ďalej tiež „OZ“), vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene
(§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná.

Podľa § 145 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec

alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená
(§ 145 ods. 2 OZ).

Podľa § 566 ods. 1 OZ, lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon
určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951; ak

určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať.

To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 2 OZ).

Vydržanie je osobitný originálny (prvotný či pôvodný) spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade

splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby)
dochádza k nemu priamo zo zákona (ex lege). Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia
byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, k vydržaniu nedochádza.Svoj záver o splnení predpokladov vydržania odôvodnil súd prvého stupňa tým, že výmer predložený
navrhovateľmi, hoci nebol zapísaný do pozemkovej knihy, bol s poukazom na rozhodovaciu prax
súdov a historický kontext titulom pre vydržanie. Ďalej uviedol, že právni predchodcovia navrhovateľov

boli dobromyseľní v tom, že im vlastníctvo k nehnuteľnosti patrí, pretože ako vlastníci predmetných
pozemkov vystupovali aj voči orgánom štátu ešte v roku 1966. Keďže parcely boli identifikované v súlade
so zákonom, 10-ročná vydržacia doba bola zachovaná a odporca nepreukázal titul, z ktorého odvíja ním
tvrdenú dobromyseľnosť pri vydržaní, návrhu vyhovel.

Vo vzťahu k námietke odporcu týkajúcu sa hodnovernosti výmeru o vlastníctve pôdy poukazuje odvolací
súd na to, že výmery o vlastníctve pôdy boli perfektné vtedy, ak boli opatrené pečiatkou a podpisom
povereníka alebo aspoň podpisom povereníka. Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj
v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými
listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti (viď rozsudok Najvyššieho
súdu sp. zn. 4Cdo 123/2003). So zreteľom na to nie je možné správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy

platnými predpismi v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt je treba považovať za právny akt
bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať. Z obsahu spisu je zrejmé, že
súd prvého stupňa mal za naviac preukázané, že kópia výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 30.4.1948
predložená navrhovateľmi súhlasí s originálom, ktorý sa nachádza na Okresnom úrade Prešov, pričom
tento dôkaz oboznámil na pojednávaní v zmysle § 129 O.s.p..

Za dôvodnú je však potrebné považovať námietku odporcu týkajúcu sa absencie odôvodnenia v tom
smere, odkedy a na základe akých skutočností mala začať vydržacia doba právnych predchodcov
plynúť, ako aj to, kedy táto doba uplynula. Posúdenie tejto skutočnosti je rozhodným, pretože ide o jeden
z podstatných predpokladov vydržania.

Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec (corpus possessionis).
Prioprávnenejdržbemusíísťotakéfaktickéovládanieveci,priktoromjedanávôľanakladaťsvecouako
sosvojou(animuspossidendi).Dobráviera,ktorájepodkladomtejtovôle,vyjadrujevnútorný(psychický)
stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie

nadobúdateľa, pozitívne presvedčenie, že mu vec patrí, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym
správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej
viere alebo nie je, treba však vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti,
ktorú možno s vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo

nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá
viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať
pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol (zostal)
aj naďalej (subjektívne) v presvedčení, že mu vec patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k
okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu)

vzniku vlastníctva; obdobne to platí pri strate tejto dobrej viery (jej zániku).

Pokiaľideosplnenievšetkýchpredpokladovvydržaniaodvolacísúduvádza,žeznapadnutéhorozsudku
nebolo možné zistiť, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s dobromyseľnosťou právnych predchodcov
v kontexte námietok odporcu, a teda toho, že sa nezaoberal vložkou č. 49, z ktorej vyplýva konfiškácia

majetku pre Československý štát k 13.9.1958, ani tým, že prídelové konanie malo pokračovať ďalšími
úkonmi, a to vyčíslením a zaplatením ceny, vydaním prídelovej listiny, prevzatím pozemkov do skutočnej
držby. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa je pritom zrejmé, že vzhľadom na nezaplatenie
celkovej sumy za pridelené poľnohospodárske pozemky požiadal právny predchodca navrhovateľov
listom zo dňa 11.5.1965 (č.l. 462) o zrušenie prídelovej listiny. Pokiaľ by bolo preukázané, že v tom čase

eštekuplynutiuvydržacejdobynedošlo,mohlamaťtátoskutočnosťvplyvnaposúdeniedobromyseľnosti
týchto právnych predchodcov.

Naviac v odôvodnení rozhodnutia chýbajú úvahy vo vzťahu k tomu, ako sa súd prvého stupňa
vysporiadal so skutočnosťou, že si navrhovatelia k predmetným nehnuteľnostiam uplatnili reštitučný

nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. a neskôr aj podľa zákona č. 503/2003 Z.z., a to v kontexte zásady
lex specialis derogat legi generali.Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesný rámec predstavuje predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu tak, ako vyplývajú z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ustanovením § 1 a nasl. O.s.p.

Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a zároveň vylučujúci
ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť
a to tam ustanoveným spôsobom. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutia je odrazom práva

účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Porušením tohto práva
účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania odníma možnosť
náležite argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov. Len takéto rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné.

Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu.

Odvolací súd preto v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. rozsudok zrušil a v súlade s
ustanovením § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v novom konaní vo veci opätovne rozhodnúť, pričom je potrebné vziať
na zreteľ všetky argumenty navrhovateľov, ale aj odporcu, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce. Bude
potrebné zaujať stanovisko aj k tej skutočnosti, že navrhovatelia si uplatnili vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam aj reštitučný nárok. Rovnako dôsledný spôsobom sa bude potrebné vyporiadať so
splnenímpodmienokvydržania,ktorémusiabyťsplnenékumulatívne.Odôvodneniesúduprvéhostupňa

musí spĺňať požiadavky vyjadrené v § 157 ods. 2 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.