Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/565/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5605208958
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5605208958.5

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej,
členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Ladislava Mejstríka v právnej veci žalobcov: 1/ S. K., nar.
XX.XX.XXXX,bytomvS.,F.G.XXXX/XX,právnezastúpenejspoločnosťouAdvokátskakanceláriaJUDr.
Kvetoslava Kolínová, s.r.o., so sídlom v Žiline, Národná 10, IČO: 47 240 997, 2/ Ing. A. Q., rod. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom v Q., G. XX/X, 3/ Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom v S., C. XXXX/XX, žalobcovia v

2/ a 3/ rade zastúpení splnomocnenou zástupkyňou žalobkyňou v 1/ rade Zuzanou Chládeckou, bytom
v S., F. G. XXXX/XX, proti žalovaným: 1/ Ing. T. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C. L., Q. XXXX/XX,
právne zastúpeného JUDr. Jiřím Martausom, advokátom, so sídlom v C. L., M. U. XXX/XX, 2/ J. B., rod.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C. L., Q. XXXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na
odvolanie žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/336/2005-853
zo dňa 28.05.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobkyňa v rade 1/ v podiele 7/9-ín, žalobkyňa v rade 2/
v podiele 1/9-ina a žalobca v rade 3/ v podiele 1/9-ina sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v
katastrálnomúzemíC.G.,obecLiptovskýMikuláštak,akoichvovýrokovejčastirozhodnutiavymenoval.
Rozhodnutie o trovách konania a trovách štátu si súd vyhradil na čas do 30 dní po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na predmet konania a výsledky vykonaného dokazovania ustálil,
že žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení z dôvodu, že ich postavenie
ako spoluvlastníkov predmetných nehnuteľností sa stalo neistým, nakoľko žalovaní v rade 1/, 2/
boli zapísaní na liste vlastníctva ako vlastníci predmetných nehnuteľností. Žalobcovia preukázali titul
nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, a to žalobkyňa v rade 1/ dedením
po svojom právnom predchodcovi poručiteľovi F. K. (otec) a súčasne darovacou zmluvou uzavretou s

právnymi nástupcami starých rodičov F. K., T. K., rod. Q.. Žalobcovia v rade 2/, 3/ preukázali právne
nástupníctvo po svojom otcovi T. K., právnom nástupcovi starých rodičov F. a T. K., rod. Q.. Nehnuteľnosť
tvoriaca predmet sporu pozemok parc. č. 40/2 bola aj výslovne uvedená v dedičských rozhodnutiach
právnych predchodcov žalobcov v rade 1/ až 3/, ako i v predmetnej darovacej zmluve. Na druhej strane,
pokiaľ žalovaný v rade 1/ odvodzoval svoje právne nástupníctvo od otca T. B., právneho nástupcu starej
matky J. B. a L. Y., od ktorej mala stará matka kúpiť predmetný pozemok, v dedičských rozhodnutiach

sa sporná parcela č. 40/2 nikdy neuvádzala a nebola preukázaná ani kúpna zmluva, ktorou by J. B.
nadobudla od L. Y. uvedenú nehnuteľnosť. Nakoľko žalobcovia preukazovali okrem dedenia aj titul
nadobudnutia vlastníckeho práva od svojich právnych predchodcov z roku 1944, okresný súd aplikoval
právnu úpravu platnú v období platnosti obyčajového práva na území Slovenska do 31. decembra 1950
(teda do platnosti Stredného občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., účinného od 01.01.1951). Podľa
vložky č. 703 Pozemkovej knihy Ondrášovej, ktorej sa priznávala všeobecná hodnovernosť, Liptovská

Ondrášová právni predchodcovia žalobcov v 1/ až 3/ rade, a to starí rodičia F. K. a T. K., rod. Q.
a ich syn F. L. K. boli spoluvlastníkmi vo veľkosti 1/3 každý, pozemnoknižného telesa (označenéhoI) pozostávajúceho zo štyroch parciel, a to 37/2 - lúka vo vnútornosti, 38 - záhrada vo vnútornosti,
39 dom sp 31, hospodárske stavy a 40/2 - roľa vo vnútornosti. Všetky štyri uvedené parcely tvorili
hospodársku a právnu jednotku (jednotná povaha bola označená rímskym číslom I). Podľa uhorského

obyčajového práva na pozemnoknižné teleso v pozemkovej knihe len jednotne možno vpísať vlastnícke
právo. Nemožno vpísať takéto právo na jednotlivé parcely pozemnoknižného telesa, pozostávajúceho
z viacerých parciel. Okresný súd ustálil, že na základe uvedených pravidiel, ako aj na základe štyroch
kúpnopredajných zmlúv zo dňa 13. januára 1944 (vrátane povolenia Štátneho pozemkového úradu
v Bratislave a povolenia Slovenskej národnej banky v Bratislave), právni predchodcovia žalobcov

nadobudli vlastnícke právo vpisom do pozemkovej knihy. Titulom nadobudnutia vlastníckeho práva boli
štyri kúpnopredajné zmluvy, a to kúpnopredajná zmluva, ktorou nadobudol F. K. (starý otec žalobkyne)
od B. C., rod. U. ako predávajúcej jednu štvrtinu nehnuteľností označených mpč. 37/2, 38, 39 a 40/2.
Ďalšou kúpnopredajnou zmluvou nadobudla T. K., rod. Q. jednu štvrtinu uvedených nehnuteľností od B.
C., rod. U. ako predávajúcej, treťou kúpnopredajnou zmluvou nadobudol F. L. K. (otec žalobkyne) jednu
štvrtinu uvedených nehnuteľností od V. Q., rod. C. ako predávajúcej a štvrtou kúpnopredajnou zmluvou

od predávajúceho V. C. nadobudli jednu štvrtinu uvedených nehnuteľností F. K., T. K., rod. Q. a F. L. K.
mladší. Každá z uvedených zmlúv obsahovala aj tzv. vkladné povolenie, ako aj povolenie príslušných
úradov, označených v pozemkovej knihe. Právni predchodcovia žalobcov v 1/ až 3/ rade nadobudli
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (40/2) v súvislosti s platným uhorským obyčajovým právom.
Ohľadom námietky žalovaného ohľadom písomného plnomocenstva V. Q. ako jednej z predávajúcich

okresný súd uviedol, že z obsahu plnomocenstva udeleného V. Q., rod. C., V. C., jednoznačne vyplývalo,
že sa týkala nehnuteľného majetku nachádzajúceho sa na území SR v katastrálnych obciach C. L. a
G., pričom z obsahu plnomocenstva jednoznačne vyplýva vôľa previesť nehnuteľnosti v katastrálnej
obci G., a to jedno celé pozemnoknižné teleso, ktoré pozostávalo z parciel 37/2, 38, 39 a 40, tvoriace
jednu hospodársku a právnu jednotku. Parcela č. 40 nebola v pozemkovej knihe označená ako neodvislý

pozemok, a ani takouto parcelou nebola, nakoľko aj reálne predstavovala prechod z jednej prístupovej
cesty na druhú. Za nepravdepodobné považoval, že by vôľa E. Q. bola ponechať si vo vlastníctve a
správe, mimo režimu ostatných parciel tejto hospodárskej a právnej jednotky, roľu č. 40, ktorá týmto
parceliam slúžila ako prechod. Vyššie uvedeným záverom podľa názoru okresného súdu nasvedčuje aj
reálne konanie predávajúcich a kupujúcich, keď po vyhotovení geometrického plánu zo dňa 18.12.1943

Ing. A. D. bola odčlenená z pozemnoknižného telesa, ktoré tvorilo jednu hospodársku a právnu jednotku,
reálna časť parcely č. 40, a to parc. č. 40/1 a práve tá bola odpísaná do samostatnej vložky č. 704
Pozemkovej knihy Ondrášová a začala tvoriť samostatnú hospodársku a právnu jednotku (na rozdiel
od parcely 40/2, ktorá tvorila naďalej súčasť hospodárskej a právnej jednotky vyššie označeného
pozemnoknižného telesa). Práve rozdelenie parcely č. 40 preukazuje vôľu predávajúcich a kupujúcich

rozdeliť túto predchádzajúcu parcelu na dve časti, keď prvá časť parc. č. 40/2 mala slúžiť rodine K.
(právnych predchodcov žalobcov) a druhá 40/1 L. Y. (právnej predchodkyne žalovaných). Od uvedeného
momentu (zápisom rozdelených častí parcely do vložky č. 703 a 704) sa začala samostatná genéza
právneho nástupníctva dvoch parciel mpč. 40/2 a mpč. 40/1. Ak by bola vôľa predávajúcej B. C. a
kupujúcej L. Y. previesť vlastnícke právo k celej parcele č. 40, nielen časti 40/1, nebol by robený

geometrický plán a predmetom kúpnopredajnej zmluvy by bola celá parcela č. 40, čo sa však nestalo.
Parcela bola rozdelená na dve časti a každá zdieľa svoj osobitný právny režim. Na podklade toho ustálil,
že nemohlo obstáť všeobecné tvrdenie žalovaných, že M. Y. predala starej matke žalovaného v 1/ rade
J. B. aj parcelu 40/2, pričom nebolo ani tvrdené, akým konkrétnym titulom nadobudla vlastnícke právo
k parcele č. 40/2 pani M. Y.. Plnomocenstvo, ktoré bolo predložené ku kúpnopredajnej zmluve, a to vo

vzťahu k právnym predchodcom žalobcov a rovnako aj vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovaných
M. Y., akceptovali príslušné orgány a úrady, ktoré rozhodovali o zápisoch a vpisoch do pozemkovej
knihy a v súlade so zásadami uhorského obyčajového práva realizovali zápis do pozemkovej knihy,
vo vzťahu k celej hospodárskej právnej jednotke rodine K. mpč. 37/2, 38, 39 a 40/2 a vo vzťahu k
M. Y. mpč. 40/1. Pri verejnej listine dôkazné bremeno leží na tom, kto popiera jej správnosť. Žalovaní

dôkazné bremeno v tomto smere neuniesli, a ani nevzniesli žiadne dôkazné návrhy. K argumentácii
žalovaných poukazujúcich na oplotenie nadobudnutých pozemkov je potrebné uviesť, že ohradenie
a oplotenie pozemkov nie je titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Možno dôvodne predpokladať,
že právni predchodcovia žalovaných v rade 1/ a 2/ nadobúdanú nehnuteľnosť nemerali s presnosťou
hranice pozemku a jej výmery tak, ako je to v súčasnej dobe, preto tak právni predchodcovia, ako

ani žalovaní nemohli mať ani právnu istotu vo vzťahu k predmetu vlastníctva. Udelenie stavebného
povolenia A. B. na stavbu garáže na pozemku p. č. 40/2 nepreukazuje jej vlastnícke právo. Podkladom
pre vydanie povolenia nebol žiaden listinný dôkaz preukazujúci jej vlastníctvo. Pokiaľ žalovaný v rade 1/
argumentoval nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním na základe osvedčenia,okresný súd uviedol, právo držby je dôležitým oprávnením vlastníka, pričom môže existovať aj oddelene
odvlastníctva.Abysaniektomoholpovažovaťzaoprávnenéhodržiteľa,môževecnielenfaktickyovládať
a nakladať s ňou ako s vecou vlastnou, ale musí byť súčasne aj v dobrej viere, že mu vec patrí.

Vykonaným dokazovaním bola preukázaná len neoprávnená držba žalovaných v rade 1/ a 2/ vo vzťahu
k sporným nehnuteľnostiam, pričom neoprávnený držiteľ nikdy nemôže nadobudnúť vec do vlastníctva
vydržaním. Žalovaní nepreukázali vlastnícke právo svojich právnych predchodcov (akýkoľvek poctivý
titul nadobudnutia vlastníckeho práva), a to ani rozhodnutiami o dedičstve, ako ani akýmkoľvek právnom
úkonom, právnej skutočnosti majúcej za následok platné nadobudnutie vlastníckeho práva. Nebola tak

preukázaná ani legitímna nádej vo vzťahu k nadobudnutiu predmetných nehnuteľností. Rozhodnutie o
náhrade trov konania a o trovách štátu si okresný súd postupom podľa § 151 ods. 3 O. s. p. vyhradil na
čas do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručili odvolanie žalovaní v rade 1/, 2/.

Žalovanývrade1/vpodanomodvolaníuviedol,ževzhľadomnato,žeokresnýsúdurčilvlastníctvo,resp.
spoluvlastníctvo žalobcov k nehnuteľnostiam, pozemkom, ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č.
7C 336/2005 Ing. Pavlom Krišpinským, znalcom z odboru geodézia a kartografia, overeným Správou
katastra Liptovský Mikuláš dňa 27.08.2013 pod č. 744/2013, mal byť neoddeliteľnou súčasťou rozsudku
i predmetný geometrický plán, aby s ním tvoril technickú jednotu práve s poukazom na skutočnosť,

že v prejednávanej veci Ing. Krišpinský vyhotovil viac geometrických plánov pod týmto číslom. Ďalej
uviedol, že okresný súd na pojednávaní 20.11.2014 uviedol, že relevantnou skutočnosťou je a bude
preukázanie platnosti plnomocenstva, ktoré sa viaže k predmetnej kúpnopredajnej zmluve, pričom mal
na mysli plnomocenstvo zo dňa 27. apríla 1943, ktorým V. Q., rod. C. zmocnila pána V. C.-ho, aby
mohol jej nehnuteľný majetok nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky v katastrálnych obciach

C. P. L. a G. v jej mene spravovať, do árendy alebo do nájmu dať, tak aj s dodržaním devíznych
predpisov odpredať, menovite nehnuteľnosti v pozemnoknižnom protokole č. 153, parcela č. 314/b v
kat. území C. P. L. a v pozemnoknižnom protokole č. 3, parcela č. 37/2, 38, 39 v kat. území obce
G. predať... Za právne významné považoval súd to, či vyššie uvedené plnomocenstvo zo dňa 27.
apríla 1943 sa vzťahovalo aj na pozemok, parcelu č. 40, ktorá nebola v predmetnom plnomocenstve

uvedená. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že toto plnomocenstvo sa vzťahovalo aj na parcelu
č. 40 z dôvodu, že hoci sa tento pozemok v texte písomného plnomocenstva neuvádza, tak podľa
uhorského obyčajového práva tvoril hospodársku a právnu jednotku s pozemkami, parcelami č. 37/2,
38 a 39 zapísanými vo vložke č. 3 Pozemkovej knihy Ondrašová, a teda parcela č. 40 zdieľa rovnaký
právny režim ako parcely uvedené v predmetnom plnomocenstve. S týmto názorom okresného súdu sa

žalovaný v rade 1/ nestotožnil. Prejavenú vôľu zmluvných strán zachytenú písomne v poukazovanom
plnomocenstve nemožno výkladom rozširovať o predmet, ktorý písomne vyhotovený dvojstranný právny
úkon neobsahuje. Súd prvého stupňa vychádzal zo skutočnosti, že parcela č. 40/2 tvorila s parcelami
37/2, 38 a 39 jeden hospodársky celok, pričom k tomuto záveru dospel tak, že tieto parcely boli odpísané
do samostatnej vložky č. 703 po vyhotovení geometrického plánu zo dňa 18.12.1943 Ing. A. D. a pred

podpisom kúpnopredajných zmlúv. Tento záver okresného súdu žalovaný v rade 1/ nepovažoval za
správny, geometrický plán zo dňa 18.12.1943 sa totiž nenašiel a v konaní neboli predložené ani originály
kúpnopredajných zmlúv, iba opisy odpisov, pričom v Štátnom archíve Okresného súdu v Liptovskom
Svätom Mikuláši z roku 1944 sa nenachádzajú zápisy o overovaní týchto predložených opisov odpisov.
Rozdelenie parcely 40 na 40/1 a 40/2 nie je v súlade s textom plnomocenstva a v žiadnom prípade

nenasvedčuje skutočnej vôli predávajúcich. Rovnako tak mohla byť parcela č. 40 na základe ústneho
dojednania ešte pred udelením plnomocenstva odpredaná pani L. Y., právnej predchodkyni žalovaných,
a preto ani v plnomocenstve zo dňa 27.03.1943 nie je táto parcela č. 40 uvedená. Súd sa len po
sedemdesiatich rokoch domnieva, čo mohli mať zmluvné strany na mysli a dopĺňa prejav vôle účastníkov
právneho úkonu neuvedený v písomnom úkone z roku 1943. Súd neakceptoval ani tvrdenia žalovaných,

že parcely č. C-KN 51/2, 51/3, 51/15, 51/16, 46/1 vytvoril znalec Krišpinský z parciel 46/1, 51/1 a 51/4,
ktoré vznikli z parcely C-KN 41, ktorú v dobrej viere kúpila žalovaná v rade 2/ od svojich právnych
predchodcov. Parcelu C-KN 41 evidoval kataster nehnuteľností v registri „C“ na právnych predchodcov
žalovanej 2/ už od roku 1973. Súd svojím rozhodnutím pozbavil žalovanú v rade 2/ vlastníctva pozemkov
C-KN 51/2, 51/3, 51/15, 51/16, 46/1 vytvorených z parcely C-KN 41, ktorá bola viac než 20 rokov v

katastri nehnuteľností zapísaná na právneho predchodcu žalovanej v rade 2/, čo bolo v čase tejto kúpy
jediným právne relevantným zápisom. Pokiaľ i súd ohľadne nadobudnutia vlastníctva týchto pozemkov
žalovanou v rade 2/ vydržaním uviedol, že ohradenie a oplotenie pozemkov nie je titulom nadobudnutia
vlastníckeho práva, za podstatné považoval, že v čase kúpy pozemkov žalovanou v rade 2/ bolitieto oplotené, pričom jej právna predchodkyňa, ako i ona ich nerušene v dobrej viere užívali až po
plot. Vlastníctvo žalovanej v rade 2/ pôvodne nespochybňovali ani žalobcovia, pretože až na základe
geometrického plánu vyhotoveného v predmetnom konaní, ktorých bolo niekoľko, zistili, že aj žalovaná

v rade 2/ by mohla zasahovať do pozemkov, ktorých boli vlastníkmi právni predchodcovia žalobcov. V
nadväznosti na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil, žalobu v celom
rozsahu zamietol, prípadne, aby rozsudok okresného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaná v rade 2/ v podanom odvolaní uviedla, že o tom, že s jej vlastníctvom pozemkov parciel

č. C-KN 51/2, 51/3, 51/15, 51/16 a 46/1 v katastrálnom území C. G. je problém, sa dozvedela až v
roku 2009, kedy jej bolo doručené uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 20.10.2009
č. k. 7C/336/2005-332, ktorým bola pribratá do konania ako ďalšia účastníčka na strane žalovaného.
Zastala názor, že pokiaľ sa i pri kúpe predmetných pozemkov stala chyba, o ktorej nemala a ani
nemohla mať najmenšiu vedomosť, a to ani pri vynaložení všetkej opatrnosti, ktorú bolo možné od nej
dôvodne požadovať, tak vlastníctvo týchto pozemkov nadobudla ich vydržaním, a to i s poukazom na

započítanie doby jej právnych predchodcov, ktoré dobromyseľne a nerušene užívali najmenej od roku
1973. Opakovala, že nadobudnutie vlastníctva pozemkov vydržaním neodvodzovala od ich ohradenia
a oplotenia. Oplotením pozemkov len preukazovala skutočnosť, že pokiaľ nehnuteľnosti nadobúdala
do vlastníctva od jej právnych predchodkýň, tak tieto boli už v čase prevodu v spornom mieste plotom
vymedzené a ona i jej právne predchodkyne ich nerušene v dobrej viere užívali až po plot, najmenej

od roku 1973, ona od roku 2002. V prípade, ak by súd dospel k záveru, že sporné pozemky vydržali jej
právne predchodkyne pre štát v zmysle ust. § 135a ods. 2 zákona č. 131/1982 Zb., v takomto prípade
by bola na podanie určovacej žaloby aktívne legitimovaná Slovenská republika, rozhodne nie však
žalobcovia. V nadväznosti na uvedené žiadala rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a
určiť, že žalovaná je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam,
vyvodilsprávnyprávnyzáver,svojerozhodnutienáležitýmavyčerpávajúcimspôsobom,postupompodľa
§ 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnil.

Pokiaľ i žalovaný v rade 1/ vytýkal okresnému súdu v podanom odvolaní to, že nedoručil s rozsudkom
i geometrický plán, z ktorého okresný súd pri určení vlastníctva, resp. spoluvlastníctva žalobcov
k pozemkom vychádzal a ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 7C 336/2005 Ing. Pavlom
Krišpinským, znalcom z odboru geodézia a kartografia, overený Správou katastra Liptovský Mikuláš dňa
27.08.2013 pod č. 744/2013, je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že v konaní bolo vyhotovených

viac geometrických plánov pod č. 7C 336/2005, možno prisvedčiť námietke žalovaného v rade 1/ o
tom, že spoločne s rozsudkom okresného súdu mal byť účastníkom doručený i predmetný geometrický
plán, z ktorého okresný súd pri rozhodovaní vychádzal. Najmä bude potrebné zároveň s rozsudkom
predmetný geometrický plán doručiť i príslušnej správe katastra, avšak uvedené pochybenie okresného
súdu je procesným pochybením, ktoré nezakladá nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej a ktoré je

možné napraviť dodatočným doručením geometrického plánu tak, ako bol overený Správou katastra
Liptovský Mikuláš dňa 27.08.2013 pod č. 744/2013.

Pokiaľ sa týka námietok žalovaného v rade 1/ a v žalovanej v rade 2/ k právnemu posúdeniu veci
zo strany okresného súdu, odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že okresný súd sa dostatočne

podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom vyporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli v priebehu
konania zo strany žalovaných vznesené, pričom ani v podanom odvolaní žalovaní v rade 1/, 2/ neuviedli
iné skutočnosti, resp. také skutočnosti, ktorými by sa okresný súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.

Pokiaľ i v podanom odvolaní poukazovali na skutočnosť, že plnomocenstvom zo dňa 27. apríla 1943 V.

Q.,rod.C.zmocnilapánaV.C.-ho,abymoholjejnemovitýmajetoknachádzajúcisanaúzemíSlovenskej
republiky v katastrálnych obciach C. P. L. a G. v jej mene spravovať, do árendy alebo do nájmu dať,
s dodržaním devíznych predpisov odpredať, menovite nehnuteľnosti v pozemnoknižnom protokole č.
153, parcela č. 314/b v kat. území C. P. L. a v pozemnoknižnom protokole č. 3, parcela č. 37/2, 38, 39v kat. území obce G. predať, ... a že okresným súdom spomínané rozdelenie parcely 40 na 40/1 a 40/2
v žiadnom prípade nenasvedčuje skutočnej vôli predávajúcich, nakoľko rovnako tak mohla byť parcela
č. 40 na základe ústneho dojednania ešte pred udelením plnomocenstva odpredaná pani L. Y., právnej

predchodkyni žalovaných, i odvolací súd totožne s názorom okresného súdu dospel k záveru, že pokiaľ
by vôľou predávajúcej B. C. a kupujúcej L. Y. bolo previesť vlastnícke právo k celej parcele č. 40, nie len
časť 40/1, nebol by robený geometrický plán zo dňa 18.12.1943 Ing. A. D. a predmetom kúpnopredajnej
zmluvy, ktorou nehnuteľnosti nadobúdala L. Y., by bola celá parcela č. 40. Je ťažko hypoteticky uvažovať
o tom, že predávajúca mohla parcelu č. 40 odpredať pani L. Y. na základe ústneho dojednania ešte pred

udelením plnomocenstva, s ohľadom na skutočnosť, že všetky kúpnopredajné zmluvy tak vo vzťahu k
právnym predchodcom žalobcov, ako i právnym predchodcom žalovaných boli robené písomne. Každá
z uvedených zmlúv obsahovala aj tzv. vkladné povolenie, ako aj povolenie príslušných úradov. Právni
predchodcovia žalobcov, ako i právna predchodkyňa žalovaných nadobudli vlastnícke právo vpisom do
pozemkovej knihy. Okresný súd dostatočne logicky zdôvodnil, na základe akých skutočností dospel k
záveru o tom, že parcela č. 40/2 bola pojatá do kúpnopredajnej zmluvy s vedomím predávajúcej a v

súlade s tým, čo bolo ústne dojednané, ako i mienené v predmetnom plnomocenstve, a to i napriek
tomu, že v plnomocenstve uvedená nebola. K uvedenému záveru dospel vzhľadom na právny reálny
charakter parcely, ktorá bola súčasťou jedného pozemnoknižného telesa ako jednej hospodárskej a
právnej jednotky.

Žalovaní nepreukázali ani netvrdili, akým konkrétnym titulom nadobudla vlastnícke právo k parcele č.
40/2 pani M. Y., pričom plnomocenstvo, ktoré bolo predložené ku kúpnopredajnej zmluve vo vzťahu
k právnym predchodcom žalobcov, ako aj vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovaných - M. Y.,
akceptovali príslušné orgány a úrady, ktoré rozhodovali o zápisoch a vpisoch do pozemkovej knihy a v
súlade so zásadami uhorského obyčajového práva realizovali zápis do pozemkovej knihy vo vzťahu k

celej hospodárskej právnej jednotke rodine K. mpč. 37/2, 38, 39 a 40/2 a vo vzťahu k M. Y. mpč. 40/1.

Knámietkežalovanýchvrade1/,2/,ževlastníctvokpozemkomnadobudlivydržanímmenovitežalovaná
v rade 2/ k pozemkom C-KN 51/2, 51/3, 51/15, 51/16, 46/1, že súd vlastne pozbavil žalovanú v
rade 2/ vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam napriek tomu, že tieto vznikli z parcely C-KN 41,

ktorú v dobrej viere kúpila žalovaná v rade 2/ od svojich právnych predchodcov, a že predmetnú
nehnuteľnosť evidoval kataster nehnuteľností v registri „C“ na právnych predchodcov žalovanej v
rade 2/ už roku v 1973, považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že žalovaní
v rade 1/, 2/ nepreukázali nadobudnutie vlastníctva vo vzťahu k pozemku mpč. 40/2 ich právnou
predchodkyňou M. Y. a iba v podanom odvolaní hypoteticky zastali názor, že mohlo k prevodu vlastníctva

k predmetnej parcele mpč. 40/2 dôjsť na základe ústneho dojednania, nepreukázali jednu zo zákonných
podmienok nadobudnutia vlastníctva týmto spôsobom, a to podmienku dobromyseľnosti. Pokiaľ i právni
predchodcovia žalovanej v rade 2/ boli ako vlastníci pozemkov evidovaní v katastri nehnuteľností a
žalovaná v rade 2/ predmetnú nehnuteľnosť nadobudla v dobrej viere, spoliehajúca sa na správnosť
údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľností, vklad práva do katastra nehnuteľností je nutné vnímať

len ako jednu z podmienok pre platný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nakoľko pokiaľ
predávajúcemu nesvedčí v čase prevodu aprobovane nadobudnutý vlastnícky titul, nemôže previesť
viac práv, ako má sám. V takom prípade síce k nadobudnutiu nehnuteľnosti a samotnému prevodu je
daný modus - rozhodnutie o vklade do katastra nehnuteľností, ale jasne chýba titulus - platne uzavretá
zmluva medzi scudziteľom a nadobúdateľom. Nakoľko nebol preukázaný titul nadobudnutia pozemku

mpč. 40/2 právnou predchodkyňou žalovaných - M. Y., nemohli ani ďalší právni predchodcovia, od
ktorých odvodzovala svoje vlastnícke právo žalovaná v rade 2/, nadobudnúť platne vlastnícke právo k
prevádzanej nehnuteľnosti. V rámci zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet
nemohli nehnuteľnosti previesť na žalovanú i napriek tomu, že vklad kúpnopredajnej zmluvy bol správou
katastra povolený, nakoľko neboli nositeľom žiadnych práv k nehnuteľnosti, a teda nemali čo previesť,

nemohli previesť viac práv, ako sami mali.

Právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami „z
nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaná v rade 2/, podobne ako žalovaný v rade 1/ nemohli
platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni predchodcovia, teda subjekt, od ktorého

svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, teda
ho nemohli na žalovaných ani platne previesť. Dobrá viera žalovanej v rade 2/ je rozhodná iba potiaľ, že
jej možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako vyplývajú z ust. § 129 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinneuplatňovať svoje absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá
skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené tým, že údaje zapísané v katastri
nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak.

S poukazom na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného
súdu, odvolací súd toto ako správne, podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne okresný súd postupom podľa § 224 ods. 4 O. s. p.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.