Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 18, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/283/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212209249
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2212209249.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov Mgr.

Dušana Čima a JUDr. Kataríny Slováčekovej v právnej veci žalobcu: S. C., nar. XX. I. XXXX, bytom
K. D., Y. XXXX/XX, zastúpeného advokátom: Mgr. Slavomír Trnkócy, Bratislava, Gercenova 6/A, proti
žalovanému: I. J., nar. X. S. XXXX, bytom T., P. XXX, zastúpenému splnomocnenkyňou: Zathurecky
InPaRtners, s. r. o., Banská Bystrica, Kláry Jarunkovej 4, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 14. februára 2014 č. k. 5C/59/2012-151 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobca domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému aby sa zdržal neoprávnených zásahov do osobnostných
práv žalobcu: nevyjadroval sa o žalobcovi vulgárne pred ním alebo verejne pred inými osobami a
neukazoval hanlivé gestá na adresu žalobcu, nevyhrážal sa žalobcovi smrťou alebo inou vážnou ujmou
na zdraví, nevyjadroval sa o ňom ako o zlodejovi pred ním alebo verejne pred inými osobami, ďalej
aby uložil žalovanému povinnosť nepribližovať sa k žalobcovi na vzdialenosť menšiu ako 20 metrov) a
II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania 1.734,42 eur k rukám AK Zathurecky

InPaRtners, s.r.o., do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust.
§ 11 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), hlavou I čl.
8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 130 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne dôvodil, že žalobca sa
žalobou domáhal ochrany jeho osobnosti, odvolávajúc sa na § 11 a § 13 ods. 1 O. z., keď žalovaný
sa mal viackrát dopustiť konania, ktoré zasahovalo do práva na ochranu jeho osobnosti, malo ísť o
žalobcom tvrdené konania: 1. dňa 12.3.2012 pri kaviarni v Budapest v Dunajskej Strede vykrikoval

žalovaný na žalobcu: „Uvidíš, že budeš ľutovať ty vyjebanec! Kradneš, čo?“, 2. dňa 11.4.2012 pred
kaviarňou Budapest v Dunajskej Strede prudko zabrzdil žalovaný svojim osobným motorovým vozidlom
pred žalobcom, stiahol predné okno na aute a zakričal na žalovaného „Ty kokot sprostý“ a ukázal
mu prostredník, 3. dňa 10.5.2012 pred ambulanciou MUDr. R. B. v K. D., kde pracuje dcéra žalobcu,
vykríkol žalovaný na žalobcu: „Ty zlodej! Vyjebaný kokot!“, 4. dňa 31.5.2012 zastavil žalovaný svojim
osobným motorovým vozidlom Mercedes 320 pred rodinným domom žalobcu, ktorý stál pred svojim
domom na dvore, a zakričal naňho: „Čo je ty kokot? Teraz zdochneš, ty kokot!“. Žalobca mal za to, že

žalovaný svojim konaním viacnásobne porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti, najmä na ochranu
občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a svojim spôsobom aj na ochranu života a zdravia, keď žalobca
je dlhodobo liečený pre problémy so srdcom a Parkinsonov syndróm, v dôsledku čoho je žalovaným
považovaný za najslabší článok v rodine syna žalobcu, zásahy boli objektívne neoprávnené, nakoľkona ich vykonanie nemal žalovaný povolenie žalobcu ani žiadne mimoriadne zákonné splnomocnenie
a boli objektívne spôsobilé svojim účelom, obsahom a spôsobom prevedenia ohroziť alebo porušiť
osobnostné práva žalobcu. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako neodôvodnenú,

pretože žiaden skutok tvrdený žalobcom sa nikdy nestal. Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania
dospel k záveru, že v prvých 3 prípadoch, kde malo dôjsť buď k slovnému zásahu, alebo nemiestnym
gestikuláciám prejaveným žalovaným na adresu žalobcu, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že sa
tieto skutky skutočne stali, keď výpovede účastníkov konania sa v tomto smere rozchádzali a iný dôkaz
žalobca okrem trestných oznámení, ktoré podal sám, neoznačil. V prípade tvrdeného konfliktu 31.5.2012

žalovaný vyvrátil tvrdenia žalobcu, že uvedeného pracovného dňa v doobedňajších hodinách mohol
byť na svojom motorovom vozidle pred domom žalobcu, keď rozhodného dňa bol na pracovisku, ako
to vyplynulo aj z evidencie dochádzky, pričom výpovede svedkov sa v prípade svedka S. T. javia byť
len sprostredkované, keď svedok nevedel jednoznačne povedať, či pred domom žalobcu bol žalovaný,
keď videl len čierny Mercedes, ktorý podľa neho má aj žalovaný, a v prípade svedka C. - syna žalobcu,
ktorý na jednej strane tvrdil, že počul kričať žalovaného pred domom žalobcu, raz tvrdil, že ho videl,

následne tvrdil, že ho nevidel a obrátil sa, pozrel sa von keď počul kričať žalovaného, ktorý potom
odišiel na čiernom Mercedese, na strane druhej svedok vylúčil, že by bol žalovaný konfliktnou osobou,
čím si protirečil a spochybnil či skutočne na čiernom Mercedese mohol byť žalovaný, ktorého vôbec
nevidel. Ak ho len počul, či vzhľadom na vzdialenosť 15 m od vchodu domu žalobcu, mohol rozpoznať
hlas žalovaného. Tak žalovaný, ako aj svedok C. potvrdili, že nezhody medzi rodinami vyplývajú z

problémov po rozvode manželstva brata svedka a sestry žalovaného. Ani skutočnosť, že bolo vedené
trestné stíhanie voči žalovanému v roku 2003, ktoré bolo dôsledkom konfliktu medzi bratom žalovaného
a jeho bývalou manželkou, a mal sa stať v jednom prípade, nepreukazuje , že by sa žalovaný opakovane
bol dopustil priestupkov následne, prípadne predtým, vyhrážaním sa siahnutím na život, čoho dôkazom
boli aj výpovede svedkov, ktorí konštatovali, že žalovaný je nekonfliktný typ, čo si protirečí s tvrdeným

správaním sa, ktoré uvádza žalobca. Keďže naďalej ostali pochybnosti o tvrdeniach žalobcu aj v prípade
tvrdeného konfliktu 31.5.2012, súd dospel k záveru, že žalobca ani v tomto prípade jednoznačne
nepreukázal, že došlo k zásahu do jeho osobnosti zo strany žalovaného, a to slovne, kde by sa mu bol
vyhrážal zabitím, keď túto skutočnosť jednoznačne nepotvrdili ani výpovede svedkov, pričom žalovaný
savrozhodnomčasena miestepreddomomžalobcunemoholzdržiavať,keďžebolnapracovisku.Tento

zásahdoprávažalobcunaochranujehoosobnosti,ktorýostalspochybnený,čisaskutočnestalaakáno
či to bol žalovaný, kto to mal spôsobiť, nebol objektívne spôsobilý svojim účelom, obsahom a spôsobom
prevedenia ohroziť alebo porušiť osobnostné práva žalobcu. Súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu
zamietol pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa dôkazov a
koncentračného princípu uviedol, že v zmysle § 118a ods. 1 O. s. p. v prípade, ak ide o spory na ochranu

osobnosti, síce vyplýva koncentračná povinnosť substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť
dôkazy, na ktoré sa účastníci odvolávajú a ktoré žiadajú vykonať a to do skončenia prvého pojednávania,
avšak v určitých výnimočných prípadoch súd prihliada i na neskôr predložené dôkazy, a to aj v prípade
predchádzajúceho poučenia, ide o prípady, keď niektoré skutočnosti a dôkazy vyšli najavo až po prvom
pojednávaní a účastník ich bez svojej viny nemohol včas uviesť a použiť. Žalovaný predložil čestné

prehlásenia po tom čo vypovedali vo veci svedkovia navrhnutí žalobcom, na spochybnenie výpovedí
ktorých preložil dôkazy, ktoré súd oboznámil, a ktoré síce neboli žalovaným navrhnuté pri prvom úkone,
ktorý mu patril, ale vyplynuli z vykonaného dokazovania, ako to má na mysli odsek 2 ostatne uvedeného
ustanovenia, keď žalobca tvrdil, že žalovaný bol pred jeho domom, a túto skutočnosť žalovaný poprel
(že tam bol v rozhodnom čase), odvolávajúc sa na výkon práce mimo bydliska žalobca, keď žalovaný

nemohol vopred vedieť, či túto skutočnosť(že v rozhodnom čase nemohol byť v K. D.) spochybní žalobca
a následne sa žalobca dožadoval preukázania evidenciou zamestnancov jeho prítomnosti na pracovisku
v rozhodný deň. Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa právne odôvodnil poukazom na
ust. § 142 ods. 1 O. s. p., § 1 ods. 1, § 10 ods. 8, § 15, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3
Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej

aj „advokátska tarifa“), vecne priznaním úspešnému žalovanému náhrady trov konania voči žalobcovi,
ktorý v konaní nebol úspešný, pričom priznaná náhrada trov konania pozostávala z náhrady trov
právneho zastúpenia (odmena za 7 úkonov právnej služby po 61,41 eur = 429,87 eur; hotové náklady
formou režijných paušálov v celkovej hodnote 54,54 eur; cestovné z Banskej Bystrice do K. D. a späť
380 km pri použití motorového vozidla HONDA CRV, ev. č. BB 423 EH, pri spotrebe 9 litrov/100 km,

diesel pri cene nafty 1,39 eur na liter, 39,62 eur a paušálna náhrada za použitie motorového vozidla pri
opotrebení 0,183 eur/km, 69,54 eur, v prípade pojednávania 8.10.2013 pri vzdialenosti 380 km pri cene
nafty 1,49 eur na liter, pohonné hmoty v hodnote 39,62 eur a paušálna náhrada za použitie osobného
motorového vozidla 69,54 eur, účasť na pojednávaní 8.11.2013 380 km v cene pohonnej hmoty 1,39 eurna liter, cena pohonnej hmoty 39,62 eur a paušálna náhrada za použitie motorového vozidla 69,54 eur,
v rovnakej výške aj cestovné za účasť na pojednávaniach 10.12.2013 a 14.2.2014 v oboch prípadoch
39,62 eur za pohonné hmoty a za použitie osobného motorového vozidla 69,54 eur; strata času účasťou

na ceste na pojednávanie mimo sídla kancelárie advokáta a to za 10 začatých polhodín vo vzdialenosti
380 km z Banskej Bystrici do K. D. a späť ako 1/60-inu z výpočtového základu, v roku 2013 zo sumy
781 eur predstavuje 13,01 eur v roku 2014 1/60-ina z výpočtového základu 804 eur predstavuje 13,4
eur, v roku 2013 boli tri pojednávania 3x10 začatých polhodín 30 x 13,01 eur = 390,3 eur a v roku 2014
10 začatých polhodín po 13,4 eur činí 134 eur; DPH tak z odmeny ako aj z hotových nákladov 1445,35

eur z toho 20 % činí 289,07 eur).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie iba žalobcu s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v časti o trovách konania vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Mal za to,

že svedok N. C. vypovedal, že nevidel žalovaného ako kričal invektívy na adresu žalobcu, nakoľko sa
v danom momente na žalovaného nepozeral, ale hneď na to sa otočil smerom k žalovanému a uvidel
žalovaného v automobile značky Mercedes Triedy E čiernej farby, svedok si nebol istý inej skutočnosti
a to či žalovaný uvidel alebo neuvidel jeho osobu a osobu svedka T.. Ide tu o významový rozdiel v
porovnaní s tým, čo uvádza súd prvého stupňa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku. Súd

nesprávne konštatoval, že „svedok vylúčil, že by bol žalovaný konfliktnou osobou, čím si protirečil a
spochybnil, že skutočne na čiernom Mercedes a mol byť odporca, ktorého vôbec nevidel“. Svedok C.
nezdôraznil, že žalovaný nie je konfliktná osoba a taktiež sa výslovne nevyjadril o „kvalite vzťahu“ so
žalovaným, len poukázal na kvantitu stretávania sa so žalovaným, keďže uviedol, že žalobca nie je
konfliktný typ a myslí si, že konflikt medzi účastníkmi konania vyplýva z problémov, ktoré sú medzi jeho

bratomasestroužalovanéhoažesinepamätá,žebyžalovanýbolkonfliktnýtyp,bolispoluveľapredtým.
Iný svedok S. T. de facto poukázal na vyvolávanie konfliktov zo strany žalovaného. Výpovede svedkov
C. i T. evidentne potvrdzovali tvrdenia, ktoré uvádzal žalobca v predmetnej veci, preto konštatovanie
súdu prvého stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno je nesprávne. Výpoveď svedkyne C. G.
sa žalobcovi javí ako účelová a fabulujúca, poukázal na znenie § 309 ods. 1 a § 310 ods. 1 Trestného

poriadku (zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom účinnom ku dňu 5. decembra 2003) a
v nadväznosti na uvedené považoval za zrejmé, že samotný žalovaný vyhlásil, že spáchal skutok, za
ktorý bol stíhaný a svedkyňa C. G. bola vypočutá a to najmä k spôsobu a okolnostiam uzavretia zmieru,
či zmier medzi žalovaným a svedkyňou bol uzavretý dobrovoľne a či súhlasila so schválením zmieru,
preto sa jej výpoveď z 8.10.2013 nezhoduje so skutočnosťou, keďže bola vypočutá súdom k spôsobu

a okolnostiam uzavretia zmieru. Je zrejmé, že žalovaný urobil slobodné, vážne, zrozumiteľné a určité
vyhlásenie, že spáchal skutok, za ktorý bol vtedy stíhaný. Hoci žalobca, ako aj svedkovia C. a T. vo
výpovediach poukázali na viaceré konflikty, ktoré inicioval žalovaný, súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku konštatoval, že ani skutočnosť, že bolo vedené trestné stíhanie voči žalovanému
v roku 2003, ktoré bolo dôsledkom konfliktu medzi bratom žalovaného a bývalou švagrinou a mal sa stať

v jednom prípade, nepreukazuje, že by žalovaný opakovane sa bol dopustil priestupkov následne, príp.
predtým, vyhrážaním sa siahnutím na život, čoho dôkazom boli aj výpovede svedkov, ktorí konštatovali
v prípade žalovaného, že je nekonfliktný typ, čo si protirečí s tvrdeným správaním sa, ktoré uvádza
žalobca. Považoval za rozporné s ust. § 118a O. s. p. to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní v
merite veci prihliadal na čestné prehlásenia z 18.11.2013, ktoré mu boli doručené 10.12.2013 a to z

dôvodu, že už v žalobe uviedol dátumy, kedy došlo k zásahu žalovaného do jeho práva na ochranu
osobnosti a z tohto pohľadu potom absurdne vyznieva odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý
konštatoval, že žalovaný predložil čestné prehlásenia po tom, čo vypovedali vo veci svedkovia navrhnutí
žalobcom, na spochybnenie obsahu ktorých preložil dôkazy, ktorý súd oboznámil, ktoré neboli síce
navrhnuté žalovaným pri prvom úkone, ktorý mu patril, ale vyplynuli z vykonaného dokazovania, ako to

má namysli ods. 2 uvedeného ustanovenia, keď žalobca tvrdil, že žalovaný bol pred jeho domom a túto
skutočnosť žalovaný poprel, že tam v rozhodnom čase mohol byť, práve odvolávajúc sa na výkon práce
mimo bydlisko žalobcu, nemohol vopred vedieť, či túto skutočnosť spochybní žalobca, že v rozhodnom
čase nemohol byť v K. D. a následne žalobca sa dožadoval preukázania evidencie o zamestnancoch
na pracovisku rozhodný deň. S poukazom na uvedené považoval záver súdu, že žalobca ani v tomto

prípade jednoznačne nepreukázal, že došlo k zásahu do jeho osobnosti zo strany žalovaného a to
slovne, kde by sa mu bol vyhrážal zabitím, keď túto skutočnosť jednoznačne nepotvrdili ani výpovede
svedkov, pričom žalovaný v rozhodnom čase na mieste pred domom žalobcu sa nemohol zdržiavať, keď
bol na pracovisku, za nesprávny.Včastiotrováchkonanianamietal,žežalovanémubolanesprávnepriznanáodmenazaúkon„vyjadrenie
k odvolaniu žalobcu vo veci predbežného opatrenia z 1.8.2012“, keď za takýto úkon mala byť priznaná
len 1/2 základnej sadzby tarifnej odmeny, taktiež namietol, že vzdialenosť sídla právneho zástupcu

žalovaného a sídla súdu prvého stupňa je menšia, než akú uviedol právny zástupca žalovaného,
ako aj dĺžka času stráveného cestou do tohto miesta a späť, bola nadhodnotená. Taktiež namietol,
že bola priznaná náhrada cestovných výdavkov z dôvodu účasti na pojednávaní 8.11.2013, v ktorý
deň sa pojednávanie v predmetnej veci neuskutočnilo a preto nie je zrejmé, na základe čoho súd
prvého stupňa takúto náhradu trov konania priznal. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by

substitučný splnomocnenec mal oprávnenie na užívanie motorového vozidla splnomocnenkyne a že ho
naozaj aj použil. Substitučný zástupca Mgr. Matej Makovník je advokátom od 1.7.2013, na pojednávaní
uskutočnenom dňa 25.6.2013 preto mohol zastupovať žalovaného len na základe poverenia právneho
zástupcu žalovaného, teda ako advokátsky koncipient. Náhradu za stratu času možno priznať len
advokátovi, nie jeho zamestnancovi ani advokátskemu koncipientovi s poukazom na § 17 ods. 1
advokátskej tarify. Advokátskemu koncipientovi za plnenie pracovných povinností v rámci pracovného

času patrí mzda. Ak by súd priznal náhradu za stratu času aj za čas strávený cestou zo sídla advokáta
do sídla súdu a späť advokátskemu koncipientovi, potom by za tento čas získal advokát príjem z výkonu
vlastnej odbornej práce, ako aj z náhrady za stratu času, ktorá má byť práve kompenzáciou.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti v celom rozsahu potvrdiť.

Dôvodil, že v prípade prvých 3 zásahov žalobca tieto uviedol výlučne v podanej žalobe a v priebehu
prvostupňového konania zrozumiteľne a určito skutky ani len netvrdil a to ani vo svojej výpovedi, nieto
preukázal.Zaúčelompreukázania,že31.5.2012došlokzásahudoprávanaochranuosobnostižalobcu,
žalobca navrhol ako dôkaz výpovede svedkov C. a T., tieto výpovede však nepreukazujú nad všetky
pochybnosti,žežalobcomtvrdenýskutoksastal,keďanijedenzosvedkovnepočulazároveňnevidel,že

žalovaný zakričal na žalobcu urážlivé výroky v znení ako je uvedené v žalobe. Zároveň možno dôvodne
pochybovať o dôveryhodnosti výpovede takýchto svedkov, keď N. C. je synom navrhovateľa a S. T.
je dlhoročným kamarátom syna navrhovateľa, obe výpovede sa vyznačujú veľkou mierou neurčitosti
a rozporuplnosti, obaja svedkovia si zhodne pomerne presne spomínajú na určité skutočnosti zhodne
so žalobcom, no na iné podstatné skutočnosti si nespomínajú vôbec. Žalovaný popieral, že by sa

ktorýkoľvek zo žalobcom uvádzaných skutkov zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti stal. V
podanejžalobeopísanéskutkypredstavujúvýlučnežalobcomvymyslenétvrdenia,kdepravdepodobnou
motiváciou žalobcu k ich vytvoreniu i podaniu samotnej žaloby sú narušené vzťahy medzi účastníkmi
spôsobené rozvodom syna navrhovateľa P. C. a sestry odporcu X. J.. Žaloba vo veci samej, ako i
návrh na nariadenie predbežného opatrenia sú jednými zo série účelovo podaných civilných či trestných

podaní žalobcu proti žalovanému. Interpretačné odchýlky svedeckej výpovede C. a T. v napadnutom
rozsudku sú marginálneho charakteru, nemali a ani mať nemohli za následok nesprávne rozhodnutie
súdu vo veci samej. Keď obaja vo svojej svedeckej výpovedi neuviedli, že to bol práve žalovaný, ktorý
zakričal na žalobcu hanlivý výraz a teda nepredstavujú priamy dôkaz preukazujúci tvrdenia žalobcu,
naopak zo svedeckej výpovede N. C. vyplýva, že žalovaný je nekonfliktný typ a tiež svedok zhodne ako

žalovaný tvrdil, že konflikt medzi účastníkmi konania vyplýva z problémov, ktoré sú medzi bratom svedka
a sestrou žalovaného. Pokiaľ žalobca poukazuje v podanom odvolaní na svedkom T. tvrdené údajné
incidenty, ktorých účastníkom mal byť i žalovaný a syn navrhovateľa N. C., toto tvrdenie priamo vyvracia
svedecká výpoveď N. C., ktorý uviedol, že si nepamätá, že by bol žalovaný konfliktný typ, rovnako
žalovaný popiera, že by sa ktorýkoľvek zo svedkami tvrdených incidentov stal. Všetky priestupkové

konania (kde priestupku sa mal dopustiť žalovaný), ktorých predmetom boli niektoré z konaní opísaných
v žalobe, iniciované na návrh žalobcu, boli zamietnuté ako neopodstatnené. V trestnom konaní vedenom
na OS Dunajská Streda pod sp. zn. 1T/235/03 nebolo preukázané orgánmi činnými v trestnom konaní,
že sa skutok skutočne stal a že ho spáchal žalovaný. Okolnosti uzatvorenia súdneho zmieru boli
objasnené svedkyňou G., ktorá uviedla, že trestné stíhanie vyplynulo z konfliktu medzi jej bývalým

manželom, bratom žalovaného a ňou v súvislosti s nezhodou v otázke styku s maloletým dieťaťom
svedkyne a brata žalovaného, uviedla, že nadávky boli vyslovené zo strany jej bývalého manžela,
ktorého žalovaný len sprevádzal, zároveň svedkyňa prehlásila, že žalovaný nie je konfliktný typ a dodnes
majú dobrý vzťah. Bez ohľadu na uvedené a vzhľadom na viac ako 10-ročnú dobu, ktorá uplynula
odo dňa uzatvorenia zmieru, je poukázanie na trestné konanie pre toto konanie právne nevýznamné

a predstavuje výlučne snahu žalobcu preklenúť dôkaznú núdzu. Skutkové tvrdenia žalobcu sú len
fabuláciou, osvedčuje ich odôvodnenie narušením vzťahov medzi rodinami z dôvodu viacerých súdnych
konaní a trestných oznámení podaných zo strany bývalej manželky syna žalobcu na syna žalobcu,
avšak v skutočnosti je situácia opačná, keď sériu prebiehajúcich súdnych sporov a trestných oznámení(okrem jedného z roku 2010) inicioval práve syn žalobcu. Žalobca sa v podanej žalobe domáha i
uloženia povinnosti žalovanému nepribližovať sa k nemu na vzdialenosť 20 metrov za situácie, keď
žalobca ani len netvrdí, nieto preukazuje, že niekedy došlo k priblíženiu žalovaného k žalobcovi, ktoré

by žalobca pociťoval ako zásah do jeho osobnosti. Uložením uvedenej povinnosti by nepochybne
došlo k neodôvodnenému zásahu do práv žalobcu a k zrejmému zneužitiu takto uloženej povinnosti
žalobcom s cieľom vyostrenia konfliktov medzi rodinami žalobcu a žalovaného. Samotný zásah na vznik
zodpovednosti pôvodcu zásahu do práv chránených ust. § 11 O. z. nestačí. Je potrebné, aby išlo o taký
zásah, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť právo chránené ust. § 11 O. z.. O objektívnu

spôsobilosť vyvolať tieto následky nejde vtedy, ak došlo k zásahu napr. pri rozhovore len medzi 2
osobami. Za spôsobilý zásah nemožno preto uznať výroky, ku ktorým došlo v neprítomnosti iných osôb.
Na nespôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť právo chránené ust. § 11 O. z. je potrebné usudzovať
hlavne v prípadoch, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré svojím obsahom nevyvolávali obavy zo
vzniku prípadného následku alebo boli prednesené za takých okolností, pri ktorých nehrozilo zverejnenie
a nemohli teda žiadnym spôsobom znížiť vážnosť občana medzi spoluobčanmi (napr. boli prednesené

bez prítomnosti ďalších osôb) (ZIII s. 177 ods. 5). Ust. § 118a ods. 2 O. s. p. v určitých výnimočných
prípadoch umožňuje, aby súd prihliadol i na neskôr predložené dôkazy v prípade, ak nimi má byť
spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov, preto súd prvého stupňa správne
interpretoval a aplikoval uvedené ustanovenie a dospel i k správnym skutkovým záverom, keď uviedol,
že „žalovaný predložil čestné prehlásenia po tom, čo vypovedali vo veci svedkovia navrhnutí žalobcom,

na spochybnenie obsahu ktorých predložil dôkaz, ktorý súd oboznámil... následne žalobca sa dožadoval
preukázania evidenciou zamestnancov na pracovisku rozhodný deň.“ K otázke spochybneného výpočtu
náhrady trov právneho zastúpenia uviedol, že vzdialenosti uvádzané na internetovej stránke sú len
odhadovanými vzdialenosťami, nezáväznými a nepresnými, medzi mestami Banská Bystrica a K. D.,
ktoré nezohľadňujú vzdialenosť od sídla kancelárie žalovaného do miesta zaparkovania osobného

automobilu v K. D., kruhové prejazdy, či prejazd zákruty vo vonkajšom oblúku a pod., čo spôsobuje
odchýlku medzi skutočnou vzdialenosťou uvádzanou žalovaným a vzdialenosťou podľa internetovej
stránky. Súd prvého stupňa pri určovaní náhrady trov konania nezahrnul aj náhradu cestovných
výdavkov z dôvodu účasti na pojednávaní dňa 8.11.2013, ale za ďalšiu poradu s klientom konanú v sídle
klienta v K. D. 8.11.2013. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že advokátovi, ktorého zmysle zákona o

advokácii substitučne zastupuje na pojednávaní advokátsky koncipient, nepatrí náhrada za stratu času,
keď v zmysle ustálenej judikatúry na výšku priznanej odmeny nemalo vplyv ani to, že na pojednávaniach
advokáta zastupoval advokátsky koncipient, keď išlo o advokátskeho koncipienta, ktorý mohol v súlade
s ust. § 16 ods. 2 zákona č. 586/2003 o advokácii advokáta zastupovať (rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 7Co/102/2012 z 27. septembra 2012).

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (vecne vo veci samej a aj v časti o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p.
na pojednávaní v prítomnosti riadne predvolaných účastníkov i ich zástupcov a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok vo veci samej treba navzdory námietkam žalobcu považovať za vecne správny.

Predovšetkým podľa názoru odvolacieho súdu neexistoval dôvod, pre ktorý by nemala byť prijatá
argumentácia pojatá súdom prvého stupňa do odôvodnenia jeho rozsudku a slúžiaca na podporu
takéhoto rozhodnutia. Dôvody, pre ktoré nešlo žalobe vyhovieť, totiž súd prvého stupňa predostrel
spôsobom nevykazujúcim žiadne zjavné skutkové, právne ani logické medzery a takto i zrozumiteľne

a objektívne presvedčivo (ktorou objektívnou presvedčivosťou treba rozumieť schopnosť presvedčiť
každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na celkom inom výsledku konania).
Zásadne by tak postačovalo i len konštatovanie správnosti okresným súdom použitých dôvodov (prvá
časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami je však
žiadúce doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Podľa § 11 O. z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 O. z. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo

dané primerané zadosťučinenie.
Ustanovenie § 13 ods. 1 O. z. obsahuje významné prostriedky ochrany osobnostných práv. Ich použitie
nie je viazané na podmienku zavinenia pôvodcu zásahu, pretože ide o prípad objektívnej zodpovednosti.
Všeobecnou podmienkou uplatnenia ochrany podľa tohto ustanovenia je, že ide o závažnejší zásah dopsychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu na
jednotlivých stránkach osobnosti. Prostriedkami ochrany osobnostných práv sú: 1. návrh na upustenie
od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), 2. návrh na odstránenie následkov už uskutočnených

zásahov (reštitučná žaloba), 3. návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba).
Uvedené špeciálne prostriedky súdnej ochrany osobnostných práv sa podľa jednotlivých okolností
konkrétneho prípadu môžu uplatniť samostatne alebo kumulatívne (ak si to vyžaduje ich účel). Z návrhu
musí byť zrejmé, aký prostriedok právnej ochrany navrhovateľ (žalobca) podáva (§ 79 ods. 1 OSP).
Návrh na upustenie od neoprávnených zásahov do osobnostného práva musí smerovať k zastaveniu

ďalšiehorušeniatým,žesažiadaprávnezistenie,žezasahujúcisubjektniejeoprávnenýnatakézásahy,
ako aj tým, že sa usiluje o vydanie zákazu ďalšieho rušenia.
Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva
chránené ustanovením § 11 a nasl. O. z.. Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti
svojho tvrdenia, alebo či išlo iba o nedbalé preberanie poznatkov a ich rozširovanie, je bezvýznamná.
Neoprávneným zásahom môže byť aj pravdivé tvrdenie, ktoré sa dotýka intímnej sféry života občana,

pretože tá je takisto chránená ustanovením § 11 O. z. ako jedna z nemenej významných zložiek
osobnosti občana, potrebná na jeho rozvoj a na uplatnenie občana v spoločnosti. Intímnu sféru netvorí
len intímny život občana v najužšom zmysle, ale aj rodinný život. Z III (s. 172 a 173)
Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 O. z.. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. Z

III (s. 176, ods. 6)
Predpokladom použitia negatórnej žaloby ako občianskoprávneho prostriedku ochrany je, že
neoprávnený zásah trvá či pokračuje, resp. že po vyslovení vyhrážky hrozí reálne a bezprostredné
nebezpečenstvo jeho opakovania v budúcnosti. Pokiaľ ale neoprávnený zásah už skončil a netrval,
pričom nehrozí ani reálne a bezprostredné nebezpečenstvo jeho opakovania, neprichádza táto žaloba

do úvahy.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci dostatočne rozobral dôvody nevyhovenia žalobe, a to
spôsobom nevykazujúcim žiadne zjavné skutkové, právne ani logické medzery a takto i zrozumiteľne
a objektívne presvedčivo. Nepresnosti v interpretovaní svedeckých výpovedí svedkov C. a T. nemali

vplyv na správnosť záverov z nich vyvodených súdom prvého stupňa a to, že sa nimi nepreukázal
neoprávnený zásah, ku ktorému malo prísť podľa tvrdenia žalobcu zo strany žalovaného 31.5.2012.
Svedok T. k tomuto incidentu uviedol: „Ako som bol v garáži, počul som z ulice, že niekto vykrikuje: ty
špina, zdochneš! A keď som vyšiel von, už som videl len odchádzajúce auto smerom na školu, na čo p.
C. mi hovoril, že: „už tu zase bol“. A netvrdím na 100%, že to bol on, pán odporca, ale bolo to auto, ktoré

on používa.“ Svedok C. uviedol: „Ja som priamo nevidel odporcu, keď kričal ale na to sme sa otočili,
že kričí. Auto bolo naštartované keď odporca kričal. Odporca keď kričal sedel v aute mal jednu nohu
vonku a otvorené dvere.“ Takéto tvrdenia svedkov, ktoré sú aj čiastočne rozporné v tom kde sa svedkovia
nachádzali v čase tvrdeného „kričania“, neusvedčujú žalovaného z vykonania neoprávneného zásahu.
Ani jeden zo svedkov nepočul a zároveň nevidel, že žalovaný zakričal na žalobcu urážlivé výroky v

znení uvedenom v žalobe. V prípade prvých 3 zásahov žalobca tieto uviedol výlučne v podanej žalobe,
v priebehu prvostupňového konania zrozumiteľne, určito a presvedčivo zásahy netvrdil a neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom ich preukázania. Ani jeden z účastníkov nemal pred súdom prvého stupňa
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Odvolacísúdmázato,žeakbyajbolapreukázanáexistencianeoprávnenýchzásahov aleboniektorého
znich(ktorávšakvkonanínebolapreukázaná),zdržiavaciažalobabyneprichádzaladoúvahy,nakoľkoz
vykonaného dokazovania vyplýva, že neoprávnené zásahy už skončili, netrvali (žalobca ďalšie incidenty
voči nemu po podaní žaloby už netvrdil a na pojednávaní odvolacieho súdu potvrdil, že od ostatného
pojednávania sa neuskutočnili žiadne útoky žalovaného proti žalobcovi) a vykonaním dokazovaním

nebolo preukázané, že by hrozilo reálne a bezprostredné nebezpečenstvo ich opakovania.

K námietke žalobcu týkajúcej sa koncentračnej zásady vyjadrenej v ustanovení § 118a ods. 1 až 3 O.
s. p. odvolací súd uvádza:

Podľa § 118a ods. 1 O. s. p. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo
veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo
súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, o základe veci v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže,
o základe veci v sporoch o ochranu práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním,o základe veci v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo sú účastníci
povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie

prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2); podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia
na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas
uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov a napokon
podľa odseku 3 takéhoto ustanovenia o povinnostiach podľa odseku 1 a o následkoch ich nesplnenia

musia byť účastníci poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci.

Zatiaľ čo koncentrácia podľa § 120 ods. 4 O. s. p. sa týka predkladania a označovania dôkazov a
rozhodujúcich skutočností do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie podľa § 118 ods. 4,
koncentrácia podľa § 118a O. s. p. sa vzťahuje na opísanie rozhodujúcich skutočností o veci samej
účastníkmi konania a na označenie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia

prvého pojednávania. Na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada. Cieľom
zavedenia koncentračnej zásady totiž bolo urýchliť priebeh súdneho konania a odstrániť zbytočné
prieťahy pri súčasnom dodržaní základného práva účastníkov konania na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O povinnostiach vyplývajúcich z koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p. a o následkoch ich
nesplnenia musia byť účastníci poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci.
Koncentrácia sa neuplatní, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k
jeho odročeniu. V takom prípade sa koncentrácia uplatní až na odročenom pojednávaní (ak sú splnené

podmienky aspoň na jeho vykonanie). Následky koncentračnej zásady podľa § 118a (na skutočnosti
a dôkazy predložené a označené neskôr ako na prvom pojednávaní súd neprihliada) sa neuplatnia
ani v prípade, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré
účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných
dôkazných prostriedkov.

V prejednávanej veci Predvolanie zo 7.1.2013 na prvé pojednávanie dňa 15.3.2013, ani súčasne
zasielaná listina Poučenie účastníka o jeho procesných právach a povinnostiach z 3.1.2013, obe
doručené obom právnym zástupcom účastníkov 10.1.2013 a obom účastníkom 9.1.2013, neobsahovali
poučenie podľa § 118a O. s. p., avšak obsahovali poučenie podľa § 120 ods. 4 O. s. p.. Hoci boli

splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania 15.3.2013, pojednávanie bolo bez jeho otvorenia
odročené na žiadosť splnomocnenkyne žalovaného, a to na termín 18.6.2013. Listina Poučenie
účastníka o jeho procesných právach a povinnostiach z 12.3.2013 (č. l. 86) obsahujúca poučenie podľa §
118a ods.1 až 3 O. s. p. bola doručená dňa 18.3.2013 iba advokátovi žalobcu (viď doručenku pri č. l. 94).
Podľa Upovedomenia o odročení alebo zrušení pojednávania z 26.3.2013 bolo pojednávanie určené

na deň 18.6.2013 odročené na deň 25.6.2013, toto upovedomenie opäť neobsahovalo poučenie podľa
§ 118a O. s. p.. Pojednávanie dňa 25.6.2013 bolo otvorené a vec bola prejednaná, bolo odročené na
termín 8.10.2013 za účelom predvolania svedkov.
Odvolací súd nezdieľa názor odvolateľa o zaťažení konania tvrdenou vadou v podobe porušenia
ustanovenia zakotvujúceho koncentračnú zásadu pre dokazovanie. Podľa § 118a ods. 3 O. s. p. o

povinnostiach podľa odseku 1 (teda o povinnostiach účastníkov v konaniach taxatívne vypočítaných v
príslušnom ustanovení, vrátane konania o ochranu osobnosti, opísať rozhodujúce skutočnosti o veci
samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania) a
o následkoch ich nesplnenia musia byť účastníci poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie
vo veci.

Takáto úprava má charakter osobitného ustanovenia (lex specialis) vo vzťahu k všeobecnej úprave o
nedostatku poučovacej povinnosti súdov v prípade účastníkov zastupovaných advokátmi (tu por. i § 5
ods. 2 O. s. p. vo väzbe na odsek 1 rovnakého ustanovenia i zákona ako lex generalis), na čo treba
usúdiťnajmäpredoplneniezákladnéhopredpisutuzemskéhocivilnéhoprocesnéhoprávaoustanovenie
§ 118a (s účinnosťou od 15. októbra 2008, v tejto súv. por. čl. I bod 65 a čl. IX zákona č. 384/2008

Z. z.) s nutnosťou uvedomenia si zákonodarcom takto zakladaného konfliktu s už skôr uzákonenou
neexistenciou poučovacej povinnosti, pokiaľ sú účastníci zastúpení advokátmi alebo v minulosti tiež
komerčnými právnikmi (tu por. i čl. I bod 1 a čl. IV zákona č. 46/1994 Z. z., resp. tiež čl. I bod 1 a čl.
III zákona č. 501/2001 Z. z.) alebo s jeho nutným uzrozumením (i tu rozumej zákonodarcu) s tým, žeaj v prípade nevedome založenej kolízie oboch tu spomínaných úprav sa bude musieť uplatniť pravidlo
o prednosti ustanovenia prijatého za celkom konkrétnym účelom (pred tým, ktoré má len všeobecnú
povahu). I ak by to ale takto byť nemalo, v prejednávanej veci nešlo ponechať bez povšimnutia, že sám

súd prvého stupňa vydaním a následným doručením Poučenia účastníka o jeho procesných právach
a povinnostiach z 3.1.2013, poskytol celý rad procesných poučení a to obom stranám sporu, z ktorých
popri žalobcovi bol už v rozhodnom čase zastúpený tzv. advokátskou spoločnosťou tiež žalovaný (takže
tu došlo k uplatneniu tzv. princípu rovnosti zbraní bez ohľadu na faktor odborného právneho zastúpenia)
a to tak, že zrejme v dôsledku neuvedomenia si rozdielu medzi časom vyhradeným na označovanie

dôkazov v konaniach, o aké ide aj v prejednávanej veci a v iných konaniach, tu došlo (pre citáciu
len ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p.) k zjavne chybnému poučeniu všetkých účastníkov o tom, že
dôkazy je možné predkladať a označovať až do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, resp.
do rozhodnutia vo veci. Práve takéto uprednostnenie všeobecnej úpravy (z ust. § 120 ods. 4 O. s. p.) na
úkor tej osobitnej (z ust. § 118a ods. 1 O. s. p.) však nešlo vykladať na ťarchu účastníkov, ktorí sa zariadili
podľa poučenia súdu a námietku porušením koncentračnej zásady tak v intenciách prejednávanej veci

akceptovať nešlo.
Nešlo tak inak, než dospieť k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil, ako sa aj vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami účastníkov.
Vzhľadom k tomu, že odvolateľ ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, na

ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, mal odvolací súd za to, že rozsudok vo veci samej je vecne správny
a je dôvodné ho potvrdiť. V celom rozsahu je namieste stotožniť sa so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a odvolací súd v
podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

V napadnutej časti o trovách konania však naopak odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok v
takejto časti nemožno považovať za správny a to najmä pre absenciu konkrétnych dôvodov schopných
presvedčiť práve o správnosti rozhodnutia spôsobom zvoleným v tejto veci, prejavujúcu sa i ako jedna
z variácií na postup súdu odnímajúci účastníkom konania (vrátane tu sa odvolávajúceho sa žalobcu)
reálnu možnosť konať pred súdom.

Je totiž už tunajším súdom opakovane zdôrazňovanou skutočnosťou, že postupom súdu odnímajúcim
účastníkom možnosť konať pred súdom je i zásah do tej zložky práva na spravodlivé súdne
konanie, ktorou je právo účastníka na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie (v uvedenej súv. por.
najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), pričom práve o

prípad vypravenia rozhodnutia nie celkom náležitým odôvodnením šlo aj u výroku o trovách konania
napádaného rozsudku v tejto veci. Jedným z predpokladov, za splnenia ktorých vznikne nárok na
náhradu trov konania je totiž aj účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva.
Účelnosť trov sa stotožňuje s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených
s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc. Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia

vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k
meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov,
na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta).
Súd prvého stupňa však v prejednávanej veci vôbec neskúmal účelnosť jednotlivých trov právneho
zastúpenia.

Odvolaciemu súdu v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho
atribútmi v oboch stupňoch súdov ani neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v
časti trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania (trovy konania) aj po
tomtorozhodnutíodvolaciehosúdurozhodnúťažporiadnomzváženívšetkýchdoúvahyprichádzajúcich
možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie
zmienené požiadavky).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.