Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 29, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/19/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114211320
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114211320.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, 11000 Praha - Nové Město, Česká republika, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: A. I., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom A. XX,
XXX XX Z., za účasti vedľajšieho účastníka OZ Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov zastúpeného
JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom Dobrovičova 13, 811 09 Bratislava, o zaplatenie
465,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/165/2014-43 zo
dňa 12.11.2014 zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do
konania.

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v tej časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba o zaplatenie
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 465,- eur od 15.4.2011 do zaplatenia.

V zostávajúcej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá i vo výroku o náhrade trov konania účastníkov i

vedľajšieho účastníka rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1) Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že :
„ p r i p ú š ť a vstup OZ Všeobecnej ochrany práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo námestie 7, 811
02 Bratislava - Staré mesto, IČO: 42 362 962 ako vedľajšieho účastníka do konania,
žalobu z a m i e t a ,
náhradu trov konania žalobcovi a žalovanému n e p r i z n á v a ,
žalobca je p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho

zastúpenia vo výške 82,48 Eur, na účet právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca tlačivom A - návrhom na uplatnenie pohľadávky (vzor je
prílohou nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.1.2007, ktorým sa ustanovuje
Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu) žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie
zmenkovej sumy vo výške 465,- Eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 30.1.2011 do
zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 6 % ročne z tej istej sumy od 15.4.2011 do zaplatenia a

žiadal priznať aj zmenkovú odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 1,55 eur. Žalobca návrh
odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná
dňa 30.6.2010. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote
4rokovodvystavenia“stým,žedisponujelenoriginálomzmenky,atedanemáinformácieoakýchkoľvekiných potencionálne existujúcich vzťahov žalovanej a predchádzajúceho majiteľa zmenky, ktorá bola
v tomto konaní uplatnená. Do textu zmenky bol pojatý záväzok žalovanej zaplatiť za túto zmenku pri
predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu 465,- eur spolu s 0,25 % denným úrokom

od 30.1.2011. Za miesto splatenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa spoločnosti
Pohotovosť, s.r.o so sídlom Pribinova 25, Bratislava. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom
žalovaná doposiaľ z nej nič neuhradila. Keďže zmenková suma je opatrená doložkou „bez protestu“,
indosant nenechal skutočnosť predloženia zmenky na platenie zistiť verejnou listinou.

Žalovaná sa k doručenému návrhu nevyjadrila.

Vedľajší účastník vo svojom písomnom vyjadrení, doručenom súdu dňa 6.10.2014 namietal dôvodnosť
uplatneného nároku žalobcu majúc za to, že bez ohľadu na skutočnosť, že predmetom konania sú
nároky zo zmenky, súd by sa mal zaoberať kauzálnymi vzťahmi pôvodného zmenkového veriteľa a
žalovanej. V súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh

zmenkou alebo šekom, tak ako to vyplýva zo zákona č. 258/2001 Z.z., neskôr zo zákona č. 129/2010 Z.z.
Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského
úveru len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške
aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva. Ak je v rozpore s uvedeným
zmenka aj tak prijatá či vyplnená veriteľom, veriteľ ju nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek

na požiadanie vydať. Je toho názoru, že spotrebiteľovi musí byť poskytnutá ochrana pred neprijateľnými
podmienkami aj v prípade, ak sa uplatňuje právo zo zmenky a je stále potrebné aplikovať článok 1 ods.1
Smernice Rady 93/13/EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, v danom
prípade pred dohodou o vyplňovacom práve zmenky, ktorá je podľa názoru vedľajšieho účastníka v
zmysle ust. § 53 ods.1 OZ neprijateľnou zmluvnou podmienkou a tým neplatnou. Predmetná zmluva o

spotrebiteľskom úvere totiž nemá obligatórne náležitosti uvedené v § 4 ods.2 zákona čo spôsobuje, že
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda spotrebiteľ by mal vrátiť len sumu poskytnutého
úveru. Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, dokonca umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške
0,25 % denne, čo je 91,25 % ročne. Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov,
čo spôsobuje jeho neplatnosť v súlade s ustanovením § 39 a § 3 OZ. Dohoda o vyplňovacom práve

zmenky je uvedená vo všeobecných úverových podmienkach, teda vo formulári, ktorý spracoval právny
predchodca žalobcu a žalovaný ich obsah nemal možnosť akokoľvek ovplyvniť. Táto podmienka teda
nebolaindividuálnedojednanáanepochybnespôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
účastníkov v neprospech spotrebiteľa, keďže nezohľadňuje práva spotrebiteľa a umožňuje vymáhať i
plnenia, ktoré sú uplatňované v rozpore so zákonom.

Prvostupňový súd ďalej v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že v danom prípade sú splnené podmienky pre
aplikáciu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Vo veci konal bez nariadenia pojednávania s odkazom
na článok 7 citovaného nariadenia na základe predložených listinných dôkazov a to obsahu spisu

84Er/770/2012, úverovej zmluvy, zmenky, ako aj ďalšieho spisového materiálu. Z týchto zistil, že dňa
30.6.2010 bola uzatvorená písomná úverová zmluva č. 802000351, ktorou veriteľ - POHOTOVOSŤ,
s.r.o. poskytol v prospech žalovanej ako fyzickej osobe úver vo výške 300,- eur, ktorý sa tento zaviazala
splatiť v celkovej sume 588,80 eur 12-timi mesačnými splátkami po 49,- eur počnúc dňom 25.7.2010.
V zmluve nie je uvedený úrok, iba výška poplatku 288,- eur, bez jeho konkretizácie a uvedenia RPMN,

ako aj priemernej hodnoty RPMN. Žalovaná dňa 30.6.2010 vystavila vlastnú zmenku, obsahom ktorej
je jej záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. sumu
465,- eur a zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne od 30.1.2011. Uvedená zmenka bola vystavená
ako vistazmenka a bola opatrená doložkou „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenia“ a za miesto platenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa a to spoločnosť

POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že uvedená spoločnosť túto zmenku indosovala
na rad žalobcu. Z uvedenej listiny vyplýva, že ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje:
dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis, pričom zmenková suma
je vyjadrená číslicami, ako aj slovami a dátum začiatku úročenia je v listine uvedený odlišným tlačeným
písmom ako zvyšok vzorového tlačiva.

Článok 14 podmienok poskytnutia úveru obsahuje dohodu o vyplnení zmenky, v ktorej sa uvádza, že
na zabezpečenie dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako
remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatkuúročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ.
Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy
sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, tj. keď dlžník neuhradí včas 4

po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo
časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa
voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal
splatný celý dlh.

Napriek tomu, že v predmetnej úverovej zmluve je uvedené, že finančné prostriedky sa
poskytujú na výkon zamestnania žalovanej, mal súd za to, že predmetná zmluva spĺňa charakter
zmluvy spotrebiteľskej. Pôvodný majiteľ zmenky spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. vykonáva svoju
podnikateľskú činnosť v predmete poskytovania spotrebiteľských úverov a zmenka, na základe ktorej si
žalobca uplatňuje svoj nárok, má v tomto prípade zabezpečovací charakter pôvodného právneho vzťahu

majúceho povahu vzťahu spotrebiteľského. Zmluva o úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanou spĺňa všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy v súlade s ustanovením § 52 a
nasledujúcich OZ, nakoľko zo samotnej zmluvy vyplýva, že táto nebola uzatvorená so žalovanou v rámci
jej podnikateľskej činnosti, keďže v zmluve sa neuvádza obchodné meno či IČO žalovanej, ale sú v nej
uvedené iba údaje žalovanej ako fyzickej osoby - nepodnikateľa. Keďže spotrebiteľom je subjekt, ktorý

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, mal súd za preukázané, že žalovaná mala v čase uzatvorenia úverovej zmluvy,
na základe ktorej bola vystavená predmetná zmenka, postavenie spotrebiteľa. Keďže predmetom
konania je spor zo zmenky, súd v prvom rade skúmal, či táto spĺňa všetky náležitosti zmenkového a
šekovéhozákonač.191/1950Zb.,atopredovšetkýmformálnenáležitostizmenkyuvedenévustanovení

§ 75 citovaného zákona.

Nakoľko označenie zmenka je pojaté do vlastného textu listiny a vyjadrené v jazyku, v ktorom je táto
listina spísaná, nachádza sa v nej bezpodmienečný sľub žalovanej zaplatiť určitú peňažnú sumu a je v
nej uvedený údaj o zročnosti, ako aj údaj miesta, kde sa má platiť, tiež meno na koho rad sa má platiť,

vrátane dátumu, miesta vystavenia zmenky a podpisu vystaviteľa, mal súd za to, že predmetná zmenka
spĺňa všetky formálne náležitosti zmenky predpokladané ustanovením § 75 zmenkového a šekového
zákona. Z rubovej strany zmenky bolo nesporne preukázané, že žalobca túto nadobudol indosamentom
od pôvodného veriteľa, na rad ktorého bola zmenka vystavená.

Na základe uvedených skutočností mal preto súd prvého stupňa za preukázané, že zmenka slúži ako
zabezpečovací právny prostriedok zo spotrebiteľského vzťahu a preto napriek tomu, že v danom prípade
ide o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu
skúmať postavenie žalovanej ako spotrebiteľa (rozsudok Európskeho súdneho dvora pod sp.zn. C -
419/2011 zo dňa 14.3.2013, Česká sporiteľňa, a.s. proti Geraldovi Feichterovi).

Po citácii v dôvodoch rozhodnutia uvedených ustanovení Obč. zákonníka i ustanovení zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch prvostupňový súd konštatoval, že na úverovú zmluvu uzatvorenú medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovanou uzatvorenú dňa 30.6.2010 pod č. 802000351 je potrebné
aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase

jej uzatvorenia, v danom prípade od 2.4.2010. Zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s ust. § 9
citovaného zákona, musí mať písomnú formu s tým, že každá zmluvná strana dostane aspoň jedno
jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, dostupnom veriteľovi. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti musí obsahovať aj ďalšie podmienky uvedené
v ust. § 9 ods. 2 a to dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru podľa písm. f); ročnú percentuálnu mieru nákladov podľa písm. j), výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa písm. k) a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej
miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu zmluvy, zverejnenej podľa § 21
ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok podľa písm. y). Podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, ak
zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto náležitosti neobsahuje, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov. Dohodu o vyplňovacom práve zmenky súd vyhodnotil za neprijateľnú
zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch účastníkov
spotrebiteľského vzťahu v neprospech spotrebiteľa. Vyššie uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere,
na základe ktorej bola vystavená predmetná zmenka, totiž neobsahuje obligatorné náležitosti v zmysleust. § 9 písm. f, j, k, y) zákona č. 129/2010 Z.z., teda sa poskytnutý úver na základe tejto zmluvy v súlade
s ust. § 11 ods.1 písm. b) citovaného zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda žalovanej
vznikla povinnosť iba vrátiť istinu poskytnutého úveru.

Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, práve naopak umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25
%denne,čopredstavuje91,25%ročne.Plnenievuvedenejvýškesúdpovažujezarozpornésozásadou
dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť v súlade s ust. § 39 OZ v spojení s ust. § 3 OZ.

Nakoľko súd dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil za neprijateľnú podmienku s poukazom
na ust. § 53 ods.1 OZ, majúc za to, že nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne
spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa
z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv
spotrebiteľa. Ide o dojednanie neplatné v súlade s ust. § 53 ods.5 OZ. V prípade ak je neplatná
dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka, čo korešponduje aj s právnym

názorom vysloveným Najvyšším súdom SR zo dňa 6.5.2008 pod sp.zn. 4Obo 161/2007. Najvyšší súd
v odôvodnení uviedol, že z neplatnej úverovej zmluvy v dôsledku neprimerane vysokého poplatku za
spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu za priečiacu sa dobrým mravom a
zásadám poctivého obchodného styku, nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky.
Zodpovedá tomu aj zákonná úprava o spotrebiteľských úverov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia

úverovej zmluvy, na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená, konkrétne uvedené v ust. §
17 ods. 3 citovaného zákona, ktoré zakazuje splnenie ale aj zabezpečenie úveru zmenkou. Teda aj
z uvedenej právnej normy je možné vyvodiť jednoznačný záver, že nie je možné odčleňovať zmenku
od noriem spotrebiteľského práva, teda ak je táto vydaná v rozpore so zákonom, v danom prípade so
zákonom o spotrebiteľskom úvere, potom je neplatná v zmysle ust. § 39 OZ, keďže aj na zmenku sa

vzťahujú všeobecné ustanovenia OZ o platnosti právnych úkonov. Keďže predmetná úverová zmluva a
zmenka vznikli za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý v súlade s ust. § 17 ods.3 zakazuje splnenie
dlhu a zabezpečenie jeho splnenia zmenkou alebo šekom, teda k vystaveniu predmetnej zmenky došlo
v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, je potrebné vyhodnotiť túto zmenku ako absolútne
neplatnú pre rozpor s ustanovením § 39 OZ.

Na podporu tohto názoru je možné použiť aj pripomienky Európskej komisie zo dňa 12.2.2014 vo veci
C-558/2013, kedy v bode 17 uviedla, že Smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci,
nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej článku 9 jednoznačne
vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu

spotrebiteľa, pod ktorou je potrebné chápať
celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa zahŕňajúceho aj povinnosť vnútroštátnych súdov, ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok.

Podľabodu19spomínanýchpripomienok,rešpektovanieabstraktnéhocharakteruzmenkybybolopodľa

komisie neprijateľné vo svetle judikatúry Súdneho dvora, ktorý vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle
ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá. Zároveň navrhla aby
na predloženú prejudiciálnu otázku Súdny dvor poskytol odpoveď, že článok 6 Smernice Rady 93/13/

EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a článok 4, 9 a 14 Smernice
Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje
právna úprava členského štátu akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu
súdu rozhodujúcemu o právach z indosovanej zmenky neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania ex

offo preskúmať zmluvu a kauzu právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a tiež
prípadne porušenie zákona upravujúceho dôsledky neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v
zmluve o spotrebiteľskom úvere, z ktorej zmenka vznikla.

Dňa 18.8.2014 bolo súdu doručené oznámenie OZ Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov so sídlom

Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava - Staré mesto o ich vstupe ako vedľajšieho účastníka do
konania na podporu žalovanej.Podaním doručeným súdu dňa 19.9.2014 žalobca vzniesol námietku neprípustnosti vedľajšieho
účastníctva. Preto súd rozhodoval o prípustnosti vedľajšieho účastníctva. Odkázal na aplikáciu
citovaného ust. § 93 ods.2 O.s.p., podľa ktorého zákon nestanovuje ako podmienku účasti tretej

osoby na konaní skutočnosť, že táto osoba má záujem na výsledku konania. Legitimácia na vstup
takéhotovedľajšiehoúčastníkadokonania,ktorájeinakvyvodzovanázjejprávnehozáujmunavýsledku
sporu, vyplýva priamo zo zákona. V prípade takejto právnickej osoby je pre jej procesné postavenie
vedľajšieho účastníka nevyhnutné, aby predmetom jej činnosti bola ochrana práv, o ktoré v konaní
ide. Občiansky súdny poriadok v poznámke k uvedenému ustanoveniu odkazuje na niektoré osobitné

predpisy, ktoré naznačujú, aké právnické osoby môžu byť v postavení vedľajšieho účastníka. Jedným
z takých osobitných predpisov je tiež zákon 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a jeho ust. § 25
ods.1 písm. a) v účinnom znení, podľa ktorého združenie môže podať návrh na vydanie predbežného
opatrenia podľa § 21 ods.1 orgánu dozoru, alebo návrh na začatie konania na súde vo veci ochrany
práv spotrebiteľa a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnym záujmom spotrebiteľom, alebo
môže byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti (uznesenie NS SR pod

sp.zn. 3Cdo 188/2012 z 5.2.2013). Legislatívnou formou, ktorou právnické osoby zriadené a zamerané
na ochranu práv spotrebiteľa vo všeobecnosti prispievajú k sledovanej ochrane práv, je okrem vyššie
uvedených foriem aj návrh na začatie konania, alebo vstup do už začatého konania v procesnom
postavení vedľajšieho účastníka. Pri využívaní tejto formy ochrany práv spotrebiteľa je ale potrebné
zdôrazniť, že prejavom skutočného a úprimného záujmu o ochranu práv konkrétneho spotrebiteľa zo

strany tej ktorej právnickej osoby a logickým predpokladom efektívnosti ňou individuálne poskytovanej
ochrany je, že sa dôsledne oboznámi so všetkými okolnosťami charakterizujúcimi situáciu spotrebiteľa
a nebude paušálne vstupovať do všetkých je jej známy v prípade, kedy by mohla pôsobiť v procesnom
postavení vedľajšieho účastníka a vstúpi len do tých konaní, v ktorých to reálne vyžadujú potreby toho,
koho chce v konaní podporovať a kto má byť v zmysle zákona objektom ochrany spotrebiteľa.

Je nesporné, že predmetom konania sú nároky žalobcu voči žalovanej zo zmenky vystavenej na základe
zmluvy majúcej charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z., ktorá
je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení OZ.

Nakoľko žalovaná so vstupom vedľajšieho účastníka do konania nesúhlas nevyslovila, súd vstup
predmetného občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka s poukazom na ust. § 93 ods.3 O.s.p.
pripustil.

Výrok o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil aplikáciou ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a náhradu trov

konania žalobcovi a žalovanej nepriznal. Žalobca bol v konaní neúspešný a úspešnej žalovanej trovy
konania nevznikli.

Zároveň súd zaviazal neúspešného žalobcu na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka
vystupujúceho na podporu žalovanej pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej

pomoci - prevzatie a príprava, podanie vyjadrenia vo veci samej vo výške 33,20 eur za jeden úkon
právnej pomoci, 2-krát režijný paušál 8,04 eur, v celkovej výške 82,48 eur.

2) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť a návrhu
na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho

konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednácou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len
tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že vykonal
dokazovanie o.i. aj úverovou zmluvou, všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, exekučným
spisom i ďalšími listinnými dôkazmi. Neuvádza však, na návrh ktorej zo strán vykonal dokazovanie

„listinnými dokladmi“, keď žalobca ani žalovaná ich nenavrhovali. Súd musí k otázke vykonávania iných,
ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti strán
v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa
všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne, úplne
a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky

zo strany žalovanej nebolo žiadnych námietok, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala
vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd mohol a mal
rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Odporkyňa
mohla na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak neurobila, musiabyť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
v Nariadení. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta
prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide o porušenie

princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej iniciatívy, bez
návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie, ktoré údajne
preukázalo charakter odporkyne ako spotrebiteľa. Odporkyňa sa tejto obrany nedovolávala, uplatnenú
pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju prakticky uznala. Súd iniciatívne rozširoval okruh
dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu

nauplatneniepohľadávky.Uvedenésprávaniesúdujeneprijateľnévprávnomštáte,predstavujevýrazný
zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné skutočnosti
neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania,
ktoré si sám navrhol. Odporkyňa, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili. Súd dospel
k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii

príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie
iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že odporkyňa
vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči novému majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho

súdu SR spisovej značky 5Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností
uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.
Nie je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Porušuje poučovaciu povinnosť
súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných

prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní
vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ súd odkázal na
Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10 je dôležité uviesť, že vo veci, ktorou sa zaoberal

Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane - odporca vzniesol námietky voči zmenkovému
platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného konania, kde sa
Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ podal námietky
voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty. Samotný
zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťa, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo

spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k
aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase vyplnenia“ zo slov „vyplnenú
veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po

vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany
veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemôže
byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna
úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Z ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p. vyplýva,
že vyhlásenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je prípustné, len ak ide o spor zo spotrebiteľskej

zmluvy. V tomto konaní sa prejednáva spor zo zmenky, a ak súd sám vykonal dôkazy spotrebiteľskou
zmluvou bez možnosti navrhovateľa sa k ním vyjadriť, nie je možné uzavrieť, že ide o spor zo
spotrebiteľskej zmluvy. V prípade, ak by výrok o vyhlásení zmluvnej podmienky za neprijateľnú
nadobudol právoplatnosť, stane sa tak záväzným pre účastníkov konania, aj predovšetkým pre orgány,
tedanajmäsúdy.Súdzovšeobecňujesvojetvrdenia.Uvádza,žeodporkyňavčaseuzatváraniadotknutej

zmluvy o úvere nebola schopná posúdiť zákonné dôsledky uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V
tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013
sp. zn. 43CoZm/18/2013. Súd tvrdí, že odporkyňa sa písomne vyjadrila, toto vyjadrenie však nebolo
navrhovateľovi doručované, a to aj napriek tomu, že ide o európske konanie s nízkou hodnotu sporu ,
ktoré je zásadne písomné. Preto nemal možnosť sa oboznámiť s vyjadrením odporkyne a bola mu tým

odňatá možnosť vyjadriť sa k tomuto vyjadreniu najmä s ohľadom na to, že odporkyňa sa chcela
dohodnúť na splátkach po 20,- eur mesačne. V ďalšom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo vydané skutkovo a právne v zhodnejveci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013
zo dňa 21.11.2013.

Žalobca napadá aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do
konania, poukazujúc na charakter predmetného konania, ktoré je európskym konaním vo veciach s
nízkou hodnotou sporu, právne regulovaným nariadením. Namietal nesúlad ustanovenia § 93 ods. 2
O.s.p. s čl. 19 ods. 2, 3 Ústavy SR. Argumentuje tiež názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci 6Cdo 357/2012. Poukázal na to, že vedľajší účastník získava prístup k osobným údajom

spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ k takémuto prístupu nedal súhlas. Vedľajší účastník koná bez toho, aby
bol aspoň v minimálnom kontakte s účastníkom konania. Ide o neoprávnené zasahovanie do súkromné
života účastníka konania. Zároveň dochádza k rozporu s ustanovením § 7 ods.1 zákona č. 428/2002 Z.z.
o ochrane osobných údajov, ktorý neoprávnené spracovávanie prísne sankcionuje. Napokon považuje
odvolateľ na mieste vyžadovať súhlas spotrebiteľa so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, čím
by sa zabránilo porušovaniu jeho ústavných práv. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3) Žalovaná ani vedľajší účastník sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

4) Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) pred vecným prieskumom napadnutého

rozhodnutia zodpovedajúco ust. § 213 ods.2 O.s.p. vyzval účastníkov konania, aby sa písomne vyjadrili
k možnému použitiu čl. I § 5 ods. 1 a čl. I § 48 ods. 1 zák. zmenkového a šekového (zák. č. 191/1950 Zb. -
ZZŠ) a v nadväznosti na ne aj na záver z rozhodnutia Vrchného súdu Olomouc, sp. zn. 4Cmo/214/2002,
ktorý výkladom ust. § 48 ZZŠ dospel k záveru, že úroky uvedené na zmenke je možné požadovať
len do splatnosti zmenky a od splatnosti pri nezaplatení zmenky, kedy je pôvodný zmenkový záväzok

nahradený postihovým záväzkom, je možné požadovať zmenkové úroky len v zákonnej výške s tým,
že prijatie iného záveru by znamenalo bezdôvodné zvýhodňovanie zmeniek, ktoré sú úročené oproti
ostatným zmenkám. Odvolací súd pritom zdôraznil, že je žiaduce pri aplikácii uvedených ustanovení
ZZŠ zaujať stanovisko v súvislosti so skutočnosťami uvedenými samotným žalobcom v návrhu, keď
uviedol, že predmetná zmenka bola ešte indosantom predložená vystaviteľovi zmenky na platenie, čím

sa stala splatnou a od nasledujúceho dňa (t. j. od 15.4.2011) žalobca uplatňuje v konaní už aj zákonný
6 % ročný úrok.

Ani jedna zo sporových strán vrátane vedľajšieho účastníka na túto výzvu odvolacieho súdu v určenej
lehote, ba ani do následného dátumu verejného vyhlásenia rozhodnutia nereagovala.

5) Odvolací súd potom preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia
rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 211 ods.2, § 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Odvolací
súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 861/2007 zo dňa 11.7.2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala Komisiu o tom,
že na základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia,
podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní
začatom podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky
podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že :a) odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania je
nedôvodné
b) pre vyhovenie odvolaniu žalobkyne proti výroku rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie

zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 465,- eur od 15.4.2011 do zaplatenia nie je sú
splnené zákonné podmienky
c) vo zvyšku je potrebné na základe podaného odvolania žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť.

Ad a) Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku týkajúcimi sa zdôvodnenia

prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania a na doplnenie jeho správnosti v nadväznosti na
uplatnené odvolacie námietky dodáva:

Tak ako je už uvedené vyššie podľa čl. 19 nariadenia pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa
konanie vedie.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. 10a)

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z

účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na
návrh.

Z dôvodovej správy k § 93 ods. 2 O.s.p. (k novele účinnej od 15.10.2008): ,,Navrhovaná právna úprava
súvisí s právnou úpravou v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v
znení 539/2005 Z. z. a zákona 326/2007 Z. z., v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a
v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Úprava má za cieľ umožniť
širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia

a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku
ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje
rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu
práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi
problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti

záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako
vedľajšíúčastníci.Dôvodomjefakt,ževdanejsituáciíbybolotakmernemožnépreukázaťprávnyzáujem
na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných
na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne“.

Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o.
proti U. D.) „Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku
majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa

názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť
poskytnutie ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.

Skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na
ochranu práv spotrebiteľa, neznamená, že spotrebiteľ musí s jej vstupom do konania súhlasiť. Povahe

a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do
konania, ktorý by bol spotrebiteľovi nanútený. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
3Cdo 188/2012 publikované ako rozhodnutie 62. v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 4/2014). V predmetnej veci nemožno hovoriť o nanútenom vstupe vedľajšieho
účastníka do konania, keďže obsahom spisu je výslovný súhlas odporkyne so vstupom vedľajšieho

účastníka do konania (čl. 61).

Podľa článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa členské štáty zaviazali k vytvoreniu účinných mechanizmov, aby sa predchádzalo súvislémupoužívaniuneprijateľných(nekalých)zmluvnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluvách.Právevedľajší
účastník môže privodiť naplnenie tohto cieľa svojou aktivitou.

Podstatou účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne je snaha všetkými dostupnými procesnými
prostriedkamipomôcťtejtostrane,naktorejvkonanívystupuje,kúspechvsporeamárovnaképrocesné
práva a povinnosti, ako hlavný účastník konania, teda môže napr. podávať opravné prostriedky.

Ak by išlo o neinformovaného spotrebiteľa, súd v takýchto prípadoch zohľadní úkon vedľajšieho

účastníka, aj keď odporuje úkonu spotrebiteľa, ale je v jeho záujme (§ 93 ods. 4 O.s.p.). Je
neakceptovateľné (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie C-76/10 POHOTOVOSŤ, bod
50), aby súd bol nástrojom na priznávanie plnení z neprijateľných zmluvných podmienok (príp. na
základe nekalých obchodných praktík) voči neinformovaným spotrebiteľom (porov. rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C 429/05, bod 61 „V bode 26 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores Súdny dvor rozhodol, že účel článku 6 smernice 93/13, ktorý členským štátom

ukladá zabezpečiť, aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak
je na spotrebiteľovi, aby sám poukázal na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých
hodnota je často obmedzená, môžu náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom
sporu, čo môže spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak je
pravdou, že v mnohých členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú, aby sa obhajovali v

takých sporoch sami, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že najmä z dôvodu svojej nevedomosti
spotrebiteľ na nekalý charakter jemu predložených podmienok nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú
ochranu spotrebiteľa možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené
podmienky bez návrhu.“).

Štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní
EÚ). S tým je spojená aj povinnosť prihliadať na práva spotrebiteľa a chrániť jeho záujmy aj v prípade,
že spotrebiteľ nie je v konaní procesne aktívny.

Súd je povinný vykladať aplikovať ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. umožňujúce vedľajšiemu účastníkovi

konaťsamémuzasebatak,abysanezmarilamožnosťvedľajšiehoúčastníkazbaviťspotrebiteľa plnenia
z neprijateľnej zmluvnej podmienky (nekalej obchodnej praktiky), ak konanie ešte nie je právoplatne
skončené.

Vedľajšíúčastníkmápodľaprvejvety§93ods.4O.s.p.vkonanírovnaképrávaapovinnostiakoúčastník

a teda má právo okrem iného aj nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie
alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov (§ 44 ods. 1 O.s.p.), pričom
táto činnosť priamo predpokladá možnosť oboznámenia sa s osobnými údajmi účastníkov konania a
prípadne aj s predmetom telekomunikačného tajomstva, ak je aj to obsahom súdneho spisu. Tým ale nie
je dotknutá jeho povinnosť chrániť takto získané osobné údaje (podľa zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane

osobných údajov) a zachovávať telekomunikačné tajomstvo (podľa § 63 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z.z.
o elektronických komunikáciách) a vyvarovať sa zneužitia svojho postavenia vedľajšieho účastníka v
konaní.

Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)

č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované ako aj neobhajované, čo vyplýva
z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.
Na predmetnú právnu vec preto nemožno aplikovať závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci 6Cdo 357/2012 z 30.10.2013, na ktoré žalobca vo svojich odvolacích námietkach
odkazuje.

Zuvedenýchdôvodovodvolacísúd napadnutývýrokrozsudkuopripustenívstupuvedľajšiehoúčastníka
do konania s osvojením si dôvodov napadnutého rozsudku týkajúcich sa tejto časti rozhodnutia súdu
prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.Ad b) Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako právnická osoba so sídlom v Českej republiky, podala
dňa 17.4.2014 na Okresnom súde Prešov návrh na začatie konania proti žalovanej s bydliskom na území
Slovenskej republiky podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom

konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu.

Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie cezhraničného konania v spotrebiteľských a
obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4 Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania
by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti. Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom

trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych
členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké
podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii (bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme
uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal rozsudok vydaný v jednom členskom štáte
v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu uznať a byť vykonateľný v inom členskom
štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod

30 Preambuly Nariadenia).

Predmetompreskúmavanéhorozhodnutiajetedanárokzozmenkyuplatnenýnavrhovateľomnazáklade
uvedeného Nariadenia č. 861/2007. Navrhovateľ k návrhu pripojil zmenku vystavenú dňa 30.7.2010 na
zmenkovú sumu 465,- eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 30.1.2011. Prvostupňový súd tento návrh

na predpísanom tlačive spolu s tlačivom C na odpoveď odporcu, ako aj s prílohami návrhu na začatie
konania, doručil dňa 23.5.2014 do vlastných rúk žalovanej. Vzorové tlačivo C na odpoveď odporcu
(článok 5 ods. 2, 3 Nariadenia) obsahuje poučenie, že ak odporca neodpovie do 30 dní, súd vydá
rozsudok. Odporcovi tým vzniklo v súlade s článkom 5 ods. 1, 2, 3 Nariadenia právo v lehote 30 dní po
doručení tlačiva, vyplniť časť II. vzorového tlačiva C na odpoveď a v prípade potreby poskytnúť všetky

príslušné podporné dokumenty a zaslať ich späť súdu.

Ajprineuplatnenejobraneodporcu(vyplnenímtlačivaC)mohol súdprvéhostupňaizúradnejpovinnosti
(ex offo) prihliadať na také vady, ktoré sú zistiteľné z textu samotnej zmenky, keď pritom nejde o
prejav vôle vystaviteľa zmenky, ale o vadu spochybňujúcu samotnú existenciu zmenky. Jedná sa napr. o

chýbajúci podpis vystaviteľa zmenky, či podpis, ktorý nie je vlastnoručný (hoci spĺňa náležitosti § 40 ods.
2 Občianskeho zákonníka), o neuvedenie platobného príkazu v zmenke, uvedenie viacerých platobných
miest v zmenke, či chýbajúce splnomocnenie zmocnenca k podpisu zmenky za zmocniteľa (článok
III., § 3 ods. 2 ZZŠ). Mohol a bol povinný pri právnom posudzovaní nároku preskúmavať i správnosť
doby platenia zmenkového úroku stanoveného v zmenke, ktorého výška bola uvedená už pri vystavení

zmenky,atoajbeznámietky,čiinakprejavenejvčasnejformynesúhlasudlžníka.Nejednásatotižovadu
zmenky, ale o správny výklad jej skutočného obsahu. To platí aj v konaní podľa Nariadenia o Európskom
konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu.

Z obsahu predmetnej zmenky vyplýva i záväzok zmenečného dlžníka zaplatiť zmenkový úrok 0,25 %

denne od 30. januára 2011. Žalobca sám v podanom návrhu (podľa Nar. EP a R č.861/2007) uvádza,
že predmetná zmenka bola ešte indosantom predložená vystaviteľovi na platenie, čím sa stala splatnou
a od nasledujúceho dátumu (t.j. od 15.4.2011) žalobca uplatňuje podaným návrhom aj zákonný 6 %
ročný úrok.

Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle čl. I § 5 ods.1,2,3 zákona č. 191/1950 Zb. o zmenkách a
šekoch (ďalej a ZZŠ) úrok je príslušenstvo istiny a jeho výška je závislá od doby, za ktorú sa istina
zúročuje. V ods. 3 ten údaj zákon supluje ustanovením, že úroky treba rátať odo dňa vystavenia zmenky,
ak nebol určený iný deň. Vystaviteľ môže počiatočný deň stanoviť i pred dňom vystavenia zmenky.
Konečným termínom pre beh úrokov je deň „sroku“, od sroku bežia úroky podľa § 48 ods.1 písm. b) (viď:

Zmenkové právo - Komentár: Dr. Karol Kizlink, Dr. Ján Spišiak, Heureka, r. 2005, s.66)

Podľa uvedeného ust. čl. I. § 5 ods. 1 ZZŠ v zmenke zročnej na videnie alebo na určitý čas po videní
môževystaviteľustanoviťzúrokovaniezmenkovejsumy.Vinejzmenkeplatítátodoložkazanenapísanú.

Podľa čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.:
1/ majiteľ môže postihom žiadať zmenkovú sumu, pokiaľ nebola zmenka prijatá alebo zaplatená, s
úrokmi, ak boli dojednané;
2/ šesťpercentové úroky odo dňa zročnosti;3/ trovy protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy;
4/ odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy alebo v menšej dohodnutej výške.

Prvý odsek citovaného § 48 vymedzuje, aké nároky má majiteľ zmenky pri postihu v prvom stupni, ktorý
môže viesť proti všetkým zmenkovým dlžníkom bez výnimky. Majiteľ má vždy právo žiadať to, na čo
zmenka znie, t.j. zmenkový peniaz, nominálnu hodnotu zmenky. Pokiaľ je prípustné úročenie zmenky
podľa čl. I § 5 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb., možno požadovať aj úroky zo zmenky vyplývajúce. Len
zmenky na videnie (vistazmenky) a zmenky splatné v určenej lehote po videní (lehotné vistazmenky),

nemajú pri vystavení splatnosť exaktne stanovenú, pretože tá je závislá na činnosti majiteľa zmenky v
budúcnosti. Preto len tu sa pripúšťa úročenie.

Úroková sadzba musí zo zmenky vyplývať, a to od počiatku.

Dikciu vyplývajúcu z ust. čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. „boli dojednané“ nemožno brať doslova,

a nie je dôvod predstavovať si za tým určitú zmluvu, ale len skutočnosť, že výstavca zmenku na videnie
alebo lehotnú zmenku vystavil s úrokovou doložkou a remitent ju prevzal. Úroková doložka obsiahnutá
na zmenke nespĺňa funkciu zmluvnej pokuty.

Začiatok úročenia zmenkovej sumy nemožno regulérne stanoviť na dátum spadajúci do doby pred

vystavením zmenky. Začiatok doby úročenia zmenkovej sumy nie je prípustné stanoviť ani na dátum
neexistujúci alebo nemožný. Zákon však opomína otázku, dokedy sa zmenková suma v dôsledku
opatrenia zmenky relevantnou úrokovou doložkou úročí.

Odvolací súd je toho názoru, že koniec lehoty úročenia zmenkovej sumy úrokovou doložkou nemožno

stanoviť ľubovoľne, teda záver lehoty nemožno stanoviť na dátum neexistujúci alebo na dátum
nemožný. Koniec lehoty úročenia zmenkovej sumy úrokovou doložkou nemožno rovnako určiť tak,
aby bol situovaný do doby po splatnosti zmenkovej pohľadávky. Tým nie je však dotknutá požiadavka
veriteľa na úročenie pohľadávky až do okamihu zaplatenia, pretože uhradzovaciu funkciu od splatnosti
zmenkovej pohľadávky do doby zaplatenia zmenkového dlhu od dohodnutých úrokov, preberajú

zákonné šesťpercentné úroky, ktoré sú v súlade s obsahom ust. § 48 a § 49 Článku I zákona č. 191/1950
Zb. súčasťou postihového zmenkového plnenia.

Aj s odkazom na vyššie uvedený názor z právnej teórie, ale i názor vyplývajúci z právnej praxe
(rozhodnutie Vrchného sudu v Olomouci 4Cmo/214/2002) preto odvolací súd je toho názoru, že už

súd prvého stupňa podľa obsahu zmenky i žalobného návrhu nemohol priznať navrhovateľovi popri
zákonnom 6%-nom ročnom úroku od 15.4.2011 aj v zmenke „dohodnutý“ 0,25 %-ný úrok denne. Takéto
právne posúdenie bolo možné súdom prvého stupňa realizovať (iura novit curia) aj bez procesnej
iniciatívy účastníka (odporcu). Tak, ako je uvedené vyššie, odvolací súd pre takéto právne posúdenie
poskytol účastníkom konania priestor na vyjadrenie, ale ani jedna zo sporových strán ho nevyužila.

Za takéhoto stavu ak bol zamietnutý žalobný návrh v časti o zaplatenie 0,25 % zmenkového úroku za
čas od 15.4.2011 do zaplatenia, je v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa vecne správny, preto v
tejto časti odvolací súd podľa § 219 ods.1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, aj keď z iných
dôvodov, aké uviedol súd prvého stupňa.

Opäť je potrebné zdôrazniť, že takéto závery mohol odvolací súd privodiť bez zopakovania či doplnenia
dokazovania a v tejto časti tak mohol i bez nariadenia pojednávania rozhodnúť i prvostupňový súd.

Ad c) Pre zostávajúcu časť odvolacím súdom preskúmavaného napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa je relevantným to, že prvostupňový súd založil svoje skutkové závery na skutočnostiach, ktoré
zistil z listinných dôkazov, ktoré neboli obsahom podanej žaloby a ani obsahom prípadnej obrany
žalovanej, ktorá by bola daná na vedomie žalobcovi. Z obsahu spisu vyplýva, že na rozhodnutie v
predmetnej veci prvostupňový určil len termín verejného vyhlásenia rozhodnutia (č.l. 36 spisu). Obsah
„zápisnice z verejného vyhlásenia rozhodnutia zo dňa 12.11.2014“ svedčí o tom, že súd sa mal na ňom

oboznámiť aj s obsahom spisu 84 Er/770/2012, na ktorý potom odkazuje prvostupňový súd v dôvodoch
rozhodnutia a z obsahu tohto spisu v skutkových záveroch zdôrazňuje obsah úverovej zmluvy i VPPÚ.K týmto realizovaným dôkazom súdom prvého stupňa nebol poskytnutý účastníkom priestor na
vyjadrenie.

Z písomnej povahy konania podľa Nariadenia č.861/20007 (viď čl.5 ods.1, čl. 8, čl. 9 ods.1) vyplýva, že
by súd mal vo veci rozhodnúť bez ústneho pojednávania. Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania
ukáže ako potrebná (nutná), alebo ak o to požiada niektorá zo strán súd by mal nariadiť vo veci
pojednávanie. Nutným je nariadiť ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v
ktorých súd považuje za potrebné vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho

názoru, že ak v predmetnej veci prvostupňový súd sám bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval
ex offo prieskum uplatnených zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala
vystaveniu zmenky, bol povinný poskytnúť priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom
vyjadrili.

Napokon aj vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v ust. § 115a O.s.p. umožňuje súdu rozhodnúť

vo veci bez nariadenia pojednávania v drobných sporoch iba za splnenia zákonných procesných
podmienok. Nie vždy rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania prichádza do úvahy. Označené
ustanovenie bolo zaradené do Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti so snahou zrýchliť a
zefektívniť konanie, keď bola súdu daná možnosť, nie povinnosť, rozhodovať aj bez nariadenia
pojednávania za splnenia zákonom stanovených podmienok. Základom pre rozhodnutie súdu v

takomto prípade sú zhodné (nespochybnené) listinné dôkazy predložené účastníkmi konania. V prípade
akýchkoľvek pochybností rozsudok bez pojednávania nie je možné vydať. Vo veci možno rozhodnúť len
na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi bez toho, aby sa nimi vykonávalo dokazovanie
v zmysle § 120 a nasl. O.s.p.. Súd sa len oboznámi s listinami, a ak z nich vyplynie tvrdený skutkový
stav a právne posúdenie, môže ich vziať za základ svojho rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie

vo veci samej bez nariadenia pojednávania však nemožno za žiadnych okolností založiť na dôkazoch
zhromaždených súdom, či už z procesnej iniciatívy strán alebo získaných ex offo bez toho, aby účastníci
k ním nemali možnosť sa vyjadriť.

Súd prvého stupňa, ktorý nenariadil vo veci pojednávanie, nemohol vyhodnotiť bez Nariadením a O.s.p.

určeného spôsobu realizácie dôkazov, také skutočností, ktoré zhromaždil ex offo a ktoré by mali svedčiť
záveru o zamietnutí žaloby. Skutkové závery, z ktorých súd vychádzal pri rozhodnutí vo veci samej, boli
získané bez ich realizácie spôsobom súladným s Nariadením či Občianskym súdnym poriadkom.

Súd prvého stupňa tak konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci a týmto postupom okresného súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Za takéhoto stavu neostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len napadnutý rozsudok okresného súdu vo
zvyšujúcej časti zrušiť a v rozsahu zrušenia vrátiť mu vec na ďalšie konanie v zmysle ust. § 221 ods.
1 písm. f), ods. 2 O.s.p..

Povinnosťou okresného súdu bude vec opätovne prejednať, prípadné dokazovanie realizovať podľa
zákonných procesných pravidiel (vrátane § 122 ods. 1 O.s.p.) a rozhodnúť.

Pre ďalší postup v predmetnej veci sa v nadväznosti na uplatnené odvolacie námietky žalobcu javia

byť významnými aj závery zo spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR prijaté dňa 20.10.2015, podľa ktorých

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a

povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

Aj z dôvodov uvedeného zjednocujúceho stanoviska vyplýva, že

určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho

neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-

právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej

ako abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom
na abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí n základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu
podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,
poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj

rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp.zn. Pl ÚS 16/12 zo
dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním)najmävočisubjektom,ponichnemožnoznalosť špecifickej aznačne rigidnej zmenkovej
úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je

možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral za
základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku
kauzálnymnámietkamprihliadať.Nemeckájudikatúradokoncavkonkrétnomprípadeoznačilaodvolanie

sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom

povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z

účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než

dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.V kontexte uvedeného je však potrebné zohľadniť, že právna úprava ZSÚ v určitom časovom úseku
umožňovala v striktne stanovenom rozsahu používať zmenky aj v spotrebiteľských vzťahoch a až od

01.01.2011 sa zmenka v spotrebiteľských vzťahoch používať nemôže, pričom na prejednávané veci je
potrebné aplikovať hmotnú právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola v konaní uplatnená zmenka
vystavená. Inak by išlo o porušenie zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty. Samotné vystavenie
zmenkyvspotrebiteľskýchvzťahochvobdobído31.12.2010bolopovolené,apretonemožnopovažovať
vystavenie zmenky bez ďalšieho skúmania spôsobu ich vystavenia ako protiprávne.

V duchu uvedených názorov, rešpektovaných i odvolacím súdom v tejto veci bude preto potrebné
v ďalšom priebehu konania zostatok žalobného návrhu prejednať i o ňom rozhodnúť. Každopádne
však zásadná odvolacia námietka žalobcu o nemožnosti prieskumu nárokov zo zmenky bez obrany
žalovaného aj podľa vyššie uvedeného stanoviska Najvyššieho súdu SR nie je dôvodnou.

Prvostupňový súd zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho a prvostupňového konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Podľa § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.