Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 27, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/820/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2709203041
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2709203041.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a členov senátu

JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daši Kontríkovej v právnej veci žalobcu: SKAND Skalica, spol. s r.o., so
sídlom Nádražná 26, 909 01 Skalica, IČO: 34 101 560, zastúpený advokátskou kanceláriou ŘEHÁK &
TISOŇ, spol. s.r.o. so sídlom Komenského 437/62, 909 01 Skalica, IČO: 47 235 349, v mene ktorej koná
Mgr. Michal Řehák, advokát a konateľ, proti žalovanému: O. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, XXX XX
H., zastúpený JUDr. Petrom Arendackým, advokátom so sídlom Železničiarska 13, 811 04 Bratislava, o
zaplatenie 17.260,84 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Skalica č.k. 1C/165/2009-480 zo dňa 30. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Odvolací súd n a r i a ď u j e súdu prvého stupňa vykonať opravu miesta bydliska žalovaného v úvodnej
časti ním vydaného rozsudku č.k. 1C/165/2009-480 zo dňa 30. septembra 2014.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu v sume 17.260,84 eura s 8,50% úrokom z omeškania ročne od

06.09.2008 do zaplatenia a právnemu zástupcovi žalobcu náhradu trov konania - trovy právneho
zastúpenia v sume 4.719,26 eura a iné trovy v sume 1.035,50 eura. Súčasne uložil žalovanému
povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 24 eur
na účet Okresného súdu Skalica. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že v rámci konania o
určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou súd prvého stupňa na návrh žalovaného
uznesením č.k. 5C/145/2001-133 zo dňa 03.05.2004 uložil žalobcovi povinnosť vyplácať časť pracovnej
odmeny po 10.000 Sk mesačne. Od júna 2004 do júla 2008 žalobca vyplatil žalovanému sumu 520.000

Sk, t.j. 17.260,84 eura. Žalobca zasielal jednotlivé sumy na účet č. XXXXXXXX/XXXX vedený v I. I., a.s.,
pričom sa jedná o účet nahlásený žalovaným a žalobca na tento účet zasielal výplatu akýchkoľvek plnení
v súvislosti s pracovnoprávnymi nárokmi žalovaného. Plnenia v súvislosti s nariadeným predbežným
opatrením označil žalobca variabilným symbolom, ktorý sa zhoduje s číslom konania nariadeného
predbežného opatrenia v číslach 1452001. Žalovaný nikdy nenamietal, že by si žalobca voči nemu
neplnil povinnosti uložené rozhodnutiami súdov, pričom všetky plnenia žalobca zasielal vždy na to
isté číslo účtu označené žalovaným. Žalovaný v exekučnom konaní vedenom v jeho prospech ako

oprávneného potvrdil, že plnenia zo strany žalobcu ako povinného boli zasielané na ním označený
uvedený účet, na tento účet prijal plnenia zo strany žalobcu, pričom sa jedná o účet spoločný s jeho
manželkou, ktorý spoločne používali. Žalovaný od roku 1999 až do prebiehajúceho konania o vrátenie
zaplatených súm na základe nariadeného predbežného opatrenia nikdy nepopieral prijatie vyplatenýchsúm zo strany žalobcu. Podľa ich vzájomnej korešpondencie potvrdil prijatie súm s tým, že sa domáhal
ďalšieho plnenia, ktoré nebolo bližšie špecifikované. Neobstojí obrana žalovaného, že s finančnými
prostriedkami nakladala jeho manželka, boli v zlej finančnej situácii, čerpali pôžičky na zabezpečenie

potrieb rodiny. Ak boli v zlej finančnej situácii je nepochybné, že sledovali každú finančnú hotovosť, ktorá
prišla na označený účet, aby túto mohli použiť na financovanie potrieb rodiny. Žalovaný sám označil
číslo účtu, na ktoré má žalobca plniť a to opakovane aj na základe výzvy žalobcu a v prípade, že
mal záujem na zasielanie plnení na iné číslo účtu v roku 2003 po nariadení predbežného opatrenia
druhého v poradí, žalobca ako zamestnávateľ by bol povinný poukázať časť mzdy na žalovaným určený

účet, ak by o toto žalovaný požiadal alebo sa dohodol so žalobcom na takomto postupe. Žalobca
všetky plnenia v prospech žalovaného v súvislosti s výplatou mzdy, časti mzdy, náhrad vyplácal po celé
obdobie na žalovaným označené číslo účtu a žalovaný sa nikdy nedomáhal výplaty plnení z dôvodu, že
neboli poukázané jemu alebo na ním označený účet. Žalovaný prípisom zo dňa 10.11.2008, teda aj po
skončení pracovnoprávneho sporu medzi účastníkmi, vyzýval žalobcu na zaplatenie sumy 66.444 Sk na
číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, teda totožné číslo účtu, na ktoré žalobca zasielal žalovanému všetky

plnenia, a ktoré sám žalobcovi oznámil, preto námietka žalovaného v konaní o jeho nedostatku vecnej
pasívnej legitimácie nie je dôvodná. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania mal súd prvého
stupňa preukázané, že žalobca na základe nariadeného predbežného opatrenia žalovanému plnil vo
výške žalovanej sumy a medzi predbežným opatrením a plnením bola preukázaná príčinná súvislosť.
U predbežného opatrenia išlo o dočasnú úpravu pomerov do právoplatného skončenia konania o

neplatnosť skončenia pracovného pomeru a sumy, ktoré boli žalovanému ako zamestnancovi vyplácané
na základe predbežného opatrenia, ktoré zaniklo nevyhovením návrhu vo veci samej, je žalovaný ako
príjemcavyplácanýchsúmtietopovinnývždyvrátiť.Súdprvéhostupňavyčíslilujmuakoskutočnúškodu,
ktorá žalobcovi vznikla, keď podľa predložených výpisov z účtu bolo preukázané, že žalovanému zaslal
v mesačných splátkach celkom žalovanú sumu s tým, že pri každej sume bol uvedený variabilný symbol

1452001, totožný s časťou spisovej značky konania, v ktorom bolo nariadené predbežné opatrenie
(5C/145/2001). Žalovaný uplatnil v konaní započítaciu námietku v odpore podanom proti vydanému
platobnémurozkazuvsume3.276,24euratitulomodstupnéhoavsume197.400Sktitulomnevyplatenej
mzdy. Suma na započítanie zo strany žalovaného oproti uplatnenému nároku žalobcu predstavuje:
1. nárok na odstupné v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou, ktorého platnosť bola

predmetom konania vedeného na Okresnom súde Senica sp. zn. 5C/145/2001. Na základe rozhodnutia
súdu bol návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi zamietnutý
a pracovný pomer skončil dňom 30.11.2001. Pracovný pomer medzi účastníkmi skončil z dôvodov
uvedených v § 65 ods. 3 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce (v ďalšom texte „Zákonník práce“) a
to, že v dôsledku organizačných zmien bol zrušený obchodno-právny úsek, žalovaný bol odvolaný z

funkcie, bola mu ponúknutá iná funkcia, zodpovedajúca jeho kvalifikácii a odmietol ponúknuté miesto.
V zmysle vtedy platného ustanovenia § 65 ods. 3 tretia veta Zákonníka práce, ak zamestnávateľ nemá
pre zamestnanca takú prácu alebo zamestnanec ju odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods.
1 písm. c) (fikcia nadbytočnosti); odstupné poskytované zamestnancom pri organizačných zmenách
patrí len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením

v dôsledku organizačnej zmeny. V zmysle vtedy platného ustanovenia § 1 zákona č. 195/1991 Zb.
o odstupnom poskytovanom pri skončení pracovného pomeru (zrušený zákonom č. 311/2001 Z.z.)
sa tento zákon vzťahuje na pracovníkov organizácií, u ktorých dochádza pri organizačných zmenách
alebo racionalizačných opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou organizáciou
z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce alebo dohodou z tých istých

dôvodov, a na ženy, u ktorých dochádza k rozviazaniu pracovného pomeru v dôsledku uplatnenia zákazu
niektorých prác a pracovísk pre ženy, (ďalej len „uvoľňovaný pracovník“). Pracovný pomer so žalovaným
bol skončený v zmysle ustanovenia § 65 ods. 3 vtedy platného Zákonníka práce a nejednalo sa o prípad,
kedy mu vznikol nárok na odstupné, pretože nebol s ním rozviazaný pracovný pomer po odvolaní z
funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny, ale po tom, čo odmietol inú pre neho

vhodnú prácu. Napriek tejto skutočnosti žalobca žalovanému priznal odstupné a v netto výške 66.695 Sk
vyplatil dňa 06.12.2001 žalovanému. Žalovaný potvrdil prijatie plnenia titulom výplaty odstupného s tým,
že vyplatené odstupné vrátil na účet žalobcu. Vrátenie finančných prostriedkov odôvodnil tým, aby sa
toto nepovažovalo za jeho súhlas so skončením pracovného pomeru. Žalobca menil svoj postoj k výplate
odstupného s tým, že v súlade s vtedy platným zákonom bolo priznané odstupné, ktoré dňa 06.12.2001

v netto sume 66.695 Sk vyplatil žalovanému a oznámil prípisom zo dňa 12.12.2001. Žalovaný odstupné
vrátil žalobcovi. Žalobca v podaní zo dňa 27.08.2008 pohľadávku žalovaného titulom odstupného
započítalvočisvojejpohľadávkevsume285.992Skavyčíslilsvojupohľadávkuvočižalovanémuvsume
187.292 Sk. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca uznal plnením nárok žalovaného na vyplatenieodstupného a v danom prípade došlo k zániku záväzku splnením s použitím ustanovenia § 559 ods.
1 Občianskeho zákonníka, keď splnením dlh zanikne a ustanovenia 252 ods. 1 Zákonníka práce, keď
uspokojenímnárokzanikne.Pohľadávkažalovanéhonazapočítanietaktoniejepohľadávkouspôsobilou

na započítanie proti pohľadávke žalobcu uplatnenej v žalobe.
2. nárok na výplatu mzdy za mesiace august 2001 až november 2001 súd prvého stupňa posúdil
s použitím ustanovenia § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, keď ustanoveniami
tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je
ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa

posudzujú podľa doterajších predpisov a to v zmysle ustanovení zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce
účinného v čase skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi konania. Počas trvania pracovného
pomeru medzi účastníkmi žalovaný vykonával funkciu, z ktorej bol odvolaný a so žalobcom ako
zamestnávateľom sa nedohodol na ďalšom pracovnom zaradení, keď mu žalobca ponúkol výkon iného
pracovného zaradenia, na pozícii, ktorú mal neobsadenú a toto žalovaný odmietol. Žalobca následne
skončil pracovný pomer so žalovaným pre „fikciu nadbytočnosti“. Za čas odo dňa nasledujúceho

po odvolaní žalovaného z funkcie do doby skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej
doby nastal medzi účastník vzťah, ktorý bol charakteristický tým, že žalovaný ako zamestnanec pre
žalobcu ako zamestnávateľa nevykonával žiadnu prácu. Prácu, ktorú mu ponúkol žalobca odmietol
vykonávať a prácu ktorú vykonával v dovtedy menovanej funkcii už nemohol vykonávať, lebo bola
zrušená. Žalobca nemohol žalovanému prácu prideľovať. Za danej situácie potom chýbal základný prvok

pracovnoprávneho vzťahu a to druh práce. Nemožno túto situáciu vyhodnotiť ako prekážky na strane
zamestnávateľa v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1 Zákonníka práce. V prípade, že by žalobca nemal
pre žalovaného inú vhodnú prácu, išlo by o prekážku na strane zamestnávateľa a bol by daný výpovedný
dôvod v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 písm. c) a nárok na odstupné. Žalovaný by mal v tomto
prípade aj nárok na náhradu mzdy do skončenia pracovného pomeru. Súd preto uzavrel, že zo žiadnych

ustanovení zákona nevyplýva povinnosť žalobcu vyplatiť žalovanému náhradu mzdy za obdobie august
2001 až november 2001. Žalobca však ani v tomto prípade nemal jasno pri opodstatnenosti nároku
žalovaného na náhradu mzdy, pretože v podaní zo dňa 14.10.2008 uznal nárok žalovaného na náhradu
mzdy za august 2001 až november 2001. Vypočítal náhradu mzdy v sume 119.428 Sk a vychádzal z
tzv. pravdepodobného hrubého zárobku (v rozhodnom období nedosiahol žiadnu mzdu) v sume 29.400

Sk. Súčasne žalobca započítal túto pohľadávku žalovaného proti svojej pohľadávke v sume 285.992 Sk
s tým, že zostala pohľadávka žalobcu voči žalovanému v sume 166.564 Sk. Opätovne započítací prejav
vykonal v podaní doručenom súdu dňa 04.04.2014 a to do výšky náhrady mzdy a jej príslušenstva.
Súd prvého stupňa mal za to, že uznaním žalobcu a započítaním vzájomne sa kryjúcich pohľadávok
spôsobilých na započítanie nárok žalovaného na vyplatenie mzdy za uvedené obdobie zanikol. Žalobca

započítal pohľadávku žalovaného voči svojej pohľadávke, ktorú mal voči žalovanému v sume 285.992
Sk. Uvedená suma predstavuje peňažné plnenie, ktoré plnil žalobca žalovanému podľa predložených
výpisov z účtu v období od 08.08.2001 do 07.08.2002 bez právneho dôvodu a to 11 x 10.000 Sk, 7.640
Sk, 8.820 Sk, 159.532 Sk. Podľa predložených listinných dôkazov žalobca plnil v prospech žalovaného
na základe predbežného opatrenia Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9Co/660/99 v sume 100.000 Sk

za čas od apríla 1999 do januára 2000 a od 01.02.2000 po 10.000 Sk. Na základe rozhodnutia OS
Skalica sp.zn. 3C/151/2001 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/2/03 bola
žalovanému priznaná suma 608.902 Sk titulom náhrady ušlej mzdy, pri výpočte ktorej bolo zohľadnené
plnenie žalobcu titulom vydaného predbežného opatrenia a plnenia v prospech žalobcu v sume 295.890
Sk za obdobie apríl 1999 až júl 2001. V rámci vykonanej exekúcie na zaplatenie priznanej ušlej mzdy

bola vymožená suma 418.902 Sk a započítaná suma 190.000 Sk zaplatenej žalobcom žalovanému za
obdobie od septembra 2002 do marca 2004 (19 x 10.000). Plnenie žalobcu za obdobie od augusta
2001 do augusta 2002 v sume 285.992 Sk nebolo započítané na žiadnu pohľadávku žalovaného voči
žalobcovi. Žalobca potom mohol započítať uznaný nárok žalovaného na výplatu vypočítanej mzdy v
sume 119.428 Sk a odstupného v sume 98.700 Sk, spolu v sume 218.128 Sk voči svojej pohľadávke

v sume 285.992 Sk, plnenej bez právneho dôvodu a nezapočítanej pri žiadnom z nárokov zo strany
žalovaného. Vznesenú námietku premlčania súd prvého stupňa posúdil s použitím ustanovenia § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní bolo preukázané, že žalobca plnil na základe nariadeného
predbežného opatrenia, ktoré zaniklo právoplatným rozhodnutím vo veci samej, keď súd návrh zamietol,
a to dňom 29.07.2008, kedy sa žalobca dozvedel o vzniknutej ujme a prestal žalovanému plnenia na

základe nariadeného predbežného opatrenia vyplácať. Nasledujúcim dňom 30.07.2008 preto žalobcovi
začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá by skončila dňom 20.7.2010. Žalobca podal
žalobu vo veci dňa 29.6.2009, teda v rámci plynutia premlčacej doby a jeho nárok nie je premlčaný.
Nárok žalobcu na priznanie úroku z omeškania súd prvého stupňa posúdil s použitím ustanovenia § 517ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nárok žalobcu posúdil ako náhradu ujmy - škody a podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas splnenia, treba s použitím
ustanovenia § 563 Občianskeho vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po

tom, čo ho veriteľ o splnenie požiadal, pretože čas splnenia nebol dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí. Žalobca pred podaním návrhu vyzval žalovaného na vrátenie
žalovanej sumy výzvou zo dňa 27.08.2008 do troch dní od doručenia výzvy. Prevzatie výzvy žalovaný
potvrdil dňa 02.09.2008, a teda mohol plniť do troch dní, t.j. do 05.09.2008. Keďže žalovaný v tomto
termíne dobrovoľne neplnil, dňom 06.09.2008 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Súd

prvéhostupňapretopriznalžalobcoviúrokzomeškaniavovýškedvojnásobkudiskontnejsadzbyurčenej
Národnou bankou Slovenska v zmysle Nar.vl. č. 87/1995 Z.z. k prvému dňu omeškania vo výške 8,5
% ročne do zaplatenia. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu trov konania s
použitím ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „O.s.p.“). Náhrada
trov konania predstavuje zaplatený súdny poplatok za návrh v sume 1.035,50 eura a náhradu trov
právneho zastúpenia za 8 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava, podanie návrhu, vyjadrenie k

odporu, účasť na pojednávaniach v dňoch 02.12.2010, 3.2.2011, 24.3.2011, 11.06.2013, 30.09.2014) po
336,94 eura pri hodnote výšky plnenia v sume 17.260,84 eura, štvrtinovú odmena v sume 84,24 eura
za účasť na pojednávaní, na ktorom bol len vyhlásený rozsudok (14.04.2011), poradu s klientom dňa
26.02.2013 v sume 224,63 eura, poradu s klientom (40 min.) v sume 168,47 eura. Súd prvého stupňa
priznal aj paušálnu náhradu: 3 x 6,95 eura v roku 2009, 1 x 7,21 eura v roku 2010, 4 x 7,41 eura v

roku 2011, 2 x 7,81 eura v roku 2013, 3 x 8,04 eura v roku 2014 - spolu v sume 97,44 eura + 19%
DPH z odmeny 1.375,82 eura v sume 261,41 eura (úkony a paušál v roku 2009, 2010) + 20% DPH
z odmeny 2.568,36 eura v sume 513,67 eura (úkony a paušál v roku 2011 - 2014). Spolu je náhrada
trov titulom trov právneho zastúpenia v sume 4.719,26 eura a titulom zaplateného súdneho poplatku
v sume 1.035,50 eura. Súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu trov konania

štátu v sume 24 eur podľa § 148 O.s.p. Trovy štátu predstavujú fakturovanú sumu nákladov Slovenskej
sporiteľne, a.s. fakturovanú súdu za podanie správy v zmysle ustanovenia § 91 ods. 4, písm. a) zák.
č.. 483/2001 Z.z. v súvislosti s údajmi o majiteľovi účtu, prečíslovaní a zhodnosti účtov v súvislosti s
vykonaným dokazovaním v konaní o účte, na ktorý zasielal žalobca plnenie v prospech žalovaného.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Poukázal
na skutočnosť, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného. Pokiaľ súd prvého stupňa nepovažoval uplatnený nárok za nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, mohol byť síce žalovaný pasívne vecne legitimovaný, avšak skutočnosť, že
žalobca nevyplatil finančné prostriedky žalovanému, by tak isto ako v prípade bezdôvodného obohatenia

viedlo k zamietnutiu žaloby. Nemožno súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa že z hľadiska povinnosti
nahradiťujmupodľa§77ods.3O.s.p.niejerelevantnénakohoúčetbolifinančnéprostriedkyvyplácané,
ale či sa tak stalo na základe predbežného opatrenia. V zmysle nariadeného predbežného opatrenia
bol žalobca povinný platiť určené čiastky žalovanému a nikomu inému. Žalobca plnil inej osobe, neplnil
teda predbežné opatrenie a aj škoda, ktorá mu vznikla nebola spôsobená predbežným opatrením,

ale pochybením žalobcu samotného. Bol to totiž iba žalobca sám, kto sa bez relevantného dôvodu
rozhodol platiť sumy na účet inej osoby ako žalovaného, o takéto platby žalovaný v návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia nežiadal a takéto platby žalobcovi ani neboli predbežným opatrením nariadené.
Žalovaný pre úplnosť poznamenal, že nikdy neoznámil žalobcovi, aby mu tento vyplácal predbežným
nariadením určené sumy na účet tretej osoby, na ktorý ich napokon žalobca uhrádzal. Žalobca sa

uvedenia účtu, prípadne iného miesta plnenia od žalovaného v súvislosti s týmito platbami ani
nedomáhal.Tietookolnostisúdprvéhostupňaopomenulzohľadniť,pričomuviedol,žetakneurobilpreto,
že na rovnaký účet žalobca v minulosti na základe žiadosti žalovaného vyplácal platby vyplývajúce z
pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Preto ak žalovaný chcel, aby platby nariadené
predbežným opatrením boli platené na iný účet alebo iným spôsobom, mal o to sám požiadať. S týmto

tvrdením nemožno súhlasiť. Predovšetkým platby uhrádzané na základe predbežného opatrenia nie
sú platbami z pracovnoprávneho vzťahu, ale platbami z iného právneho titulu. To napokon potvrdilo
aj rozhodnutie vo veci samej, ktoré určilo že pracovný pomer riadne skončil - uhrádzané sumy preto
nemohli byť za žiadnych okolností sumami uhrádzanými z dôvodu trvania pracovnoprávneho vzťahu.
Pre úplnosť žalovaný poukazuje na to, že ak aj jeho právny zástupca listom zo dňa 14.04.2000 oznámil

za účelom plnenia zo strany žalobcu predmetný účet tretej osoby, stalo sa tak (ako uvádza aj súd
prvého stupňa) na výslovnú žiadosť žalobcu, ktorý žiadal žalovaného aby oznámil, kam má poukazovať
prostriedky v zmysle súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa však opomenul, že v odpovedi žalovaný
neuviedol, že na uvedený účet mu majú byť poukazované hocijaké platby za hocijakých okolností, aletentoúčetuviedolvýlučneprepotrebyúhradyinéhosúdnehorozhodnutia,nežpredmetnéhorozhodnutia
o predbežnom opatrení. Toto oznámenie je tak pre prejednávanú vec úplne irelevantné. Osobitne možno
zdôrazniť, že samotné oznámenie účtu zo 14.04.2000 nebolo urobené počas obdobia, v ktorom boli

vyplácané žalované sumy, ale približne 4 roky predtým. Je čisto rozhodnutím a súkromnou vecou
žalovaného, prečo v roku 2000 chcel, aby platby podľa iného súdneho rozhodnutia boli vyplácané
priamo na cudzí účet a z takto prejavenej vôle (obmedzujúcej sa iba na výplatu sumy podľa iného,
predchádzajúceho rozhodnutia) nemožno usudzovať, že tento dôvod žalovaného trval aj po 4 rokoch.
Žalovaný zdôraznil, že predmetný účet vždy bol a je výlučne účtom tretej osoby - jeho manželky H.

Q., a žalovaný k nemu nikdy nemal práva majiteľa a nemal ani dispozičné práva k prostriedkom na
tomto účte. Žalovaný sa nemôže stotožniť ani so záverom súdu prvého stupňa o tom, že ním uplatnené
protipohľadávky boli údajne žalobcom už započítané a nebolo ich preto možné započítať v rámci obrany
v tomto konaní. Súd prvého stupňa pochybil aj pri vyporiadaní sa s námietkou premlčania vznesenou
žalovaným. Súd prvého stupňa opomenul aplikovať ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého „najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú

úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o
škodu na zdraví“. Škodou sa rozumie pritom taká ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu
poškodeného. Uvedené znamená, že ku škode na majetku žalobcu došlo už úhradami jednotlivých
súm, ktoré znamenali zmenšenie jeho majetku. Preto právo na náhradu škody vzniknutej úhradami
vykonanýmipredobdobím3rokovpredpodanímžaloby,t.j.platbamivykonanýmipred29.06.2006,treba

považovať za premlčané. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok
prvostupňového súdu tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, prípadne aby rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania.
Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.

2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto
rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a

v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o konanie,
v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady rovnakého
zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Z obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania na súde prvého stupňa
bol nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie 17.260,84 eura s príslušenstvom na tom skutkovom
základe, že žalobca ako zamestnávateľ žalovaného bol na základe uznesenia súdu o predbežnom

opatrení zo dňa 03.05.2004 povinný vyplácať žalovanému mesačne po 10.000 Sk do právoplatného
skončenia konania vo veci samej. Za obdobie od júna 2004 do júla 2008 celkom žalobca zaplatil
žalovanému 520.000 Sk, teda 17.260,84 eura. Spor o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru
výpoveďou a náhradu mzdy skončil tak, že žalovaný bol v tomto spore neúspešný. Pracovnoprávny
pomer žalovaného v spoločnosti žalobcu tak skončil 30.11.2001. Súd prvého stupňa vyhodnotil

uplatnený nárok žalobcu ako dôvodný a uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi uplatnenú
sumu spolu s príslušným úrokom z omeškania s poukazom na to, že predbežné opatrenie zaniklo a
v zmysle § 77 ods. 1 písm. b) ods. 3 O.s.p.. Žalovaný v konaní namietal nedostatok svojej pasívnej
legitimácie z dôvodu, že poukázané sumy neprevzal, pretože neboli vyplatené na jeho účet, ale na
účet tretej osoby - jeho manželky. Žalovaný sa domáhal aj započítania vzájomných pohľadávok, ktoré

mali vzniknúť z pracovnoprávnych vzťahov medzi účastníkmi. Žalovaný vzniesol námietku premlčania
v zmysle ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka.Podľaustanovenia§77ods.3O.s.p.akpredbežnéopatreniezanikloalebobolozrušenézinéhodôvodu,
než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené,
navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli.

Z obsahu preskúmavaného spisu jednoznačne vyplynulo, že predbežné opatrenie, na základe ktorého
žalobca vyplatil žalovanému spolu sumu vo výške 520.000 Sk teda 17.260,84 eura zaniklo z dôvodu, že
návrh žalovaného vo veci samej bol zamietnutý. Súd prvého stupňa preto správne ustálil, že v zmysle
citovaného ustanovenia žalobcovi vzniklo voči žalovanému právo na náhradu ujmy, ktorá mu vznikla

vyplatením uvedenej sumy žalovanému.

Námietku žalovaného, že vo veci nie je pasívne legitimovaný z dôvodu, že uvedené finančné prostriedky
neboli vyplatené na jeho účet, ale na účet jeho manželky, odvolací súd považuje za účelovú a
nedôvodnú. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa, že žalovaný nikdy - až
do prebiehajúceho konania nepopieral prijatie platieb od žalobcu na základe nariadeného predbežného

konania. Nikdy sa nedomáhal od žalobcu týchto platieb z dôvodu, že mu neboli vyplatené. Napokon,
vyplatené finančné prostriedky tvorili predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle
ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka, aj z tohto pohľadu je námietka žalovaného nedôvodná.

Odvolací súd svojím predchádzajúcim uznesením zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu

vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, aby sa vyporiadal s námietkou započítania, ktorú v prvostupňovom
konaní uplatnil žalovaný. Súd prvého stupňa v ďalšom konaní postupoval v súlade s právnym názorom
odvolacieho súdu. Odvolací súd však konštatuje, že mení svoj predchádzajúci právny názor. Nedopúšťa
sa tým procesného pochybenia (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 3342/2007 zo
dňa 24.10.2007). Žalovaný sa domáhal započítania svojej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu, pričom

táto pohľadávka mala vzniknúť z pracovnoprávnych vzťahov medzi účastníkmi. Odvolací súd konštatuje,
že pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi trval za účinnosti zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce (v
ďalšom texte „Zákonník práce“). V Zákonníku práce je zánik práv a povinností vymedzený taxatívne v
štvrtej hlave, keď k zániku práv a povinností môže dôjsť uspokojením nároku (§ 252), uplynutím doby ( §
258),dohodou(§259)asmrťouzamestnanca(§260).Kzánikuprávmôžedôjsťajpreklúziou(§261ods.

4). Iný spôsob zániku práv Zákonník práce neuvádza a nakoľko sa jedná o taxatívne vymedzenie nie
je možné podporne použiť napr. ustanovenie § 580 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že
pohľadávky z pracovno-právnych vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani
proti nim nie je možné namietať započítanie jednostranným úkonom. Žalovaný si preto nemohol uplatniť
svoje pohľadávky započítacou námietkou a touto námietkou sa nebolo potrebné zaoberať (porovnaj

Rč 60/2002: “Nárok z pracovnoprávnych vzťahov nemožno účinne započítať ani voči pohľadávke,
ktorá by sama osebe mohla z dôvodov započítania zaniknúť.”, R 14/1979: “Zákonník práce nepozná
inštitút započítania (kompenzácie), ako ju upravuje § 96 Občianskeho zákonníka (poznámka: teraz §
580). Svoje pohľadávky voči pracovníkovu musí teda organizácia uplatniť žalobou a nie započítacou
námietkou.”) S poukazom na uvedené je aj táto námietka žalovaného nedôvodná.

K námietke premlčania vznesenej žalovaným odvolací súd uvádza, že nárok uplatnený žalobcom je
samostatným nárokom uplatneným z osobitného dôvodu - vznikol na základe ustanovenia § 77 ods.
3 O.s.p. po tom, ako zaniklo predbežné opatrenie v zmysle § 77 ods. 1 písm. b) O.s.p. (predbežné
opatrenie zanikne, ak sa návrhu vo veci samej nevyhovelo). Na tento nárok sa preto nevzťahuje

premlčacia doba v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka (vzťahujúca sa k náhrade škody), ale
všeobecná trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá začína plynúť
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, v dôsledku ktorého zaniklo predbežné opatrenie. Správne (aj
keď aplikáciou nesprávneho zákonného ustanovenia) teda súd prvého stupňa ustálil začiatok plynutia
premlčacej doby (právoplatnosť rozhodnutia vo veci samej nastala dňa 29.07.2008) dňom 30.07.2008,

kedy mohol žalobca uplatniť svoje právo prvý krát. Na súde si žalobca uplatnil svoje právo dňom
29.06.2009, teda včas. Odvolací súd konštatuje, že aj táto námietka žalovaného je nedôvodná.

S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny, a to aj v súvisiacom výroku trov konania potvrdil.

V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalobca v dôsledku čoho mu v zmysle ustanovenia §
224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalobca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, neboli mu preto odvolacím súdom
priznané.Podľa § 222 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 164 O.s.p. odvolací súd súdu prvého stupňa uložil vykonať
opravu bydliska žalovaného v úvodnej časti rozsudku, nakoľko sa jedná o zrejmú chybu v písaní.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.