Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 22, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1546/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114203026
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6114203026.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa PROFI
CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 47 233
516, proti odporcovi V. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. Z. Z., tohto času bytom W. XX, Z. Z., za účasti
vedľajšieho účastníka na strane odporcu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom
Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, právne zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, v konaní o zaplatenie 1 174,54

eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k.
7C/77/2014-50 zo dňa 23. 07. 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol (v poradí II.) a v
súvisiacom výroku o náhrade trov konania (v poradí III.), p o t v r d z u j e.

II. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

III. Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania n e p
r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške
0,065% denne a úroku z omeškania vo výške 2,525% ročne zo sumy 16,50 Eur od 22. 07. 2014 do
zaplatenia, zo sumy 68,12 Eur od 22. 07. 2014 do zaplatenia, zo sumy 68,12 Eur od 22. 07. 2014 do
zaplatenia, zo sumy 68,12 Eur od 22. 07. 2014 do zaplatenia, zo sumy 68,12 Eur od 22. 07. 2014 do
zaplatenia a zo sumy 885,56 Eur od 22. 07. 2014 do zaplatenia. Okresný súd zastavil konanie aj v časti,
v ktorej úrok z omeškania a zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 1 200,- Eur a odo dňa nasledujúceho

po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1 200,-
Eur len s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1 174,54 Eur do 21. 07. 2014. V tomto
rozsahu okresný súd v zmysle ust. § 96 ods. 1 O.s.p. konanie o návrhu zastavil, nakoľko mal za to, že
navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 22. 07. 2014 žiadal menej ako v pôvodnom návrhu, preto
jeho podanie posúdil ako späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie tej sumy, ktorá je špecifikovaná v poradí
prvom výroku jeho rozhodnutia.

Vo zvyšnej časti súd pokračoval v konaní a posudzoval nárok navrhovateľa v zmysle ustanovení §§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, aplikáciou ktorých
dospel k právnemu záveru, že zmluva uzavretá dňa 26. 08. 2010 medzi účastníkmi konania ako zmluvao revolvingovom úvere č. 8200031255, na základe ktorej navrhovateľ poskytol odporcovi úver vo výške
1 200,- Eur, je neplatná. Uvedenú neplatnosť okresný súd vyvodil z viacerých nasledovných dôvodov:

1.Okresnýsúdnepovažovalpredmetnúzmluvuzaplatnúvsúlades§40ods.1Občianskehozákonníka,
nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje pre svoju platnosť v súlade s § 9 ods. 1 Zákona o
spotrebiteľských úveroch a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu. V konaní nemal za
preukázané, že by písomný návrh - žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru predloženého dlžníkom
(odporcom) bol prijatý veriteľom (navrhovateľom), nakoľko prijatie návrhu, ktorý obsahuje dodatky,

výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Zo žiadosti
o poskytnutie revolvingového úveru, čo bol formulár návrhu zmluvy, však vyplýva, že dlžník mal vyplniť
jednotlivé body, okrem bodu 6 predmetnej žiadosti, pričom podľa bodu 13 žiadosti, neoddeliteľnou
súčasťou sú aj zmluvné dojednania, teda všeobecné podmienky. Navrhovateľ však v bode 6 žiadosti
uviedol iné údaje oproti návrhu v bode 5, napr. navyše sa v ňom uvádza ročná úroková sadzba
úrokov z omeškania vo výške 9% ročne, čo vôbec nebolo predmetom návrhu predloženého dlžníkom

a nachádzajú sa tam aj iné údaje, a to napr. iná ročná percentuálna miera nákladov za úver a iná
ročná percentuálna miera nákladov úveru po poskytnutí revolvingu. V oznámení veriteľa o schválení
úveru súd zistil ďalšie zmeny, napr. dátum splatnosti prvej splátky úveru, dátum splatnosti poslednej
splátky úveru, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov, či schválenú výšku revolvingu
v sume 794,89 Eur, keď v návrhu bola suma 686,65 Eur, pričom ide o náležitosti, ktoré vyžaduje

Zákon o spotrebiteľských úveroch, aby boli obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti
dojednanie vo všeobecných podmienkach v bode 2, že dlžník súhlasí s tým, že veriteľ je oprávnený po
posúdení schopnosti dlžníka splácať úver, výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného
úveru, ako dlžník uviedol v bode 5 žiadosti, aj keď je uvedená vo všeobecných podmienkach, nemôže
byť v súlade so zákonom a nemôže umožniť veriteľovi uzatvoriť platne zmluvu bez toho, aby dlžník

takýto nový návrh prijal v súlade so zákonom. V tomto rozsahu ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku,
a teda neplatné dojednanie. Pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa v tomto rozsahu vyžadoval
písomný návrh a písomné prijatie.

2. Vopred predtlačený formulár zo strany navrhovateľa je podľa okresného súdu zavádzajúci a z tohto

dôvodu aj nezrozumiteľný. Jedným a tým istým formulárom poskytuje aj úver, aj revolvingový úver s
tým, že v názve žiadosti sa uvádza, že sa jedná o revolvingový úver. Zo všetkých listín totiž vyplýva, že
navrhovateľ poskytol odporcovi aj úver, aj revolvingový úver.

3. Okrem nedodržania písomnej formy zmluvy o revolvingovom úvere chýbajú žiadosti a aj v následnom

oznámeníveriteľaoschváleníúverudlžníkoviobligatórnenáležitostialebosúúdajeotýchtopodstatných
náležitostiach zavádzajúce a nepresné a spôsobujú pochybnosti o ich pravdivosti. V žiadosti o
poskytnutie revolvingového úveru chýba mena úveru. Ďalej pre revolvingový úver, ktorý je predmetom
konania,chýbaúdajoročnejpercentuálnejmierenákladov.Zdôraznil,ževzmluvechýbaúdajokonečnej
splatnosti revolvingového úveru (§ 9 ods. 2, písm. f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch), pretože údaje

o splatnosti sú v oznámení veriteľa uvedené len pre úver (nie revolvingový úver). Ani žiadosť a ani
oznámenie neobsahuje obligatórne údaje, v dôsledku čoho súd považoval poskytnutý revolvingový úver
za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko súdu nie je známa celková výška poskytnutého revolvingového
úveru, pretože v oznámení veriteľa je uvedená suma 1 200,- Eur, ale tiež aj suma 794,89 Eur.

4. V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že úroky dohodnuté zmluvou medzi účastníkmi konania vo
výške70%ročne,súvrozporesdobrýmimravmi.SúdnainternetovejstránkeNárodnejbankySlovenska
zistil, že v čase od júla 2010 do januára 2011 boli spotrebiteľské úvery poskytované za úrok vo výške
od 7% až do 8% (ak išlo o domácnosti), v prípade nefinančných spoločností to bol úrok len vo výške
3,5% až 4% ročne. Ročná úroková sadzba v predmetnom konaní vo výške 70% je takmer 10-násobne

vyššia, čo je nepochybne v hrubom rozpore s dobrými mravmi a ako také by spôsobilo, že zmluva je
absolútne neplatná.

Okresný súd ďalej podrobil zmluvu o revolvingovom úvere aj v zmysle ustanovení §§ 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, teda ex offo skúmal (ne)prijateľnosť zmluvných podmienok uzavretých

medzi účastníkmi konania vrámci zmluvy, prípadne obchodných podmienok. Z karty klienta (č. l. 16
spisu) mal súd za preukázané, že došlo k čerpaniu finančných prostriedkov, a teda odporca čerpal
finančné prostriedky, ktoré mu poskytol navrhovateľ. Keďže však nedošlo k uzavretiu platnej písomnej
zmluvy, plnenie, ktoré si navrhovateľ a odporca mali navzájom poskytnúť, možno považovať len zaplnenie z neplatného právneho úkonu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako by
dospel k uvedenému záveru aj v tom prípade, ak by oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi
považoval za dodržanie písomnej formy. Takáto zmluva by totiž neobsahovala obligatórne náležitosti

v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto by bol poskytnutý úver bez úrokov a
poplatkov. Na základe vyššie uvedeného považoval poskytnutý revolvingový úver za bezúročný a bez
poplatkov, pričom dohodu o výške úrokovej sadzby považoval za absolútne neplatnú pre jej rozpor s
dobrými mravmi. Zo splátkového kalendára súd zistil, že odporca čerpal finančné prostriedky vo výške
1 021,40 Eur, celkovo vrátil sumu vo výške 1 277,78 Eur, na základe čoho odporca nie je povinný vrátiť

navrhovateľovi žiadne finančné prostriedky, preto návrh ako nedôvodný vo zvyšku zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.) odvolanie
navrhovateľ. Navrhovateľ podal odvolanie v rozsahu zamietajúcom návrh na začatie konania. Tvrdí, že

zmluva bola uzavretá v písomnej forme, keď oznámenie veriteľa o schválení úveru vyjadruje potvrdenie
prejavu vôle veriteľa, ktorý je formálne urobený už podpisom na zmluve a tiež vymedzenie tých údajov,
ktoré v čase podávania žiadosti nie sú objektívne určiteľnými. Podstata zmluvného vzťahu - výška
úveru, počet splátok, splatnosť úveru, úroková sadzba, celkové náklady sú obsiahnuté priamo v zmluve
o revolvingovom úvere (bod 6). Striktne vzaté z formálneho hľadiska, uvedené údaje sú zhodne s

obsahom žiadosti o úver. Z hľadiska postupu konajúcich osôb je teda nesporné, že ich prejavy vôle sú
v tomto rozsahu kompatibilné a zhodne smerujú k založeniu toho istého zmluvného vzťahu a sú aj na
tej istej listine. Vychádzajúc z uvedeného a v kontexte posudzovania otázky, ako vzniká zmluva medzi
účastníkmi, sú podľa navrhovateľa závery konajúceho súdu neopodstatnené a nesprávne. Zmluva o
revolvingovom úvere bola uzavretá a aj plnená, je teda zrejmé, že aj správanie účastníkov zmluvy ako

podporný prostriedok pre výklad právneho úkonu a vôbec skutkového stavu dokumentuje, že zmluva
vznikla. Navrhovateľ ďalej napáda záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje údaj o výške RPMN. Zmluva
obsahuje výšku RPMN, a to presným údajom stanoveným v zmysle zákonom stanoveného postupu pre
jej výpočet na základe údajov, ktorého poskytnutie je predmetom zmluvného vzťahu. V čase podania
žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru nie je objektívne, ani možné exaktne stanoviť hodnotu

RPMN, nakoľko tomu bráni práve spôsob výpočtu stanovený zákonom.

K absencii náležitostí zmluvy - konečnej splatnosti úveru, poukázal na skutočnosť, že údaj o konečnej
splatnosti úveru vyjadrený dátumom splatnosti poslednej splátky je uvedený v oznámení veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi tvoriacom súčasť zmluvy. Má za to, že údaj „konečná splatnosť úveru“

predstavuje tzv. informačnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda kedy má byť úver za
predpokladu dodržania zmluvy uhradeným a dôjde k zániku záväzku. V oznámení veriteľa o schválení
úveru sa uvádza dátum splatnosti poslednej splátky a uvedený údaj vyplýva aj z dátumu splatnosti
splátok tak, ako to vyplýva z bodu 6 zmluvy. Nestotožnil sa ani s právnym záverom okresného súdu, že
zo zmluvy nie je jasné, či bol poskytnutý úver alebo revolvingový úver. Keďže dlžník nesplnil podmienky

na poskytnutie revolvingu, tento mu poskytnutý nebol a zo zmluvy jednoznačne a určite vyplýva, aká je
výška úveru, ako aj to, čo je revolving, v akej výške a za akých podmienok bude dlžníkovi poskytnutý.

Nestotožnil sa ani s právnym záverom okresného súdu o tom, že zmluvná pokuta vo výške 0,065%
denne je neprijateľnou zmluvnou pokutou v zmysle ust. § 53 ods. 4, písm. k) Občianskeho zákonníka, ak

v danom prípade neaplikoval špeciálne právne ustanovenie, a to § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z rozhodnutia je teda nepreskúmateľné, aké dôvody súd viedli k záveru, že zmluvná sankcia predstavuje
neprimerane vysokú sankciu za nesplnenie záväzku v zmysle § 53 ods. 4, písm. k) Občianskeho
zákonníka, a teda nespĺňa podmienky ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p..

Na záver navrhovateľ namietal aj právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že dohoda o odplate
(úroku) by mala byť neplatnou, aplikujúc ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, pričom otázku
odplaty za požičanie peňažných prostriedkov na základe spotrebiteľskej zmluvy je upravená osobitným
ustanovením, a to § 53 ods. 6 OZ.

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, zaviazal
odporcu na úhradu žalovaných nárokov, ohľadne ktorých bol návrh zamietnutý a súčasne aj k náhrade
trov prvostupňového konania.Podanímzodňa23.09.2014oznámilovstupdokonaniaobčianskezdruženieVŠEOBECNÁOCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava. Odporca v konaní (odvolacom)
nevyslovil výslovný nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, preto odvolací súd v súlade

s § 93 ods. 2, 3 O.s.p. v znení účinnom do 31. 12. 2014 poznamenáva, že pre účely posudzovanej
veci je nutné uzavrieť, že účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania nastávajú už okamihom
doručenia oznámenia o jeho vstupe súdu. Prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania súd z
vlastnej iniciatívy neskúma a dôvodom nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania je len
výslovný nesúhlas podporovaného účastníka, ktorý tento oznámi súdu po doručení oznámenia o vstupe

vedľajšieho účastníka do konania. Odporca výslovný nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do
konania na jeho strane nevyslovil, pričom vyššie uvedené závery sa v plnej miere uplatnia len vo vzťahu
k vedľajšiemu účastníkovi, ktorým je právnická osoba založená za účelom ochrany práv spotrebiteľa.
Preto pokiaľ v prejednávanej veci vedľajší účastník doručil oznámenie o svojom vstupe do konania na
strane odporcu do 31. 12. 2014, odvolací súd prejednal odvolanie aj za účasti vedľajšieho účastníka
na strane odporcu, s tým, že o prípustnosti jeho vstupu nerozhodoval, ak nebola vznesená námietka v

zmysle § 93 ods. 2 O. s. p..

V tejto súvislosti naviac odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na vývoj právnej úpravy občianskeho
súdneho konania v poslednom období nemožno v prípade spotrebiteľskej veci hovoriť už o klasickom
sporovom konaní, pretože v tomto konaní nie je súd v celom rozsahu viazaný návrhom (§ 153 ods. 3 a 4

O.s.p.), je povinný z vlastnej iniciatívy skúmať, či spotrebiteľská zmluva, od ktorej odvodzuje navrhovateľ
svoj uplatnený nárok, neobsahuje neprijateľné podmienky (§ 172 ods. 9 O.s.p.) a je dokonca z úradnej
povinnosti povinný v konaní aj bez návrhu prihliadnuť na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by

inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov). Z tohto hľadiska sa pomoc vedľajšieho účastníka
hlavnému účastníkovi nepochybne môže prejaviť v ktorejkoľvek fáze konania po jeho začatí, a to práve
v možnosti poukázať na tieto skutočnosti, ktoré môžu mať podstatný vplyv na výsledok konania v
konkrétnej spotrebiteľskej veci (a to aj v prípade ak je spotrebiteľ v konaní nečinný).

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle
ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol (v poradí II.) a v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania ( v poradí III. ), podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vo výroku vecne
správny.

Výrok, ktorým okresný súd konanie čiastočne zastavil ( v poradí I. ) v zmysle § 96 ods. 1 O.s.p., nebol

odvolaním napadnutý, preto v zmysle § 206 ods. 2 O.s.p. zostáva nedotknutý.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že na uvedený vzťah je potrebné

aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch ( ďalej v texte aj „Zákon o spotrebiteľských úveroch ) účinný v čase uzavretia zmluvy.

Jedným z viacerých dôvodov, pre ktoré považoval okresný súd úver poskytnutý navrhovateľom
odporcovi za bezúročný a bez poplatkov, bola aj okolnosť, že uvedená zmluva o revolvingovom

úvere uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 26. 08. 2010 neobsahovala obligatórne náležitosti v
zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne konečnú splatnosť revolvingového
úveru v zmysle § 9 ods. 2, písm. f) tohto zákona. V zmysle tohto ustanovenia musí zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak uvedený údaj spotrebiteľská zmluva neobsahuje v zmysle § 11

ods.1Zákonaospotrebiteľskýchúverochsapovažujespotrebiteľskýúverzabezúročnýabezpoplatkov.

K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 26.08.2010 termín
konečnej splatnosti neobsahuje, pričom sa nemôže stotožniť s tvrdením odvolateľa, že ide len o tzv.informačnú náležitosť zmluvy spočívajúcu v tom, že slúži na informatívny účel pre spotrebiteľa, a nie je
z hľadiska podstatných náležitostí úverového vzťahu rozhodujúca. Nie je možné sa stotožniť s právnym
záverom navrhovateľa, že ide o údaj obsahovo zhodný s údajom dátumu splatnosti poslednej splátky,

nakoľko dátum splatnosti poslednej splátky nemusí zodpovedať aj termínu konečnej splatnosti úveru.
Nie je totiž povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil údaje v zmluve uvedené, ak
túto povinnosť ukladá dodávateľovi zákon. Pokiaľ teda navrhovateľ tvrdí, že dátum splatnosti poslednej
splátky je termínom konečnej splatnosti, jeho odvolacia námietka neobstojí. V odvolaní totiž sám
poukazuje na to, že „ak počas trvania zmluvného vzťahu dôjde k poskytnutiu revolvingu, potom až po

jeho poskytnutí dlžník vie, kedy je jeho konečná splatnosť“. Rozporné je aj jeho tvrdenie, že odporcovi
bol poskytnutý úver, nie revolving, ak zmluva, na základe ktorej sa navrhovateľ domáha nároku v tomto
konaní bola uzavretá pod názvom Zmluva o revolvingovom úvere, na základe žiadosti o poskytnutie
revolvingu, a bod 6 tejto zmluvy, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva je nazvaná ako : Údaje o schválenom
revolvingovom úvere v eur. Ťažko je potom uveriteľná obrana navrhovateľa, ak tvrdí, že odporcovi
revolvingový úver vo výške 1.200 eur nebol poskytnutý ( strana 5 odsek tretí odvolania ).

Pojem „termín“ predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru v zmluve nie je uvedený a to ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý
termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve
vyjadrený presným dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany,

pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade išlo o náležitosť predpokladanú zákonom.
Navrhovateľ v odvolaní odkazuje na článok 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom
úvere, v ktorej sa uvádza: „Úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára,
s ktorým bude dlžník oboznámený a ktorý sa stáva platným a účinným dňom poskytnutia každého
revolvingu. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvigu podľa posledného splátkového

kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru.“ Z uvedeného nie je možné určiť, či skutočne k poskytnutiu
revolvingu odporcovi došlo, ak navrhovateľ tvrdí, že mu poskytnutý nebol, a ak bol, nie je možné
vzhľadomnazneniečlánku4ods.4.5určiť,kedykjehoposkytnutiudošloaužvôbecnieto,kedynastane
termín konečnej splatnosti úveru. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením navrhovateľa, že s dátumom
splatnosti poslednej splátky je spotrebiteľovi zrejmé, aký je termín konečnej splatnosti celého úveru.

Odvolací súd poznamenáva, že neobstojí argument navrhovateľa uvedený v odvolaní, že údaj o termíne
konečnej splatnosti úveru sa dá vyvodiť z počtu splátok, pretože zákon výslovne vyžaduje uvedenie
tohto termínu v zmluve. Výklad ponúkaný navrhovateľom je v priamom rozpore s jazykovým znením
právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých

sa dajú iné informácie zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany
spotrebiteľa, ak navrhovateľ predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných
otázok splácania úveru výpočty. Uvedené je i v priamom rozpore s tým, že v ustanovení § 9 ods. 2
písm. k) Zákona o spotrebiteľskom úvere vyžaduje zákon pre spotrebiteľskú zmluvu výšku, počet a
termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia, a samostatným ustanovením v § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľskom úvere vyžaduje,
aby bol okrem týchto skutočností uvedený i termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda,
zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne odlišuje. Neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v
ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) len odkazom na prípadný výpočet z údajov obsiahnutých ako náležitosť

zmluvy v ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je
uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má naviac podobu štandardnej formulárovej zmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení

vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

Ak teda okresný súd považoval úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi v zmysle zmluvy o
revolvingovom úvere uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 26.08.2010 v zmysle § 11 ods. 1, písm.
a) Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu
záveru.Ako ďalší dôvod pre neplatnosť zmluvy o úvere v jej časti o úrokoch z úveru dohodnutých vo výške 70%
ročne, považoval okresný súd jej rozpor s dobrými mravmi ( §39 OZ ).

Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe
č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1
OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich

mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28.
februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol
o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964 Zb. s ustanovením § 658
ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ)
predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek
výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým

mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých
úrokovjealeboniejevsúladesdobrýmimravmi.Uvedenýnálezjepritomplneaplikovateľnýajvprípade,
ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru.

Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a

teóriou),žezásadazmluvnejvoľnostivsúkromnompráveniejeabsolútnaanachádzasvojeobmedzenie
(z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi.
Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom
zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v
súkromnom práve.

Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom
národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom
znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína
nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu

zásady zmluvnej spravodlivosti.

Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis účinný ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere
neobsahuje ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, predstavujúce
odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných

prostriedkov spotrebiteľovi, určité hranice vyplývajú z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzavretia zmluvy. Existencia citovaného ustanovenia však neobmedzuje okresný súd z možnosti
posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých
mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom,
nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý

širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého
hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém
pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa
aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len z hľadiska
platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného ustanovenia § 53 ods. 6 OZ, či nariadenia vlády,

ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej
predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo postavené, t. j.
(okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne
v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým
porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období.

Zo znenia citovaného ustanovenia tak možno vyvodiť, že určujúcim kritériom primeranosti odplaty v
rámci spotrebiteľskej zmluvy je obvyklosť tejto odplaty na finančnom trhu, ktorú obvyklosť je možné
posudzovať len s ohľadom na bežnú prax inštitúcií poskytujúcich úvery v porovnateľných výškach a za
porovnateľných podmienok.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že okresný súd dospel k správnemu záveru o
rozpornosti odplaty za poskytnutie úveru (v podobe dojednaného úroku z úveru) s dobrými mravmi a
tým aj absolútnej neplatnosti tejto časti zmluvy o revolvingovom úvere (§ 39 OZ).Ak teda vzhľadom na vyššie uvedené odvolací považoval za dostatočne zistený skutkový stav okresným
súdom a z toho vyplývajúce právne závery o tom, že spotrebiteľský úver poskytnutý navrhovateľom

odporcovi je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov jednak vzhľadom na ust. § 11 ods. 1
Zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2, písm. f) tohto zákona, ako aj v dôsledku
toho, že ide o zmluvu uzavretú v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka,
bolo by nadbytočné a nesúladné s procesnou zásadou hospodárnosti konania rozoberať ďalšie dôvody,
na základe ktorých bol návrh navrhovateľa v zvyšnej časti okresným súdom zamietnutý z pohľadu

ďalších možných kritérií, ktoré však nijako navrhovateľovi procesnú situáciu nevylepšujú. Odvolací súd
preto už nevykonával úkony spojené s vyhodnotením otázky, či išlo o uzavretie zmluvy, ktorá (ne)spĺňa
požiadavku písomnej formy, ani otázkou (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle § 14 ods. 1
zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere.

Vzhľadom na vyššie uvedené aj odvolací súd považoval spotrebiteľský úver poskytnutý navrhovateľom

odporcovi za úver bezúročný a bez poplatkov a súčasne časť zmluvy o výške úrokov za ( v tomto
rozsahu ) neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi. Ak potom zo splátkového kalendára okresný súd
zistil, že odporca čerpal finančné prostriedky vo výške 1 021,40 Eur a celkovo vrátil sumu vo výške
1 277,78 Eur, je zrejmé, že odporca poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov navrhovateľovi
už zaplatil, preto okresný súd dôvodne nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný a v časti, v ktorej

nedošlo k zastaveniu konania, dôvodne návrh zamietol.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a
to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu

skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania,
avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená

všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idei rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to
s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, t. j. spravodlivosti, ekvity či rovnováhy zúčastnených záujmov.
Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých východiskové pozície sú značne nerovnovážne
(napríklad vzťahu podnikateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám
budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda akási formálna rovnosť, pretože v skutočnosti

nerovnosť východiskových prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto
situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov
súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac
práv a silnejšej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda
snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické,

informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Inak povedané, aby bolo možné
rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východiskových pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a
povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa (ako profesionála na
príslušnom trhu tovarov a služieb) vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti
poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka

zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa, a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno
poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 ObZ, § 3 OZ alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov).
V praxi sa zásada poctivosti prejavuje mimo iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy (obzvlášť ak sa

jedná o zmluvu formulárovú), má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a
logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť
vo výrazne menšej veľkosti, než okolitý text a nesmú byť umiestené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem
nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných
podmienok. Ako už bolo uvedené vyššie, i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné

podmienky - zmluvné dojednania uplatniť, pričom nemusia byť osobitne podpísané. Avšak ich aplikácia
má nie len formálne obmedzenia, o ktorých už odvolací súd pojednával, ale i obmedzenia obsahové.
Obchodnépodmienky čizmluvnédojednaniavspotrebiteľskýchzmluváchmajúslúžiťnajmäktomu,aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy uvádzať dojednania technického, či vysvetľujúceho charakteru.Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich dodávateľ (často neprehľadne, zložito formulovane a vo
forme malého písma) skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých sa predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa najpravdepodobnejšie uniknú. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí,

nepočína si v právnom vzťahu so spotrebiteľom poctivo a takémuto konaniu dodávateľa nie je možné
priznať právnu ochranu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku
návrh zamietol podľa § 219 ods. 1 ako vecne správny potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov

konania napriek tomu, že odvolaním napadnutý konkrétnymi dôvodmi nebol, avšak ide o výrok súvisiaci.
O náhrade trov konania okresný súd rozhodol vecne správne aplikujúc ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p.,
teda aplikujúc úspech účastníka v sporovom konaní. Odporca bol v konaní úspešný, vznikol mu nárok
na náhradu trov konania, tieto si však v zmysle § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p. neuplatnil, zo spisu mu
nevyplývajú, preto mu ich okresný súd nepriznal.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods.
1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Úspešný odporca, ako aj vedľajší účastník na strane odporcu si
právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, tieto zo spisu nevyplývajú, preto im ich náhradu
odvolací súd podľa § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p. nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.