Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 29, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/357/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112207335
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112207335.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Družstvo vlastníkov bytov DOPZ, družstvo, so sídlom Zochova 16, 811 03 Bratislava, IČO: 35 682 604,
zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Karolom Gordíkom, advokátom, so sídlom L. XX, XXX XX Z.,
proti žalovanému: BAU - MONTAGE, s.r.o., so sídlom Vysokoškolákov 2, 010 08 Žilina, IČO: 36 418
749, právne zastúpenému Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova
6, 010 01 Žilina, IČO: 36 421 910, v konaní o zaplatenie 16.165,32 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/117/2012-133 zo dňa 30. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

RozsudokOkresnéhosúduŽilinač.k.20Cb/117/2012-133zodňa30.októbra2014vnapadnutomvýroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 11.119,96 Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
11.119,96 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 07.10.2011 do zaplatenia, do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne do
30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 39 ods. 1 a 2 zák. č. 656/2004
Z.z. o energetike v znení účinnom do 31.8.2012 (ďalej len „Zákon č. 656/2004 Z.z.“), § 261 ods. 1
Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení účinnom do 31.1.2013 (ďalej len „Obchodný zákonník“),
§ 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 387
ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 397 Obchodného

zákonníka, § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 340 ods. 2
Obchodnéhozákonníka,§369ods.1Obchodnéhozákonníkavzneníúčinnomkudňuvznikuomeškania
žalovaného, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 373 ods. 1 Obchodného zákonníka, okresný súd
žalobe v časti 11.119,96 Eur s príslušenstvom vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa výpisu z LV
č. XXXX okres Bratislava I, obec Bratislava - mestská časť Staré Mesto, katastrálne územie U. T. je
zapísaný nebytový priestor č. 12-5 v suteréne vo vchode L. X a podiel priestoru na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu 10699/1830509 a ako vlastník je zapísaný žalobca v spoluvlastníckom

podiele1/1.Dňa11.06.2010bolspísanýProtokolzodovzdanianebytovéhopriestorudružstvavlastníkov
bytov DOPZ, L. X, X. (č.l. 9 spisu), podpísaný odovzdávajúcim za BAU - MONTAGE, s.r.o. Rastislavom
Kullom a za preberajúceho DVB DOPZ Ing. arch. Ľubomírom Lapšanským, predsedom predstavenstva.
Predmetom odovzdania bol nebytový priestor DVB - DOPZ na L. X, ďalej označený ako NP1, ktorýužívala firma BAU - MONTAGE, s.r.o., Vysokoškolákov 2, 010 08 Žilina, IČO: 36 418 749. V protokole sa
uvádza, že priestory NP1 sú vyčistené a odovzdané tak, ako bolo dohodnuté a odovzdávajúci odovzdal
kľúče od priestorov NP1.

Predmetom konania v prejednávanej veci bol žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 15.103,23 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 10.07.2010
do zaplatenia. V tejto časti uplatneného nároku žalobca svoj nárok skutkovo vymedzil tak, že žalovaný
užívalnebytovépriestoryvovlastníctvežalobcubezprávnehodôvodu,kedynapriekrokovaniamnedošlo

medziúčastníkmikonaniakuzavretiupísomnejzmluvy,následkomčohozískalžalovanýnaúkoržalobcu
bezdôvodné obohatenie ako dôsledok ušlého nájomného za obdobie od 01.07.2007 do 31.05.2010, t.j.
za obdobie 35 mesiacov. Napriek námietkam žalovaného vo vzťahu k vymedzeniu uplatneného nároku
žalobcom (nájomné/nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia) z obsahu žaloby a jej skutkového
vymedzenia, ako aj z ďalších písomných a ústnych prednesov žalobcu v prejednávanej veci vyplývalo,
že sa domáhal nároku na zaplatenie sumy 15.103,23 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia

získaného žalovaným na úkor žalobcu tým, že užíval nebytové priestory vo vlastníctve žalobcu
bez právneho dôvodu (bez uzavretej nájomnej zmluvy). Takémuto právnemu posúdeniu žalobcom
tvrdeného skutkového stavu nebránilo, že žalobca v žalobe zároveň uvádzal, že žalovaný za dobu
užívania nebytových priestorov nezaplatil „dohodnuté nájomné" v sume 15.000,- Sk mesačne, nakoľko
týmto žalobca len poukazoval na rokovania účastníkov konania ohľadne výšky náhrady za užívanie

nebytových priestorov, v rámci ktorých účastníci konania aj za obdobie spätne, kedy nájomná zmluva
preukázateľne uzavretá nebola, tento pojem používali. Uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa týkal obdobia užívania nebytových priestorov žalovaným od 01.07.2007 do 31.05.2010.
Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 24.03.2014 potvrdil, že nebytové priestory žalobcu určité obdobie
užíval na základe dohody konateľa žalovaného s vtedajším štatutárnym zástupcom žalobcu svedkom Y..

Konateľ žalovaného vo výpovedi na pojednávaní uviedol, že nebytové priestory začal žalovaný užívať
v roku 2007, k presnému mesiacu sa vyjadriť nevedel, a užívanie skončilo v roku 2010. Voči žalobcom
tvrdenému obdobiu užívania nebytových priestorov žalovaným od 01.07.2007 do 31.05.2010 priamo
nenamietal. Zo zápisu zo stretnutia účastníkov konania 12.05.2010 (č.l. 60 spisu) vyplýval údaj „apríl
2007 začiatok nájmu - zmluva od 01.07.2007". K odovzdaniu nebytových priestorov žalovaným došlo

na základe zhodného tvrdenia účastníkov konania dňa 11.06.2010 tak, ako to vyplýva aj z protokolu z
odovzdania nebytových priestorov z uvedeného dňa (č.l. 9 spisu). Okresný súd dospel k záveru, že v
konaní nebolo zo strany žalovaného relevantne namietané a ani spochybnené, že v tvrdenom období
od 01.07.2007 do 31.05.2010 nebytové priestory vo vlastníctve žalobcu užíval, a to bez uzatvorenej
nájomnej zmluvy alebo inej dohody so žalobcom o spôsobe ich užívania. Neexistencia zmluvného

titulu užívania nebytových priestorov žalovaným, resp. užívanie so súhlasom svedka Y. bez uzavretej
nájomnej zmluvy nebolo medzi účastníkmi konania sporné.

Okresný súd konštatoval, že v prípade užívania nebytových priestorov bez platne uzavretej nájomnej
zmluvy alebo iného právneho titulu, majetkový prospech získava ten, kto plnenie prijíma bez právneho

dôvodu a bez poskytovania náhrady za ním vykonávané oprávnenia a bez toho, aby sa jeho majetok
zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo nebytové priestory
užívať. Vlastník tak fakticky poskytuje plnenie bez toho, aby mu za ním poskytnuté plnenie bola platená
náhrada. Vzhľadom na povahu tohto plnenia ho príjemca nemôže vrátiť, a preto je povinný vydať
bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady. Majetkovým vyjadrením prospechu získaného na

strane subjektu, ktorý sa týmto spôsobom bezdôvodne obohatil, je peňažná suma, ktorá zodpovedá
obvyklému nájomnému požadovanému zvyčajne v danom mieste a čase za porovnateľnú nehnuteľnosť
z hľadiska rozsahu, spôsobu a účelu jej užívania.

Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobca v návrhu

poukazoval na „nájomné dohodnuté na sumu 15.000,- Sk mesačne". V písomnom vyjadrení k
odporu proti platobnému rozkazu z 08.01.2014 žalobca uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia
zodpovedala nájomnému vynakladanému obvykle na danom mieste a čase za porovnateľné
nehnuteľnosti. Žalovaný mal pritom vedomosť o jeho výške, nakoľko v liste z 19.05.2010 sám navrhol
cenu ďalšieho nájmu cca 500,- Eur + energie (č.l. 62 spisu). Predseda predstavenstva žalobcu vo

výpovedi na pojednávaní dňa 01.04.2014 uviedol, že k sume 15.000,- Sk uvedenej aj v zápise z
12.05.2010 dospel žalobca tak, že prostredníctvom realitných kancelárií pred stretnutím so žalovaným
zisťoval ceny nájmu. Zároveň uviedol, že uplatňovaná suma 15.000,- Sk mesačne vyplýva z obsahu
zápisu zo stretnutia účastníkov konania z 12.05.2010. Konateľ žalovaného vo výpovedi na pojednávanídňa 01.04.2014 uviedol, že sa s predsedom predstavenstva žalobcu p. Lapšanským dohodol, že výška
úhrady za užívanie nebytových priestorov bude 10.000,- Sk bez energií, alebo 15.000,- Sk s energiami,
a to za celé obdobie, počas ktorých žalovaný priestory užíval, čo je uvedené v zápise z 12.05.2010.

S poukazom na obsah listinných dôkazných prostriedkov a vyjadrení účastníkov konania okresný
súd konštatoval, že v konaní nebolo relevantným spôsobom spochybnené, že žalobcom uplatnená
výška bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov 15.000,-Sk mesačne zodpovedá
obvyklému nájomnému za užívanie obdobných nebytových priestorov. Takto bola táto suma ustálená vo
vzájomnej komunikácii medzi účastníkmi konania a vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaného v rámci

záverečného prednesu na pojednávaní dňa 09.10.2014, že žalobca výšku bezdôvodného obohatenia
nepreukázal, bola v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov a zhodnými prejavmi účastníkov konania.
Okresný súd tak ustálil, že bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný získal na úkor žalobcu užívaním
nebytových priestorov bez právneho dôvodu v období od 01.07.2007 do 31.05.2010 predstavuje sumu
525.000,- Sk (35 mesiacov x 15.000,- Sk), od ktorej odpočítal sumu 70.000,- Sk ako žalobcom uznanú
hodnotu prác realizovaných žalovaným pri úprave predmetných nebytových priestorov. Výsledná výška

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcu tak predstavovala sumu 455.000,- Sk
(15.103,23 Eur).

V odpore proti platobnému rozkazu žalovaný bez bližšej špecifikácie vzniesol námietku premlčania vo
vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku. Túto námietku konkretizovala právna zástupkyňa žalovaného

na pojednávaní dňa 21.01.2014 a uviedla, že žaloba bola podaná na okresnom súde dňa 29.02.2008,
a teda minimálne časť nároku do 28.02.2008 je premlčaná. Vzťah medzi účastníkmi konania okresný
súd vyhodnotil ako vzťah obchodno-právny podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Nakoľko Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu inštitútu premlčania, nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa v obchodných záväzkovoprávnych vzťahoch premlčuje v 4-

ročnej premlčacej dobe podľa § 397 Obchodného zákonníka. V prípade uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného na strane žalovaného tým, že užíval nebytové priestory vo
vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu, nemožno hovoriť o čase plnenia, alebo splatnosti záväzku,
a je teda potrebné moment, kedy premlčacia doba začína plynúť, stanoviť objektívne momentom, kedy
žalobca mohol právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť súde. Bezdôvodné obohatenie v

tomto prípade vzniká za každý deň užívania nebytových priestorov vo vlastníctve inej osoby samostatne
a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniká opakovane za každý deň užívania nebytových
priestorov bez právneho dôvodu. Premlčacia doba tak v súlade s § 391 Obchodného zákonníka začína
plynúťkaždýmjednotlivýmdňom,zaktorýveriteľovivznikloprávonavydaniebezdôvodnéhoobohatenia.
Pokiaľ teda návrh žalobcom bol podaný na okresnom súde dňa 29.02.2012, za obdobie presahujúce

4 roky spätne od podania návrhu, t.j. za obdobie od 01.07.2007 do 29.02.2008, žalovaný dôvodne
uplatnil námietku premlčania a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2007
do 29.02.2008, t.j. za 8 mesiacov x 15.000,- Sk, spolu 120.000,- Sk, nemôže okresný súd v súlade s §
388 ods. 1 Obchodného zákonníka v súdnom konaní žalobcovi priznať. Nepremlčaný nárok žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia za ustálené obdobie užívania nebytových priestorov žalovaným bez

právneho dôvodu tak predstavuje sumu 455.000,- Sk mínus 120.000,- Sk. t.j. 335.000,- Sk (11.119,96
Eur). Pokiaľ žalobca v priebehu konania namietal, že podpísaním zápisu z 12.05.2010 žalovaný
uznal záväzok voči žalobcovi, s touto argumentáciou sa okresný súd nestotožnil. Obsahom zápisu z
12.05.2010 nebol výslovný prejav vôle žalovaného v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka uznať
svoj určitý záväzok voči žalobcovi, ktorý by mal v zmysle § 407 Obchodného zákonníka za následok

plynutie novej 4-ročnej premlčacej doby od podpísania zápisu 12.05.2010.

Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu ďalej vzniesol námietku započítania pohľadávky voči
žalobcovititulomvykonaniastavebnýchprácbezbližšejšpecifikácie.Procesnúobranužalovanýupresnil
na výzvu okresného súdu v písomnom podaní z 24.03.2014, v ktorom uviedol, že na úpravu nebytových

priestorov vynaložil náklady, ktoré predstavovali sumu 667.354,- Sk (22.152,- Eur), ako to vyplývalo z
predložených krycích listov zo dňa 30.07.2007 a tieto úpravy realizoval na základe dohody so svedkom
Y.. Ďalej žalovaný uviedol, že realizoval v nebytových priestoroch dodávku a montáž zdravotechniky,
kúrenia a dverí v hodnote 220391,84 Sk (7.315,66 Eur), čo vyplývalo z dodávateľských faktúr
vystavených voči žalovanému. Žalovaný uvádzal, že so svedkom Y. sa dohodol, že tieto náklady budú

započítané na náklady za užívanie nebytových priestorov. Uplatnil tak svoju pohľadávku na započítanie
voči nároku žalobcu do výšky žalobcom uplatneného nároku. Prejav vôle žalovaného bol posúdený ako
obrana proti návrhu v zmysle § 98 veta druhá OSP. Predseda predstavenstva žalobcu vo výpovedi na
pojednávaní 01.04.2014 potvrdil, že žalovaný stavebné úpravy v nebytových priestoroch vykonal, avšakneexistuje ich presná evidencia. Samotný žalobca stavebné náklady vynaložené žalovaným odhadol
na sumu 70.000,- Sk. Konateľ žalovaného vo všeobecnosti na pojednávaní dňa 01.04.2014 uviedol,
aké stavebné úpravy mali byť v nebytových priestoroch vykonané a zároveň uviedol, že bola dohoda

so svedkom Y., že vykonané práce budú započítané na nájomné, avšak bez dojednania konkrétnej
mesačnej sumy. Na preukázanie rozsahu a hodnoty vykonaných stavebných úprav žalovaný predložil
zo svojej internej evidencie faktúry a rozpočty spolu s krycími listami rozpočtov na č. l. 75 - 83 spisu.
Z uvedených listín nevyplývalo, že by tieto boli žalobcom schválené. Svedok Anton Y. potvrdil, že na
základe ústnej dohody so žalovaným mali byť žalovaným vykonané práce zohľadnené v cene nájmu.

Zároveň ale uviedol, že konkrétne práce so žalovaným nedohadovali a ani nedošlo k dohode o ich
cene. Potvrdil, že žalovaný v priestoroch osadil dvere, na kotol a radiátory si nepamätal. Na vykonané
práce nebol vypracovaný žiaden rozpočet, ani žiadna dokumentácia, ktorou by svedok práce odsúhlasil
a predložené krycie listy rozpočtov svedkovi neboli známe.

Okresný súd ustálil, že hoci z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalovaný realizoval určité stavebné

úpravy (práce) v užívaných nebytových priestoroch a že na základe ústnej dohody so svedkom Y.,
vtedajším predsedom predstavenstva žalobcu, hodnota týchto stavebných úprav mala byť započítaná
na „nájom za užívanie nebytových priestorov“, tak v konaní nebol preukázaný konkrétny rozsah ani
cena týchto prác. Žalovaný vykonané práce a dodávky materiálu preukazoval predloženými faktúrami
vystavenými jeho dodávateľmi a krycími listami rozpočtov, ktoré sú internými dokladmi žalobcu. Nebolo

preukázané, že by tieto boli, či už vopred alebo dodatočne, žalobcom schválené a za situácie, kedy
žalobcom tvrdený rozsah a hodnotu žalovaným vykonaných prác namietal, žalovaný sa v dôsledku
realizácie prác a stavebných úprav bez náležitého dojednania so žalobcom dostal v prejednávanej
veci do dôkaznej núdze. Samotné krycie listy rozpočtov vypracované žalovaným nepreukazovali, že
práce v nich uvedené boli v nebytových priestoroch skutočne vykonané a rovnako predložené faktúry

neboli dôkazom o tom, že položky nimi fakturované boli skutočne v nebytových priestoroch zabudované.
Faktúra taktiež nepreukazovala skutočné vynaloženie určitého nákladu. Rovnako nebola v konaní
preukázaná ani konkrétna suma, v akej mali byť žalovaným vykonané práce na „nájomné“ započítané,
t.j. či v hodnote reálne vynaložených nákladov alebo v hodnote zhodnotenia nebytových priestorov v
dôsledku vykonaných prác. Nakoľko teda nebol preukázaný konkrétny obsah dojednania účastníkov

konania o tvrdenom započítaní vzájomných pohľadávok, tak okresný súd konštatoval, že žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie vzájomnej pohľadávky voči žalobcovi titulom náhrady
za zhodnotenie nebytových priestorov vo vlastníctve žalobcu v rozsahu presahujúcom sumu 70.000,-
Sk, ktorú žalobca pri uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zohľadnil. Okresný súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 11.119,96 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia,

ktoré žalovaný získal na úkor žalobcu užívaním nebytových priestorov vo vlastníctve žalobcu bez
právneho dôvodu v období od 01.07.2007 do 31.05.2010 pri zohľadnení žalovaným dôvodne vznesenej
námietky premlčania. Ako príslušenstvo pohľadávky okresný súd priznal žalobcovi nárok na zákonný
úrok z omeškania vo výške 9% ročne od 07.10.2011 do zaplatenia. Žalobca vyzval žalovaného na
vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 15.103,23 Eur predžalobnou výzvou z 05.09.2011 v lehote

14 dní od jej doručenia žalovanému. Dátum doručenia predžalobnej výzvy žalovaného z obsahu spisu
nevyplýval. Žalovaný na túto výzvu odpovedal listom z 21.09.2011 (ktorý deň pripadol na nedeľu), a preto
okresný súd ustálil, že najneskôr v sobotu 20.09.2011 bola predžalobná výzva žalovanému doručená.
Pri zohľadnení poskytnutej lehoty 14 dní, ktorej posledný deň pripadol na sobotu 05.10.2011, preto v
súlade s § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka bol posledným dňom lehoty pondelok 06.10.2011, ktorým

sa žalovaný dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku voči žalobcovi titulom povinnosti
vydať bezdôvodné obohatenie odo dňa 07.10.2011. Pokiaľ žalobca v žalobe odvodzoval deň počiatku
omeškania žalovaného odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. FV1000001, tak okresný súd
uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by sa táto faktúra dostala do dispozičnej sféry žalovaného
a rovnako z jej obsahu nevyplývala výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako toto bolo

predmetom návrhu žalobcu v prejednávanej veci. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia a úroku z omeškania okresný súd žalobu zamietol.
Žalobca žalobou ďalej uplatnil nárok vo výške 640,- Eur, ktorý vymedzil ako trovy spojené s účelným
uplatňovaním práva v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za dva úkony právnej služby
02.09.2011 - konzultácia s právnikom a 02.02.2011 - spísanie návrhu na vydanie platobného rozkazu,

pri sadzbe za jeden úkon 320,- Eur. V petite návrhu na začatie konania si žalobca túto sumu uplatnil v
rámcináhradytrovkonania.Vzhľadomnaskutkovévymedzenieuplatnenéhonárokuvtejtočastiokresný
súd konštatoval, že v tomto prípade nejde o trovy konania začatého na návrh žalobcu doručeného
okresnému súdu dňa 29.02.2012 v zmysle § 137 OSP, ale o príslušenstvo v tomto konaní uplatnenejpohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (náklady spojené s jej uplatnením) ako
samostatný hmotnoprávny nárok spočívajúci vo vynaložených nákladoch na právne služby pred začatím
občianskeho súdneho konania. V súvislosti s touto časťou uplatneného nároku žalobca predložil faktúru

č. 20120201 vystavenú dodávateľom JUDr. Veronika Šoltésová, advokátka so sídlom P. XX, XXX XX
X., ktorou vyúčtovala žalobcovi za poskytnutie dvoch úkonov právnej služby v zmysle advokátskej
tarify vo veci vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní nebytových priestorov bez
právneho titulu a regresný nárok na náhradu škody za neoprávnený odber elektrickej energie voči
spoločnosti BAU - MONTAGE, s.r.o. v sume 640,- Eur. Samotná faktúra vystavená advokátkou JUDr.

Veronikou Šoltésovou nebola podľa okresného súdu dôkazom preukazujúcim, že úkony právnej služby
touto advokátkou žalobcovi skutočne poskytnuté boli a rovnako nepreukazovala reálne vynaloženie
týchto nákladov (ich zaplatenie), ako predpoklad možnosti ich priznania v prejednávanej veci. Vzhľadom
na uvedené okresný súd žalobu v tejto časti zamietol.

Predmetom konania v prejednávanej veci bol ďalej žalobcom uplatnený regresný nárok na náhradu

škody za neoprávnený odber elektrickej energie vo výške 870,48 Eur zistený v septembri 2008 a
nákladov s ním súvisiacich, spočívajúcich v náhrade trov konania vo výške 52,- Eur trov právneho
zastúpenia vo výške 139,61 Eur, ktoré žalobca podľa v konaní predložených listinných dôkazných
prostriedkov uhradil spoločnosti ZSE Distribúcia, a.s., IČO: 36 361 518 na základe platobného rozkazu
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.09.2010 sp. zn. 27Rob/68/2010, právoplatného dňa 15.10.2010.

Na odôvodnenie uplatneného nároku v tejto časti žalobca uviedol, že podľa protokolu o zistení
neoprávneného odberu, vyúčtovania náhrady škody a záznamu o kontrole odberného miesta zo dňa
09.09.2008, pri ktorom bol osobne prítomný konateľ žalovaný, došlo k neoprávnenému odberu v
období, kedy žalovaný nebytové priestory vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu užíval. Predseda
predstavenstva žalobcu k otázke ohľadne odoberania elektrickej energie v nebytových priestoroch

uviedol, že ich predošlý užívateľ nemal na seba prehlásený elektromer. Nakoľko prestal za elektrickú
energiu platiť, elektrárne elektromer odpojili. Po tom, čo mal priestory sprístupnené žalovaný, elektromer
tam nebol a žalovaný oň elektrárne ani nežiadal. Žalovaný sa napojil pravdepodobne so súhlasom
p. Y. na spoločný odber na elektromer pre spoločné priestory. Žalovaný nárok žalobcu na náhradu
škody titulom neoprávneného odberu neuznával, nakoľko z jeho strany k neoprávnenému odberu

nedošlo. Uviedol, že mal vlastný podružný elektromer namontovaný v interiéri nebytového priestoru,
ktorým bol napojený na elektromer vo verejnom priestranstve. Zo strany žalobcu mu nikdy nebola
skutočne spotrebovaná elektrická energia vyúčtovaná, a preto za spotrebu elektrickej energie nič
neuhradil. V konaní na Okresnom súde Bratislava I sa žalobca nijakým spôsobom nebránil, ani o tomto
konanížalovanéhoneinformoval.Zistenýneoprávnenýodberbolvyčíslenýprostredníctvomelektromeru

umiestneného v exteriéri, na ktorý žalovaný nebol napojený a bol pozostatkom po predchádzajúcom
nájomcovi. Zo strany žalovaného k neoprávnenému odberu nedošlo a nemal možnosť nejakým
spôsobom zasahovať do elektromeru.

Neoprávnený odber elektrickej energie v rozhodujúcom období upravoval § 39 zákona č. 656/2004

Z.z. Neoprávneným odberom v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia sa okrem iného rozumel
odber elektriny bez uzatvorenej zmluvy o dodávke elektriny. V zmysle odseku 2 uvedeného zákonného
ustanovenia, v prípade zistenia neoprávneného odberu je ten, kto elektrinu odoberal, povinný uhradiť
skutočne vzniknutú škodu a pokiaľ ju nemožno vyčísliť, tak sa použije spôsob výpočtu škody spôsobenej
neoprávneným odberom elektriny ustanovený všeobecne záväzným právnym predpisom. Z listinných

dôkazných prostriedkov predložených žalobcom vyplýva, že dňa 09.09.2008 bola vykonaná kontrola
na odbernom mieste na ulici L. X, XXX XX. X. a bolo zistené zapojenie odberateľa na odber
elektrickej energie, hoci odberateľ mal byť odpojený a zároveň sa v zázname konštatuje, že odberateľ
je bez zmluvného vzťahu s dodávateľom elektrickej energie. Z listinných dôkazných prostriedkov
predložených žalobcom bez ďalšieho nevyplývalo, že by sa zistený neoprávnený odber elektrickej

energie týkal práve elektrickej energie odoberanej v nebytových priestoroch vo vlastníctve žalobcu,
ktoré boli užívané žalovaným. Žalovaný v priebehu konania ako aj v predsporovej komunikácii so
žalobcom opakovane uvádzal, že bol napojený na elektromer v spoločných priestoroch bytového domu
a na elektromer, na ktorom bol zistený neoprávnený odber, napojený nebol. Zároveň, pokiaľ by sa
aj zistený neoprávnený odber elektrickej energie týchto nebytových priestorov týkal, tak okresný súd

konštatoval, že neoprávneného odberu bez uzatvorenej zmluvy o dodávke elektriny s dodávateľom
elektrickej energie v zmysle § 39 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č. 656/2004 Z.z. sa ako zodpovedný
subjekt dopustil žalobca, ktorý ako vlastník nebytových priestorov bol povinný v postavení zmluvného
odberateľa s dodávateľom elektrickej energie zabezpečiť uzavretie zmluvy o dodávke elektrickej energiena odberné miesto v nebytových priestoroch a zodpovedá za škodu, ktorá v dôsledku neoprávneného
odberu dodávateľovi elektrickej energie vznikla. Bolo povinnosťou žalobcu zabezpečiť zmluvný základ
dodávania elektrickej energie do nebytových priestorov v jeho vlastníctve a rovnako aj vysporiadanie

zmluvného vzťahu predchádzajúceho nájomcu. Žalobca v konaní neobjasnil, akým spôsobom bol
zabezpečený zmluvný vzťah s dodávateľom elektrickej energie vo vzťahu k sporným nebytovým
priestorom v jeho vlastníctve v období ich užívania žalovaným a rovnako netvrdil, že by on sám mal
záujem nebytové priestory od dodávky elektrickej energie odpojiť a teda že by v rozpore s jeho vôľou iný
subjekt (napr. žalovaný) dodávku elektrickej energie zabezpečil v rozpore so Zákonom č. 656/2004 Z.z.

Pokiaľ žalobca umožnil užívanie nebytových priestorov žalovanému (súhlas svedka Y.), žalovaný bol
v postavení faktického užívateľa elektrickej energie v nebytových priestoroch, a preto nie je vylúčené,
aby sa žalobca ako vlastník nebytových priestorov voči nemu domáhal náhrady úhrady za žalovaným
skutočne spotrebovanú elektrickú energiu, avšak jej výška nebola v konaní zistená. Pokiaľ neoprávnený
odber (za predpokladu, že by sa nebytových priestorov týkal) v dôsledku odberu elektrickej energie bez
uzatvorenej zmluvy o dodávke elektriny, za ktorý zodpovedá žalobca, bol účtovaný vo vyššej sadzbe ako

by bola hodnota skutočne spotrebovanej elektrickej energie, tak rozdiel medzi skutočne spotrebovanou
energiou a výškou neoprávneného odberu by mohol žalobca požadovať od žalovaného titulom náhrady
škody, rovnako aj náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, ktoré bol nútený v súvislosti s
konaním prebiehajúcim na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27Rob/68/2010 vynaložiť, len za
predpokladupreukázaniapredpokladovvznikuzodpovednostižalovanéhozaškodu,ktorýmisúvzmysle

§ 373 Obchodného zákonníka porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinná
súvislosť. Žalobca v návrhu na začatie konania nekonkretizoval, k akému porušeniu povinnosti zo
strany žalovaného malo dôjsť, v príčinnej súvislosti s ktorým by bol vznik škody na strane žalobcu,
ktorá mu vznikla v súvislosti so zisteným neoprávneným odberom. Nad rámec toho, že zo žalobcom
predložených listinných dôkazných prostriedkov bez ďalšieho nevyplývalo, že neoprávnený odber

elektrickej energie bol zistený na elektromere, ktorým bola zaznamenávaná spotreba elektrickej energie
v nebytových priestoroch užívaných žalovaným, v konaní nebolo žalobcom tvrdené a ani vykonaným
dokazovaním preukázané porušenie povinnosti žalovaným z právneho vzťahu so žalobcom a ani jeho
konanie v rozpore so zákonom č. 656/2004 Z.z. v zmysle neoprávneného zásahu do elektromeru
alebo neoprávneného pripojenia sa k odberu elektrickej energie na elektromer, na ktorom bol zistený

neoprávnený odber, preto okresný súd v tejto časti žalobu zamietol. Nakoľko v prejednávanej veci došlo
k vyhláseniu rozsudku postupom podľa § 156 ods. 3 OSP a v čase vyhlásenia rozsudku nebola
ešte zrejmá konečná výška trov konania vzniknutých na strane účastníkov konania, rozhodol okresný
súd tak, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30-tich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Lehota 3 pracovných dní na vyčíslenie trov konania zo strany účastníkov konania začne plynúť

od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP).

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že
prvostupňový súd vychádzal pri uložení platobnej povinnosti žalovaného z ustanovení Občianskeho
zákonníka o vydaní bezdôvodného obohatenia a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

bezdôvodné obohatenie vo výške 15.000,- Sk mesačne, a to na základe tvrdenia žalobcu, že k sume
15.000,- Sk dospel zisťovaním v realitných kanceláriách. Žiaden doklad, z ktorého by vyplývalo, akú
sumu nájomného v danom čase, lokalite a za podobný predmet nájmu je možné požadovať, žalobca v
priebehu konania nepredložil. Pokiaľ si žalobca uplatnil svoj nárok titulom bezdôvodného obohatenia,
tak dôkazné bremeno ťažilo žalobcu. Je pravdou, že žalovaný sa zúčastnil na rokovaniach, na ktorých

sa dohodovala výška nájomného (10.000,- SK bez energií, 15.000,- Sk s energiami), ale k dohode o
uzatvorení nájomnej zmluvy medzi účastníkmi konania nedošlo. Nemožno preto výšku bezdôvodného
obohatenia ustáliť v tomto prípade na sume 15.000,- Sk mesačne, po prepočte na Eur, a na takúto
sumu zaviazať žalovaného na zaplatenie. Občiansky zákonník v ustanoveniach § 451 a nasl. upravuje,
že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech bez právneho dôvodu (okrem iného). Podľa

odôvodnenia napadnutého rozsudku však nebolo možné ustáliť, aký majetkový prospech mal v tomto
prípade vzniknúť žalovanému. Ak okresný súd považoval za majetkový prospech na strane žalovaného
sumu 15.000,- Sk mesačne, nevysporiadal sa s otázkou, ak to bola suma aj s energiami, koľko z tejto
sumy pripadá na samotné nájomné a koľko na spotrebované energie. „Z vykonaného dokazovania bolo
jasné, že niektoré energie si odporca hradil sám, t. j. tie nemôžu byť zahrnuté do sumy bezdôvodného

obohatenia.“ Za najzávažnejší nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však
žalovaný jednoznačne považoval výšku samotného bezdôvodného obohatenia, „ktorá v konaní nebola
nijakým spôsobom preukázaná.“ Na základe týchto odvolacích dôvodov považoval žalovaný napadnutý
rozsudok za nepreskúmateľný, a to podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku.Žiadal „odvolací súd, aby rozsudok v časti napadnutého výroku zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie,
alebo zmenil tak, že žalobný návrh v celom rozsahu zamietne a navrhovateľa zaviaže na náhradu trov
konania.“

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý
zdôraznil,ževkonaníbolopreukázané,žežalovanýmalvedomosťovýškenájomnéhovdanejlokalite.V
liste zo dňa 19.05.2010 sám navrhol cenu cca 500,- Eur + energie. Taktiež samotný konateľ žalovaného
na pojednávaní dňa 01.04.2014 uviedol, že sa s predsedom predstavenstva žalobcu dohodol, že

výška úhrady za užívanie nebytových priestorov bude 10.000,- Sk bez energií, alebo 15.000,- Sk s
energiami, a to za celé obdobie, počas ktorého žalovaný priestory užíval, čo je uvedené v zápise
z 12.05.2010. S poukazom na obsah listinných dôkazov a vyjadrenia účastníkov prvostupňový súd
skonštatoval, že v konaní nebola relevantným spôsobom spochybnená uplatnená výška bezdôvodného
obohatenia za užívanie nebytových priestorov 15.000,- Sk mesačne. Táto suma bola ustálená vo
vzájomnej komunikácii medzi účastníkmi konania a potvrdená i výpoveďami účastníkov v priebehu

konania. „Na základe uvedeného navrhujeme napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť, a zaviazať
odporcu náhradou trov odvolacieho konania vo výške 278,58 eur“.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa

§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 11.119,96 Eur s príslušenstvom potvrdil podľa § 219 ods. 1
OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/357/2014-171 zo dňa 20.10.2015
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského

súdu zo dňa 20.10.2015 (č.l. 172 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),

bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako
správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti odvolaním napadnutého
výrokurozsudku,ktorýmokresnýsúdžalobevyhovelastotožneniesasdôvodmiuvedenýmivpísomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie

dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 11.119,96 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Vo vecno-právnej rovine žalovaný s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d), f) OSP napádal postup a
rozhodnutie okresného súdu v prvostupňovom konaní s tým, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamažejehorozhodnutievychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci a tiež poukazoval na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, z
ktorého dôvodu namietal jeho nepreskúmateľnosť.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
10.11.2014 (č.l. 160 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Krajský súd uvádza, že žalovaný vytýkal okresnému súdu nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom
napádal vady tak v skutkovej rovine ako aj v rovine hmotno-právneho posúdenia. Za skutkové vady je
potrebnépovažovaťtaképochybeniesúdu,ktoréspočívavtom,žesúdprvéhostupňadospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho

skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého
z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba
rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením
veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval
príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu

normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Na dotvrdenie správnosti záverov okresného súdu, s ktorými sa krajský súd po vykonaní odvolacieho
prieskumu stotožnil cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP, považuje však krajský súd za podstatné vyjadriť

sa i k niektorým odvolacím námietkam žalovaného. Žalovaný v odvolaní namietal, že „žiaden doklad,
z ktorého by vyplývalo, akú sumu nájomného v danom čase, lokalite a za podobný predmet nájmu je
možné požadovať, navrhovateľ v priebehu konania nepredložil. Pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje svoj
nárok titulom bezdôvodného obohatenia, tak dôkazné bremeno ťaží v tomto prípade navrhovateľa“.
Z uvedeného ďalej v odvolaní vyvodil, že výšku bezdôvodného obohatenia nemožno ustáliť na sumu

15.000,- Sk mesačne po prepočte na eurá. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného považuje
krajský súd za podstatné poukázať na obsah spisového materiálu súdu prvého stupňa, konkrétne na
zápisnicu o pojednávaní, z ktorej vyplýva, že dňa 01.04.2014 (č.l. 90 spisu) bolo pred súdom prvého
stupňa uvedené v rovine sumy 15.000,- Sk a zápisu zo dňa 12.05.2007, že „Odporca voči tomu
nenamietal, výšku tejto ceny nespochybnil ani v ďalšej komunikácii“ (č.l. 90 spisu). Žalobca tiež dňa

01.04.2014 pred súdom prvého stupňa uviedol: „Pokiaľ ide o sumu 15.000,- Sk uvedenú v zápise
zo dňa 12.05.2007, k tejto sme dospeli tak, že prostredníctvom troch realitných kancelárií sme pred
stretnutím zisťovali ceny nájmu na trhu, aby sme prišli k nejakej adekvátnej sume“. Práve vo väzbe na
tieto skutočnosti sa potom odvolacím súdom poukazuje na výpoveď konateľa žalovaného, ktorý pred
okresným súdom, podľa obsahu zápisnice zo dňa 01.04.2014 uviedol: „...Dohodli sme sa až následne

s pánom Lapšanským, že to bude 10.000,- Sk bez energií alebo 15.000,- Sk s energiami, a to za
celé obdobie, počas ktorého sme priestory užívali. Toto je uvedené aj v zápise“,... „Za spotrebovanú
energiu sme neplatili, nakoľko sme od navrhovateľa nikdy nedostali vyúčtovaciu faktúru, hoci sme
o to navrhovateľa žiadali. Poukazujem na to, že navrhovateľ mal možnosť kedykoľvek prísť a stav
elektromeru odčítať“. „Následne sme sa rozprávali o tom, že energie budú zahrnuté v rámci nájmu

15.000,- Sk mesačne“ (č.l. 93 spisu). Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyplývajúce z prvostupňového
konania, potom práve argumentácia žalovaného v odvolaní, v zmysle ktorej „z vykonaného dokazovania
bolo jasné, že niektoré energie si odporca hradil sám, t.j. tie nemôžu byť zahrnuté do sumy
bezdôvodného obohatenia“, vo väzbe na výpoveď konateľa žalovaného, vyznieva podľa odvolaciehosúdu prinajmenšom nelogicky. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou a argumentáciou konateľa
žalovaného pred súdom prvého stupňa, krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresného súdu a má za to, že toto je dostačujúce, pričom už samotná nejednotnosť argumentácie

konateľa žalovaného a odvolacích dôvodov viedla k celkovej nepresvedčivosti uvedených odvolacích
dôvodov žalovaného. Navyše uvedená argumentácia zostala v tomto smere len vo všeobecnej rovine.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti potom nebolo potrebné, aby bola pripísaná relevancia odvolacej
námietke žalovaného, aká suma pripadá na spotrebované energie, keďže sám konateľ žalovaného pred
súdom prvého stupňa uviedol, že za spotrebované energie neplatil. Ak právna zástupkyňa žalovaného v

odvolaní uvádzala, že si žalovaný hradil niektoré energie sám, tak nie je možné stotožniť sa s uvedenou
argumentáciou, pre rozpor s výpoveďou žalovaného pred súdom prvého stupňa a tiež absenciu dôkazov
o tvrdenej úhrade v relevantnom štádiu sporového konania. Za tohto stavu krajský súd konštatuje, že
obrana žalovaného v tejto rovine bola vyhodnotená ako obrana bez právnej relevancie, pričom krajský
súd zvýrazňuje, že ...„Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom
konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie

absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej
núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné
bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah
dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-
právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného

bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).

Z uvedených tvrdení žalovaného pred súdom prvého stupňa vo väzbe na odvolacie dôvody žalovaného,
potom pre odvolací súd nebol vytvorený dostatočný priestor pre vyhodnotenie predmetnej odvolacej

argumentácie ako takej, ktorá by mala vplyv na krajským súdom konštatovanú vecnú správnosť
napadnutého rozsudku okresného súdu. Krajský súd práve vo väzbe na prijaté závery po vykonaní
odvolacieho prieskumu, zdôrazňuje, že rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol
dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v
napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v

rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov
zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov.
V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli
správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo
účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97,uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.3Cdo204/2009zodňa14.09.2011).Pre
spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil
okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že sa zúčastnil na rokovaniach, na ktorých sa dohadovala výška
nájomného bez energií, s energiami, k dohode nedošlo a nemožno výšku bezdôvodného obohatenia
ustáliť na sumu 15.000,- Sk po prepočte na eurá a zaviazať zaplatiť žalovaného na takúto úhradu. V
súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v odvolaní poukazuje krajský súd cez úpravu v § 219

ods.2OSPnaodôvodnenienapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu,ktorýustálil,že„Vprípadeužívania
nebytových priestorov bez platne uzavretej nájomnej zmluvy alebo iného právneho titulu, majetkový
prospech získava ten, kto plnenie prijíma bez právneho dôvodu a bez poskytovania náhrady za ním
vykonávané oprávnenia a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s
právnym vzťahom zakladajúcim právo nebytové priestory užívať. Vlastník tak fakticky poskytuje plnenie

bez toho, aby mu za ním poskytnuté plnenie bola platená náhrada. Vzhľadom na povahu tohto plnenia
ho príjemca nemôže vrátiť, a preto je povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady.
Majetkovým vyjadrením prospechu získaného na strane subjektu, ktorý sa týmto spôsobom bezdôvodne
obohatil, je peňažná suma, ktorá zodpovedá obvyklému nájomnému požadovanému zvyčajne v danom
mieste a čase za porovnateľnú nehnuteľnosť z hľadiska rozsahu, spôsobu a účelu jej užívania“.

Ak žalovaný v odvolaní poukazoval na výšku nájmu vo väzbe na rozhodnutie okresného súdu, a to
na výšku bezdôvodného obohatenia, tak krajský súd poukazuje na postup, v zmysle ktorého okresný
súd ustálil výšku bezdôvodného obohatenia, pričom nemožno odhliadnuť v tomto smere práve odargumentácie samotného žalovaného, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 19.05.2010 uviedol cenu
nájmu 500,- Eur + energie (č.l. 62 spisu). Tiež nemožno podľa odvolacieho súdu odhliadnuť od
následnej korešpondencie účastníkov, ale ani od výpovede žalobcu pred súdom prvého stupňa, ktorý

ozrejmil postup, ktorým bola zistená výška predmetného bezdôvodného obohatenia v sume 15.000,-
Sk, ktorá suma bola takto ustálená nielen vo vzájomnej komunikácii účastníkov, ale i v priebehu
prvostupňového konania, ktorý postup zo strany žalobcu, o ktorom vypovedal predseda predstavenstva
žalobcu na pojednávaní dňa 1.04.2014 (č.l. 90 spisu), osobitne žalovaný nespochybnil, a ak teda
žalovaný sám navrhoval uvedenú výšku a nespochybnil relevantným spôsobom skutočnosti uvádzané

žalobcom pred súdom prvého stupňa, tak potom nebol priestor na záver, že nebola preukázaná výška
bezdôvodného obohatenia. Okresný súd tieto rozhodujúce skutočnosti v dostatočnom rámci vyhodnotil,
uviedol v napadnutom rozsudku, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil
a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení
veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod
hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy

vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav.
Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne
posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval.
Uvedené, podľa zistení odvolacieho súdu, napriek odvolacej námietke žalovaného, v dostatočnej miere
z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplývalo. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné

vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v ďalšom vyplynulo, akým
spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli
do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci. Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský
súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa
ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí
uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo
svojom napadnutom rozhodnutí dodržal.

Krajský súd pre úplnosť, vzhľadom na namietaný procesný postup okresného súdu - nepreskúmateľnosť

odvolaním napadnutého rozhodnutia, opakovane konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu
nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti § 157 ods. 1, 2 OSP a ktorý by
nebolo možné považovať za súladný so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález
Ústavného súdu č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil
nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom

a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a následného Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1
Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157
ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely, určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie

skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,
resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by
sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd
vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie
bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková

presvedčivosť,tedainýmislovaminato,abypremisyzvolenévrozhodnutírovnakoakozávery,kuktorým
na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť,
racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú
v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého
súdneho rozhodnutia.

V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5. júna
2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súduprvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného

súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.
ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv odporcu.“ V tejto súvislosti len podporne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“ Za podstatné krajský súd považuje poukázať
i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010,
s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd teda konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného
súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd
poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný
záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby rozsudok

okresného súdu v napadnutom výroku v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek
odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Len pre úplnosť krajský súd
pripomína, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr.
III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).“

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomnév každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež

zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, keďže nebolo preukázané, že by v konaní
pred okresným súdom došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ale ani k nesprávnym skutkovým
zisteniam, podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Pri trovách odvolacieho konania bolo aplikované § 224 ods. 4 OSP, pretože okresný súd pri rozhodovaní
o trovách prvostupňového konania použil § 151 ods. 3 OSP, pre ktorú skutočnosť o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).