Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/171/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233416
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233416.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
14C/237/2012-87 zo dňa 27. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu (majetkovú) škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Za preukázanú považoval
(aj s poukazom na „procesné“ rozhodnutie odvolacieho súdu v priebehu konania) okolnosť podania
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Nadväzne mal
za to, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa v zákonnej lehote nedošlo.

Vrámcivecnéhoposúdeniaokresnýsúdvyslovilniekoľkosamostatnýchdôvodovvedúcichkzamietnutiu
návrhu. Primárne konštatoval, že konajúci súd nie je oprávnený skúmať, či v inom konaní (ne)došlo
k porušeniu základných práv účastníka tým, že konanie bolo poznačené prieťahmi. Dotknutú úvahu
podrobne vysvetlil, vrátane konkrétnych odkazov na príslušné zákonné ustanovenia, a uzavrel, že
nezistil konštatovanie prieťahov na to oprávneným orgánom.
Okresný súd uviedol, že exekučný súd v dotknutej (exekučnej) veci zákonnú lehotu na rozhodnutie o
návrhu navrhovateľa (v pozícii oprávneného) na zmenu súdneho exekútora nedodržal. Súčasne však

zdôraznil, že s poukazom na závery aplikačnej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 86/2002,
či IV. ÚS 440/2012) ani prípadné nedodržanie lehôt stanovených v zákone automaticky nevyvoláva
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navyše, do rozhodnutia o
zmene súdneho exekútora mohol pôvodný súdny exekútor vykonávať všetky úkony v exekúcii, pričom
navrhovateľ nepreukázal, žeby počas tohto obdobia v pomeroch povinného došlo k nejakej zmene.
Dodal, že zlá vymožiteľnosť pohľadávky navrhovateľa má základ v nesprávnom posúdení schopností
dlžníka splácať požičané prostriedky samotným navrhovateľom.

Okresný súd - bez ohľadu na nepreukázanie nesprávneho úradného postupu - doplnil, že navrhovateľ
nepreukázal ani vznik (ním tvrdenej) ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 151 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si tento procesný
nárok ani neuplatnil.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov

a prednesov protistrany, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Tvrdil, že okresný súd ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania;
súčasne však uvádzal, že o takomto návrhu nebolo ani rozhodnuté.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ
vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za
významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i
momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď súd svoje
rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje
identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. V konaní navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však

dokazovanie neprípustne skrátil, pričom navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň
ale tvrdil, že predmetný znalecký posudok predložil a okresný súd dotknutý dôkaz nevykonal.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nevyslovil, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na
jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, na druhej

strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2

písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Zásada kontradiktórnosti pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že spoločne s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené (dňa 20.10.2014) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená

zásadná odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany.
Predvolanie navrhovateľa na pojednávanie zároveň obsahovalo (aj) jeho poučenie podľa § 120 ods.
4 O.s.p., hoci bez výslovného číselného označenia tohto zákonného ustanovenia (navyše, vrátane
presného vymedzenia zákonného ustanovenia bol navrhovateľ poučený už v písomnosti súdu, ktorú
prevzal 26.3.2013). Okresný súd v rámci dokazovania sa oboznámil i so znaleckým posudkom

(zdôrazňovaným navrhovateľom) a v rámci odôvodnenia dostatočne jasne vysvetlil, prečo ho nemožno
považovať za hodnoverný. Obdobne konkrétne vymedzil, prečo niet dôvodu vyčkať na predloženie
posudku (objednaného navrhovateľom) ohľadne aplikácie noriem práva Európskej únie.Predvolanie na termín pojednávania v súdenej veci (na deň 27.11.2014) bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené dňa 20.10.2014. Až dňa 20.11.2014 (t.j. mesiac od prevzatia predvolania)
bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného

pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. V
prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo

116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Žiadosť o odročenie pojednávania neobsahovala náležitosti predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. -
predovšetkým vymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia pojednávania) navrhovateľ
dozvedel. Následne nepredstavuje kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia pojednávania
(odhliadnuc od nepravdivého tvrdenia, že navrhovateľovi nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o
ne/vylúčenísudcovOkresnéhosúduŽilina)atýmaninezakladápovinnosťkonajúcehosúduupovedomiť

navrhovateľa o posúdení návrhu na odročenie pojednávania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by

mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp.
zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z 27.11.2014) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na

právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto (ani hypoteticky) rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by
bolo možné/potrebné vyčkať.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu

vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Je nepochybné , že v súdenej veci pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Taktiež
je nesprávnou požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal okresný
súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či
sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom,

či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa
odporcu (bez ohľadu na to, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená
povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,

resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založenévexekučnomspise.Zozápisniceopojednávaníjenepochybné,žedokazovaniebolovykonané
(aj) oboznámením obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/973/2004, ktorý dôkaz
výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 1 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str. 15).

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací
súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa
a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než

v odvolaní vznesených, námietok. Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania
enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek
(proti)argumentácia na konkrétne dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu návrhu.
Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j.
predovšetkým „neoprávnenosť“ konajúceho súdu vysloviť porušenie základných práv účastníka;

ústavnoprávne súvislosti; či možnosť vykonávania exekúcie pôvodným exekútorom), na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu odvolateľa a
musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho rozhodnutia.Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či „že náklady na správu pohľadávky

počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní
odvolacích dôvodov.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že v

dotknutej exekučnej veci nebolo navrhovateľom namietané nevydanie poverenia, ale nerozhodnutie o
zmene súdneho exekútora.

Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, keď vytvára
odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu

rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania
odvolaní. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa
všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, citoval
aplikované právne normy a svoje závery primerane vysvetlil, pričom dostatočne objasnil, z akých úvah

vychádzal.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné