Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 22, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/135/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200136
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8514200136.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 6C/13/2014-48 zo dňa
02.12.2014 a proti uzneseniu č. k. 6C/13/2014-65 zo dňa 17.03.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P o t v r d z u j e uznesenie č. k. 6C/13/2014-65 zo dňa 17.03.2015.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

Vyslovil, že žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 46 ods. 3; 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, §§ 3 ods. 1;
4 ods. 1 písm. a); 9 ods. 1, 2; 15 ods. 1; 16 ods. 1; 17 ods. 1 až 3; 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, §§ 44 ods. 6; 238 ods. 1 Exekučného
poriadku.

Konštatoval, že návrh žalobcu je nedôvodný.

Pokiaľ ide o žalovanou namietané nedostatky návrhu na začatie konania, návrh žalobcu na začatie
konania má všetky náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. Z petitu navrhovaného výroku je zrejmé, čoho
sažalobcadomáha,ikeďžalobcabymaljasnýmspôsobomidentifikovaťexekučnékonanie,vktorommu
mala byť spôsobená škoda, o to zvlášť, keď v namietanom exekučnom konaní bol účastníkom konania.

Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovanou dospel k záveru, že právo žalobcu domáhať
sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v tomto prípade nie je premlčané. V

exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9Er/189/2004 bol návrh
oprávneného (žalobcu) na zmenu exekútora doručený dňa 02.07.2009, teda až po dni 23.04.2009, z
ktorého vychádzal žalovaný ako z hraničného dňa, nakoľko tento predstavuje tri roky pred dňom, kedy
mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.Vzmysle§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.nároknanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v prejednávanej veci poskytol súdu
len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú žalovaná
nereagovala pozitívne. Z vyjadrenia žalovanej vyplýva, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo strany žalobcu boli doručené dňa 23.04.2012. Návrh bol doručený súdu
dňa 27.09.2012, t.j. predčasne, pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku.

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo
ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať nároku na súde. Ak tak urobí skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje
dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.

Do podania návrhu na začatie konania na súd síce 6 mesačná lehota neuplynula, avšak súd vo
veci rozhodoval až po uplynutí 6 mesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti, pričom z vyjadrenia
žalovanej je zrejmé, že uplatňovanú náhradu škody neuznáva. Preto súd vo veci konal a rozhodol.

Podľa právnej úpravy sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Právo na náhradu škody má len ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia byť pre
naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci

splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

Žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

V predmetnej veci vidí žalobca nesprávny úradný postup Okresného súdu Vranov nad Topľou v tom, že
o návrhu žalobcu na zmenu exekútora rozhodol oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný podľa
žalobcu viac ako 373 dní.

Exekučné konanie, v ktorom malo dôjsť k oneskorenému rozhodnutiu sa začalo pred 31.08.2005.

V zmysle § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku sa na zmenu exekútora v danom prípade malo použiť
ustanovenie § 44 ods. 6 EP účinného do 31.05.2005, ktoré neupravovalo žiadnu lehotu na rozhodnutie
o zmene exekútora. Súd pritom nemal v konaní preukázané, že by žalobca podal v predmetnom

exekučnom konaní sťažnosť na prieťahy v konaní a otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný
súd SR, ktorý ju preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä
z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Prieťahy v súdnom
a tým i exekučnom konaní nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona

č. 514/2003 Z.z.

I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody postupuje podľa
znenia zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, zastáva názor, že v zmysle § 9 ods. 1 tohto
zákona je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť

určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných
prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná
súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v
takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, prípadne
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy a pod. Uvedené je dôležité nielen z pohľadu

kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy v konaní, resp. porušenia ústavného práva, ale i
z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže
si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku. I keď predmetom konania o nárokoch
navrhovateľa je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a s tým vzniknutej majetkovej škodyalebo nemajetkovej ujmy, súd považuje za správne poukázať i na rozhodnutia Ústavného súdu SR,
pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na

rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne.

I keď súd v exekučnom konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia
ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

V tomto exekučnom konaní bola dĺžka konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na
výzvu súdu nereagoval načas.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v
konaní nepreukázal.

V priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode pre prípadnú
nečinnosť súdu ani nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať
úkony exekučného konania. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a

udržateľnosti pohľadávky, aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba
skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je žalobca povinný preukázať. Skutočnou škodou sa pritom
rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a
spočívavzmenšení(úbytku)existujúcehomajetkupoškodenéhoapredstavujemajetkovéhodnoty,ktoré
bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili

dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Ušlým ziskom sa rozumie
majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a vyjadruje
zisk, ktorý by poškodený bol dosiahol, ak by nedošlo k porušeniu určitej povinnosti zo strany škodcu.

Žalobca v návrhu na začatie konania nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik

majetkovej škody v tejto konkrétnej veci, a to ani na základe výzvy súdu.

Prvostupňový súd sa oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014, ktorý žalobca založil do registra
Spr tunajšieho súdu. Ako však vyplýva z tohto posudku, v tomto bola vypočítaná priemerná výška škody
(teda spriemerovali sa náklady na počet posudzovaných konaní, čiže z výsledku znaleckého posúdenia

je možné vyvodiť, že v každom posudzovanom exekučnom konaní došlo k rovnakým úkonom), a to
rozdelená na škodu spôsobenú v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie
poverenia a na škodu spôsobenú v exekučných konaniach, kde žalobca ako oprávnený žiadal o zmenu
exekútora. Súdny znalec pritom všetky náklady nad určitý priemer vypočítaný z predchádzajúceho
obdobia pripísal skutočnosti, že tieto náklady vznikli v súvislosti s omeškaním súdov s rozhodnutím v

tej ktorej exekučnej veci.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že z úradnej činnosti je mu známe, že žalobca si majetkovú škodu
vyčíslil paušálne v mnohých konaniach a v rovnakej výške, teda bez zohľadnenia okolnosti toho ktorého
prípadu. Naviac, túto škodu si uplatnil vo viac ako 5-násobku minimálnej škody určenej znaleckým

posudkom.

Súd z exekučného spisu žiadne urgencie zo strany žalobcu nezistil a ten ich žiadnym spôsobom
nepreukázal, pričom práve náklady na tieto činnosti mali tvoriť podstatnú časť „škody“ podľa znaleckého
posudku. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o

jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Akákoľvek
výškanákladovnasprávuinformačnéhosystémuaudržiavaniesystémubyvzniklažalobcovibezohľadu
na tvrdené prieťahy, keďže žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Podobne náklady na výkony zamestnancov sú bežnými nákladmi, s ktorými musí navrhovateľ

pri svojej činnosti počítať a vzhľadom na povahu vykonávanej činnosti musí mať vyčlenených aj
zamestnancov, ktorí spravujú pohľadávky, ktoré nie sú riadne platené, a ktoré sa prípadne musia
uplatniť aj v exekučnom konaní. Požadovať paušálne sumy za veľmi všeobecne uvedené činnosti je
nepostačujúce na účely preukázania výšky majetkovej škody.Za tohto stavu žalobca nepreukázal, či vôbec a aká skutočná škoda mu vznikla v tomto konkrétnom
konaní.

Žalobca sa tiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak.
Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania

zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu,
jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický
vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného
bremena účastníkom konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods.

3 zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote
a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca uviedol, že nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval
a ničím nepreukázal. Náhradu nemajetkovej ujmy však nemožno priznať iba na základe abstraktných

tvrdení účastníka, ktoré nie sú preukázané a konkretizované, napríklad minimálne špecifikovaním,
aké podnikateľské postupy a aktivity boli postupom súdu ovplyvnené. Nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností jednotlivého prípadu.
K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora potreboval súd súčinnosť pôvodného exekútora, ktorého
vyzval na vyčíslenie trov konania a zaslanie exekučného spisu. Nakoľko ani samotný exekútor nedodržal

lehotu na vyjadrenie a zaslanie súdneho spisu, nebolo objektívne možné, aby súd zákonnú lehotu
dodržal. Nedodržanie zákonnej lehoty preto na strane žalobcu nemohlo spôsobiť neistotu, alebo vznik
akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy, už aj vzhľadom na spomínanú skutočnosť, že do rozhodnutia
o návrhu oprávneného na zmenu exekútora je oprávnený vykonávať exekúciu pôvodný exekútor.
Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej

ujmy, je nepravdepodobné, že by za dobu omeškania s rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora
došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca. Je len ťažko uveriteľné, že by podnikateľské plány
žalobcumalibyťzávisléodrozhodnutiaozmeneexekútora,ktorésvojoupovahouzásadneneovplyvňuje
exekúciu a nie je rozhodnutím, ktorým by sa rozhodovalo o veci samej, a ktoré by nejakým závažným
spôsobom upravovalo nanovo vzťahy medzi účastníkmi exekučného konania.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu
zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený. Nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Prizisťovanípríčinnejsúvislostitrebavdôsledkutohoskúmať,čivkomplexeskutočnostíprichádzajúcich
do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Nesprávny úradný postup môže mať teda za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003
Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane
spôsobené práve a len týmto postupom, teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku
žalobcu rozhodujúcim v tom smere, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok
by sa nezmenšil.

Všetky zložky majetkovej ujmy, ktoré si žalobca uplatnil, sú nákladmi, ktoré súvisia s bežnou činnosťou
žalobcu . Súd nemal za preukázané, že by išlo o náklady, ktoré by nebol žalobca vynaložil, ak by
rozhodnutie o zmene exekútora bolo vydané včas.Žalobca teda v konaní nepreukázal ani vznik majetkovej škody, ani vznik nemajetkovej ujmy na jeho
strane, ani tú skutočnosť, že by zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o nesprávny

úradnýpostupspočívajúcivnímuvádzanýchzbytočnýchprieťahochanapokonnepreukázalanipríčinnú
súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadnou žalobcovi
vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v tomto konaní ani
jednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých prípadoch zodpovednosť žalovaného za náhradu škody
a nemajetkovej ujmy spôsobené nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Preto súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že podaním doručeným súdu dňa 27.11.2014 žalobca navrhol
konanie prerušiť s odôvodnením, že pred Okresným súdom v Prešove pod sp. zn. 7C/6/2010 prebieha
konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa podľa žalobného návrhu

dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej
rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako
aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na
ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu.

Podľatvrdeniažalobcuvuvedenomkonaníuznesením zodňa07.10.2013OkresnýsúdPrešovvzmysle
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR a to:
• môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako

účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku
členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia, vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade
vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkone rozhodnutia
a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia ?
• V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu,

ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu nečinnosť
žalobkyne a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom
členského štátu ?
• Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je
žalobkyňou uplatňovaná suma škody, za ktorú má zodpovedať členský štát, možno

škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
• Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Podľa tvrdenia žalobcu zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok má pre ďalší priebeh a

rozhodnutie v tomto konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má
fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon
exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

PodľaprvostupňovéhosúduprejudiciálnaotázkaktorájeriešenávkonanípredOkresnýmsúdomPrešov

sp. zn. 7C/6/2010 nemá žiaden význam pre toto konanie.

Predmetom tohto konania je nárok uplatnený žalobcom na náhradu majetkovej a nemajetkovej škody,
ktorá mu mala vzniknúť neskorým rozhodnutím o jeho žiadosti na zmenu súdneho exekútora. Toto
konanie o náhrade škody nemá žiaden súvis s návrhom žalobcu na posúdenie správnosti postupu

exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol
právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Predmetom tohto konania nie je nárok na náhradu škody z dôvodu nevydania poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ale nárok vyplývajúci zo žiadosti o zmenu súdneho

exekútora.

Keďže zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, aby súd nemohol v rozhodnutí vo veci samej zároveň
rozhodnúť aj o návrhu na prerušenie konania, resp. ak rozhodne o návrhu na prerušenie konania jepovinný do právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania vyčkať s rozhodnutím vo veci samej, súd
spolu s rozhodnutím vo veci samej zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

Takýto postup je právom dovolený a nedôjde k poškodeniu práv účastníkov konania. Ak by takémuto
návrhu súd vyhovel (prerušil by konanie) napriek tomu, že nemá žiaden súvis s prejednávanou vecou,
došlo by k porušeniu práv účastníkov konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Konštatoval, že

žalovaná si náhradu trov konania uplatnila, avšak nevyčíslila ich výšku a z obsahu spisu nevyplýva,
aby jej nejaké trovy vznikli. Preto vyslovil, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania
nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že
postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého

stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“ novou právnou
úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne viazaný ust. §

9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím zákona č. 412/2012 z. z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej

lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu. Súdu neprísluší polemizovať

o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno zakladať meritórne
rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Nie je zrejmé,
aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore

exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také
skutočnosti, ktoré s predmetom nesúvisia.

Žalobcavodvolaníďalejnamietal,žeakodôkazvznikuškodypredložilznaleckýposudokč.1/2014,ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne

preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Pokiaľ ide o tom, že žalobca predložil
znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde, žalobca dáva do pozornosti samotný

znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že žalobca zadal vypracovanie znaleckého posudku dňa 1. marca
2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zložité, a to aj s ohľadom na množstvo
spracovaných podkladov a jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. V konaní boli preukázané všetky
zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. V konaní bolo potrebné rozhodnúť v súlade
so žalobným petitom, prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Ak bol súdu doručený v

čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu žalobcu osobitne rozhodnúť.Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Uznesením č. k. 6C/13/2014-65 zo dňa 17.03.2015 uložil súd prvého stupňa žalobcovi povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 2 ods. 1 písm. a), ods. 4 veta prvá; 5 ods. 1 písm. a); 6 ods.
1, 2 Zákona o súdnych poplatkoch a podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Konštatoval, že podaním odvolania vznikla žalobcovi poplatková povinnosť v zmysle položky č. 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch.

Preto vyrubil žalobcovi poplatok za podané odvolanie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že
z definície položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vyplýva, že spoplatneniu podlieha len podanie

žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie a pod., ako tomu je pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca podal odvolanie a
nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku.
Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za odvolanie. V prílohe zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť

za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Súd môže konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z úkonov navrhnutých alebo
za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď

sa stanú splatnými po 30.09.2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012. Konanie
teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. Preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním
aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) Zákona o
súdnych poplatkoch vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je od poplatku vecne oslobodené.

Na základe uvedeného žalobca žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len odvolací súd ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O.

s. p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok a
uznesenie ako aj konanie, ktoré im predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a
bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 14.09.2015 a zistil, že odvolania žalobcu nie
sú dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol
nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( § 219 ods. 2 O. s. p. ).

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu,
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom ( článok 46 ods. 3 Ústavy SR ).

Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

• nezákonným rozhodnutím,
• nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
• rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
• nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene
štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu (§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012).

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 (§ 15 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z.).

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo

dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti
na súde (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012).

Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu,
písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku (§ 16 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetkováujmavpeniazoch,akniejemožnéuspokojiťjuinak.Vvýškanemajetkovejujmyvpeniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
• osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
• závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
• závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

• závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 1 až 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012).

Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia (§ 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z.
v znení účinnom do 31.12.2012).Ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena

pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie (§ 44 ods. 6 zákona č.
233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)účinnéhodo31.8.2005).

Konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak
odsek 2 neustanovuje inak (§ 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti).

Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136
ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005 (§ 238 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v predmetnej veci sa dôsledne riadil vyššie uvedeným,
preto vo veci aj správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj
k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu v
tom, že ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je možné aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých
malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto ustanovenia,

lebo by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Uvedené ustanovenie bolo do zákona č.
514/2003 Z. z. zavedené zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013. Je ho preto možné
aplikovať len na právne vzťahy upravené síce zákonom č. 514/2003 Z. z., ale len tie, ktoré vznikli od
01.01.2013. Toto však nevylučuje, aby súd prvého stupňa nemohol v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviesť významné okolnosti uvedené aj v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Pri posudzovaní a

hodnotení otázky nesprávneho úradného postupu však prvostupňový súd jednoznačne vychádzal z ust.
§ 9 ods. 1 cit. zákona, účinného v čase, keď mal deklarovaný zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi
konania vzniknúť, a to v exekučnom konaní voči O. B. uvedenom jednak v návrhu na začatie konania,
ako aj v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd uvádza, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou sp. zn.
9Er/189/2004 nedošlo k sťažnosti na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti
alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu
SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované.

V súvislosti s právnym posúdením veci súd prvého stupňa správne konštatoval, že ustanovenie § 44
ods. 6 zákona 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
neustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do
30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. K tomuto došlo s účinnosťou až od
01.09.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)konaniazačatépred1.9.2005sadokončiapodľaprávaplatného
do 31.08.2005, ak ods. 2 neustanovuje inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 zákona 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného
poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 01.09.2005, avšak s výnimkou ustanovenia § 44
ods. 7 Exekučného poriadku.

Odvolacísúdsastotožňujesozáveromprvostupňovéhosúd,ževprípade,akoprávnenýnavrhnezmenu
súdneho exekútora, je potrebné, aby konajúci exekučný súd vykonal potrebné procesné úkony. Úkony
vykonávané v tejto súvislosti nemožno považovať za zbytočné prieťahy.

V danom prípade dĺžka konania od okamihu podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
do rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie
práva žalobcu (v exekučnom konaní oprávneného) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ani
odvolací súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa správne ustálil, že žalobca v predmetnom
konaní neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, t.
j. existenciu nesprávneho úradného postupu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Neboli preukázané ani žiadne dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy,ktorú žalobca v žalobnom návrhu žiadal. Žalobcom nebol preukázaný ani jeden z dôvodov pre priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu
zákonných podmienok na priznanie mu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Rovnako prvostupňový súd správne rozhodol aj o návrhu žalobcu na prerušenie konania. aj odvolaní
súd je toho názoru, že v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. neboli splnené podmienky na prerušenie

konania podľa návrhu žalobcu.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením zamietnutia návrhu na prerušenie konania
prvostupňovým súdom, na ktoré poukazuje.

Správne bolo rozhodnuté aj o trovách konania.

Na základe uvedeného preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu
za vecne správne a preto bolo postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

Vo vzťahu k uzneseniu č. k. 6C/13/2014-65 zo dňa 17.03.2015 odvolací súd konštatuje:

Súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo nesprávnym úradným postupom bolo do novelizácie Zákona o súdnych poplatkoch zákonom č.
286/2012Z.z.podľa§4ods.1písm.k/zák.osúdnychpoplatkochodpoplatkuoslobodené.Súčinnosťou
od 01.10.2012 bolo na základe novely Zákona o súdnych poplatkoch vykonanej zákonom č. 286/2012

Z.z. ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vypustené.

Z ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch v súvislosti s účinnosťou novely Zákona o súdnych poplatkoch
vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu Zákona o
súdnych poplatkoch, s poukazom na znenie ust. § 1, § 5 tohto právneho predpisu.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý, alebo ak je v sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny

poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 01.10.2012 sa zo žaloby na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá

Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom konaním vo
veci samej. Z uvedeného teda vyplýva, že zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním
na jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť sa posudzuje podľa
právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosťzaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 veta druhá Zákona o súdnych poplatkoch položky
7a sadzobníka súdnych poplatkov.

Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ súd prvého stupňa uznesením č.k. 3C/13/2014 - 65 z 23.01.2015 uložil
žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, rozhodol správne, a preto odvolací súd toto uznesenie
súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento
nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo
strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o
návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.