Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 5, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/158/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203444
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203444.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Trnava v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členov

senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody 4.656,51 eur a nemajetkovej ujmy 931,30 eur, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede č.k. 11C/173/2014 - 50 zo
dňa 20. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e.

Odporcovi s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamieol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd uložil odporcovi zaplatiť
mu majetkovú škodu 4.656,51 eur a nemajetkovú ujmu 931,30 eur za nesprávny úradný postup súdu,
charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok a to v zmysle
zákonnýchustanovenízákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci. Návrh odôvodnil tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na majetok povinného z titulu zmluvy

o úvere. Tvrdil, že súd mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Tvrdil, že nesprávny úradný postup súdu bol spôsobený tým, že exekučný
súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov. Tvrdil, že úradný postup súdu bol vykonaný spôsobom odporujúcim zákonu, bez splnenia
zákonných podmienok. Tvrdil, že nelegálnym postupom súd opätovne vykonal posúdenie práva žalobcu
na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup. Vyvolal tak

stav, keď navrhovateľ už nemôže iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie s príslušenstvom, pretože existenciou rozhodcovského rozsudku je vytvorená prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, avšak z pohľadu exekučného súdu je tento materiálne nevykonateľný.
Tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu konať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť
stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Príčinou toho bol následok, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho
strane. Tvrdil, že mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 4.656,51 eur predstavujúca náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď tvrdil,že samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.. Postup exekučného súdu mu zamedzil
správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil za

vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie
jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaným zákonom,
stratudôveryvprávoavspravodlivériešenieveciazamedzenievymoženiupohľadávkycestouexekúcie
sumu 931,30 eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny. Uviedol, že pred podaním návrhu na súd postupoval
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné

prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca do podania tohto žalobného návrhu na žiadosť
pozitívne nereagoval. Tvrdil, že je nutné deklarovať porušenie jeho práva na súdnu ochranu, deklarovať
porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a nahradiť mu
nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu. Ďalej požiadal, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o
základe veci a následne, aby uložil povinnosť odporcovi nahradiť mu majetkovú škodu a primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si uplatnil v tomto konaní náhradu škody tvrdiac, že ide o škodu

spôsobenú mu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, pretože exekučný súd tým, že vydal
poverenie po uplynutí 15 dní, nekonal v súlade s ust. § 44 ods. 2/ exekuč. poriadku. Tvrdil, že neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu konať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak,
že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Zo zák. ust. § 44 ods. 2/ exekuč. por. a ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ exekuč. por. v znení

účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 ( teda aj v čase začatia exekučného konania ) podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. Uvedené sa vzťahuje aj na exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Vyplýva
to z dôvodovej správy k zák. č. 102/2011 Z.z., ktorým bola vykonaná aj zmena exekučného poriadku a to
aj v to aj v zák. ust. § 41 ods. 2 písm. d/ exekučného poriadku, účinnej od 01.06.2011. Uvádza sa tu, že

rozhodcovskýrozsudokjeexekučnýmtitulompodľaust.§41ods.2písm.d/exekuč.por.Správnosťtohto
záveru osvedčila svojím autentickým výkladom aj Národná rada SR. Avšak vzhľadom na skutočnosť,
že v praxi možno vysledovať určité na pochybnosti navrhuje sa výslovne upraviť predmetnou novelou,
že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.
Okrem toho z gramatického aj logického výkladu zák. ust. § 44 / exekuč. por. v znení účinnom od

01.06.2010 do 31.05.2011 ( teda aj v čase začatia exekučného konania ) vyplýva, že lehota 15 dní
sa vzťahuje len na prípad, ak súd vydá poverenie. Naviac je nutné konštatovať, že táto lehota platí
len za predpokladu, že nebol zistený rozpor so zákonom. Nevyplýva z neho však povinnosť rozhodnúť
aj o zamietnutí žiadosti v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z tohto potom vyplýva, že po podaní návrhu oprávneným a po

doručení žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, je exekučný súd povinný postupovať v
zmysle zákonných ustanovení exekučného poriadku. Musí preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Tento zákonom daný postup musí
dodržať. Táto povinnosť mu vyplýva zo zák. ust. § 44 exekučného poriadku. Vykonaným dokazovaním
je preukázané, že exekučný súd pred vydaním rozhodnutia ohľadne žiadosti súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie skúmal žiadosť súdneho exekútora, návrh oprávneného ( v tomto konaní
navrhovateľa ) na vykonanie exekúcie a exekučný titul - rozhodcovského rozsudku tak, ako mu túto
povinnosť ukladá exekučný poriadok. Vydať poverenie na základe súdneho rozhodnutia mohol len za
predpokladu, že pri takomto povinnom skúmaní nezistil rozpor. Len v takom prípade mal povinnosť vydať
poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, pričom v exekučnom poriadku je uvedené,

že by tak mal urobiť v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti. Tu je nutné zdôrazniť, že ide o lehotu
procesnú. Jej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny úradný postup. V rámci preskúmania
exekučný súd vykonal dokazovanie zadovážením rozhodcovského spisu od rozhodcovského súdu. V
rámci preskúmania rozpor zistil a preto došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej sa odvádzal

exekučný titul - rozhodcovský rozsudok.Navrhovateľ namieta, že ak exekučný súd skúmal konanie
predchádzajúce vydaniu exekučného titulu - rozhodcovskému rozsudku, postupoval tak nesprávne,
nezákonným spôsobom, že nemal na to právomoc. Uvedený záver tiež nie je správny. Exekučný súd
totiž nielenže mohol, ale aj musel, bol povinný skúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Táto
povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona a to konkrétne zo zák. ust. § 44 Exekuč. por. v ktorom je

vlastne obsiahnutý zákonný postup - skúmať súlad či rozpor so zákonom. V tomto smere je nutné
poukázať aj na uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo 105/2011 zo dňa 10.10.2012. Vyplýva z neho, že už
v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle§ 44 ods. 2/ Exekučného por. oprávnený aj bez návrhu ( ex offo ) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná. Nutné je poukázať aj na ďalšie uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 230/2011 zo dňa 18.09.2012,
v ktorom sa konštatuje, že aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy. Dokonca

povinnosť súdu skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania
vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 429/2011 - 16 zo dňa 03.11.2011 Potrebné je
poukázať napr. aj na nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 24/2013 - 40 zo dňa 09.10.2013. Vyplýva z neho, že
lehota 15 dní výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Takže tvrdenie navrhovateľa,
že exekučný súd bol povinný vydať aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti do 15 dní odo dňa doručenia

žiadostijenedôvodné.Pretovydanierozhodnutiaozamietnutížiadostioudeleniepovereniapo15dňoch
odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri skúmaní súladu a teda aj
konania predchádzajúceho vydaniu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku nie je nesprávnym
úradným postupom. V ďalšom tvrdil, že úradný postup súdu bol vykonaný spôsobom odporujúcim
zákonu, bez splnenia zákonných podmienok, nelegálny postupom opätovne vykonal posúdenie práva

navrhovateľa. Ani s uvedeným tvrdením navrhovateľa nie je možné stotožniť sa, lebo je nesprávne.
Ako už bolo uvedené vyššie, exekučný súd nielenže mohol, ale aj musel konať tak, že musel najprv
skúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom. Táto povinnosť mu vyplývala priamo z
exekučného poriadku. Pri zistení rozporu totiž nemohol vydať poverenie, ale musel žiadosť o udelenie

poverenia zamietnuť tak, ako to vyplýva zo zákonných ustanovení exekučného poriadku. Opäť je
možné len poukázať na vyššie uvedené dôvody a aj na už vyššie uvádzané právoplatné rozhodnutia
NS SR aj ÚS SR. Nie je právne významné pre účely tohto konania, aký stav zamietnutím žiadosti o
udelenie poverenia vyvolal ( navrhovateľom tvrdený, že už nemôže iniciovať občianske súdne konanie
a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie s príslušenstvom ), pretože povinnosť skúmať súlad

mu vyplýva zo zákona bez toho, aby mohol exekučný súd skúmať, aký stav tým vyvolá ( navrhovateľom
tvrdený, že už nemôže iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie s príslušenstvom ). Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd konal nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi a k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pristúpil po veľmi dlhej
dobe. Zák. ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového
súdu rozhodovať vo veciach náhrady škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí
oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie
zákona č. 514/2003 Z. z. ( zákonom č. 412/2012 Z.z. ) však jednoznačne vyplýva, že k citovanému

ustanoveniu zákona bolo potrebné vždy ( teda aj pred účinnosťou novely a teda aj v čase vydania
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia ) pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu
škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom musí už existovať už príslušné rozhodnutie, ktorý
by konštatoval neprávny úradný postup súdu, vrátane zbytočných prieťahov v konaní. Túto otázku
nie je oprávnený skúmať a posudzovať súd v rámci konania o náhrade škody. Novela nezaviedla nič

nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred účinnosťou novely. K doplneniu ustanovenia §
9 zákona č. 514/2003 Z. z. zákonodarcu nepochybne viedla skutočnosť, že práve z dôvodu absencie
explicitného vyjadrenia povinnosti súdu vychádzať aj pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z tvrdeného
nesprávneho úradného postupu z rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní
(s tým, že takéto posúdenie nie je v právomoci prvostupňového súdu) prichádzalo v praxi k nejednotnosti

vo výklade citovaného zákona a zrejme i k nejednotnosti v konaní pred súdmi. Uvedené vyplýva z
bodu 7 dôvodovej správy k návrhu zákona č. 508/2010 Z. z., ktorý novelizuje zákon č. 514/2003 Z. z.,
podľa ktorej návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škodypodľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade

škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu
porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť

aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov
dopustilnapr.NajvyššísúdSR,poškodenýsubjektbysamalobrátiťvzmyslezákonač.514/2003Z.z.na
okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu
vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené
a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne
Ústavný súd SR. Navrhovateľ do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by existovalo právoplatné

rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu
škody a nemajetkovú ujmu v tomto konaní, konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov prípade rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské práva. Absenciou takéhoto
rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, tiež nebola splnená základná podmienka
pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci

pri výkone verejnej moci. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula. Vo veci súd
rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti odporcom. Na základe
uvedeného, nemožno posúdiť návrh navrhovateľa ako predčasný, ako to tvrdil odporca vo svojom
vyjadrení. Ako bolo konštatované vyššie, podmienky na priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej

veci splnená nie je. Navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno ( povinnosť tvrdenia ) o existencii
nesprávneho úradného postup ako prvej z troch zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená
ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo
ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup, nemôže medzi prípadnou škodou navrhovateľa
vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom, ktorý neexistuje. Navrhovateľ z tohto dôvodu

neuniesol dôkazné bremeno ani o existencii jeho nároku na nemajetkovú ujmu. Táto totiž prichádza
do úvahy len v tom prípade, ak by iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V tomto konaní však nebolo možné
ani len konštatovanie porušenia práva, lebo navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu. Vzhľadom na uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto konania skúmať existenciu

škody, jej rozsah a ani nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa navrhovateľ domáha. Navrhovateľ
navrhol doplnenie dokazovania spisom odporcu ohľadne jeho žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku. Uvedené dokazovanie súd nevykonal, lebo odporca nespochybnil doručenie takejto žiadosti od
navrhovateľa. Nejde teda o spornú otázku a dokazovanie v takomto rozsahu by pre účely tohto konania
bolo dokazovaním neúčelným a nehospodárnym a nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto

konania. Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania predložením znaleckého posudku, ktorý si pre
účely tohto konania dal vypracovať. V tomto smere súd takto navrhované dokazovanie nevykonal. Išlo by
totiž o dokazovanie nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto súdneho konania. Nebola totiž
splnená ani len prvá z troch podmienok a to nesprávny úradný postup. Akékoľvek ďalšie dokazovanie
o príčinnej súvislosti, ako aj o výške škody by tak bolo nad rámec dokazovania potrebného pre účely

tohto konania, v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Odporca vzniesol námietku premlčania vo
svojom vyjadrení s tým, že ak došlo k uplynutiu 15 - dňovej lehoty pred dňom 23.04.2009. V danej veci
však o takýto prípad nešlo, pretože samotné exekučné konanie sa začalo až dňa 08.11.2010 podaním
návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľom u súdneho exekútora. Preto sa touto námietkou súd ani
nezaoberal. Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu

úradnému postupu konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto
konaní, bol jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnutý.
O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. pričom úspešnému odporcovi náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko si trovy nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa a žiadala,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa žalobkyne sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súdprvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa namietla skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol
v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v
čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo

už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný
ustanovením § 9 ods. l zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobkyňa uviedla,
že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len

s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobkyni objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

K odvolaniu žalobkyne sa žalovaná nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po tom, čo zistil, že odvolanie podal včas
účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný
(§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a
dôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.
2 O.s.p.), pretože dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát

odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3 : 0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná
veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Žalobkyňa sa svojim návrhom domáhala, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote. Súčasne sa domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej

škody a z titulu nemajetkovej ujmy Škoda predstavuje podľa žalobkyne náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Žalobkyňa podľa vlastného tvrdenia vynaložila v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur,

na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 306,65 eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva

na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Sumu žalobkyňa vyčíslila výpočtom - alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnostiexekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu teda 660 eur za rok: 12 mesiacov v roku
= 55 eur za mesiac. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnila žalobkyňa tým, že nesprávnym
úradným postupom došlo k zmareniu jej legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom

súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobkyňa tvrdila, že mohla vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedela, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia §

44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobkyňa považovala za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom, za škodu tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c, d) zákona č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre

exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je
povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie
exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda

možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-tich
dní odo dňa doručenia žiadosti. Správne je tvrdenie žalovanej, že nesprávny úradný postup nespočíva
v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Žalobkyňa nepreukázala, že by v konaní exekučného
súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je.

Ako bolo uvedené vyššie, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená
nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu škody, jej
rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky navrhovateľa sú nedôvodné

a sčasti zmätočné. K námietke interpretácie ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z .z. „inšpirovanej“
ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v znení zák. č. 412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú
retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné vyvodiť. Súd prvého stupňa správne
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z..Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na
náhradu trov odvolacieho konania odporkyni, ktorá si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila,
preto jej neboli odvolacím súdom priznané.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.