Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 17, 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/151/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214219524
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214219524.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava (zn. 3.281.441), proti žalovanému: C.B. B., N.. XX. Q. XXXX,
bytom V. R.X. XXX, R., o 510,34 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 519,25 € s 9,15 % ročným úrokom z omeškania od 13. augusta 2014 sa zamieta.
II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 16. októbra 2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia súm
uvedených vo výroku. V žalobe predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa,
a.s., uzavrela 6. marca 2013 so žalovaným zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorou mu poskytla peňažné

prostriedky. Slovenská sporiteľňa, a.s., na žalobcu zmluvou z 27. júna 2014 postúpila pohľadávku, ktorej
výška k danému dňu predstavovala 3.166,40 €, z ktorých si žalobca uplatňuje časť 510,34 €, ktoré
predstavuje 17 splátok za mesiace november 2013 až marec 2015, a úrok z omeškania do 12. augusta
2014.

3. Žalovaný sa k žalobe a jej doplneniu, ktoré mu boli doručené do vlastných rúk 6. mája 2015, nevyjadril.

4. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré sa
konalo 17. septembra 2015 a na ktoré sa účastníci nedozvedeli. Žalobca sa nedostavil, ospravedlnil sa
a súhlasil s rozhodnutím v jeho neprítomnosti. Žalovaný, ktorý bol riadne predvolaný (judikát R 11/1994),
saneospravedlnilaninepožiadaloodročenie.Vzhľadomnatosúdvykonalpojednávanievneprítomnosti
oboch účastníkov (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Na ňom súd vykonal dokazovanie listinami, a to: zmluva o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (č. l. 4 až 6), všeobecné obchodné podmienky (č. l. 7 až 26), zmluva
o postúpení pohľadávok z 27. júna 2014 (č. l. 29 až 36), oznámenie z 4. júla 2014 (č. l. 27), výzva k

úhrade z 24. júla 2014 (č. l. 28) a v spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods.
3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

5. a) Žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ, ktorý je bankou podnikajúcou na
základe bankového povolenia, podpísali 6. marca 2013 listinu označenú ako „zmluva o splátkovom

úvere“ č. XXXXXXXXXX (č. l. 4 až 6). V jej čl. I sa veriteľ zaviazal „jednorazovo“ poskytnúť žalovanému
spotrebný úver vo výške 500 €. Úver mal byť úročený pevnou sadzbou 17,9 % ročne, úroky mali byť
splatné mesačne a dlžník mal samotný úver splácať v 24 pravidelných mesačných splátkach po 31,39 €
vždy do 15. dňa príslušného mesiaca až do 15. marca 2015. Okrem toho bol podľa čl. II dlžník povinnýplatiťpoplatkyzasprávuazapoistenie,ktorébolopodrobneupravenévčastiIIzmluvy.Včl.IIIods.6tejto
zmluvy sa strany dohodli, že „všetky vzťahy výslovne neupravené v Úverovej zmluve... sa budú riadiť
príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi

predpismi...“. Podľa čl. III ods. 3 sa pod „VOP“ rozumeli všeobecné obchodné podmienky vydané bankou
s účinnosťou od 1. augusta 2002.

b) Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., v znení účinnom od 1. februára 2010
(č. l. 7 až 26) obsahovali okrem iného ustanovenie ods. 19.16, ktoré znelo:

„19.16 Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje
Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasne, podmienené alebo nepodmienené, bez
ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s
takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu...“.

c) Nebolo dokázané, kedy bol žalovanému úver vyplatený, kedy a koľko žalovaný splatil, ani to, či a ako

bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm, či tieto výzvy boli písomné a či a kedy žalovanému došli.

e) Listom zo 4. júla 2014 (č. l. 27) Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávku z
uvedenej úverovej zmluvy (identifikovanú ako „41A - Spotrebný úver na Čokoľvek - predschválený limit
Číslo úveru/číslo účtu: XXXXXXXXXX“) „vo výške 3 166,40 € s príslušenstvom“ postúpila na žalobcu.

Zmluva o postúpení pohľadávok medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalobcom z 27. júna 2014 (č. l.
29 až 36) obsahuje okrem iného toto ustanovenie:
„Článok IV.
Vyhlásenia zmluvných strán
... 4.2 Postupca výslovne potvrdzuje, že:...

d) Pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.“

f) Listom z 24. júna 2014 označeným „Výzva k úhrade“ (č. l. 28) žalobca ako postupník vyhlásil
mimoriadnej splatnosti úveru a žiadal žalovaného na splatenie sumy 631,04 € (istiny, úrokov, ostatného
príslušenstva, úrokov z omeškania a nákladov žalobcu).

6. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§
132 O. s. p.).

a) Skutkové zistenia v bode 5 písm. a) až c), e) a f) sú v podstate len reprodukciou listín.

b) Skutkového zistenie pod bodom 5 písm. b) je dôsledkom skutočnosti, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v tomto smere. Zo žiadneho predloženého ani navrhnutého dôkazu totiž nevyplýva, kedy bol
žalovanému úver vyplatený a aké splátky vykonal. Rovnako zo žiadneho dôkazu nevyplýva, kedy a
ako Slovenská sporiteľňa, a.s., vyzvala žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok. Za takúto výzvu

nemožno považovať oznámenie o postúpení pohľadávky, keďže ani z neho nie je zrejmý žiaden takto
interpretovateľný prejav vôle Slovenskej sporiteľne, a.s.

V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že nebolo jeho povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu
žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie

uvedených listín (listov a pod.) totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok
nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v
tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto
skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky, ktorej
pôvodným veriteľom bola banka. Zároveň sa mohol dostaviť na pojednávanie, kde by ho samosudca

bol mohol oboznámiť s tým, čo považuje za sporné (§ 118 ods. 2 O. s. p.); ak tak žalobca neurobil, musí
znášať negatívne dôsledky z toho plynúce.

Právne vec súd posúdil takto:

7. Žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou
sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť
všeobecne známa (§ 121 O. s. p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sav prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň
voči dlžníkovi) platné a účinné.

8. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom
treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27
a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy so žalovaným,

ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú
pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,
ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu
medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou)
a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo
zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa § 128 O. s. p.) o

záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie
§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

9. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k

6. marcu 2013 aj 27. júnu 2014) dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia
určitých podmienok. Súd sa nestotožňuje s názormi vyslovenými v odbornej literatúre (napr. Csach,
K.: Postúpenie pohľadávok z pohľadu ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti
mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa. 1. časť. Súkromné právo, 1/2015, s. 12 a nasl.), podľa ktorých
toto ustanovenie sleduje len dovoliť postúpenie na inú osobu než banku. Tento názor nezodpovedá

textácii, ani obsahu tohto ustanovenie, ktoré v prvej časti viaže postúpenie (akékoľvek) na splnenie
určitýchpodmienokaažnáslednevdôvetkuhovorí,žezasplneniatýchtopodmienokmožnopohľadávku
postúpiť „aj“ na tretiu osobu. Práve z použitia tejto vetnej konštrukcie vyplýva, že účelom tohto
ustanovenia je „dovoliť“ postúpenie všeobecne, na kohokoľvek. Z toho zasa ale možno logicky vyvodiť,
že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie pohľadávky neprípustné, teda pohľadávka banky by bola

nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj zákonodarca pri formulácii tohto ustanovenia vychádzal z
principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky banky podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, ak
by neexistovalo špeciálne dovoľujúce ustanovenie.

10. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom

postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a

ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj
navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby
jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no

voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby
bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so
závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie

podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho,
I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná
pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).

11. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok

absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac,
ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v platnom znení). Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch
potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., jepostupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120
ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie
podmienokplatnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysle

uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne
vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku
aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.

12. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť
pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená na žalobcu (27. júna 2014), boli
tieto podmienky postúpenia splnené. Nebolo totiž dokázané, s čím a ako dlhu bol žalovaný v omeškaní
s plnením svojho záväzku, ani to, že by bol aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na
splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému
bola v čase jej postúpenia naňho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.

z. Za dôkaz toho nemožno považovať jednostranné vyhlásenie banky v ods. 4.2 zmluvy o postúpení.
V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal
majiteľom (veriteľom) pohľadávky, teda že je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom.

13. Treba však opätovne pripomenúť, že ust. § 91 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. predpokladali

naplnenie týchto podmienok len pre platnosť takého postúpenia, ktoré sa udeje bez súhlasu klienta.
Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy obsahuje pritom súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky. Súd však takéto ustanovenie
nepovažuje za platné.
Keďže Slovenská sporiteľňa, a.s., konala pri uzatváraní zmluvy o splátkovom úvere v rámci svojej

obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaný nekonal na tento účel, spĺňajú definíciu dodávateľa a
spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Obč. zák. v znení účinnom k 6. marcu 2013. Zmluva o splátkovom
úvere tak je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v uvedenom znení,
ktoré ustanovenia sa od tohto dátumu nepochybne aplikujú aj v (inak) obchodnoprávnych vzťahoch,
keďže Obchodný zákonníka spotrebiteľské zmluvy osobitne neupravuje (§ 1 ods. 2 Obch. zák.).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zák. však spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (porov.
C-415/11,MohamedAziz/CaixadeCatalunya,ods.68,C-226/12,ConstructoraPrincipado/JoseÁlvarez,
ods. 21) treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu

pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú
situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V
prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 19.16 nebolo obsiahnuté vo všeobecných
zmluvných podmienkach, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenie
osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Podľa názoru súdu tak ustanovenie

ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom od 1. februára 2010 spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože
zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky. Postúpením pohľadávky
pritom dochádza k zmene partnera dlžníka - spotrebiteľa, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s

bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania,
obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu
s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových pomeroch budú chránené pred
zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom presne vymedzených
výnimiek) sa bude diať s jeho súhlasom. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok

ho o túto ochranu oberá.
Toto ustanovenie je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, teda vopred formulovanom dokumente,
ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok cez čl. III ods. 6 zmluvy o splátkovom úvere. Ak by žalovaný
nebolchcelakceptovaťtotoustanovenie,moholhoodmietnuťjedinetým,žebyodmietoluzavrieťzmluvu
samu, teda vstúpiť s bankou do právneho vzťahu. Za daných okolností tak vôbec nemožno uvažovať o

tom, že by toto ustanovenie mohlo byť individuálne dojednané (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
V dôsledku toho toto ustanovenie (ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok) treba považovať
za neprijateľnú podmienku v zmluve o splátkovom úvere medzi bankou a žalovaným, ktoré je v zmysle §
53 ods. 5 Obč. zák. v citovanom znení neplatné. Neplatnosť tohto ustanovenia však má za následok, žev ňom obsiahnutý súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu nemožno považovať za daný.
Preto mohlo k postúpeniu dôjsť len v prípade, ak by boli splnené podmienky predpokladané v § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. Tie však, ako vyplýva zo skôr uvedeného, preukázané neboli.

14. Vzhľadom na to bolo treba uzavrieť, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne
nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu (výrok I).

15. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný,

preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.
Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151
ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.

V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.