Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 17, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/37/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113220114
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113220114.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr.

Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: A. S., nar. XX.X.XXXX, bytom P., D. XX,
zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Leškovou, so sídlom Prešov, Plzenská 2, proti žalovanému:
Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zastúpenému:
Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., so sídlom Košice, Rastislavova 68, o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa
24.11.2014 pod č. k. 7C/91/2013-218, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výrokoch o zrušení rozhodcovského

rozsudku a o trovách konania.

Nepriznáva žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2
písm. c) O.s.p. zamietol. Ďalej zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice, sp.zn.
3C/1609/2012 zo dňa 19.1.2012. Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v
trovách právneho zastúpenia vo výške 369,- eur na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní právoplatnosti
rozsudku.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobca žiadal, aby súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice sp. zn.
3C/1609/2012 zo dňa 19.1.2012, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zároveň
žiadal zrušiť označený rozsudok a zaviazať žalovaného na náhradu trov konania. Žalobu vo veci
samej zdôvodnil tým, že predmetným rozhodcovským rozsudkom mu bola uložená povinnosť zaplatiť
žalovanému do 5 dní odo dňa jeho doručenia peňažnú sumu vo výške 176,31 eur a nahradiť trovy

rozhodcovského konania vo výške 276,- eur. Rozsudok rozhodcovského súdu prevzal dňa 19.6.2013.
Má za to, že rozhodcovská doložka, ktorá tvorí súčasť poistnej zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ako taká je neplatná, čím došlo k porušeniu jeho práv ako spotrebiteľa. Na základe takejto
doložky došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, aj keď k tomu nemalo dôjsť, pretože rozhodcovská
doložka nebola platne uzavretá a právomoc rozhodcovského súdu nebola daná. Rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, a to pre hrubý rozpor s dobrými mravmi. Zároveň poukázal
na nedostatok právomocí rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neplatnosti rozhodcovskej doložky.

Návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní.Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal návrh zamietnuť. Namietal, že rozhodcovský rozsudok
nepochybne nie je zmluvou, naopak, mal za to, že zo strany žalobcu nebola splnená poplatková
povinnosť, keď nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh. Ďalej poukázal na neurčitosť návrhu

na začatie konania, keď citoval zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý výslovne a
taxatívne stanovuje dôvody, pre ktoré je možné rozhodcovský rozsudok zrušiť, resp. domáhať sa
jeho zrušenia. Žalobný návrh je neurčitý, nezrozumiteľný, v dôsledku toho je nepreskúmateľný. V
petite žaloby nie je presne uvedené, z ktorého právneho dôvodu žalobca žiada rozsudok zrušiť, čo
podľa jeho názoru môže viesť k stavu právnej neistoty, keď nebude určené, ktorý orgán bude ďalej

o zrušení rozhodcovského rozsudku konať vo veci samej. Ak všeobecné súdy aplikujú vnútroštátne
normy,zameranénaochranuspotrebiteľa,ktorýchvýchodiskomjesmernicač.93/13EHS,súzasplnenia
aplikačných podmienok povinné interpretovať a aplikovať právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím
na zámer tejto smernice, obsiahnutý v jej 19. odôvodnení, ktoré sa poistných zmlúv výslovne týka.
Má za to, že v tomto prípade nie je založený žiadny z namietaných, ani iných zákonných dôvodov
pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tvrdenia žalobcu o neplatnosti rozhodcovskej doložky sú

nepravdivé. Rozhodcovská doložka bola medzi žalobcom a žalovaným dojednaná individuálne, nie je
preto neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy a podľa neho je platná. Rozhodcovská doložka
bola uvedená a dojednaná v rámci osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007, obsahujúcich len
dva body, na ktorých sa nachádza vlastnoručný osobitný podpis poistníka, hneď za textom týchto
dojednaní. Žalobca podľa vlastnej vôle mohol a nemusel osobitne podpísať rozhodcovskú doložku,

uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach. Pokiaľ by rozhodcovskú doložku nepodpísal, nemalo
by to žiaden vplyv na zvyšok všeobecných poistných podmienok, teda na poistný vzťah. Právny vzťah
medzi poisťovňou a poistníkom vznikol na základe poistnej zmluvy, vzájomné práva a povinnosti medzi
poisťovňou a poistníkom boli obsiahnuté v poistnej zmluve a všeobecných poistných podmienkach.
Z právnej úpravy vyplýva, že ak má poistný vzťah platne vzniknúť, poistník musí podpísať jednak

poistnú zmluvu a jednak všeobecné poistné podmienky. Poistník síce podpisuje celý súvislý text
všeobecných poistných podmienok, je však individuálne viazaný len tými ustanoveniami všeobecných
poistných podmienok, na ktoré poukazuje poistná zmluva. Osobitné dojednania môže poistník buď
prijať alebo neprijať, má teda na výber dve alternatívy. Dôsledkom individuálnej voľby poistníka
z viacerých alternatív je individuálne dojednaná zmluvná podmienka. Zároveň poukázal na to, že

podpisom záznamu o potrebách a požiadavkách klienta žalobca jednoznačne potvrdil, že mu boli o
jeho poistnom vzťahu poskytnuté odborné informácie zo strany finančného agenta, v tomto zázname
uvedené, že žiadne ďalšie vysvetlenia, doplnenia alebo dojednania nežiadal. Zároveň mu v rámci tohto
záznamu v písomnej forme v súlade so zákonom č. 340/2005 Z.z. bolo dané poučenie o možnostiach
riešenia sporov mimosúdne - v rozhodcovskom konaní. Samotný žalovaný nemal inú možnosť, než

akceptovať záznam o požiadavkách a potrebách klienta ako pravý verne odrážajúci skutočný priebeh
predzmluvnej komunikácie sprostredkovateľa s klientom, v odôvodnenom presvedčení, že preukazuje
skutočný rozsah splnených povinností sprostredkovateľa poistenia v zmysle zákona č. 340/2005 Z.z.. V
dôsledku individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky nemôže súd skúmať prípadnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán, pričom žalobca súhlasil so znením rozhodcovskej doložky,

teda aj keby rozhodcovská doložka založila nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,
nebol by súd oprávnený ju preskúmavať. Zároveň poukázal na koncepciu priemerného vnímaného
a obozretného spotrebiteľa, vypracovanú judikatúrou súdneho dvora EÚ. Ochranu nepožíva každý
spotrebiteľ bez rozdielu, ale len ten spotrebiteľ, ktorý je aspoň priemerne obozretný a vnímavý. Podľa
jeho názoru, priemerný spotrebiteľ je taký, ktorý má prístup k informáciám, je v rozumnej miere pozorný

a opatrný, najmä so zreteľom na povahu tovaru a služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a to všetko s
ohľadom na sociálne, kultúrne a jazykové faktory. Vzhľadom na formu rozhodcovskej doložky a spôsoby
jej verifikácie, nemožno mať pochybnosti o tom, že táto bola so spotrebiteľom individuálne dojednaná.
V prípade, ak žalobca popiera individuálnosť dojednania, jeho konanie by sa považovalo za ľahkovážne
alebo ľahostajné konanie spotrebiteľa, ktoré však už nie je chránené, pretože právne predpisy poskytujú

ochranu len priemerne obozretnému a vnímavému spotrebiteľovi, a nedbanlivé konanie nemôže byť na
ťarchu dodávateľa - žalovaného. V dôsledku využitia dohody o rozhodcovskom konaní, obsiahnutej v
poistnej zmluve žalobcu, došlo k zníženiu predpokladaných, to znamená gama nákladov, zahrnutých
do ceny poistenia pre spotrebiteľa, teda získanie materiálnej výhody pre spotrebiteľa, ako zrkadlový
odraztejtookolnosti.Žalovanýmázato,ževdôsledkuindividuálnehodojednaniarozhodcovskejdoložky

nemôžu súdy skúmať prípadnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Žalobca
súhlasil so znením rozhodcovskej doložky, teda aj keby rozhodcovská doložka založila nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán, nebol by ju súd oprávnený skúmať v súlade s § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský súd neporušil žiadne zákonné ustanovenia na ochranuspotrebiteľa. Zdôraznil, že žalobca mal dostatok procesných prostriedkov na svoju právnu obranu, avšak
len svojou vlastnou nečinnosťou a pasivitou žiadne zo svojich procesných práv vlastnou vinou nevyužil.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania, aplikáciou ustanovení § 52 ods. 1 a nasl.
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. j), § 40 ods. 2 a § 17 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní uzavrel, že návrh žalobcu vo veci samej, ktorým sa domáhal zrušenia
rozhodcovského rozsudku je dôvodný. Žalobný návrh podal žalobca na súde v zákonom stanovenej
30-dňovej lehote, t.j. včas. Dňa 22.11.2007 bola uzavretá medzi poistníkom - žalobcom a žalovaným

poistná zmluva č. 4461300002, na základe ktorej bol dohodnutý začiatok poistenia dňom 23.11.2007 a
koniec poistenia dňom 23.11.2017, pričom žalobca sa zaviazal za poistnú dobu 10 rokov platiť poistné,
spolu vo výške 733,- Sk. Súčasťou poistnej zmluvy boli aj všeobecné poistné podmienky, ako aj osobitné
zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve č. 4461300002, ktoré boli podpísané žalobcom. Podľa
osobitných zmluvných podmienok, bodu 1, zmluvné strany sa v súlade s čl. IX ods. 1, veta prvá, druhej
časti VPP dohodli, že poistenie zanikne aj tým, že poistné za ďalšie obdobie nebude uhradené do 2

mesiacov od jeho splatnosti. Túto lehotu je možné písomnou dohodou predĺžiť. Poistenie zanikne aj
uplynutím tejto doby; to isté platí, ak bola zaplatená len časť poistného. Listom zo dňa 17.3.2009 oznámil
žalovaný žalobcovi, že ku dňu 23.4.2009 poistná zmluva zanikla v zmysle zmluvných dojednaní, a to v
dôsledku doručenej žiadosti žalobcu o zrušenie poistnej zmluvy.

Z pripojeného spisu Arbitrážneho súdu Košice mal súd za preukázané, že žalovaný podal dňa 4.1.2012
na tomto súde návrh na zaplatenie dlžnej pohľadávky vo výške 176,31 eur. Arbitrážny súd vydal dňa
9.1.2012 upovedomenie o začatí konania pred rozhodcovským súdom na zaplatenie dlžnej sumy a dňa
19.1.2012 bol vydaný rozhodcovský rozsudok sp. zn. 3C/1609/2012, ktorým bolo uložené žalobcovi,
aby do 5 dní odo dňa jeho doručenia zaplatil žalovanému dlžnú sumu vo výške 176,31 eur, ako aj trovy

rozhodcovského konania vo výške 276,- eur.

Poistná zmluva, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi konania, je spotrebiteľskou zmluvou podľa
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy je zrejmé, že žalovaný konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti, pričom žalobca bol spotrebiteľom, keďže zmluvu uzavrel ako

fyzická osoba a pri jej uzavretí nekonal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. V
čase uzavretia poistnej zmluvy už Občiansky zákonník upravoval, že neprijateľnou podmienkou je
požadovanie od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 54
ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka). Žalovaný mal za to, že v záväzkových vzťahoch, ktoré vznikli medzi
ním a žalobcom, bola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, o čom malo svedčiť to, že aj

keď bola uvedená vo všeobecných poistných podmienkach, išlo o dojednanie osobitné, pretože bolo
oddelené od ostatného textu všeobecných poistných podmienok. Týmto tvrdením žalovaného a takto
formulovanými a vo VPP umiestnenými rozhodcovskými doložkami sa zaoberal aj Najvyšší súd SR
vo svojich rozhodnutiach sp.zn. 3Cdo/1/2012, 5Cdo 61/2012, 6Cdo 13/2013, a to práve v kontexte s
tvrdením žalovaného, že podpisom osobitných zmluvných dojednaní tvoriacich súčasť VPP malo dôjsť k

individuálne dojednanej rozhodcovskej doložke. Najvyšší súd mal však za to, že rozhodcovská doložka,
nachádzajúca sa v poistnej zmluve, ktorú uzatvára žalovaný so spotrebiteľom v časti všeobecných
poistných podmienok, resp. osobitných zmluvných podmienok, nie je spotrebiteľom osobitne dojednaná.
Praktickým dôsledkom takto upravenej rozhodcovskej doložky je to, že spotrebiteľovi sa fakticky
odopiera možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne dochádza k narušeniu

rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy spolu
so všeobecnými poistnými podmienkami, obsahom ktorých je takáto doložka, reálne vopred vzdáva
práva na účinnú právnu ochranu, núti spotrebiteľa k rozhodcovskému konaniu, pričom rozhodcovský
súd vyberá žalovaný bez možnosti žalobcu podieľať sa na jeho kreovaní.

Rozhodcovskými doložkami zaoberal sa aj Ústavný súd Českej republiky. Z jeho rozhodnutia sp. zn. II
ÚS 2146/2010 vyplýva, že z ústavno-právneho hľadiska je možné dojednanie v podobe rozhodcovskej
doložky pripustiť aj pre spotrebiteľské zmluvy, ale iba za predpokladu, že podmienky ustanovenia
rozhodcuadohodnutépodmienkyprocesnéhocharakterubudúúčastníkomkonaniagarantovaťrovnaké
zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, t.

j. spotrebiteľa, pričom dohodnuté procesné pravidlá budú garantovať spravodlivý proces (ústnosť,
priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných prekážok pri uplatňovaní spotrebiteľovho práva).Podmienky rozhodcovského konania podľa rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, určeného
žalovaným, podmienky rovnakého zaobchádzania podľa názoru súdu nespĺňajú. Požiadavka ústneho
prejednania podlieha poplatkovej povinnosti vrátane úhrady vecných nákladov, ak by spotrebiteľ žiadal

uskutočnenie ústneho prejednania v mieste svojho trvalého bydliska mimo sídla rozhodcovského
súdu. Na odpor v rámci rozhodcovského konania sa prihliada za podmienky zaplatenia poplatku.
Odpor je možné podať iba v krátkej 5-dňovej lehote. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie
rozhodcovského súdu, ktorý zvolil žalovaný, nezaručuje porovnateľné procesné práva, aké sú v súdnom
konaní, čo taktiež spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach vo vzťahu dodávateľ - spotrebiteľ,

i to v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany.

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Z vykonaných dôkazov mal súd za preukázané, že rozhodcovská doložka nebola individuálne

dojednaná. Individuálnym dojednaním nebolo podpísanie osobitných zmluvných dojednaní ako súčasti
všeobecných poistných podmienok žalovaného, pričom individuálnosť dojednania nevyplýva ani z toho,
že v tlačivách o záznamoch a potrebách klienta je vopred predformulovaná všeobecná informácia
o možnosti riešiť spory v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené je nesporné, že v rámci
rozhodcovského konania boli pri rozhodovaní porušené všeobecné právne predpisy na ochranu práv

spotrebiteľa a ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku. Porušená bola taktiež
zásada rovnosti účastníkov (§ 40 ods. 1 písm. h) zákona č. 244/2002 Z.z.), a to už pri výbere rozhodcu.
Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, nie je teda platnou.

Súd na zdôraznenie svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že je nepochybné, že poistná zmluva uzavretá

medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka.
Základom sporu bolo posúdenie, či rozhodcovská doložka, obsiahnutá vo všeobecných poistných
podmienkach a osobitných zmluvných dojednaniach, bola individuálne dojednaná. Odpoveď na túto
otázku možno nájsť v ustanovení § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, individuálne
dojednanie v zmysle neho je vylúčené tam, kde spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ak

sú zmluvné podmienky už vopred napísané v predtlačenom formulári, potom ťažko možno dospieť k
záveru o tom, že by sa mohol meniť ich obsah. Žalovaný správne uviedol, že VPP sú súčasťou poistnej
zmluvy, čo vyplýva priamo zo zákona, a to z § 788 ods. 3 Obč. zákonníka. Preto aj v prípade, ak by
žalobca nepodpísal sporné osobitné zmluvné dojednania, stále by platili všeobecné poistné podmienky,
ktoré taktiež obsahovali rozhodcovskú doložku v Článku XV. Spomínané VPP totiž tvoria zákonnú

súčasť poistnej zmluvy, takže nebolo nutné ich podpísať, na čo správne poukázal žalovaný. Zároveň
to však znamená, že sa nemohol meniť ich obsah. Podľa názoru súdu, dôkazné bremeno preukázania
individuálneho dojednania spočíva na dodávateľovi, teda žalovanom tak, ako to jasne vyplýva z
ustanovenia § 53 ods. 3 Obč. zákonníka, ktorý dokonca zakotvuje fikciu o tom, že zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú za individuálne dohodnuté, opak musí preukázať dodávateľ. V danom prípade žalovaný

však toto dôkazné bremeno neuniesol, a ťažko si možno predstaviť opak v prípade predtlačeného
formulára. Žalovaný ako jediný dôkaz označil záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý je
podpísaný žalobcom, ako aj sprostredkovateľkou poistenia. Ten je opäť v predtlačenom formulári, v
predtlačenej časti formulára je uvedené, v prípade vzniku sporov, vyplývajúcich zo sprostredkovania
poistenia, je možné na ich mimosúdne vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle

zákona č. 244/2002 Z.z. a všeobecné poistné podmienky poisťovne plaplatnétných od 21.5.2007.
Uvedená veta je však absolútne bezvýznamná pre tento spor, nepreukazuje, že boli poskytnuté
informácie spotrebiteľovi o rozhodcovskom konaní, ale upozorňuje len na možnosť riešenia sporov v
rozhodcovskom konaní, navyše nie sporov z poistenia, ale sporov zo sprostredkovania poistenia, nie
v zmysle aktuálnych všeobecných poistných podmienok, ale skorších, platných od 21.5.2007. Navyše,

z výpovede žalobcu, ale aj zo spomínaných listinných dôkazov, predstavujúcich výpoveď svedkyne ako
sprostredkovateľky poistenia, jasne vyplynulo, že k žiadnemu individuálnemu vyjednávaniu nedošlo.
Napriek snahe žalovaného spochybniť aktuálnu právnu úpravu, uvedenú v § 53 ods. 4, písm. r)
Občianskeho zákonníka, jeho závery sú právne irelevantné. Dané zákonné ustanovenie je platné
a v zmysle neho spornú rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku.

Je bezvýznamnou skutočnosť, že žalobca mal možnosť v lehote 30 dní odstúpiť od rozhodcovskej
doložky. Táto okolnosť nemôže ovplyvniť záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola individuálne
dojednaná, a je právne irelevantná aj vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná
zmluvná podmienka je zo zákona neplatná. Ide o jej absolútnu neplatnosť zo zákona s účinkami extunc. Odstúpiť pritom možno len od platného právneho úkonu. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré
sú formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (Nález Ústavného súdu

ČR 3ÚS/562/2012 zo dňa 24.10.2013, I. ÚS/199/2011). Tento uhol pohľadu, spočívajúci v rozhodujúcom
princípe, a to ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, je rozhodujúci pri spotrebiteľských
právnych vzťahoch.

Ani argumentácia žalovaného o vylúčení posudzovania neprijateľných zmluvných podmienok v

poistných zmluvách s ohľadom na smernicu Rady 93/13 EHS neobstojí. Súd svoje rozhodnutie vyvodil
z právnych noriem, na ktoré poukázal vyššie, pričom tieto sú v súlade s Európskou právnou úpravou
a judikatúrou. Navyše, príslušná časť smernice sa netýka rozhodcovskej doložky, ale podmienok,
vyplývajúcich z poistného rizika. Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa má predložiť spotrebiteľovi
takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo
neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, aby bolo tiež z neho

zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, týkajúce sa výlučného riešenia
sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom
akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných
strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom, čo
tá - ktorá voľba konkrétne znamená. Spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú doložku, pretože inú možnosť

nemal, pokiaľ chcel uzatvoriť poistnú zmluvu. Žalovaný nepreukázal, že by žalobca ako spotrebiteľ bol
informovaný o rozhodcovskom konaní ako inštitúte, o jeho rozdieloch v porovnaní so súdnym konaním,
a o rokovacom poriadku rozhodcovského súdu. Opäť je potrebné zdôrazniť, že princíp ochrany práv
spotrebiteľa je dôležitejší ako princíp ,,ignoratia iuris non excusat“(neznalosť zákona neospravedlňuje),
na čo poukázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 6MCdo/9/2012. Vykonané dôkazy, a to

výpoveď žalobcu, svedkyne - sprostredkovateľky poistenia, ako aj listinné dôkazy, vylučujú poskytnutie
týchto informácií žalovaným žalobcovi. Na tomto závere súdu nemení ani okolnosť, na ktorú žiadal
žalovaný prihliadať, a to skutočnosť, že zmluvu uzatváral žalobca so svojou bývalou manželkou ako
sprostredkovateľkou poistenia, s ktorou bol v tom čase asi dva roky rozvedený. Súd je toho názoru,
že žalobca mal aj v tomto prípade postavenie spotrebiteľa. Pokiaľ ide o argument žalobcu, že podpis

na Osobitných zmluvných dojednaniach nie je jeho podpisom a to iba v spodnej časti textu, k tomu
súd uvádza, že jeho podpis sa nachádza v hornej časti textu pod Osobitnými zmluvnými dojednaniami
č. 01/2007. To, že podpis v dolnej časti textu nie je jeho vlastnoručným podpisom, súdu nijakým
spôsobom nepreukázal. Preto súd vychádzal z tej skutočnosti, že ide o jeho vlastnoručný podpis. Túto
skutočnosť v konečnom dôsledku nenamietal ani samotný žalovaný. Rovnako za nesúvisiaci argument

žalovaného, súd považoval žalovaným predložené uznesenie Súdneho dvora zo dňa 3. apríla 2014,
ktoré po oboznámení sa súdom s jeho obsahom, s týmto konaním vôbec skutkovo nesúvisí. Uvedené
rozhodnutie sa týka iba výkladu rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o hypotekárnom úvere.

Pokiaľ ide o námietky žalovaného, a to nedostatku právomocí okresného súdu v tomto konaní, súd

uviedol a poukazuje na znenie § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z., ktorý
jednoznačne umožňuje súdny prieskum rozhodcovských rozsudkov. Súd je toho názoru, že by to bolo
v rozpore s účelom týchto zákonných ustanovení, ak by tento prieskum nemohol vykonať z dôvodu, že
rozhodcovská zmluva vyžaduje od účastníka spory riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní.

Pokiaľ ide o právnu argumentáciu žalovaného, že v tomto prípade mal súd konanie zastaviť, a
to z dôvodov nesplnenia poplatkovej povinnosti zo strany žalobkyne za žalobný petit o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, tu súd poukazuje, že v tomto konaní je žalobca v pozícii spotrebiteľa osobne
oslobodený od platenia súdnych poplatkov, pričom v tejto súvislosti poukázal na ustálenú prax súdov, z
ktorých vyplýva, že takéto oslobodenie sa vzťahuje aj na prípad, keď spotrebiteľ je v pozícii žalovaného.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná, súd uviedol,
že s takouto právnou argumentáciou nie je možné súhlasiť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/191/2013-104 zo dňa 28.10.2013, kde na strane 13 citovaného
rozsudkuodvolacísúduviedol,ženevidídôvodnaodklonodspoločnéhostanoviskaobčianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.9.2010, podľa ktorého zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach, zakotvených do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskomkonaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol
byť exekučným titulom na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takúto zmluvnú podmienku
ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale

ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd v tomto rozhodnutí uviedol, že nijako nespochybňuje význam
materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, a to predovšetkým v záujme právnej istoty, vyplývajúcej
z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia

štátneho orgánu nie je bezvýnimočná, možno ju prelomiť v zákonných prípadoch. V tejto súvislosti
poukázal aj na výpoveď samotného žalobcu, v neposlednom rade aj na výpoveď vypočutej svedkyne
- S., ktorá pracovala u žalovaného v pozícii sprostredkovateľky poistenia, keď jednoznačne uviedli a
poukázali na to, že vôbec nemali vedomosť o tom, čo je rozhodcovská doložka, čo je arbitrážny súd,
resp. aký je rozdiel medzi arbitrážnym a všeobecným súdom, ako prebieha rozhodcovské konanie. Súd
je tak toho názoru, že žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Musel ju buď prijať

ako celok alebo odmietnuť. Obsah tejto doložky bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na jej
obsahu žalobca nijakým spôsobom neparticipoval. Inštitút individuálne dojednanej podmienky je treba
vykladať v súlade s cieľom Smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú,
ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti
s predloženou formulárovou štandardnou zmluvou (Článok III., bod 2 Smernice). Dôkazné bremeno

v tomto smere zaťažovalo samotného žalovaného, ktorý v priebehu celého súdneho sporu namietal,
že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná. Súdu žalovaný nepredložil žiadne relevantné
listinné dôkazy, podporujúce prijatie záveru o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky. Nie je
to spotrebiteľ, ktorý má dokázať, že nedošlo k individuálnemu dojednaniu, ale dodávateľa zaťažuje
dôkazné bremeno súd presvedčiť, preukázať a zdokladovať individuálne dojednanie (§ 53 ods. 4 Obč.

zákonníka).Súdjetohonázoru,ževtomtokonanísižalovanýnesplnildôkaznébremenooindividuálnom
dojednaní rozhodcovskej doložky. Súd sa vyjadril aj k argumentom žalovaného, na ktoré žalovaný
poukazoval aj pri vypočutí svedkyne, sprostredkovateľky poistenia, že vyjednaniu tejto rozhodcovskej
doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý bol spísaný pri
uzatváraní poistnej zmluvy. V tejto súvislosti je toho názoru, že záznam sprostredkovateľa poistenia o

požiadavkách a potrebách klienta k predmetnej poistnej zmluve je opäť len predtlačený formulár, keď
samotný žalobca nemal na výber možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Takýto predtlačený
formulár nie je dôkazom toho, aby súd si mohol osvojiť názor, že žalobca si individuálne dojednal
rozhodcovskú doložku. Žalovaný v priebehu konania súdu nepreukázal relevantnými listinnými dôkazmi,
aby vysvetlil žalobcovi, resp. aby školil svojich sprostredkovateľov poistenia o rozhodcovskom konaní,

čo pre súd vyplynulo z výpovede žalobcu, ale aj vypočutého svedka, aby im vysvetlil, čo je rozhodcovská
doložka, aké sú pravidlá rozhodcovského konania, arbitráže, čo je to vlastne arbitrážny súd. V tejto
súvislosti taktiež poukázal na výpoveď žalobcu, ako aj vypočutej svedkyne, ktorí vôbec nevedeli vysvetliť
rozdiel, čo je rozhodcovská doložka a súdu vysvetliť, resp. ozrejmiť, aký je rozdiel medzi všeobecným
a arbitrážnym súdom. Žalovaný súdu nepreukázal, aby žalobcovi, resp. sprostredkovateľke poistenia

vysvetlil, aké sú pravidlá rokovacieho poriadku, resp. dopodrobna vysvetlil, čo je rozhodcovské konanie
a ako prebieha. Preto, ak spotrebiteľ mal vyjednať tento proces, mal nepochybne byť zo strany
dodávateľa informovaný o jeho pravidlách. O tom však žalovaný nepredložil žiaden relevantný dôkaz.
V neposlednom rade je v tomto konaní potrebné poukázať aj na zásadu rovnosti účastníkov, keď
spotrebiteľ, ak by sa chcel podrobiť rozhodcovskému konaniu, musel by znášať neprimerane vysoké

poplatky. Treba podotknúť, že trovy rozhodcovského konania niekoľkonásobne prevyšujú výšku istiny,
a taktiež poukázať aj na zaplatenie súdneho poplatku za odpor vo výške 72,- eur. Treba dospieť k
záveru o poškodení procesných práv spotrebiteľa, pretože jednoznačne znevýhodňuje spotrebiteľa
oproti súdnemu konaniu, Je možné poukázať napr. na zásadu písomnosti rozhodcovského konania,
na to, že spotrebiteľ mal síce možnosť žiadať nariadiť pojednávanie, ale len za zaplatenie príslušného

poplatku. Navyše musí platiť aj paušál na správne náklady, ktorý je odstupňovaný podľa hodnoty sporu.
Na podanie odporu voči rozhodcovskému rozsudku je stanovená neúmerná krátka 5 - dňová lehota.
Fikciaodoručenírozsudkuplatíajvprípade,akadresátsanezdržiavanaadresedoručovania.Vprípade
procesných úkonov je podmienkou prijatia takéhoto procesného úkonu zaplatenie príslušného poplatku.
Nie je upravené žiadne oslobodenie od poplatku v dôsledku hmotnej núdze spotrebiteľa a podobne.

Už len táto skutočnosť, podľa názoru súdu, predstavuje pre spotrebiteľa neprimeranosť arbitrážneho
procesu, teda že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná.V závere poukázal aj na praktiky žalovaného, že predkladá tieto rozhodcovské doložky spotrebiteľom
na podpis za stavu, keď títo nemajú vôbec vedomosť, čo je arbitrážny súd, rozhodcovský proces,
nakoľko rozhodcovská doložka je zakotvená vo všeobecných zmluvných podmienkach vyhotovených v

štandardnej rozhodcovskej zmluve.

Pokiaľideonámietkužalovaného,žesúdopomenuluviesťvprípadezrušeniarozhodcovskéhorozsudku
aj samostatný výrok o pokračovaní v ďalšom konaní, aj túto námietku súd považoval v celom rozsahu
za nedôvodnú. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z, o

rozhodcovskomkonaní,podľaktorého,aksúdzrušírozhodcovskýrozsudokzdôvodovpodľa§40,písm.
a), c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Práva žalovaného v súvislosti s týmto ustanovením zákona neboli porušené, pretože aj keď
súd prvého stupňa svojím rozhodnutím zruší rozhodcovský rozsudok a do výroku neuvedie príslušné
zákonné ustanovenie, povinnosť pokračovať v konaní mu vyplýva priamo zo zákona.

Taktiež z poistenej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným vyplýva, že rozhodcovská doložka
bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej uvádzalo, že jej
súčasťou sú ako predtlačený formulár všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie, teda aj
rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. XV. v časti týchto podmienok.

Súd je tak toho názoru, že rozhodcovská doložka nebola medzi účastníkmi tohto konania individuálne
dojednaná, pričom spôsobila nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
žalobcu ako spotrebiteľa.

Z uvedených dôvodov súd preto na základe ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c) a j) zákona č. 244/2002

Z. z. žalobe v časti zrušenia rozhodcovského rozsudku vyhovel.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému žalobcovi priznal
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 369,- eur s povinnosťou žalovaného tieto nahradiť na účet
jeho právneho zástupcu žalobcu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výrokoch o zrušení rozhodcovského rozsudku a o trovách
konania podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal v tejto časti zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho aj prvostupňového konania. Odvolanie
podal z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e), f) O.s.p.. Odvolanie, okrem toho,

čo uviedol vo vyjadrení k návrhu žalobcu doplnil predovšetkým tým, že súd nevyhodnotil záznam
sprostredkovateľa poistenia o potrebách a požiadavkách klienta, a taktiež úplne opomenul skúmať
rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach č. 1/2007. O individuálnosti
dojednania rozhodcovskej doložky svedčí skutočnosť, že žalobkyňa mala dve možnosti: rozhodcovskú
doložku podpísať alebo nepodpísať pri samotnom uzavretí poistnej zmluvy. Záver o výlučnosti prijatia

rozhodcovskej doložky súdom je skutkovo nesprávny. Ďalej namietal neurčitosť výroku rozsudku,
pretože svojou neúplnosťou a neurčitosťou spôsobuje jeho nevykonateľnosť. Imanentnou súčasťou
rozsudku o zrušení rozhodcovského rozsudku je aj určenie, a to buď implicitne, resp. explicitne presným
vyjadrením, kto bude pokračovať v spore, o ktorom bolo rozhodnuté v pôvodnom rozhodcovskom
rozsudku, a na akom právnom základe. Taktiež poukázal na skutočnosť, že poistnú zmluvu navrhol

žalobkyni uzavrieť tretí subjekt, nezávislý od neho, a to sprostredkovateľ poistenia. Naviac, považuje
stále za nespochybniteľné to, že vstupoval do poistného vzťahu so žalobcom ako informovaným
spotrebiteľom. Zdôraznil právne významnú skutočnosť, že rovnako ako žalobca, tak aj on vstupoval
do základného poistného vzťahu ako dobromyseľný účastník s tým, že všetky ustanovenia poistného
vzťahu boli dojednané medzi ňou a sprostredkovateľom poistenia, a to i vrátane rozhodcovskej doložky.

Súd tieto okolnosti nepodrobil náležitému súdnemu prieskumu tým, že nehodnotil správne význam
sprostredkovateľa poistenia. Jediným argumentom, ale nie dôkazom, v konečnom dôsledku zostalo pre
žalobcu a súd vo veci preukázania ich tvrdenia o tzv. neprijateľnej podmienke v podobe rozhodcovskej
doložky v poistnej zmluve, len „dôkaz“ spočívajúci vo formálnom porovnaní textu rozhodcovskej doložky
v zmluve s textom obsiahnutým v § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka. Podľa žalovaného, súd nesprávne

aplikoval toto ustanovenie a ods. 5 Obč. zákonníka opomenutím aplikovania však aj ustanovenia § 53
ods. 10 Obč. zákonníka. Súd bez toho, aby konfrontoval účelové tvrdenia žalobcu s jeho písomnými
prejavmi na listinných dôkazoch, predložených žalovaným súdu, najmä záznamom o potrebách klienta,
toto bagatelizoval absolútnym tvrdením, že ide o formulárovú zmluvu vypracovanú ním. Žalovaný ďalejpoukázal na to, že osobitné zmluvné dojednania č. 1/2007 k poistnej zmluve nie sú súčasťou VPP.
Naopak, text uvedený vo VPP sa stáva súčasťou osobitných zmluvných dojednaní. Preto nie je logické
a mysliteľné, aby žalobca podpisom osobitných zmluvných dojednaní konal v omyle, keď sa domnieval,

že znova podpisuje buď poistnú zmluvu alebo prevzatie VPP. Nesúhlasil s aplikáciou rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 na uvedený prípad. V tejto súvislosti na podporu svojich
tvrdení poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2008 a na Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 499/2012 a sp. zn. I. ÚS 255/2010. Mal za to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
riadne neodôvodnil a nevysporiadal sa so všetkými ním namietanými tvrdeniami. Taktiež trval na tom,

že zo znenia rozhodcovskej doložky jednoznačne vyplýva, že bola individuálne dojednaná, a z tohto
dôvodu ju treba považovať aj za platný úkon oboch strán v spore.

Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal aj na potrebu rozsahu skúmania samotného poistného vzťahu
medzi účastníkmi ako predbežnej otázky pre ustálenie skutkového stavu veci. V záujme podpory
svojich tvrdení a dosiahnutia právnej istoty rozhodovania súdov v obdobných veciach poukázal na

skutočnosť, že napr. Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 10CoE/51/2011, ako aj na stabilizovanú
judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu
zaručeného podľa čl. 1 Ústavy je princíp právnej istoty. Tento spočíva, okrem iného, aj v tom, že všetky
subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa
platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II.

ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa
hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických a právnických osôb k orgánom
verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Preto sa žalovaný domnieva, že súd nesprávne vyhodnotil aj postup a
rozhodovanie rozhodcovského súdu v skrátenej forme konania, v rámci ktorého nejasne a arbitrárne

konštatoval, že tento súd neaplikoval predpisy na ochranu spotrebiteľa, avšak bližšie to v rozhodnutí
nezdôvodnil. Zastáva preto názor, že rozhodcovský súd vykonal prvotné konanie v skrátenej forme a
so zohľadnením všetkých noriem aplikovateľných aj v rámci ochrany spotrebiteľa v spore, ktorý mohol
využiť opravný prostriedok smerujúci k automatickému zrušeniu rozhodcovského rozsudku, a vykonania
riadneho konania pred rozhodcovským súdom za rovnocennej účasti oboch účastníkov v spore. Ďalej

popísal konkrétne proces uzatvárania poistnej zmluvy so žalobkyňou s odkazom na formuláre, VPP a
osobitné zmluvné dojednanie. Týmito dokumentmi disponoval sprostredkovateľ poistenia, s ktorým mal
žalovaný uzavretú sprostredkovateľskú a mandátnu zmluvu. Zákon č. 340/2005 Z.z. taktiež reprezentuje
slovenskú implementáciu Smernice č. 2002/92/ES, v ktorej je mimo iné obsiahnutá povinnosť členských
štátov zabezpečiť, aby do vnútroštátneho právneho predpisu členské štáty zahrnuli pri sprostredkovaní

poistenia aj poučenie o mimosúdnom riešení sporov. Práve zo záznamu vyhotoveného pred uzavretím
poistenia žalobca bol osobitne upozornený na zákon č. 244/2002 Z.z., ako aj na časť XV. VPP.
Preto žalovaný uniesol dôkazné bremeno v časti individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky so
žalobcom cez tretiu osobu, a to pred uzavretím samotnej poistnej zmluvy s ním.

Pokiaľ súd prvého stupňa prvým výrokom rozsudku zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., tento výrok odvolaním napadnutý nebol.

Žalobca sa na odvolanie žalovaného písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení
s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa návrhu žalobcu v celom rozsahu
vyhovel, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd
plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd
dopĺňa:

Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvého stupňa zrušenie rozhodcovského rozsudku dôvodil
ustanovením § 40 ods. 1 písm. c) a j) zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní. V konaní

bolo totiž nepochybne preukázané, že rozhodcovská doložka tak, ako bola uvedená v Osobitných
zmluvných dojednaniach č. 1/2007 k poistnej zmluve č. 4461300002, je neplatná, pretože nedošlo k jej
individuálnemu dojednaniu. Z tohto dojednania jednoznačne vyplýva, že toto je súčasťou všeobecných
poistných podmienok a práve toto osobitné dojednanie odkazuje na časť XV. VPP, v ktorej časti jeupravené rozhodcovské konanie. Z uvedeného je teda evidentné, že sa žalobca nemohol podieľať
na tvorbe jej obsahu, pretože celá zmluvná situácia bola postavená kategoricky na závere, že je
tu pre spotrebiteľa len jediná možnosť, a to celkom a bezvýhradne akceptovať návrh na uzavretie

rozhodcovskej doložky.

Odvolací súd práve v súvislosti s odvolacími námietkami považuje za dôležité reagovať práve na tie,
ktoré obhajujú platnosť rozhodcovskej doložky, pretože práve dôvod uvedený v § 40 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní bol tým, ktorý viedol k zrušeniu rozhodcovského

rozsudku. Zdôrazňuje, že ak nemá spotrebiteľ žiadnu možnosť v procese uzatvárania rozhodcovskej
zmluvy či doložky podieľať sa určitým spôsobom na tvorbe jej obsahu, potom možno mať za to, že
za takejto situácie sú naplnené podmienky na ochranu spotrebiteľa. V skutočnosti sa totiž jednalo o
podnikateľom vopred nastavené kritéria voči spotrebiteľovi, a to bez akejkoľvek možnosti spotrebiteľa
spolupodieľať sa na obsahu dojednania takejto rozhodcovskej zmluvy či doložky. Čo do dôsledkov by sa
teda jednalo o stav obdobný pre spotrebiteľa neprípustným formulárovým zmluvám. Súd v takejto situácii

preto musí starostlivo posudzovať, či takéto rozhodcovské doložky nie sú neplatné pre konanie priečiace
sa dobrým mravom. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania
zakladajúce znevýhodňujúce ustanovenia, akým je napr. dojednanie rozhodcovskej doložky bez toho,
aby spotrebiteľ mal možnosť sa podieľať na tvorbe jej obsahu, nemôže byť zásadne súčasťou VPP. Nič
na tom nemení ani tvrdenie žalovaného, že prostredníctvom sprostredkovateľa bol žalobca poučený o

svojich právach v zázname o potrebách klienta. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na tento záznam
o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, z ktorého vôbec nevyplýva tvrdenie žalovaného,
že žalobcovi boli vysvetlené veľmi jasne, zrozumiteľne a úplne všetky skutočnosti o VPP a ďalších
náležitostiach poistnej zmluvy, ako aj o spôsobe mimosúdneho riešenia sporov formou popísanou v
čl. XV. VPP podľa zákona o rozhodcovskom konaní, a kde sám rozhodol o tom, kedy chce uzavrieť

poistnú zmluvu, a či vôbec túto poistnú zmluvu uzavrieť chce. Práve odkazy v týchto listinách, či
už v zázname o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve alebo v osobitných zmluvných
dojednaniach č. 1/2007 k poistnej zmluve na čl. XV. VPP, kde je upravené rozhodcovské konanie, robí
takúto dohodu o rozhodcovskej zmluve pre spotrebiteľa nezrozumiteľnou. Takéto dojednania spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keďže

tieto odkazy na niekoľko listín a na niekoľko ustanovení rôzne umiestnených v týchto listinách značne
sťažujú orientáciu v zmluvných dojednaniach bežnému spotrebiteľovi. Z tohto hľadiska potom takéto
dojednania treba považovať za neplatné pre konanie priečiace sa dobrým mravom. Už aj preto je
odvolanie žalovaného nedôvodné. Správne preto rozhodol súd prvého stupňa, ak návrhu žalobcu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku v celom rozsahu vyhovel.

Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdpotvrdilrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejčastivovýrokoch
o zrušení rozhodcovského rozsudku a o trovách konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p.. Keďže úspešný žalobca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, ich náhrada mu priznaná
nebola.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.