Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 4, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/597/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244554
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244554.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: V. N., D. S.. O. X, D.,
zastúpeného FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o
náhradu škody 3.856,16 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I, zo dňa 29. mája 2014, č.k. 15C/190/2011-200, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa 29.mája 2014 č.k. 15C/190/2011-200, zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa

navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 3.856,16 eur s príslušenstvom, titulom náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri
vykonávaníbankovéhodohľadunadčinnosťouPODIELOVÉHODRUŽSTVASLOVENSKÉINVESTÍCIE
(ďalej len „PDSI alebo Družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej aj „OCP“); zamietol návrh
na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že navrhovateľ bol členom Družstva, do tohto Družstva vložil členský vklad a

ďalšie členské vklady, avšak vzhľadom na jeho rozhodnutie o vystúpení z Družstva jeho členstvo
zaniklo rozhodnutím predstavenstva Družstva podľa čl. 16 ods. 3 stanov Družstva k 30.03.2011,
čím navrhovateľovi vzniklo právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 3.856,16 eur so
splatnosťou do 30.09.2011. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že investíciami vloženými do
Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva, mal právo disponovať výhradne CAPITAL INVEST o.c.p.,
nazákladezmluvyozriadení portfólia,zktorejvyplývalipráva apovinnostizmluvnýchstrán,uzatvorenej
medzi OCP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany OCP výpoveďou z 30.03.2010. Po zániku

záväzkového vzťahu medzi Družstvom a OCP sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich
zo zmluvy voči OCP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich
nárokov voči OCP nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich
členov, neposkytovalo. OCP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy,
ale zamestnanci OCP priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe jeho udeleného súhlasu.
Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa § 1,§
3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa § 127

ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. Na základe zisteného skutkového stavu konštatoval, že do
01.06.2010 NBS, ako aj jej právny predchodca - úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré
bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývaližiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácii Družstva predovšetkým potom, čo bolo
vedené rokovanie so štatutárom Družstva a s ostatnými štatutármi jeho dcérskych spoločností a NBS
dňa 24.08.2007 Družstvo doručilo NBS dňa 10.10.2007 písomnú odpoveď, v ktorej uviedlo, že zo

strany Družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených úradom pre finančný
trh z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo tiež k systému fungovania Družstiev
vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi
spoločnosťami CI HOLDINGU a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a Družstvami. Podľa názoru Družstva
narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane

náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi.
Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia Družstiev
iné investičné nástroje, ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING
a.s. Družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov Družstiev boli zabezpečené najmä dobrou
investičnou stratégiou Družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich
ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti Družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov

možné, aby jednotlivé Družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše 5-ročné obdobie
pôsobenia Družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany
členov Družstiev a taktiež Družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči
jednotlivým Družstvám. Družstvo listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie
postupu spoločnosti CAPITAL INVEST o.c.p., a.s. potom, čo mu OCP vypovedal zmluvu o zriadení

portfólia, NBS vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u obchodníka s cenným papiermi
dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20.04.2010, aby predĺžilo
žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní
finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna.
Družstvo predložilo NBS dňa 28.04.2010 žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície a tým

bolo začaté konanie , ktoré bolo podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z.z. prerušené
rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.05.2010 na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky
žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti,
nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 z 26.08.2010 konanie
vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené

rozhodnutím bankovej rady NBS č. GUV-1744/2010 z 08.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. NBS
súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie za porušenie § 129 ods. 3 v spojení s ust.
§ 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona o cenných papieroch a § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127
ods. 4 zákona o cenných papieroch. Rozhodnutím ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným
dňa 18.07.2011, NBS zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala Družstvu

vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu, ako podnikateľskému subjektu,
nemala. NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva, ako aj OCP, dňa 27.07.2010 orgánom
činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Konštatoval,
že navrhovateľ bol povinný preukázať v konaní všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za
vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri

výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol navrhovateľ členom, ktoré musia byť splnené kumulatívne
bez ohľadu na zavinenie, pretože ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, ak
sú všetky tri podmienky kumulatívne splnené. Dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by
NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala, práve naopak, v konaní bolo preukázané,
že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená

dohliadaťajnaskutočnosť,čivyhlasovateľmajetkovýchhodnôt-Družstvo,dodržiavaschválenýprospekt
investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, ako aj v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom
č. 566/2011 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z

o dohľade nad finančným trhom. Návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že nepreukázal jednu z troch
podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup NBS, preto sa už v konaní ani
nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. Poukázal na to, že činnosť vyhlasovateľov verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtjezákonom ocennýchpapierochregulovanálenčiastočne,v§126až§130
zákona o cenných papieroch, alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať

až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch, alternatívnych
investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ESČ
1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, smernica EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66 ods. 1 majú členské štáty
EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013. Prevzatiesmernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom
investovaní v znení neskorších predpisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch. Návrh
navrhovateľa zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený

iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu
je povinný plniť. Navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, jeho pohľadávka bola
správcom konkurznej podstaty popretá a z toho dôvodu sa navrhovateľ domáha určenia jej oprávnenosti
incidenčnou žalobou voči správcovi konkurznej podstaty, ktoré konanie o incidenčnej žalobe, ako aj

vyhlásený konkurz na majetok Družstva, nie sú právoplatne ukončené. Ďalej zistil, že na Okresnom
súde Bratislava I sa vedie konanie pod sp.zn. 19C 56/2011, v ktorom si Družstvo uplatňuje nárok na
náhradu škody titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup odporcu, ktoré konanie taktiež nie
je právoplatne skončené. S poukazom na ustálenú súdnu judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4Cz 110/84) konštatoval, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona
č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak

nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať, a preto ak má
navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať,resp. kýmnepreukázalabezúspešnédomáhaniesaúhradypohľadávkyvočidlžníkovi,niejedaný
základný predpoklad zodpovednosti štátu , či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákon ač. 514/2003

Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Návrh navrhovateľa posúdil aj ako predčasne podaný z
dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý člen Družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných
prostriedkov Družstvom veriteľom Družstva; svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle §
243a ods. 4 Obchodného zákonníka, za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva
Družstva alebo členom kontrolnej komisie družstva podľa § 244 Obchodného zákonníka. Ďalej uviedol,

ževdanomprípadejeprávnerelevantnýmprípadnýnesprávnyúradnýpostup,ktoréhobysamohla NBS
dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo len v prípade
takéhoto nesprávneho úradného postupu, by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla škoda. Medzi Družstvom a OCP vznikol
záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak

Družstvo zistilo, že OCP si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou
domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v
prípade, ak by sa Družstvo svoje pohľadávky nedomohlo voči OCP titulom nároku vyplývajúceho zo
zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným
nesprávnym úradným postupom NBS, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad OCP v priamej príčinnej

súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym postupom nad dohliadaným subjektom - OCP, mohla
vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľa. Vzhľadom na to
je nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad OCP v danom prípade irelevantný, pretože
na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad OCP, preto sa takýmto prípadným

nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Odporca v konaní preukázal, že NBS dohľad nad
dohliadaným subjektom - Družstvom, nezanedbala. Priklonil sa k názoru odporcu, že Družstvo bolo
dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ust. § 125 až 128 zákona o cenných papieroch. Úrad
pre finančný trh schválil Družstvu prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4

v spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných papieroch), t.j. či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad
predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali
príslušné orgány Družstva. Odporca tiež preukázal, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o
riadení portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú
odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré

poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 zákona o cenných papieroch).
NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo
k prekročeniu jeho kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť,
či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Ďalej konštatoval, že štát
nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovo-právnych vzťahov, v ktorých

má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase jeho
stanovami, ustanoveniami Obchodného zákonníka. Navrhovateľ ako člen Družstva (podnikateľského
subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, nad činnosť ktorého nemal žiaden
vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom Družstva, prostredníctvom ktoréhočlenovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti Družstva, kontrolujú činnosť Družstva a jeho orgánov
v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov. Navrhovateľ nepreukázal, že počas členstva v
Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasiahol do činnosti

Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti jeho štatutárnych
zástupcov. Ako nedôvodný posúdil aj návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o zamietnutí návrhu vo veci samej, podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu vo veci samej

vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac
tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietal,

že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípomprávnehoštátu,ktoréhosúčasťoujeajprincípprávnejistoty,keďzákladnýmatribútomjeistota
subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu
k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany
subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej

banky Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad nad prospektom investície je podľa
Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože
zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup
Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska
stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad

nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, podľa ustanovenia §
135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne
irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom
súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon

č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že
nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,

resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodil, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý
platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt,

ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej
banky Slovenska. Národná banka Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o
dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií
vydaný Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a
obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska

bol dokonca koncipovaný tak široko, že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako
tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty
a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu
jej záujmov - ako klientov dohliadaných subjektov. Poukázal na to, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka X.. U. S., P.., preukázané,

že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to
spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi,
z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte
personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po

zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto
vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených
spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom
poslednédvespoločnostiboliopäť100%dcérskymispoločnosťamiCIHOLDING,a.s.Vovšetkýchtrochspoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, X.. Q. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,
že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.

s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi,
v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v
rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-eur, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné

alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka
s cennými papiermi podľa neho tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov
do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám
zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka

svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že
Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na
činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008
do roku 2011. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010,

právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje
zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto neaktuálnosť
siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v

jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006, z
čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128

ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od
31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy
činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí
takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či

aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jeho uspokojenia ako veriteľa v
konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať
až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto neumožňuje

vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný jej dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon

o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za
škodu, ako i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by
to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Z písomného vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne

prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a
iným odporcom. Aktuálny stav konkurzu preto vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu
uspokojiť.Taktiežnamietal,žezozápisnícopojednávanípredprvostupňovýmsúdomvyplýva,želistinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané

spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že prvostupňový súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkovéhostavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej
úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu

prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na základe
správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na

tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS
209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012).

Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo
na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Argumentoval, že navrhovateľ
nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti
členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie,
za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní

dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj
z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom
je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou

Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a
pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné
pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Navrhovateľ
mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti
dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší

alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú
dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda
až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že

Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať
na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať prospekt
investíciebolanazákladenovelizovanéhoustanovenia§127ods.4zákonaocennýchpapierochvznení
zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009

apočascelejdobyodvyhláseniaverejnejponukymajetkovýchhodnôtštatutárnyzástupcavyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť
a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v
rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu
so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom

verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti
obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v
súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o
cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej

ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto
investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.
Preto za dodržiavanie prospektu investície Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné
predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Odporca uviedol, že

Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných
ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané
zákonomačiDružstvoakovyhlasovateľverejnejponukymajetkovýchhodnôtzverejňujefinančnésprávy
v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch. Tieto informácie Národná bankaSlovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s
(bývalými) ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť
finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola

Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych
prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných
papieroch, zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom, ako aj Ústavou Slovenskej
republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na
ktorý poukázal navrhovateľ, odporca dôvodil, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných

subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať
posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci
s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze
a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna
a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti

veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané
všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a
nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik
škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže
vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (navrhovateľa) voči dlžníkovi sa stane fakticky nevymáhateľným. K

námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych
konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky,
poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom
správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do
júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady

sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná
v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z dôvodu, žeby boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal listinné dôkazy v súlade s
ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne

uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z
nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise,
oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré

účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolo potrebné vykonať. Je mu známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené
stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v
medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré
mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľačl.2ods.2ÚstavySR,štátneorgánymôžukonaťibanazákladeÚstavy,vjejmedziachavrozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.
Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým
štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.

Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom
napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavkapredvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj
jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.

Zuvedeného,preúčelypreskúmavanejveci,vyplýva,že NBS mohlarealizovať výkonštátnehodohľadu
len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie, ktoré zákon
umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti, ktorá podlieha
dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon. Kompetenciu
orgánuštátutak nemožnozakladať rozšírenímvýkladupríslušnýchzákonnýchustanoveníajnaprípady

v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.
Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď
im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie navrhovateľ dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jej
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzala na seba

práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely

preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti

na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu

verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie všetkých
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľ, ktorým sa domáhal
zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal odporca na svoju

obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami
vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne
vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, pričom na vec
aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so zákonom č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a zákonom č. 747/2004
Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len "zákon o dohľade") a svoje dôvody, pre ktoré
návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu orgánov štátu (NBS)
pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p.

odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania
navrhovateľa niejespôsobilýspochybniťsprávnosťzáverovnapadnutéhorozsudkusúduprvéhostupňa
z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm.b/, c/, d/, f/ O.s.p., keď ani
v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd

prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej

na osobnostných právach poškodeného,
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou ( nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť
orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany

orgánu verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej -
zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej
realizujesvojuprávomocvymedzenúprávnymipredpismi,predpokladáaktívnypostuppodľapríslušných
procesných ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania.
Z uvedeného potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez

toho, aby existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.
Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny

úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné

od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.
V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka
Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou.

Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135
ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10. 7.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených
povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich
vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného
vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania
zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu
investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s
účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom

o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície ( § 129 ods. 3 zákona o CP v znení
zákona číslo 129/2010 Z.z.) , odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o
CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať
sankcie. S účinnosťou od 10. 07. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet
dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov

o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informáciea podklady
o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo,
ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy
Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp.

vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.
Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík
bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny
iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú
povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené
riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.
Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových

aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS
v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.So zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.7.2009.
Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje na
zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jednéhoemitenta. Vnadväznostinauvedenédokladovalpredseda predstavenstvaDružstva

bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im
umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma

spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého
vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše

zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,
že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom
období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného
subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z. Napokon, ako vyplýva z
obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch

subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť
mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.
Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona o CP,

keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste a v nadväznosti
na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva , začala
z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého bolo
uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v tomto

smere navrhovateľ namietal, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia ( zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do
úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže

byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže
by tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.
Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)

správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať a
posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je potrebné

konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej služby
od 13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie na
poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22. 4. 2008 a následne bola
medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa
2. 6. 2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.

Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa §
126 ods.4vspojenís§122ods.4až9 zákonaoCP,vzneníúčinnomdo1.8.2008,vintenciáchktorého
preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o žiadosti
o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajovuvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a oprávnenosti
osôb podpisujúcich prospekt ; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje v prospekte
nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu investície podľa § 128

ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé. S
účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v
zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov
zahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela

uviesť v dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1.
1. 2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona o
CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá
mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a
ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku prospektu (cenných papierov)
bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku

sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s účinnosťou od 1.1.2006
stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm.h/). Až novelou zákona účinnou od
1.1.2009 bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4 zákona o

CP v znení účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť dodatok na
schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené odvolací súd
uzavrel, že navrhovateľka v tomto smere nepreukázala, že sa NBS mala a mohla aj inak, ako z
oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície,
napr. z pravidelne jej predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že

dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo
ničím podložené tvrdenie navrhovateľa, že nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali vplyv na
hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo
jeho rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Navrhovateľ ničím
nepreukázal, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení mu vyrovnacieho podielu došlo v priamej

a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jejo nemožnosť
rozpoznať riziko investície bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou údajov, resp.
nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.
O zhoršenej finančnej situácii Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4. 2010

Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP
vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti
na uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na
mieste v období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú
neaktuálnosť údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby

predložil žiadosť o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím
zo dňa 26. 8. 2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície
bolo zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala
NBS proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011,
ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle

§ 129 ods. 3 zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi s
cennými papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie v
súvislosti s podozreniami o spáchaní trestného činu.
Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.
Vtejtosúvislostiodvolacísúpoznamenáva,ženavrhovateľ malpostupovať spriemernoudávkou
opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného s
jeho investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom
na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129

ods. 1 písm.b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu
dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Navrhovateľ
preto nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jeho právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávaťdohľadnadfinančnýmtrhomriadne,ažehovpresvedčení otom,žeinvestíciadoPDSIniejeriziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje.
Navrhovateľ rovnako zanedbal svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď
svojou účasťou na členskej schôdzi, mohol uplatňovať svoje práva vyplývajúce mu z členstva, a to riadiť

záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Navrhovateľ uložením
peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzal na seba určité riziká, a to
vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.
Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľa v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ňou investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovancieho podielu a nesprávnym

úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že
kebyvčaszakročilapozastavilbyčinnosťDružstvaaleboOCP,nebolbynavrhovateľsvojepeniazezveril
Družstvu, resp. že by vymohla ním vložené peniaze, resp. vyrovanací podiel. Navrhovateľovi nevznikla
škoda tým, že vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo
tým, že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým, že mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na
vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v

dôsledkunevymožiteľnostitejtojej pohľadávkyodDružstva,pričomtátoskutočnosťt.j.nevymožiteľnosť,
nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ
by bola Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená,
že pohľadávka navrhovateľa by bola uspokojená.
Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov

medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať

činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.
Odvolací súd zhodne s odporcom konštatuje, že nakoľko navrhovateľ nebol v žiadnom
právnom vzťahu, ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom -
vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a priamej
príčinnej súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody

na majetku navrhovateľa.
Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).
Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady

škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.
V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si navrhovateľ uplatnil pohľadávku v konkurznom

konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci
konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie
ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže
privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko navrhovateľovi škoda (v
podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže mu vzniknúť až po skončení konkurzného

konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda navrhovateľ musí
vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže
uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľa na plnenie nebolo a už nemôže
ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno

úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec
majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľa voči Družstvu, a
to buď v rámci súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti
zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju
funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a

Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého
stupňa o tom, že návrh navrhovateľa bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne
podaný.V tejto súvislosti odporca dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného

právnehovzťahu.Navrhovateľsamylnedomnieva,žeexistenciapohľadávkyvočipriamemudlžníkovijej
automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto jej totiž nevzniká v okamihu splatnosti jeho pohľadávky
voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so zaplatením
tejto pohľadávky, ale škoda mu vzniká až v prípade, ak sa stalo jeho právo na plnenie voči priamemu
dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka navrhovateľa, že zákon

číslo 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, a
že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak
doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.
Pokiaľ navrhovateľ argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd na to, že
tento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991

Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007, že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť

až vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je
možno pohľadávku považovať až ku dňu, kedy navrhovateľ obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.
Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale

jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní.
Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na
takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v
odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese
dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak

je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p..
Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že
predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;
to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).

Námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením
§ 129 ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú.
Zo skutočnosti, že v zápisnici nie je zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvého stupňa prečítaním
presne označených listín alebo ich presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť,
resp. ich nevykonanie zákonným spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené

samotným navrhovateľom, a preto mu bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolával
v súvislosti s preukazovaním svojho nároku, a preto súd prvého stupňa nevychádzal pri svojom
rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také
skutočnosti, ktoré by navrhovateľovi neboli známe a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebol mohol
v konaní patrične, svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami, reagovať. Napokon navrhovateľ, resp.

jeho právny zástupca, nenamietali v priebehu pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s
listinnými dokladmi tak, ako to bolo zaznamenané v zápisnici o pojednávaní, resp. že by došlo k
zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom.
S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol

správne ustálený súdom prvého stupňa a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k
týmto dôkazom vyjadriť ( § 123 O.s.p.).Súd prvého stupňa k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade s §
122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že
NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri
výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa
pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.
Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.
Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh

navrhovateľa vo veci samej - z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne
správne a odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vrátane výroku o
náhrade trov konania, potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods.

1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na
rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p.
a ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.