Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 13, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/189/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225991
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225991.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa K., zastúpeného P.,
proti odporcovi N., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 27C/332/2012 - 103 zo dňa 09. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 385 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu

trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ust. § 3 ods. 1 písm. d), 2, § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z obsahu spisu Okresného
súdu Trenčín, sp. zn. 49Er/2336/2008 súd prvého stupňa zistil, že dňa 04.12.2008 súdny exekútor
Z.. V. H. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia v prospech oprávneného proti
povinnému Z. Q., na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k.

22Cb/161/2003-42 zo dňa 16.10.2003. Okresný súd Trenčín dňa 12.01.2009 vo veci rozhodol a vydal
poverenie č. 5309-055128. Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil,
že tento si uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Právo na náhradu škody,
spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v

zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS
467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok, ktoré v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré musia byť splnené súčasne:
1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi,
2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje striktne taxatívne pojem "nesprávny úradný postup", ale z § 9 ods.
1 zákona vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené
vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003). Podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia rozhodnúťdo 15 dní od jej doručenia. Z exekučného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/2336/2008 bolo
zistené,žedňa04.12.2008bolanatunajšíexekučnýsúddoručenážiadosťsúdnehoexekútoraovydanie
poverenia, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 12.01.2009 tak, že vo veci vydal poverenie na vykonanie

exekúcie. Rozhodnutie bolo teda vydané 39 dní po doručení žiadosti. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ
argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov,
čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval
porušenie uvedeného práva, súd k tejto požiadavke navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných
prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení

ústavných práv fyzických a právnických osôb. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza
skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného v podobe trvalého zmenšenia jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ide pritom o reálny rozdiel
medzi hodnotou majetku poškodeného pred vznikom škody a hodnotou jeho majetku po jej vzniku. Ušlý
zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, prípadne nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by

bolo možné dôvodne očakávať pri pravidelnom behu vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ vyčíslil
škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Navrhovateľ
nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak

bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej
výške 125 Eur uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo
obdobných veciach podaných na tunajší súd, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom aj v
samotných návrhoch uvádza, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov, z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami,

hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,
mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza
z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných
informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné
zmluvy. Navrhovateľ sa však nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky

škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia
navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú
výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody. Súd potom uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku
majetkovej škody. Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou

spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a
vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ
využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného
súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to
nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok,

ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ
vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v
zákonnej lehote. V exekučnom spise sa pritom nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za
účelomrozhodnutiaožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcieanisťažnosťnavrhovateľana

prieťahyvkonaníadresovanápredsedoviprvostupňovéhosúdu.Okremtoho,vpredmetnomexekučnom
spise nie je žiaden záznam o tom, žeby sa navrhovateľ čo len telefonicky informoval o stave exekučného
konania v rozhodnom období tvrdených prieťahov. Súd uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom
nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Navrhovateľ súdu predložil znalecký posudok č. X/XXXX
vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorým preukazoval svoje tvrdenie o vzniknutej

škode. Samotnú žalovanú majetkovú škodu však nevedel preukázať. Sud poukazuje na to, že znalecký
ústav pri vypracovaní posudku neriešil len skutkové otázky, ale právne hodnotil vec, najmä v súvislosti s
porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi, bez toho aby nesprávny úradný
postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných lehôt, nečinnosť, prieťahy v
konaní predtým konštatoval príslušný subjekt v zmysle zák. č. 513/2004 Z.z. resp. Ústavy SR. Pokiaľ ide

o ďalší zákonný predpoklad vzniku škody, príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná
vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný
vzťah príčiny a následku ( ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vznikuškody ). V danej veci nebolo možné konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a tvrdenou škodou, keď súd mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by
aj navrhovateľ zdokladoval náklady na udržiavanie a správu informačného systému, nepreukázal ich

spojitosť s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
t.j. že by mu náklady nevznikli za situácie, ak by bolo rozhodnutie vydané v zákonnej lehote. Navrhovateľ
uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov priznávaných Ústavným
súdom SR za prieťahy v konaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust. § 17 ods. 2, podľa ktorého v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci exekučný súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote, súd bol toho
názoru, že oneskorené rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej miere,
žebybolonamiestepriznanienemajetkovejujmyvpeniazoch.Bolonanavrhovateľovi,abypreukázal,že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ nepreukázal,

že by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora povinný subjekt zanikol. Navrhovateľ
nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v
čom a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia ovplyvnilo
ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Z uvedených dôvodov súd náhradu nemajetkovej ujmy
nepriznal. Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003
Z.z., súd návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako
nedôvodný zamietol. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, súd priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. povinnosti nahradiť trovy konania

rozhodujesúdnanávrhspravidlavrozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.Účastník,ktorémusaprisudzuje
náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia
tohto rozhodnutia. Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p
má právo na náhradu trov konania. Odporcovi trovy konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil v lehote
podľa § 151 ods. 1 O.s.p., preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre
rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe
ním podanej sťažnosti na Ústavný súd SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej

o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014). Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho
súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórnekonanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie

vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu,
koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje

len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe
iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v
odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd

dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.

Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je

potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného súdu, na
ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne

aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 12.01.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udeleniepoverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 7
mesiacov.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora

na Okresný súd Trenčín dňa 04.12.2008 a k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie dochádza
uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.01.2009.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,

keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.
Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na §
45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane

spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s

tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajskéhosúdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 č.k. 19NcC/42/2012-9, kedy odvolací súd rozhodol, že sudca
Okresného súdu Trenčín JUDr., Ing. Miroslav Manďák nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci.
Následne bola vec pridelená na základe Dodatku II k Rozvrhu práce na rok 2013 sudkyni tamojšieho

súdu JUDr. Ivete Sopkovej. Zákonná sudkyňa JUDr. Iveta Sopková nebola ku dňu vznesenia námietky
zaujatosti navrhovateľom vo veci sudkyňou Okresného súdu Trenčín ani zamestnancom Okresného
súdu Trenčín a takisto ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti
s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom
rozhodovaniavylúčenýmsudcom,odvolacísúdzdôrazňuje,takakobolouvedenéužvpredchádzajúcom

rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej
veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z..
Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa,
ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že
odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu

tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal

s otázkou splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne
predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany
navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že
toto vyjadrenie bolo zároveň doručené navrhovateľovi dňa 25.11.2014. Termín pojednávania bol v
prejednávanej veci vytýčený na 09.12.2014. Poučenie súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 04.11.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu
prvého stupňa. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie
pojednávania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento návrh navrhovateľa zamietol.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,

ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie
prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia, na bezprieťahové
odstránenie vady konania. Procesná teória hovorí o obligatórnom (§ 109 ods. 1 O.s.p.) prerušení
konania a o fakultatívnom (§ 109 ods. 2 O.s.p.) prerušení konania. V oboch prípadoch upravených v
týchto ustanoveniach, ide o prerušenie konania rozhodnutím súdu, na rozdiel od prerušenia konania zo

zákona. Ustanovenie ods. 2 § 109 O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená
také,ktoréniejepresamotnékonanienevyhnutné. Rozhodujúcimhľadiskomtujezásadahospodárnosti
konania, preto prerušenie konania z hľadiska tohto ustanovenia bude predstavovať skôr výnimku, ako
pravidlo. Z uvedeného teda vyplýva, že účastník síce môže navrhnúť prerušenie konania, avšak súd
nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť, čo znamená, že je výslovne na úvahe súdu, či v prípade vzniku

určitej zákonom predpokladanej prekážky konania, vychádzajúc z ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
ktorého prerušenia sa navrhovateľ v konaní domáha, aj skutočne konanie preruší, alebo bude v konaní
pokračovať. V preskúmavanej veci odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa dospel k
záveru, že v danej veci neexistuje dôvod na prerušenie konania s poukazom na ust. § 109 ods. 1 O.s.p.
a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňana
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 09.12.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti

navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151

ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho
konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .