Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/504/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113225928
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113225928.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast.
splnomocnenkyňou:TOMÁŠKUŠNÍRs.r.o.,Bratislava,Pajštúnska5,protižalovanému:P.N.,nar.XX.P.
XXXX, naposledy bytom Y., S. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou: M. G., Okresný
súd Trnava, o 936,32 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného:
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Námestie legionárov 5, zast. advokátom:

JUDr. Ambróz Motyka, Stropkov, Nám. SNP 7, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu
Trnava zo 4. februára 2014 č. k. 37C/371/2013 - 46 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy zrejmých nesprávností v úvodnej časti napadnutého
uznesenia, predstavovaných 1/ nesprávnou podobou obchodného mena splnomocnenkyne žalobkyne,

2/ nesprávnymi sídlami žalobkyne aj jej splnomocnenkyne a 3/ použitím adjektíva „avizovanej“,
sprevádzajúceho označenie vedľajšieho účastníka.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa na námietku žalobkyne vyslovil, že vedľajšie účastníctvo
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej tiež len „združenie“) na strane „odporcu“
je prípustné. Odhliadnuc od faktoru zotrvávania (súdom prvého stupňa) na nesprávnom označovaní

účastníkov tzv. sporového konania aj podania začínajúceho také konanie (kde úprave z ust. § 79
ods. 1 poslednej vety a § 90 O. s. p., čiže Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení, zodpovedá štandardne trojica výrazov „žalobca“, „žalovaný“ a „žaloba“,
nie teda okresným súdom používané výrazy „navrhovateľ“, „odporca“ a „návrh“ - pozn. odvolacieho
súdu) bolo takéto rozhodnutie odôvodnené právne ust. § 93 ods. 1 - 3 O. s. p., vecne potom jednak
rozborom inštitútu vedľajšieho účastníctva v konaniach, ktorých predmetom je posudzovanie nárokov

zo spotrebiteľských zmlúv a uzavretím, že aj v tejto veci šlo o taký prípad, okrem toho však tiež
nestotožnením sa s argumentáciou žalobkyne, opretou o jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
(uznesenie sp. zn. 6 Cdo 207/2011), podľa ktorej by tu vedľajšie účastníctvo nemalo byť prípustné pre
povahu konania ako rozkazného (skráteného). Súd prvého stupňa zdôraznil, že vedľajší účastník v
pozícii tzv. spotrebiteľského združenia nie je povinný preukazovať právny záujem na výsledku konania,
najmä však zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nemožno vyvodiť povinnosť súdu vydať platobný rozkaz

a v prejednávanej veci sa navyše vydaný platobný rozkaz nepodarilo doručiť „odporcovi“, takže sa
predpokladá nariadenie pojednávania.

Proti tomuto uzneseniu podala len žalobkyňa včas odvolanie s návrhom na jeho zmenu nepripustením
vedľajšieho účastníctva, namietajúc prakticky nesprávnosťou právneho posúdenia veci súdom prvého
stupňa (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Citujúc ust. § 93 ods. 2 - 4 O. s. p., čl. 19 ods.

2 a 3 Ústavy SR (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej
len „ústava“) a § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. a/, § 11 ods. 1 a § 68 a nasl. zákona č. 122/2013 Z. z. o ochraneosobných údajov poukázala na okolnosť sprístupňovania združeniu osobných údajov účastníka konania
(fyzickej osoby) bez toho, aby tu bol jeho súhlas, takže sú tu pochybnosti o súladnosti ust. § 93 ods. 2 O.
s. p. s ústavou (vedúce Okresný súd Brezno k vyvolaniu konania o takejto otázke pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky, ďalej tiež len „ústavný súd“) a prinajmenšom mal byť i žalovaný dotazovaný na to,
či so vstupom združenia do konania súhlasí (kde nedostatok výslovného súhlasného stanoviska treba aj
s odvolaním sa na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ďalej tiež len „najvyšší súd“ a krajských
súdov v Bratislave a v Nitre vykladať tak, že úkon združenia želaniu tzv. hlavného účastníka odporuje).

Žalovaný odvolací návrh nepodal a vedľajší účastník navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť. Za
nenáležitú považoval argumentáciu založenú na ochrane osobných údajov, upozorňujúc na paradox
príchodu s ňou práve subjektom uplatňujúcim si naprieč celým Slovenskom voči spotrebiteľom stovák
premlčaných pohľadávok či pohľadávok založených na neprijateľných zmluvných podmienkach alebo
nekalých obchodných praktikách i na to, že ústavný súd už návrh breznianskeho okresného súdu
odmietol. Predovšetkým však upriamil pozornosť na tie závery z rozhodovacej praxe ústavného i

najvyššieho súdu, ktorých podstatou je nutnosť výslovného vyjadrenia sa tzv. hlavného účastníka len
nesúhlasne (v neprospech vedľajšieho účastníctva), resp. i na jeden z novších názorov z oblasti teórie
procesného práva, podľa ktorého by pri vedľajšom účastníctve podľa § 93 ods. 2 O. s. p. vyslovenie
neprípustnosti (a dokonca i zodpovedajúca námietka) nemalo prichádzať do úvahy.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania celú vec (prípustnosti
vedľajšieho účastníctva, kde z povahy veci vyplýva možnosť rozhodnutia len jedným či druhým zákonom
predpokladaným spôsobom a takto i praktické vylúčenie možnosti iba obmedzeného prieskumu
správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v odvolacom konaní) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby

prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že spôsob vyriešenia
spornej otázky súdom prvého stupňa (urobenej aj predmetom odvolacieho konania) treba považovať
(navzdory výskytu viacerých nesprávností v úvodnej časti napadnutého uznesenia) za správny.

Okrem ustanovení § 93 ods. 1 - 3 O. s. p. citovaných už v odôvodnení napadnutého

uznesenia významnými pre naozaj korektnú odpoveď na otázku prípustnosti vedľajšieho účastníctva
spotrebiteľských združení sú aj § 93 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého v konaní má vedľajší účastník rovnaké
právaapovinnostiakoúčastník,konávšakibasámzasebaaakjehoúkonyodporujúúkonomúčastníka,
ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností a § 79 ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s prvou časťou § 82 ods. 1 rovnakého zákona - z ktorých to prvé hovorí, že konanie sa začína

na návrh, v tzv. sporovom konaní nazývaný žalobou a druhé to, že konanie je začaté dňom, keď došiel
súdu návrh na jeho začatie (i tu rozumej žaloba). Takúto úpravu dotvárajú (pominúc na tomto mieste
nedržanie sa terminológie vlastnej tzv. sporovému konaniu ani zákonodarcom) i § 172 O. s. p., podľa
ktoréhosúdmôžeajbezvýslovnejžiadostinavrhovateľaabezvypočutiaodporcuvydaťplatobnýrozkaz,
ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených

navrhovateľom (odsek 1 veta prvá); ak súd nevydá platobný rozkaz, nariadi pojednávanie (odsek 3);
zmenu návrhu na začatie konania (§ 95) alebo čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania (§ 96)
pred vydaním platobného rozkazu súd vybaví tak, že platobný rozkaz vydá v rozsahu, ktorý vyplýva
z navrhovateľom uskutočneného posledného podania pred vydaním platobného rozkazu a odporcovi
(odporcom) spolu s návrhom na začatie konania doručí všetky zmeny a čiastočné späťvzatia návrhu na

začatie konania uskutočnené v čase od začatia konania do vydania platobného rozkazu, pričom o týchto
podaniach pred vydaním platobného rozkazu osobitne nerozhoduje, ak o návrhu na začatie konania
rozhodne platobným rozkazom a v konaní nasledujúcom po vydaní platobného rozkazu je predmetom
konania takto upravený posledný návrh (odsek 6); ak sa v návrhu uplatňuje právo, ktoré je v časti v
zjavnom rozpore s právnymi predpismi, súd so súhlasom navrhovateľa vydá platobný rozkaz len v tej

časti, ktorej sa rozpor netýka; oznámením súhlasu sa predmetom konania stáva iba táto časť návrhu,
o zvyšnej časti súd nerozhoduje a predmetom konania zostáva tá časť návrhu, o ktorej súd rozhodol
platobným rozkazom aj po jeho vydaní; čo platí aj v prípade, ak bol podaný odpor (odsek 7) a ak sa
uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd
nevydá platobný rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky (odsek 9); § 173 ods. 1 a ods. 2

veta prvá O. s. p., podľa ktorých platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné
doručenie je vylúčené a ak platobný rozkaz nemožno doručiť čo i len jednému z odporcov, súd ho
uznesením zruší v plnom rozsahu a napokon i § 174 ods. 2 veta prvá tu citovaného zákona, podľa ktorejak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný
rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie.

Podstatou úpravy z vyššie odcitovaného ustanovenia § 93 ods. 4 O. s. p. je to, že k rozporu úkonu
vedľajšieho účastníka a úkonu ním podporovaného tzv. hlavného účastníka a k nástupu mechanizmu
posudzovania úkonov vedľajšieho účastníka súdom môže prísť najskôr po urobení úkonu tzv. hlavného
účastníka nesúladného s procesnou aktivitou účastníka vedľajšieho. Právny význam tu podľa názoru
tunajšieho odvolacieho súdu nemá poradie, v akom boli úkony urobené (teda či stav rozporu zakladá

neskorší úkon tzv. hlavného účastníka, urobený až po úkone účastníka vedľajšieho, alebo je to presne
naopak), aj keď z doslovného znenia rozhodnej úpravy by šlo vyvodiť skôr úmysel zákonodarcu, aby
tu súdy posudzovali iba úkony vedľajších účastníkov, urobené až po úkonoch nimi podporovaných
účastníkov a nie tiež úkony takýmto úkonom predchádzajúce (logika plynúca z toho, že aby tu mohlo
prísť k rozporu úkonu vedľajšieho účastníka s úkonom ním podporovaného tzv. hlavného účastníka,
musí tu byť už úkon, s ktorým sa úkon vedľajšieho účastníka môže dostať do stretu). Čo však naopak

významným je, je to, že súd nie je povinný vyššie opisovaný stret úkonov vedľajšieho účastníka a
účastníka ním podporovaného provokovať a ak aj oboznamuje účastníkov konania s podaniami a
aktivitami iných účastníkov (vrátane tých vedľajších), v žiadnom prípade nie je oprávnený z púhej
nečinnosti (pasivity) tzv. hlavného účastníka (hoc aj hodnotiteľnej za výraz ignorancie výzvy súdu, určité
vyjadrenie od účastníka požadujúcej) usudzovať na jeho nesúhlas s úkonmi vedľajšieho účastníka.

Obdobne ako pri namietaní prípustnosti vedľajšieho účastníctva tu totiž platí, že musí ísť o výslovný
prejav vôle, teda o úkon, z ktorého je celkom zrejmý a nespochybniteľný úmysel tzv. hlavného účastníka
v konaní postupovať (alebo prípadne aj nepostupovať) inak, než ako o to usiluje účastník vedľajší (bez
ohľadu na to, či v prípadoch vstupov do 31. decembra 2014 vrátane, teda pred nadobudnutím účinnosti
zákona č. 353/2014 Z. z., prenášajúceho prakticky všetky ťažkosti spojené s pasivitou spotrebiteľov

na príslušné združenia bol postup vedľajšieho účastníka či dokonca samotný vstup s podporovaným
účastníkom konzultovaný alebo nie).

Pre posúdenie vecnej opodstatnenosti (resp. neopodstatnenosti) odvolania v prejednávanej veci však
ďaleko dôležitejším je to, že aktuálna úprava slovenského civilného sporového procesu pozná až dva

typy vedľajšieho účastníctva a z nich len ten pôvodný (ten podľa § 93 ods. 1 O. s. p.) podmieňuje
právnym záujmom vedľajšieho účastníka na výsledku konania (čiže vlastným právnym záujmom osoby
vstupujúcej do konania ako vedľajší účastník na tom, aby účastník ňou podporovaný v konaní zvíťazil).
Vedľajšie účastníctvo podľa § 93 ods. 2 O. s. p. sa však naopak vyznačuje tým, že vedľajší účastník
žiaden vlastný právny záujem na výsledku konania nemá a zmysel intervencie je tu celkom iný (suplovať

procesnú pasivitu účastníka, na podporu ktorého sa do konania vstupuje a ktorým je dnes v drvivej
väčšine prípadov spotrebiteľ). Jednému i druhému vedľajšiemu účastníctvu je však vlastné, že sú
možnými len v tzv. sporových konaniach (čo opäť treba vyvodiť výkladom zákona, nevšímajúc si pritom
nie celkom uvážené zaobchádzanie zákonodarcu s pojmoslovím) a u tých je pravdou nielen uzavreté už
súdom prvého stupňa (to, že zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nejde vyvodiť povinnosť súdu vyhovieť

návrhu na vydanie platobného rozkazu a o veci takto rozhodnúť v skrátenom konaní), ale tiež to, že tzv.
sporové konanie začína bez ohľadu na možnosť (nie povinnosť) vybavenia veci platobným rozkazom
príchodom žaloby na súd, končí právoplatnosťou rozhodnutia majúceho také konanie skončiť (ktorým
v sporoch o peňažné plnenia môže byť rozsudok, uznesenie o zastavení konania, zmier schvaľujúce
uzneseniealeboplatobnýrozkaz)asvýnimkourozhodnutiasasúduprerozhodnutievskrátenomkonaní

(platobným rozkazom) a následnej polemiky o osobe oprávnenej na odpor proti platobnému rozkazu
rozlišovanie medzi fázami sporového konania na fázu konania skráteného (od dôjdenia žaloby súdu
po rozhodnutie platobným rozkazom) a fázu konania ďalšieho (od zrušenia platobného rozkazu včas
podaným a odôvodneným odporom naň oprávnenej osoby po konečné rozhodnutie) má iba charakter
výsostne akademickej otázky. Napokon úprava rozkazného konania síce predpokladá isté ústupky od

procesných postupov bežných v neskrátenom konaní (najmä pokiaľ ide o nutnosť rozhodovania súdu
o podaniach, ktorými sa robia korekcie pôvodne vymedzeného predmetu konania), aj tu však nemožno
si nepovšimnúť, že nepotrebnosť rozhodovania je tu viazaná buď na rozhodnutie sa súdu pristúpiť k
vydaniu platobného rozkazu (čo platí pre inak nutné rozhodovanie o zmene žaloby aj o prípadnom
čiastočnom zastavení konania na základe ust. § 172 ods. 6 O. s. p.), alebo na súhlas iniciátora konania

s tým, že mu súd prakticky „okreše“ žalobou určený predmet konania na to, čo nie je dotknuté vadou
v podobe rozporu s právnymi predpismi (čo znamená nepotrebnosť čiastočného zastavovania konania
postupom podľa § 172 ods. 7 O. s. p.).V prejednávanej veci totiž dosť dobre nešlo prehliadnuť to, že k vstupu združenia do konania (ako
vedľajšieho účastníka) neprišlo až po rozhodnutí sa súdu prvého stupňa pre „vybavenie“ veci platobným
rozkazom (kedy by bolo namieste vyporiadanie sa aj s otázkou oprávnenosti vedľajšieho účastníka na

podanie odporu a takto aj k možnosti privodenia i podaním takejto osoby následku v podobe prestupu
konania do ďalšej vyššie spomínanej fázy), ale ešte predtým, než sa tak stalo (k vstupu totiž došlo už
17. októbra 2013 a platobný rozkaz bol vydaný až 25. novembra rovnakého roka). Úvahy o tom, či vstup
vedľajšieho účastníka do konania za takejto procesnej situácie bol alebo nebol možným, tak narážali na
logický rozpor reprezentovaný tým, že v čase vstupu združenia do konania o skrátené konanie (ešte)

nešlo a to, či oň pôjde neskôr, bolo nielenže závislým na úvahe súdu, ale z pohľadu nadobudnutia
účinkov vstupu celkom nepodstatným.

Odvolací súd riadiaci sa práve uvedenými úvahami preto podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. však súdu prvého stupňa musel nariadiť vykonanie opravy hneď
viacerých zrejmých nesprávností, vyskytnuvších sa v úvodnej časti (záhlaví) napadnutého uznesenia.
Z tých tá prvá mala povahu chyby v písaní (prvá časť tzv. kmeňa obchodného mena splnomocnenkyne
žalobkyne je „TOMÁŠ“ a „nie TOMÁŠK“), druhá pôsobila dojmom zabudnutia na už okresnému súdu
nepochybne známu okolnosť zmeny skorších sídiel žalobkyne aj jej splnomocnenkyne už od 3. októbra

2013 (v tejto súv. por. zápisy vo vložkách č. 15294/B a 41220/B oddielu Sro obchodného registra
vedeného Okresným súdom Bratislava I i správne sídla v úvodnej časti platobného rozkazu z 25.
novembra 2013 č. k. 37C/371/2013-39) a napokon tá tretia bola svedectvom neujasnenia si zo strany
súdu prvého stupňa toho, ako je to so statusom vedľajšieho účastníka v období medzi namietnutím
prípustnosti vedľajšieho účastníctva a rozhodnutím súdu o takejto otázke. K ostatnému spomenutému

problému pritom odvolací súd považuje za užitočné len zopakovať to, čo uzavrel už v minulosti v
iných rozhodnutiach zaoberajúcich sa týmto problémom, teda to, že kým u tzv. hlavného účastníka
súd pripúšťa vstup (presnejšie pristúpenie) a takáto osoba sa účastníkom so všetkými právami a
povinnosťami účastníka stáva až pozitívnym rozhodnutím súdu (o návrhu); vedľajší účastník do konania
vstupuje sám, už od momentu oznámenia jeho vstupu disponuje aj právami a povinnosťami účastníka

(takže jeho účasť nemôže byť len avizovanou, ale je reálnou) a k zmene v tomto smere môže dôjsť
len negatívnym rozhodnutím o prípustnosti vedľajšieho účastníctva a práve takáto rozdielnosť úpravy je
dôvodom, pre ktorý rozhodnutie súdu o návrhu (námietke) týkajúcom (-ej) sa prípustnosti vedľajšieho
účastníctva má mať len podobu konštatovania, či vedľajšie účastníctvo je alebo naopak nie je prípustné
(pričom prvé z takýchto rozhodnutí legitimizuje všetky skoršie úkony vedľajšieho účastníka a dáva

i punc legitimity jeho počínaniu v budúcnosti, kým to druhé naopak skoršie pôsobenie vedľajšieho
účastníka v konaní končí, tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. septembra 2010 č. k.
10Co/222/2010-78, vydané inak vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 12C/72/2009).

O trovách odvolacieho konania potom (rovnako ako pred ním súd prvého stupňa o trovách konania

prvostupňového) nerozhodoval, nakoľko tu šlo len o čiastkové (tzv. procesné) rozhodnutie v naďalej
prebiehajúcom konaní, v ktorom vyporiadanie sa s otázkou náhrady trov konania prislúcha až
konečnému rozhodnutiu.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.