Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 11, 2015

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 9C/358/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512206216
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ružena Vašková
ECLI: ECLI:SK:OSVT:2015:8512206216.2

Rozhodnutie

Okresný súd Vranov nad Topľou, samosudcom JUDr. Milanom Vaľušom v právnej veci žalobcu:
Pohotovosť s.r.o. Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598 zast. Advokátska kancelária Fridrich
Paľko s.r.o., Grösslingova 4, 811 009 Bratislava, IČO: 36864421 proti žalovanej: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00166073 o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .

Návrh z a m i e t a .

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 28.09.2012 pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni
pod sp.zn. 2C/176/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škody vo výške 175
eur z titulu nemajetkovej ujmy sumu 608,52 eur, prípadne, aby medzitýmnym rozsudok rozsudkom
rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorým nerozhodol o žiadosti na zmenu exekútora podľa
ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku po predchádzajúcom udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobca legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne ochranu zákonom predpokladanej
kvalite a že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu, v zákonom stanovenej lehote, to sa
však nestalo, napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky stanovené
exekučným poriadkom, prípadne občianskym súdnym poriadkom.

Záväzok žalobcu mal vzniknúť zo zmluvy o úvere č. 7220034 voči dlžníkovi / povinnému/ E. Č. s tým,

že po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie, súdny exekútor pridelil registráciou v exekučnej veci č.
Ex/1682/2003.

Rovnakých nárokov s menšími odchýlkami sa žalobca domáhal aj ďalšími žalobami voči rovnakej
žalovanej a to v konaniach, ktoré boli spojené na spoločné konanie a pôvodne vedené pred
Okresným súdom v Starej Ľubovni pod sp.zn. 2C/176/2012, 2C/177/2012, 2C/178/2012, 2C/179/2012,

2C/180/2012, 2C/181/2012, 2C/182/2012. Tieto veci boli spojené pod spoločnou sp. zn. 2C/176/2012.

Zároveň v spojených veciach pôvodne vedených na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod sp.zn.
2C/176/2012, 2C/177/2012, 2C/178/2012, 2C/179/2012, 2C/180/2012, 2C/181/2012, 2C/182/2012
žiadal zaviazať žalovanú na náhradu majetkovej škody predstavujúcu náhradu účelne vynaložených
nákladovspojenýchjehočinnosťouuskutočňovanouvovecisprávyaudržateľnostipohľadávkyvobdobí,

ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o
ňom, kde žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancovpomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu
40 eur a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur. Z
titulu nemajetkovej ujmy žiadal vo veciach pôvodne vedených pod sp.zn. 2C/176/2012, 2C/177/2012,

2C/178/2012, 2C/179/2012, 2C/180/2012, 2C/181/2012, 2C/182/2012 úhradu tejto vo výške 608,52 eur,
ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením jeho práv za vnútorné zásahy do
spoločnosti ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, stratu legitímnych očakávaní,
že nastane v zákonnom čase stav, predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie
veci, vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky s tým, že výpočet nároku uskutočnil

alikvotným podielom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na
základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny Ústavného súdu III. ÚS 203/2006-25, ako aj ďalších konaní
Ústavnéhosúdu,kdesauvádzalo663,88eurzarok,kdenajedenmesiactejtosumypripadásuma55,32
eur. Žalobca si ďalej vo veci pôvodne vedenej pod sp.zn. 2C/177/2012 uplatňoval z titulu nemajetkovej
ujmy vo výške 110,64 eur vo veci vedenej pod sp.zn. 2C/178/2012 z titulu nemajetkovej ujmy sumu
221,28 eur, vo veci vedenej pod sp.zn. 2C/179/2012 z titulu nemajetkovej ujmy sumu 608,52 eur, vo veci

vedenej pod sp.zn. 2C/180/2012 z titulu nemajetkovej ujmy sumu 221,28 eur, vo veci vedenej pod sp.zn.
2C/181/2012 z titulu nemajetkovej ujmy sumu 608,52 eur, vo veci vedenej pod sp.zn. 2C/182/2012 z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 331,92 eur.

Žalobca v týchto jednotlivých vyššie uvedených konaniach odôvodňoval svoje žaloby s tým, že

poukazoval na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o zmene
súdneho exekútora, ktorá definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom prekročenie tejto lehoty
je nutné s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona, keďže
procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd

nerozhodol v zákonom stanovenom čase, napriek tomu, že neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Žalobca pri domáhaní sa svojho
nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom
OkresnéhosúduvStarejĽubovni,postupovalvsúladesust.§15ods.1zak.č.514/2003Z.z.vpísomnou

žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, na čo však
žalovaný pozitívne nereagoval.

Vo veci vedenej pôvodne na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod sp.zn. 2C/176/2012 povinného E.
Č., žalobca v tejto veci konštatoval bezdôvodnú nečinnosť Okresného súdu od 01.12.2006. Žalobca

konštatoval bezdôvodnú nečinnosť Okresného súdu viac ako 335 dní. Vo veci vedenej pôvodne na
Okresnom súde v Starej Ľubovni pod sp.zn. 2C/177/2012, žalobca konštatoval bezdôvodnú nečinnosť
súdu viac ako 71 dní. Išlo o vec proti povinnej K. Č.. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej
Ľubovni pod sp.zn. 2C/178/2012 povinnosť C. Y., žalobca konštatoval nečinnosť súdu, viac ako 137 dní.
Vo veci vedenej pôvodne na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod sp.zn. 2C/179/2012 povinného G.

D., žalobca konštatoval nečinnosť súdu 335 dní. Vo veci vedenej pôvodne na Okresnom súde v Starej
Ľubovni pod sp.zn. 2C/180/2012 povinného G. Š., žalobca konštatoval nečinnosť súdu viac ako 148 dní.
Vo veci vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni pôvodne pod sp.zn. 2C/181/2012 povinného B.
M., žalobca konštatoval nečinnosť exekučného súdu viac ako 340 dní. Vo veci vedenej na pôvodne na
Okresnom súde v Starej Ľubovni pod sp.zn. 2C/182/2012 povinného I. B., žalobca konštatoval nečinnosť

exekučného súdu viac ako 200 dní. Vo všetkých týchto vyššie uvedených veciach, žalobca uvádzal
nečinnosť Okresného súdu, ako bezdôvodnú.

Žalovaná v predmetnej veci zaslala súdu písomné vyjadrenie s tým, že v tomto vyjadrení žiadala žalobu
zamietnuť a v tomto vyjadrení žalovaná uviedla:

„Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa došlo k spojeniu viacerých konaní na podklade žalôb,
v ktorých žalobca namieta nesprávny úradný postup Okresného súdu Stará Ľubovňa. Uznesením
Krajského súdu v Prešove, ktorým boli sudcovia Okresného súdu Stará Ľubovňa vylúčení z prejednania
veci, bola vec pridelená na konanie Okresnému súdu Vranov nad Topľou. Nesprávny úradný postup

Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) mal podľa žalobcu spočívať v tom, že okresný
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Na základe
uvedeného sa žalobca domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom okresného súdu. Podľa žalobcu, napriek tomu, že vec nevykazovalaprvky nadmernej právnej zložitosti a ani si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu vo veci,
došlo v namietaných exekučných konaniach k uvedeným skutočnostiam. Žalobca sa vo svojich žalobách

domáha náhrady škody pozostávajúcej z nasledovných čiastkových nárokov: 1. materiálna škoda
v paušálnej výške 175,- € spôsobená nákladmi na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému
a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, 2. nemajetková ujma vo
výške pomernej k času tvrdeného omeškania súdu pri svojom rozhodovaní, vypočítaná zo základu

663,88 € na rok, ako spravodlivá satisfakcia za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní,
že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Na základe skutočností
uvádzaných žalobcom v žalobe tento žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná
je zodpovedná za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu, pretože

tento v jednotlivých namietaných exekučných konaniach nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Ďalej má súd zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi
príslušnú majetkovú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako
aj trovy súdneho konania. K predmetnej veci uvádza žalovaná nasledovné: Procesné námietky: Zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) dbá o to, aby

súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom,
aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania.
Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za
nedostatoksapovažujeajzmätočnosťpodania.Vjednotlivýchžalobáchsavyskytujúviacerénedostatky,
napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia. Taktiež nie sú

uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné
údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať,
že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. ... Žalobca síce uviedol časť

dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd
napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôrazňuje, že tvrdenie žalobcu, že
nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,
má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a

jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Na dôvažok,
sám žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,
pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti súdnych
rozhodnutí označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní. Neoznačenie spisových
značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany

exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré
Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012,
sp. zn. IV. ÚS 374/2012). V tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak
žalobca namieta „nezákonné konanie“ v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Z takto formulovaných žalôb nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje
škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/
titulov si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné
poznamenať, že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Žalobca neuviedol, ani po

vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania
sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť
podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania).
Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež
poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus

iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V
druhom rade, žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR
(bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní). Podmienka uplatnenia nároku na súde: Podľa § 15ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo

iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 prvej vety zákona č.
514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do

šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že
poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až
po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškody.Predbežnéprerokovanienárokujezákonom(§15ods.1zákona

č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne
konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom
R 28/1978). Žalovaná poukazuje na to, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23.04.2012 jej boli doručené dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobné
návrhy spojené do tohto konania boli okresnému súdu Stará Ľubovňa doručené už dňa 27.09.2012, je

zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, a žalovaná má za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam
na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola
doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané

informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia
súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady
preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi
súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného,
resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy.

Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým
zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to,
že žalobca ani na výzvu Ministerstva spravodlivosti SR žiadosť v potrebnom rozsahu nedoplnil a

nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril
možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov žalobcu
uspokojený nebol. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok bol aj obsahom
prijatých žiadostí o predbežné prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno v smere
preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať žalovanú,

ktorá nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom doručených
žiadostí o predbežné prerokovanie. Podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody: Zákon
č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,

resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť
splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu: 1. nerozhodnutím o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote: Pri posudzovaní otázky nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie
tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uvádza, že všeobecným predpokladom na

zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením
súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle
ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu
exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím o zmenesúdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho exekučného
konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie príslušného
exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia §

44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) (súd v rozhodnutí o zmene
exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený,
a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený). Žalovaná pripúšťa, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o

návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty
od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú
lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v
tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému
súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v

prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby
bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.
Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa

ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“), keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže
podľa tvrdenia žalobcu ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote). Okrem toho žalovaná poukazuje
na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo

nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje),
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý

v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Vzhľadom na povahu
úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa

rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony
(výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov,
doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného
exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej
zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Zároveň žalovaná

poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný
súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To
znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,
pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s

ohľadom na zachovanie kontinuity konania. 2. existenciou prieťahov v konaní: Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca na viacerých miestach svojich žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto
tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody,
žalovaná v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo

o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že saporušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom
posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich
preukázania a teda žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za

preukázanú. Žalovaná v súvislosti s tvrdeniami žalobcu považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej
názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého

súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v
súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr.
aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011). Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu

škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a
právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa
(krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší
súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby
konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa

by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len
potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Podľa § 53
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

aleboslobôdúčinneposkytujeanaktorýchpoužitiejesťažovateľoprávnenýpodľaosobitnýchpredpisov.
Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická
osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich
základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych

prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č.
514/2003 Z. z., tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo
právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR
skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie

priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé,
že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej
ujmy (v opačnom prípade by sa ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po
neúspešnom uplatnení nároku v režime podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Možno preto uzavrieť, že
súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z

existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo
Ústavným súdom SR. V tejto súvislosti žalovaná dáva súdu do pozornosti uznesenie Ústavného súdu
SR zo dňa 03.10.2012, I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd SR rozhodoval o sťažnostiach žalobcu,
pričom konštatoval, že: „O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS

168/05).... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je
ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv
sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom ...... zasiahla samotnú podstatu a účel
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS

93/03).“ Žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov
v konaní. Hmotnoprávna námietka premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom“: Podľa
ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušeniealebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v žalobných návrhoch, v
niektorých konaniach k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred

marcom 2009. Ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, lehota na
uplatnenie týchto nárokov (premlčacia lehota) uplynula pri každom takomto nároku osobitne, a to po
troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora.
Vzhľadom na uvedené žalovaná vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri

ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred
dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku). K materiálnej škode: Žalobca sa vo svojej žalobe konkrétne domáha náhrady
škody pozostávajúcej z materiálnej škody v paušálnej sume 175,- €. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i.

nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody
anároky,ktorésiuplatňuje,jemožnépovažovaťzahypotetické.Vyčíslenieškody:Podľatvrdenížalobcu,
tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila

žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom
pracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystému,udržiavanieasprávuinformačného
systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na tomto mieste
je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady

predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto
smere žalovaná poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé zmenšenie
majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný
beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to, že žalobca

doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo
ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a
teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ďalej žalovaná
upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel

produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. V prvom
rade žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej

činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období,
ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené

prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej
škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej
báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel
fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie
úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne

uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou
na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že
si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných
zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej
strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.07.2012, že „disponuje jednotnou a
nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom
procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme
rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku namajetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 175,- € paušálne za každého dlžníka je nielenže
nadhodnotené,aleajnepreukázané.Skutočnúškodujepotrebnédokázaťlistinami/skutočnosťami,ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu

vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a
preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Na základe všetkých uvedených skutočností je
žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak,
ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.
V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani

singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je
možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. K nemajetkovej ujme: Žalobca sa
vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke
663,88 € (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa
aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení. V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
poukazuježalovanánadveskutočnosti.Vprvomrade,žalobcapoukazujenaviaceronálezovÚstavného
súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné
povedať, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému

skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej
sumy 663,88€, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri
rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o
veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť
predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa

priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda
súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná

judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a

ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.“ Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu
žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej
náhrada v peniazoch. Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na

poškodenú osobu: Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie
citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní
záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.

Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte
poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí,

ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je
všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov jepredmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný

stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého

listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: „Problémy v spojitosti s týmito praktikami
sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa

javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa.“ „Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“ „Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou

POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“ „Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške

0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“ „Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej
výške.“ „Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa...“ Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp.
aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.

článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z
uvedeného článku napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa
uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú
nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon
domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal

na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj
nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s
konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila

zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie
skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v
prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa

(povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho
úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia
časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ

si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi
vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto
situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí
byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor,

že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s
dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho
pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky),minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný
postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch. K príčinnej súvislosti: Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v
dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho

úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú
súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden
jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho

názoru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a
tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v
tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol,

si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv,
a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia
základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby Okresný súd Vranov

nad Topľou žalobu proti žalovanej v celom rozsahu zamietol.“

Žalobca následne na to predložil návrh na prerušenie konania s tým, že v tomto návrhu uviedol, že aj
ďalšie Okresné súdu a to Okresný súd Prešov, Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, ako aj z toho
dôvodu, že Okresným súdom v Prešove pod sp.zn. 7C/6/2009 o náhradu škody pre porušenie práva

európskej únie, budú Súdnemu dvoru európskej únie predložené otázky, ktoré majú podstatný význam
pre rozhodnutie súdu o návrhu navrhovateľa, navrhuje žalobca prerušiť konanie.

Po tomto Okresný súd vo Vranove n.T. vytýčil termín pojednávania na deň 11.06.2015 s tým, že žalobca
a zást. žalobcu sa písomne ospravedlnili a žiadali pojednávanie odročiť na neurčito z toho dôvodu, že

zaslali návrh na prerušenie konania. Takisto sa ospravedlnil aj žalovaný.

Ako to vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 11.06.2015 na čl. 45-46, súd vykonal
pojednávanie v neprítomnosti žalobcu, žalovaného a zást. žalovaného.

Súd na tomto pojednávaní podľa obsahu zápisnice zo dňa 11.06.2015 na čl. 45-46 vykonal dokazovanie
s oboznámením sa so žalobou o náhradu nemajetkovej škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 28.09.2012
na čl. 1-5, uznesením Okresného súdu v Starej Ľubovni č.k. 2C/176/2012, ktorým súd rozhodol,
že veci vedené tunajším súdu pod sp.zn. 2C/176/2012, 2C/177/2012, 2C/178/2012, 2C/179/2012,
2C/180/2012, 2C/181/2012, 2C/182/2012 sa spájajú na spoločné konanie a všetky budú vedené pod

sp.zn. 2C/176/2012, vyjadrením sudcov Okresného súdu v Starej Ľubovni na čl. 10-16, uznesením
Krajského súdu v Prešove č.k. 5NcC/59/2012-18 zo dňa 18.10.2012 z ktorého bolo zrejmé, že sudcovia
Okresného súdu v Starej Ľubovni sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci, ktorá vedená pod
sp.zn.2C/176/2012,vyjadrenímžalovanéhokspojeniužalobnýchnávrhovonáhradunemajetkovejujmy
a náhradu majetkovej škody zo dňa 09.04.2012, pripojenými spismi Okresného súdu v Starej Ľubovni

č.k. 2C/181/2012, 2C/178/2012, 2C/179/2012, 2C/180/2012, 2C/181/2012, 2C/182/2012, návrhom na
prerušenie konania zo dňa 04.06.2015 navrhovateľa a ako to vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní
zo dňa 11.06.2015 na čl. 45-46, súd odročil pojednávanie na neurčito, za účelom pripojenia všetkých
exekučných spisov.Zákonná sudkyňa JUDr. Ružena Vašková zomrela a vec bola pridelená do senátu Okresného súdu
Vranov n.T. - 3C. Po zabezpečení exekučných spisov Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktoré sa týkajú

vyššie uvedených konaní, bol vytýčený termín pojednávania dňa 22.06.2016 na deň 10.08.2016. Ako
to vyplýva z úradného záznamu zo dňa 13.07.2016, asistentka neb. sudkyne JUDr. Ruženy Vaškovej,
dňa 11.06.2015 bola prítomná na pojednávaní, kde zápisnicu, ktorá sa nachádza na čl. 45-46 prepísala
na základe priameho diktovania sudkyne aj zvukovej nahrávky priamo v registri v ESS, nakoľko bol v
predmetnej veci vyhlásený rozsudok. Uvedené zaznačila v elektronickom registri a kalendári a spis spolu

sozápisnicouopojednávaní,hneďposkončenípojednávaniaodovzdalasudkyninanapísanierozsudku.
Až po viacnásobných urgenciách u sudkyne, že stále nemá napísaný rozsudok v predmetnej veci, jej
bola sudkyňou nadiktovaná iná zápisnica so záverom, že sa pojednávanie odročuje a táto je v spise na
čl. 42-46. Vrámci rekonštrukcie spisu, resp. obsahu zápisnice zo dňa 11.06.2015, bolo preverené aj v
registri ESS s tým, že v tomto registri sa nachádza zvukový záznam zápisnice o pojednávaní zo dňa
11.06.2015, ktorá sa nachádza na čl. 53-54 a z ktorého je zrejmé, že na pojednávaní dňa 11.06.2015 bol

vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamieta. Súd ďalej návrh
zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca síce požiadal o odročenie pojednávania z toho dôvodu,
že podal návrh na prerušenie konania a žalovaný sa písomne ospravedlnil a nežiadal o odročenie

pojednávania, súd pojednávanie dňa 11.06.2015 vykonal a sudkyňou JUDr. Ruženou Vaškovou bol
vyhlásený rozsudok, ktorý je uvedený vo výroku. Do zápisnice o pojednávaní zo dňa 11.06.2015
bolo uvedené aj odôvodnenie rozsudku z ktorého je zrejmé, že pri zhodnotení výsledkov vykonaného
dokazovania, súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej
v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody, sa za nesprávny úradný postup

považuje porušenie povinnosti orgánov verejnej moci, pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Na základe týchto skutočností, súd zrušil termín pojednávania, ktorý bol vytýčený na deň 10.08.2016
a odôvodnenie rozsudku, ktorý vyhlásila neb. sudkyňa JUDr. Ružena Vašková na pojednávaní dňa

11.06.2015 a jeho písomné vyhotovenie vyhotovil v zastúpení v senáte 3C - predseda senátu JUDr.
Milan Vaľuš. Okrem skutočností, ktoré sú uvedené, ako odôvodnenie rozsudku v zápisnici o pojednávaní
zo dňa 11.06.2015 na čl. 54, je potrebné dodať, že súd dňa 11.06.2015 skutočne konal v neprítomnosti
oboch účastníkov konania, ako aj ich zástupcov.

V danom prípade súd mal za to, že k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu postačilo oboznámiť sa s
právnymnázoromobochzúčastnenýchstránasospismi,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnému
postupu.

Okrem toho, čo uviedla pôvodná zákonná sudkyňa JUDr. Ružena Vašková do krátkeho odôvodnenia

rozsudku v zápisnice zo dňa 11.06.2015 / na čl. 53-54/ je potrebné dodať, vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že v prejednávanej veci ako aj v spojených veciach si žalobca uplatňuje nárok na náhradu
majetkovýchškôdanemajetkovejujmyatozdôvodunesprávnehoúradnéhopostupuexekučnéhosúdu,
ktorý nerozhodol o žiadostiach oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote vrátane
skutočností, že exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh

na vykonanie exekúcie a exekučný titul, v danom prípade rozsudky rozhodcovského súdu spôsobom
odporujúcim zákonu.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred 01.
06. 2011 a po tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách azmierov nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými
súdmi alebo vydané jedným rozhodcom súd uvádza, že v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
uvedenú lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za mimoriadne

krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom
zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ustanovení § 53

ods. 5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1 až 3 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 09. 12. 2010 pod
sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre

vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie
adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vydanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

v uznesení zo dňa 29. 03. 2011 pod sp. zn. 5Cdo291/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený
a povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných
exekučných titulov zákon oprávňuje súdy, aby v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku
vedenom či už podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku toto konanie zastavili

na návrh, ale aj bez návrhu, ak rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom
sporu bola vec, ktorá nemôže byť podľa § 1 predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom
sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom alebo
je v rozpore s dobrými mravmi alebo nim bolo prisúdené plnenie nemožné, pričom nie je podstatné, že
nebola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Je potrebné uviesť, že exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia základných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
čioprávnenýmoznačenýexekučnýtitulbolalebonebolvydanýktomukompetentnýmorgánom.Význam
tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o

rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky a takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad
materiálnej vykonateľnosti a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

Žalobca si ako majetkovú škodu uplatnil istinu s príslušenstvom vo výške, ako to uviedol v petite svojich
jednotlivých žalôb s tým, že táto viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného

súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie
istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. V danom prípade žalobca sa domáha náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy mimo iného aj z toho dôvodu, že exekučným súdom nebolo
rozhodnuté o zmene exekútora v zákonom stanovenej lehote. Zrejme však opomenul, že napríklad

v konaní pôvodne vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod spisovou značkou 3Er/167/2003,
ako aj v ďalších neuviedol dôvody na zmenu exekútora, v dôsledku čoho bol exekučný súd nútený
vyzývať ho na uvedenie týchto dôvodov, a taktiež bol nútený zabezpečiť aj ďalšie poklady potrebné
k rozhodnutiu v súvislosti s vedenou exekúciou. Okrem toho exekučný súd v podstate vo všetkých
veciach, kde žalobca namietal nedodržanie lehoty potrebnej na zmenu exekútora, buď zamietol návrh

na zmenu exekútora alebo vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Aj po podaní
odvolaniaoprávnenýmkrajskýmsúdomboliuzneseniaexekučnéhosúdubuďpotvrdenéaleboodvolanie
oprávnenéhoodmietnuté.Zvyššieuvedenéhotedajednoznačnevyplýva,žežalobcaneuniesoldôkazné
bremeno pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu.V danom prípade nebolo žalobcom preukázané, aby zo strany súdu došlo jednak k nesprávnemu
úradnémupostupuajednakkvznikukonkrétnejvyčísliteľnejapreukázateľnejmajetkovejškode.Žalobca

však nielen vo vzťahu k majetkovej škode ale ani vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy
nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči
povinnej osobe v dôsledku postupu exekučného súdu. Žalobca náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil
len s poukazom, že postup súdu má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
žalobcu, no nijako konkrétne netvrdil a ani dôkazmi nepreukázal, že k takémuto následku aj skutočne

došlo.

Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle
zákona číslo 514/2003 Z. z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich
nie je táto zodpovednosť daná, dospel súd k záveru, že v dôsledku nepreukázania jednak nesprávneho
úradného postupu a jednak vzniku škody namietaným nesprávnym úradným postupom nie je možné

žalobe žalobcu vyhovieť a preto žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol.

Žalobca do ukončenia pojednávania vo veci samej súdu nepreukázal ani vznik škody, ktorej náhradu
si v konaní uplatnil v sumách predstavujúcich náhradu istiny s príslušenstvom nezaplatenej zo strany
dlžníkov na základe uzatvorených úverových zmlúv proti povinným.

Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik
nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených
kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu doba, ktorá v predmetných veciach
uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s

návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom až do doručenia uznesenia exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti exekútora nemohla negatívne zasiahnuť žalobcu ani vyvolať riziko ohrozujúce
konečné vymoženie pohľadávky, keďže exekučným titulom v danej exekučnej veci bol rozsudok
rozhodcovského súdu v spotrebiteľských veciach, pričom v iných exekučných konaniach žalobcu ako
oprávneného bola už skôr spochybnená právomoc rozhodcovského súdu určeného žalobcom na

vydanie rozhodcovských rozsudkov z úverových zmlúv nim poskytovaným vo vzťahu k spotrebiteľom.

Podľa názoru súdu prípadná nevymožiteľnosť pohľadávky nebola dôsledkom nesprávneho úradného
postupu alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, ale nečinnosťou žalobcu ktorý v pozícií
veriteľa, na strane ktorého neexistovala zákonná prekážka na ich uplatnenie v občianskom súdnom

konaní aj s poukazom na vyššie uvedené závery rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky,
v zmysle ktorých rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky nevytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci si tieto v súdnom konaní
neuplatnil.

V predmetných exekučných veciach bolo nesporne preukázané, že s poukazom na dátumy uznesení
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia mal žalobca v postavení veriteľa
vytvorený dostatočný časový priestor na včasné uplatnenie si predmetných pohľadávok voči povinným
v občianskom súdnom konaní s vylúčením rizika nepriznania nároku uplatneného v súlade s princípmi
spotrebiteľského práva pre vznesenú námietku premlčania, prípadne inú hmotnoprávnu námietku

majúcu za následok nemožnosť priznania dôvodne uplatneného nároku súdnym rozhodnutím.

V zmysle § 142 ods. 1 OSP účastníkovi ,ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Žalobca bol v konaní neúspešný a žalovanej, ktorá si trovy konania nevyčíslila, trovy nevznikli.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, že pôvodne zákonná sudkyňa JUDr. Ružena Vašková, ktorá
zomrela, na pojednávaní dňa 11.06.2015 vyhlásila rozsudok, ktorý písomne nevyhotovila a nedoručila
účastníkom a toto bolo zistené, počas rekonštrukcie obsahu zápisníc o pojednávaní, súdu neostávalo
nič iné, len písomne vyhotoviť rozsudok, ktorý bol vyhlásený na pojednávaní dňa 11.06.2015.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.