Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 10, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4To/32/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114011208
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bobor

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6114011208.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bobora a sudcov

JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD. a Mgr. Rudolfa Ďurtu na verejnom zasadnutí dňa 10. júna 2015 prejednal
odvolanie prokurátora a obžalovaného Y. T. proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 12. 2.
2015, sp. zn. 2Tk 3/2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. f) Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 12.
2. 2015, sp. zn. 2Tk 3/2014 vo výroku o náhrade škody.
Rozhodujúc podľa § 322 ods. 3 Tr. por. je obžalovaný Y. T. podľa § 287 ods. 1 Tr. por. povinný nahradiť
poškodeným z titulu nemajetkovej ujmy:

1) J. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXXX/XX, S. 30 000,- eur,
2) J. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXXX/X, S. 30 000,- eur,
3) M. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XX. H. XXX/XX, F., okres S. 30 000,- eur
Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. sa poškodení J. Z., J. Q. a M. F. so zvyškom ich nároku na náhradu škody
o d k a z u j ú na občianske súdne konanie.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je obžalovaný povinný nahradiť škodu Všeobecnej zdravotnej
poisťovni, a.s., Mamateyova č. 17, 850 05 Bratislava, IČO: 35 937 874 vo výške 2,37 eur.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku sa poškodení M. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. II.XXX/
XX, S. a Mesto Lučenec, ulica Novohradská 1, Lučenec so svojimi nárokmi na náhradu škody o d k a
z u j ú na občianske súdne konanie.
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Y. T. sa z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obž. Y. T. uznaný za vinného jednak z obzvlášť závažného zločinu vraždy
podľa § 145 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. a z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že

1/ dňa 15.06.2014 v čase medzi 11.00 až 14.30 h v izbe rodinného domu č. X na Q. ulici v S., v časti J.
T., po predchádzajúcej hádke s P. F., jednobritým ostrým bodnorezným nástrojom s dĺžkou čepele cca
117 mm s dĺžkou zaobleného ostria na spodnej strane čepele cca 10 cm s maximálnou šírkou čepele
v stredovej oblasti cca 21 mm, úmyselne usmrtil P. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Ul. H. XXXX/
X S. a X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., R. D. a to takým spôsobom, že P. F. spôsobil 15 bodných,
bodnorezných a rezných rán na pravej prednej strane krku, pravej hornej oblasti hrudníka, hornej oblasti
chrbta, na hrote nosa, dolnej pere a palci pravej ruky a X. U. spôsobil bodné poranenie prednej časti

hrudníka v oblasti ľavého prsníka s tamponádou srdca, ako aj bodnorezné poranenia v oblasti záhlavia,
brady, zápästia a prstov ľavej ruky, ktorým poraneniam obidvaja poškodení na mieste podľahli, P. F. na
následky vykrvácania mimo cievneho riečiska, prevažne von z tela, za spoluúčasti vniknutia vzduchu
do žilového systému a vdýchnutia krvi z bodných poranení hrtana do dolných dýchacích ciest a X. U.následkomtamponádysrdcapribodnomporaneníhrudníkaprisúčasnombodnoreznomporaneníbrady,
krku a ľavej ruky,

2/ dňa 15.06.2014 potom, čo v čase medzi 11.00 h až 14.30 h v izbe rodinného domu na Q. ulici č. X
v S. - časť J. T. jednobritým ostrým bodnorezným nástrojom úmyselne usmrtil P. F., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom UL. H. XXXX/X S. a X. U., nar. XX.XX.XXXX bytom S., R. D., z izby tohto rodinného
domu odcudzil mobilný telefón zn. Nokia 6030, typ RM 74 so SIM kartou mobilného operátora O2,
IMEI 359741/00/486441/5 s číselným označením XXXXXXXXXXXXXXXXXX v hodnote 5,- €, LCD

televízor zn. Orava, model LT 827 B62B, čiernej farby, výrobné číslo 6844040200171, spolu s diaľkovým
ovládačom striebornej farby v hodnote 166,50 € a DVD prehrávač zn. Sony, striebornej farby, typ DVP-
NS29, výrobné číslo 4654289, s napájacím káblom a diaľkovým ovládačom Sony, typ DVD RMT-D175P
v hodnote 7,50 € a následne z dvora rodinného domu odcudzil tam zaparkované neuzamknuté osobné
motorové vozidlo zn. Škoda Felícia Combi VIN: TMBEGF653V0525892, ev. č. LC-XXX-AH, bielej farby,
rok výroby 1997, v hodnote 435 €, všetky veci patriace P. F. v celkovej hodnote 614 €,

Za to mu okresný súd uložil podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm.
g), písm. h), písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného
zákona úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov a 6 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona, § 78 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému uložil ochranný
dohľad vo výmere 2 rokov.

Podľa § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona súd obžalovanému zhabal 1 ks nôž s drevenou rukoväťou
hnedej farby so zalomeným hrotom celkovej dĺžky cca 22,3 cm, z toho dĺžka čepele cca 11,7 cm.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného nahradiť škodu Všeobecnej zdravotnej

poisťovni, a.s., Mamateyova č. 17, 850 05 Bratislava, IČO: 35 937 874 vo výške 2,37 Euro.

Podľa§288ods.1TrestnéhoporiadkusúdpoškodenýchM.Y.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomN.II.XXX/
XX, S., J. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXXX/XX, S., J. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J.
XXXX/X, S., M. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XX. H. XXX/XX, F., okres S. a Mesto Lučenec, ulica

Novohradská 1, Lučenec s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Svoje rozhodnutie zdôvodnil okresný súd tým, že pokiaľ ide o uložený trest prihliadol v zmysle § 34 Tr.
zák.namožnostinápravyobžalovaného,ktorésúdanétak,akotouviedliznalci,žeobžalovanémuchýba
sebareflexia a tým aj možnosť poučiť sa zo samotného trestu a prevýchovu u obžalovaného vnímajú

ako problematickú.

Vzhľadom na prevahu priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi súd podľa § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona
zvýšil dolnú hranicu zákonom určenej trestnej sadzby o tretinu, čo znamenalo, že obžalovanému bolo
namieste ukladať trest odňatia slobody na 21 rokov a 8 mesiacov až 25 rokov, vychádzajúc zo zásad

pre ukladanie trestov za viac trestných činov v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zákona, teda podľa prísnejšieho
ustanovenia z daných dvoch trestných činov, z ktorých jeden je zločinom. Nakoľko obžalovanému
hrozilo uloženie trestu odňatia slobody na 25 rokov, aj keď by bolo namieste aplikovať tzv. asperačnú
zásadu, túto maximálnu výmeru trestu súd nemohol prekročiť, iba ak by dospel k záveru, že sú splnené
podmienky na uloženie trestu odňatia slobody na doživotie.

Za primeraný trest okresný súd považoval za trest odňatia slobody v strede upravenej trestnej sadzby
vo výmere 23 rokov a 6 mesiacov.

Obžalovaný spáchal obzvlášť závažný zločin, okresný súd ho pre výkon trestu zaradil do ústavu na

výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.Bolo povinnosťou okresného súdu vzhľadom na odsúdenie za obzvlášť závažný zločin uložiť
obžalovanému ochranný dohľad, ktorý mohol byť ukladaný až na tri roky. Za primeraný považoval
okresný súd ochranný dohľad vo výmere 2 roky.

Pokiaľ ide o predložený nôž, ktorým boli usmrtení P. F. a X. U. okresný súd dospel k záveru, že z hľadiska
verejného záujmu sa vyžaduje, aby tento nôž, ako predmet, ktorým bol spáchaný obzvlášť závažný
zločin nebol vrátený a rozhodol sa ho zhabať.

Poškodení a to dcéry a syn P. F. - M. Y., J. Z., J. Q., M. F. si včas uplatnili nároky na náhradu škody
z titulu nemajetkovej ujmy zhodne po 50 000,- eur. Podľa názoru prvostupňového súdu tento nemal
dostatok podkladov na rozhodnutie o týchto nárokoch.

Poukazoval na ust. § 11, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2, 3 OZ, § 15 OZ, § 16 OZ.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom

mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Strata blízkeho človeka predstavuje veľmi intenzívny zásah do súkromia a z tohto hľadiska, prihliadajúc
ajnaokolnosti,zaktorýchobžalovanývzalživotP.F.(najmäspôsobvykonaniačinu)jemožnépovažovať
za tak vážny zásah do súkromia jeho blízkych, že nemateriálne zadosťučinenie, ktoré predstavuje tento

odsudzujúci rozsudok nie je dostatočné.

Prvostupňový súd poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 15/2003, z ktorého vyplýva, že pokiaľ
ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba
vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej

osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním.

Ďalej poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. III. US 267/2008 konštatuje,
že ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady
nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže byť

bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v rámci
ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich
danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých
sa priznanie zakladá. To však neznamená, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí
mať pre určitý okruh zásahov do práv spojených s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký

alebo že vzniknutý zásah musí byť automaticky spojený s verdiktom súdu o nepriznaní takejto náhrady.
Podstatná je jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe
toho potom všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za
porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia predstaví dôvody, ktoré ho k vyslovenému záveru
viedli (obdobne III. ÚS 238/08).

Prvoradým cieľom trestného konania, podľa názoru prvostupňového súdu, je rozhodovanie o vine a
treste a pre nedostatok dôkazov, na základe ktorých by súd vedel zaujať stanovisko k určeniu výšky
peňažného zadosťučinenia vzhľadom na jedinečnosť prípadu a s tým spojenú konkrétnu intenzitu
zásahu a jeho následkov u poškodených J. Z., J. Q. a M. F. u každého zvlášť, súd potom rozhodol

odkázať týchto poškodených s ich nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie, na
ktoré rozhodnutie bol súd plne oprávnený aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
398/2011-14 z 22. 9. 2011. Z týchto dôvodov boli poškodení J. Z., J. Q. a M. F. odkázaní podľa § 287
ods. 1 Tr. por. na občianskosúdne konanie.

Proti rozsudku podal odvolanie krajský prokurátor, pričom svoje odvolanie obmedzil len čo do výroku o
náhrade škody, ktorým boli poškodení J. Z., J. Q. a M. F. odkázaní na občianskosúdne konanie z dôvodu,
že im nebola priznaná nemajetková ujma. Poukazoval na to, že poškodení J. Z., J. Q. a M. F. si uplatnili
nárok na náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy každý zvlášť zhodne po 50 000,- eur. Podmienkoupriznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Už v záverečnej reči

prokurátor navrhol priznať poškodeným nemajetkovú ujmu, pričom výšku priznanej ujmy ponechal na
úvahu súdu. Podčiarkoval, že z hľadiska efektivity justičného systému by mal byť skutok posúdený iba
v jednom konaní, jednou sústavou súdnych orgánov, pričom je potrebné prihliadať nielen na oprávnené
záujmy, resp. práva obžalovaného ale rovnaké kritériá je potrebné uplatniť aj vo vzťahu k poškodenému.
Je potrebné uviesť, že domáhať sa nároku na náhradu škody v dvoch odlišných súdnych konaniach je

procesne zdĺhavé a nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že poškodení by boli vystavení opätovnej
konfrontácii s obžalovaným. Domáhal sa potom, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku
o náhrade škody a sám rozhodol tak, že by poškodeným priznal nemajetkovú ujmu vo výške, ako sám
ustáli.

Proti rozsudku podal odvolanie taktiež obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, domáhajúc sa, aby

krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol vo veci sám podľa
§ 322 ods. 3 Tr. por. tak, že uloží obžalovanému trest na dolnej hranici trestnej sadzby za obzvlášť
závažný zločin podľa § 145 ods. 2 Tr. zák., alternatívne, aby vec súdu prvého stupňa zrušil a vrátil
mu na nové prejednanie a rozhodnutie. Poukazoval na to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil
pomerpoľahčujúcichapriťažujúcichokolností,keďobžalovanémunepriznalpoľahčujúcuokolnosťpodľa

§ 36 písm. m) Tr. zák., teda, že obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušných
orgánov, čo vyplýva od prvého výsluchu, keď obžalovaný spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom
konaní, bol nápomocný, priznal sa k spáchaniu skutku. Okresný súd nesprávne, podľa neho, zistil
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák., že teda obžalovaný spáchal viac trestných činov, keď
bola porušená zásada „ne bis in idem“, teda jedna a tá istá okolnosť mu bola zohľadnená dvakrát. Taktiež

nesprávne posúdil u obžalovaného možnosť nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák., keď psychologička
R.. J. Q. neúplne a nedostatočne popísala kritériá úvah, ktoré ju viedli k prijatým odborným záverom.
Nezhodnotila tú okolnosť, že pri zadržaní sa obžalovaný pokúsil o samovraždu.

Obžalovaný zaslal odvolaciemu súdu vyjadrenie k odvolaniu prokurátora, kde uviedol, že navrhol

odvolanie prokurátora krajskej prokuratúry ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.

Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že okresný súd správne rozhodol o treste, ako aj o výrokoch, ktoré na trest

naväzujú, pochybil jedine pri rozhodovaní vo výroku o náhrade škody.

Podľa § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd stručne a jasne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané
a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, najmä pokiaľ si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd vyrovnal

s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke trestu.

Ako zistil krajský súd, krajský prokurátor podal na Y. T. obžalobu dňa 12. 12. 2014 pre obzvlášť závažný
zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1

Tr. zák. Po otvorení hlavného pojednávaní si poškodená M. Y. uplatnila s vynaloženými nákladmi na
pohreb a náhrobný kameň poškodeného, teda otca P. F. 1 200,- eur, poškodení J. Z., J. Q. a M. F. z
titulu nemajetkovej ujmy každý po 50 000,- eur.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil podľa § 257 ods. 5 Tr. por., že sa cíti byť vinným zo

spáchaných trestných činov a tak okresný súd podľa § 257 ods. 6 Tr. por. vyhlásenie obžalovaného Y. T.
prijal a súčasne vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom sa obžalovaný priznal k spáchaniu skutku,
nevykoná a vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody a prípadnom ochrannom
opatrení.

Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý znalec z odboru zdravotníctvo a farmácie - psychiatria J.. Y. D.,
ktorý podal psychiatrický posudok spolu so psychiatrom J.. H. S.. Potvrdil, že u obžalovaného v čase
spáchania trestnej činnosti nešlo a nejde o duševnú chorobu v zmysle choromyseľnosti, jednalo sa u
neho o poruchu osobnosti, o afektové konanie, pričom nemožno vylúčiť tempore criminis ovplyvneniestimulačnou drogou pervitínom. Obžalovaný chápal a chápe zmysel trestného konania a vedel v čase
spáchania trestnej činnosti rozpoznať protiprávnosť svojho konania v plnom rozsahu. Uloženie trestu u
neho bude plniť skôr represívny účel, než výchovný, vzhľadom na simplexnú osobnosť, nižšie IQ a tiež

pre absolútnu nekritičnosť voči sebe.

Psychologička R.. J. Q. uviedla, že druh a spôsob spáchanej trestnej činnosti korešponduje s irritabilnou,
impulzívnou, dissociálnou osobnosťou, u ktorej absentuje morálna a mravná „cenzúra“. Znalci pri
vyšetrení zistili mnohé rozpory a klamstvá, preto reprodukcia vnímaných a prežívaných udalostí je v

podaní obžalovaného značne nespoľahlivá. Nadmerné uplatňovanie fantazijných prvkov pri interpretácii
znalci nezistili, probant zaujíma skôr vyhýbavo alibistický postoj s účelovou reinterpretáciou predmetnej
veci. Uloženie trestu odňatia slobody bude plniť skôr represívny účel, než výchovný (vzhľadom na
simplexnú osobnosť, nižšie IQ, vek probanta a tiež pre absolútnu nekritičnosť voči sebe). Otázku
resocializačnej prognózy znalci posudzovali podľa Prognostických kritérií recidivity páchateľov násilných
trestných činov NS SR, pričom obžalovaný skóroval plne alebo čiastočne v 21 oblastiach (z 30

posudzovaných faktorov), čo tvorí 70 % naplnených kritérií možnej recidívy. Pri prekročení 60 %
možno hovoriť o veľmi zlej prognóze nápravy. Pohnútky konania obžalovaného boli zištné - potreboval
získať auto, ako to sľúbil kamarátom, tiež bezprostredná krádež televízora a DVD prehrávača po čine
potvrdzuje zištnosť konania obžalovaného a zároveň vylučuje stratu racionality v jeho konaní (vezme
kľúče od Felície a s autom bez zaváhania vycúva z dvora poškodeného...). Obžalovaný je, podľa jej

názoru, emočne plochý najmä u vyšších citov, keď tento záver je možné usudzovať najmä z výpovedí
svedkov, ktorí charakterizovali jeho správanie bezprostredne po čine, že si v podstate na ňom nejakú
rozrušenosť nevšimli.

Pokus o samovraždu obžalovaným znalkyňa nezohľadňovala v prospech obžalovaného, pretože toto

jeho konanie vyplynulo z jeho labilnej impulzívnej povahy. Skôr ho hodnotí ako skratové konanie a
reakciu na to, že zistil, že už nemá únik, pretože sa ho dopustil v čase, keď už bol zadržaný.

Pokiaľ ide o uložený trest, okresný súd sa dôsledne riadil zákonnými ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Okresný súd správne obžalovanému priznal jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák.,

pretože obžalovaný sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Správne mu
priznal aj tri priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. g), h), m) Tr. zák. teda, že obžalovaný spáchal
trestný čin na mieste požívajúcom podľa všeobecne záväzného právneho predpisu osobitnú ochranu,
najmä v dome alebo byte iného, spáchal viac trestných činov a bol už za trestný čin odsúdený. Všetky
tieto kritériá, ktoré sú taxatívne vypočítané obžalovaný svojim konaním naplnil. Správne postupoval

prvostupňový súd, keď v zmysle § 38 ods. 2, 4 Tr. zák. zvýšil dolnú hranicu zákonom určenej trestnej
sadzby o tretinu, čo znamenalo, že obžalovanému bolo namieste ukladať trest odňatia slobody na 21
rokov a 8 mesiacov až 25 rokov, vychádzajúc zo zásad pre ukladanie trestov za viac trestných činov v
zmysle § 41 ods. 2 Tr. zákona, teda podľa prísnejšieho ustanovenia z daných dvoch trestných činov, z
ktorých jeden je zločinom. Nakoľko obžalovanému hrozilo uloženie trestu odňatia slobody na 25 rokov,

aj keď by bolo namieste aplikovať tzv. asperačnú zásadu, túto maximálnu výmeru trestu súd nemohol
prekročiť, iba ak by dospel k záveru, že sú splnené podmienky na uloženie trestu odňatia slobody na
doživotie.

Uložil mu potom úhrnný trest odňatia slobody podľa § 41 Tr. zák. vo výmere 23 rokov a 6 mesiacov.

Keďže obžalovaný spáchal obzvlášť závažný zločin, súd ho pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák.Bolo povinnosťou súdu, vzhľadom na odsúdenie za obzvlášť závažný zločin, uložiť obžalovanému
ochranný dohľad, ktorý mohol byť ukladaný až na tri roky. Za primeraný súd považoval ochranný dohľad
vo výmere 2 roky podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák.

Jediné pochybenie vidí krajský súd v rozhodnutí o náhrade škody, keď podľa § 288 ods. 1 Tr. por.
poškodených J. Z., J. Q. a M. F. s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na občianskosúdne konanie.

Krajský súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského prokurátora v tej časti, že podľa názoru

obžaloby v predmetnom konaní bola jednoznačne naplnená podmienka uznania nemajetkovej ujmy v
peniazochatoztohodôvodu,žemorálnasatisfakciapoškodenýchniejepostačujúcaatoztohodôvodu,
že konaním obžalovaného došlo k mimoriadne vážnemu zásahu do základných ľudských práv, pričom
pre konanie pozostalých bolo správanie obžalovaného traumatizujúce.
Podľa § 287 ods. 1, veta prvá Tr. por. ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil
inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak

bol nárok riadne a včas uplatnený.
Podľa § 46 ods. 1, veta prvá Tr. por. poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na
zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom
chránené práva alebo slobody.
Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody,

ktorámubolaspôsobenátrestnýmčinom,jetiežoprávnenýnavrhnúť,abysúdvodsudzujúcomrozsudku
uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do
skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a
v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Vzhľadom na definíciu pojmu škoda (§ 46 ods. 1 Tr. por.) povinnosť rozhodnúť o jej náhrade v

odsudzujúcom rozsudku, ak bol jej nárok riadne uplatnený, sa vzťahuje na škodu majetkovú, morálnu
aj inú, aj na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem
„morálna škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému úmyselným násilným trestným činom
treba v prípade smrti (napr. aj znásilnenia, sexuálneho násilia, poškodenia dobrého mena pri krivom
obvinení) vykladať v súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v občianskom konaní.

Je zrejmé, že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“
v práve súkromnom. Trestné právo, a to predovšetkým v zmieňovanom ustanovení § 46 ods. 1 Tr.
por., totižto vychádza z pojmu škoda, resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe
postupne prekonanej a prekonávanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv
poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny

zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky
nielen ujma materiálna (majetková či peňažná), ale aj ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či
škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej,
nie - materiálnej, povahy, ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie resp. zásah
do takýchto práv sankcionuje. Trestný poriadok teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú,

pričom obsahovo odkazuje na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného
s tým, že pojem „morálna škoda“ a „iná škoda“, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému
zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy,
ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve
civilnom, t.j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné

práva o slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane a zásah do ktorých je právom sankcionovaný
(spravidla vo forme príkazu takýto zásah odstrániť/napraviť/zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j.
predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto chránených práv, možno takúto (nemajetkovú)
ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, to
s ohľadom na charakter týchto práv nie je možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia

či cti fyzickej osoby, nie je možné peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži
len na prípadné zmiernenie následkov takéhoto konania).
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného života
osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma.
Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej

by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému
životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú
súčasťousúkromia.Ústavachrániajsúkromiefyzickejosobyvjejrodinnýchvzťahochvočiinýmfyzickým
osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. Zásahy do týchto
vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného
súkromia. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca

dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov
dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu
osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva
na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti
fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození

osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Treba tiež uviesť, že právnym prostriedkom
ochrany proti takému zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o
ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch.
S poukazom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že ustanovenia § 11 a nasl. OZ poskytujú právny

základ nároku na náhradu nemajetkovej - imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho
blízkej osoby. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery aj právo na vytváranie a
rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je život rodiny, zahrňujúci
i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne vzťahy sociálne a morálne.
Krajský súd tu poukazuje aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. 10.

2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a
ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV, konkrétne na článok 16 ods. 1, podľa
ktorého členské štáty (aj SR) zabezpečia, aby obete mali v rámci trestného konania právo získať v
primeranej lehote o náhrade škody páchateľom s výnimkou prípadov, v ktorých sa vo vnútroštátnom
práve ustanovuje, že takéto rozhodnutie sa prijíma v iných súdnych konaniach.

Súdna prax civilných súdov pripustila žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré si
uplatňujú postihnuté blízke osoby, ktorých právo na súkromný a rodinný život bolo dotknuté úmrtím
blízkej osoby. Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na súkromie
dotknutej fyzickej osoby, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa poškodení domáhajú v prejednávanej veci, môže súd

podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania
náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bude splnená vtedy, keď sa nemateriálne
zadosťučinenie nezdá postačujúce.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom

mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.
I keď samotné jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje
ochranu § 11 OZ (ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť, súkromie a pod.) sú hodnoty, ktoré
v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, to ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné
vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Priznanie

zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Výšku
náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky
zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie 13 ods. 1 OZ stanovuje len, že zadosťučineniemá byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa
pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami (§ 13 ods. 3 OZ - závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) a z týchto musí pri svojom rozhodovaní

o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné ako vyššie uvedené kritériá nemôže súd
pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 18. februára 2010, sp. zn. 3Cdo/137/2008, kde bolo uvedené, že v prípade
zásahu do práva na súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere
jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach.

Krajský súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného, ktorý naplnil skutkovú podstatu obzvlášť
závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. a prečinu krádeže podľa § 212
ods. 1 Tr. zák. došlo k neoprávnenému zásahu do práva poškodených J. Z., J. Q. a M. F. na ochranu
osobnosti, konkrétne k zásahu do práva na súkromie ako jedného z čiastkových osobných práv fyzickej
osoby, ktorému poskytuje ochranu § 11 OZ. Treba poukázať na to, že rodinný život zahrňuje okrem
iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi (deťmi, rodičmi, prarodičmi) bez ohľadu na to,

či spolu trvale žijú alebo nie a protiprávne narušenie tých rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený
zásah do práva na súkromný a rodinný život. V danom prípade tento zásah predstavovaný smrťou otca
poškodených je mimoriadne významný, hlboký, nenapraviteľný. Výsluchom poškodených M. Y., J. Z., J.
Q. a M. F. bolo preukázané, že nebohý spolu s poškodenými tvorili fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými
sociálnymiacitovýmiväzbami.Poškodenípomáhalinebohémuotcovi,malisnímdobrývzťah,chodievali

všetci na rodinné stretnutia. Tragická smrť nebohého, ktorú zavinil obžalovaný, zásadným spôsobom
zasiahla do života poškodených, popretŕhala silné citové väzby v dôsledku čoho poškodení stratili
možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život, utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v pocite úzkosti,
smútku, zúfalstva zo straty svojich rodičov. Podľa názoru odvolacieho súdu žiadna forma morálneho
zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1 OZ by nepostačovala tomu, aby bola primerane vyvážená a

zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane obidvoch poškodených, ktorých právo na ochranu
osobnosti bolo porušené takto zistenými zásahom s neodstrániteľnými následkami.

Krajský súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku
protiprávneho konania obžalovaného ako aj na dôsledky, ktoré smrť otca vyvolali. Účelom finančného

zadosťučinenia nie je len kompenzovať stratu otca, ale aj kompenzovať určité emocionálne útrapy
poškodených, ktoré boli smrťou vyvolané. Preto krajský súd považuje sumu 30 000,- eur nahradiť
poškodeným J. Z., J. Q. a M. F. z titulu nemajetkovej ujmy za primeranú u každého zvlášť.

Odvolací súd neurčil lehotu na plnenie podľa § 161 O.s.p. vzhľadom na druh a výmeru trestu, ktorý bol

obžalovanému uložený, ako aj s poukazom na § 408 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože obžalovanému bol
ihneď nariadený výkon trestu odňatia slobody. V tomto prípade otázka na plnenie sa bude odvíjať od
okamihu výzvy oprávnených, teda poškodených zaslanej obžalovanému.

Z týchto dôvodov rozhodol krajský súd o náhrade škody tak, že zrušil rozsudok Okresného súdu Banská

Bystricavovýrokuonáhradeškody,zaviazalobžalovanéhonahradiťužspomenutýmpoškodenýmpo30
000,- eur každému zvlášť. Keďže poškodení si už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní
uplatnili náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy po 50 000,- eur so zvyškom ich nároku na náhradu
škody ich odkázal podľa § 288 ods. 2 Tr. por. na občianskosúdne konanie.

Pokiaľ ide o výroky o náhrade škody vo vzťahu k Všeobecnej zdravotnej poisťovni, Bratislava,
poškodenej M. Y. a Mesto Lučenec, osvojil si výroky z rozsudku okresného súdu z 12. 2. 2015, sp. zn.
2Tk 3/2014.

Odvolanie krajského prokurátora bolo plne dôvodné, preto odvolací súd rozhodol tak, ako bolo uvedené

vo výrokovej časti tohto rozsudku, čo sa týka odvolania obžalovaného, toto krajský súd podľa § 319 Tr.
por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.