Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 24, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/5/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226289
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226289.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 14. októbra 2014, č.k. 11C/381/2012-87, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa po zrušení pôvodného rozsudku č.k.
11C/381/2012-21 zo dňa 02.07.2013 a vrátení veci na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 5Co/236/2013-43 zo dňa 02.07.2014, zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal,
aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 110,64 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy, zároveň ním zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, odporcovi
nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Súd

prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že dňa 20.09.2010 bol Okresnému
súdu Trenčín doručený návrh oprávneného (navrhovateľa) na zmenu exekútora na súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 03.12.2010 č.k. 26Er/890/2005-12,
právoplatným dňa 29.12.2010, exekučný súd vyhovel podanému návrhu oprávneného a poveril
vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Odo dňa doručenia návrhu na
zmenu súdneho exekútora až do vydania predmetného uznesenia exekučného súdu vrátane a po

odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty uplynula doba 44 dní. Súd prvého stupňa po právnej stránke
svoje rozhodnutie odôvodnil poukázaním na ust. § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 44 ods. 6
Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods.
1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej
len zákon č. 514/2003 Z. z.), ako aj ust. § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. Z uznesenia Ústavného
súdu SR zo dňa 12.09.2013 č. k. II. ÚS 436/2013-11 zistil, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa

Ústavný súd SR rozhodol tak, že túto pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie odmietol. Preto
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania dôvodiac, že ním uvádzaný dôvod už v súčasnosti
neexistuje, nakoľko jeho ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá. Súd prvého stupňa, viazaný
dispozičnou zásadou, žalobnými tvrdeniami a inými tvrdeniami o právne významných skutočnostiach,
z ktorých navrhovateľ vyvodzoval uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k
záveru, že nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie na navrhovateľom tvrdenom

skutkovom základe. Označil za nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 26Er/890/2005 nebol
povinný rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu,teda od 20.09.2010, nakoľko ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku (v spojení s § 238 ods. 1, ods. 2
Exekučného poriadku) v znení účinnom do 31.08.2005 žiadnu lehotu na vydanie takého rozhodnutia
neupravovalo. Považoval teda za nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že došlo k omeškaniu viac ako 78

dní. V posudzovanom prípade nutne zohľadnil aj to, že navrhovateľ v období september a november
2010 inicioval značne vysoký počet podaných návrhov na zmenu exekútora v exekučných konaniach
vedených na Okresnom súde Trenčín, a v danej súvislosti poukázal aj na závery uvedené v rozhodnutí
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012. V prípade, ak by aj právna úprava upravovala lehotu na
rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, tak dôvodil, že nie každý prieťah v konaní

možnovyhodnotiťakozbytočný.ÚstavnýsúdSRtotižvyslovilnázor,žeporušenieprávanaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS 471/2012). Rovnako považoval za nutné
zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich
nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože
aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom k vyššie

uvedenémudospelkzáveru,žepostupomexekučnéhosúdunedošloknesprávnemuúradnémupostupu
spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol
naplnený, zastával názor, že navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného
dôvodu. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez
právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
avzniknutouškodou.Lennaokrajpoznamenal,ženavrhovateľtiežnepreukázalvznikškody(majetkovej
ujmy), keď vyúčtované režijné náklady nemôžu byť podľa jeho názoru považované za faktickú škodu,
pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa, ktorá je podnikateľským
subjektom, a preto náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jeho obchodnej

činnosti nemožno považovať za škodu. Z povahy a účelu ust.§ 44 ods. 6 Exekučného poriadku
účinného do 31.08.2005 mal za nepochybné, že aj keď nebola dodržaná zákonom stanovená lehota
na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora, nemohla žalobkyni vzniknúť žiadna škoda, pretože všetky
potrebné úkony v rámci exekučného konania mal vykonávať pôvodne poverený exekútor. Konštatoval,
že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy, keď v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil
žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla,
vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, neozrejmil závažnosť ujmy, závažnosť
následkov. Taktiež nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ chcel zvrátiť ten stav, v ktorom
pociťoval neistotu, frustráciu a pod. a zastával názor, že tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu

príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. S prihliadnutím na to uviedol,
že navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov
exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Vzhľadom k vyššie uvedenému považoval
návrh v celom rozsahu za nedôvodný akcentujúc, že nepriaznivé procesné dôsledky stíhajú v sporovom
konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané.

Pokiaľ ide návrh navrhovateľa na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku na preukázanie
výšky škody, ktorý dňa 11.06.2014 predložil prostredníctvom súdnej správy (Spr 703/2014), tento
dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre meritórne
rozhodnutie a tiež s poukazom na to, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať

všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so
zásadouspravodlivéhorozhodnutiaovecisúduumožňujevykonaťlendôkazy,ktorépodľajehouváženia
k takémuto rozhodnutiu vedú. Tvrdenia navrhovateľa o škode označil za všeobecné po skutkovej
stránke, vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie, pričom všeobecné
tvrdenia nemožno znalecky ani inak preskúmať. K žiadosti navrhovateľa o vydanie medzitýmneho

rozsudku považoval za potrebné poznamenať, že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný
úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť,
čo je v danom konkrétnom prípade právo a ako sa subjekty práva majú správať. Nepripustil teda
úvahu o vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného vyčerpania celého
predmetu konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ust. § 152 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ ide o

vznesenú námietku premlčania odporcom, k tomu uviedol, že skúma premlčanie len u existujúceho
nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný, v dôsledku čoho
na námietku premlčania odporcu neprihliadal. Úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania
proti neúspešnému navrhovateľovi dôvodiac, že žiadnu nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovykonania ani nevyplynuli. V odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi rovnako nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému odporcovi, nakoľko žiadnu nevyčíslil a z obsahu spisu mu
žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývali.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),

súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu

postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno

tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie

nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako

strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal

na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd

vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej

súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej

a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania

predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá.
Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočnédokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti

jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je
zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov.
Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ nútený uplatniť svoje nároky včas, a
to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo

k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne
rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy
súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o

podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe
nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem toho zdôraznil, že
ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa
na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie

o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej
sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa

nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny vo všetkých
jeho výrokoch potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu
prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia

výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 2 mesiacov a
upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 78 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním

v celom rozsahu stotožňuje, oprávnený doručil dňa 20.09.2010 Okresnému súdu Trenčín návrh na
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 03.12.2010 č. k.
26Er/890/2005-12, právoplatným dňa 29.12.2010, vyhovel podanému návrhu oprávneného a poveril
vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v preskúmavanej veci odvolací súd predovšetkým v zhode so súdom
prvého stupňa poukazuje na skutočnosť, že v zmysle ust. § 238 ods. 1 Exekučného poriadku platí, že
konania začaté pred 1. septembrom 2005 (teda aj exekučné konanie vedené na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 26Er/890/2005, v prípade ktorého bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúciedoručená exekučnému súdu dňa 13. apríla 2005) sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak, pričom tento do skupiny výnimiek ustanovenie o zmene súdneho
exekútora nezaradil. To znamená, že hoci k návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo dňa 20.09.2010,

v zmysle citovaného intertemporálneho ustanovenia sa na konanie exekučného súdu vzťahovala právna
úprava účinná do 31.08.2005, ktorá v ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku lehotu pre rozhodnutie
súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora nestanovovala. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade
nemožno hovoriť o prekročení lehoty zo strany exekučného súdu, ktorá pri jeho rozhodovaní o návrhu
na zmenu súdneho exekútora s prihliadnutím na začiatok exekučného konania pred 1. septembrom

2005 neexistovala, teda z tohto pohľadu v danej veci nemožno konštatovať ani existenciu nesprávneho
úradného postupu na strane exekučného súdu.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Z dôvodu

nesplnenia prvého zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu tak nie je potrebné
bližšie sa zaoberať uplatnenou škodou, preto sa možno stotožniť s postupom súdu prvého stupňa,
ktorý dokazovanie predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave z dôvodu nadbytočnosti nevykonal.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu SR potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora za stavu, kedy príslušná práva úprava pre tento druh rozhodnutia exekučného súdu
nestanovovala žiadnu lehotu, v lehote 2 mesiace a 12 dní od doručenia návrhu na zmenu súdneho

exekútora, nemožno aj pri zohľadnení zaťaženosti exekučného súdu považovať za prieťahy v súdnom
konaní, ktoré by mali za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, vedúce k vzniku navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudkyne, ktorej bola vec pridelená, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod sp. zn. 19NcC/151/2012-9, kedy nadriadený súd rozhodol, že sudkyňa

Okresného súdu Trenčín JUDr. Viera Kumová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci,
pretože nezistil dôvody na takýto postup. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorýúdajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací
súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými

namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že
krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto
okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. Súd prvého stupňa sa s touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným
spôsobom vysporiadal, pričom v danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené
predpoklady pre uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené
vyplýva z toho, že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane
žiadal zrušiť nariadené pojednávanie, nebolo možné považovať za dôležitý s prihliadnutím na doterajší

priebeh konania, v ktorom už bolo o nezaujatosti konajúceho sudcu príslušným nadriadeným súdom
rozhodnuté. Vychádzajúc z uvedeného a s prihliadnutím na výsledok konania o ústavnej sťažnosti
navrhovateľa odvolací súd zároveň konštatuje, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vecne
správnym a zákonným spôsobom rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa,
po zrušení pôvodného meritórneho rozhodnutia - rozsudku č.k. 11C/381/2012-21 zo dňa 02. júla
2013 a vrátení veci na ďalšie konanie uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/235/2013-41
zo dňa 02. júla 2014, na prejednanie veci nariadil pojednávanie, čím účastníkom konania vytvoril
procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú

pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu, toto bolo na súd
prvého stupňa doručené až dňa 14.10.2014, pričom pojednávanie, na ktorom bolo súčasne i vyhlásené
rozhodnutie,bolovovecivytýčenénatenistýdeň,pretoskutočnosť,ževyjadrenienebolonavrhovateľovi
už pred týmto pojednávaním doručené, treba pripísať krátkosti času a s tým súvisiacej objektívnej
nemožnosti doručiť predmetné vyjadrenie protistrane včas. V tejto súvislosti treba rovnako zdôrazniť,

že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet
vyjadrenia odporcu k návrhu. Odhliadnuc od uvedeného musí byť navrhovateľovi podstata argumentácie
odporcu známa už z veľkého množstva iných súdnych konaní, v ktorých voči odporcovi uplatňuje nároky
vyplývajúce z obdobného skutkového a rovnakého právneho základu a v ktorých mu vyjadrenie odporcu
bolo doručené. Termín pojednávania bol v preskúmavanej veci súdom prvého stupňa vytýčený na

14.10.2014, pričom na tomto pojednávaní súd prvého stupňa okrem iného zamietol návrh navrhovateľa
na prerušenie konania. Zohľadniac uvedené nie je zrejmé, na základe čoho navrhovateľ v odvolaní
namieta, že súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania zo dňa 10.10.2014 nerozhodol
osobitne, keď rozsudok obsahujúci výrok o zamietnutí predmetného návrhu na prerušenie konania bol
navrhovateľovi riadne doručený dňa 30.10.2014 a navrhovateľ proti nemu podal odvolanie. V danej

súvislosti teda nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa
rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať
proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval,
čo navrhovateľ aj urobil, preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. Hoci predvolanie na
pojednávanie bolo navrhovateľovi riadne doručené už dňa 26.08.2014, predmetného pojednávania sa

navrhovateľ nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, ktorý však svoju neúčasť písomne ospravedlnil, preto
nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po poučení podľa ust.
§ 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 26.08.2014, ako to
vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú v značnom rozsahu zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z veľkej časti nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .