Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 29, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/226/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210177
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312210177.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č.
13,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresného

súdu Čadca č. k. 6C/136/2012-55 zo dňa 11. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 6C/136/2012-55 zo dňa 11. 02. 2014 návrh navrhovateľa zamietol
a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 27. 09. 2012 domáhal voči odporcovi

náhrady majetkovej škody vo výške 3.873,72 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 774,74 eur, ktoré
vznikli ako následok nesprávneho úradného postupu exekučného súdu - Okresného súdu Čadca, ktorý
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.
Súd ďalej konštatoval, že na daný právny vzťah aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov,
ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2004, všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 420

ods. 1, § 441) a Exekučný poriadok.
Z obsahu exekučného spisu mal súd preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený z exekučného konania
vo veci 4Er/59/2011 pri poskytovaní úveru povinnému L. H. neskúmal majetkovú a príjmovú situáciu
povinného a bez akýchkoľvek zistení, či na strane povinného je majetková situácia taká, že je spôsobilý
poskytnutý úver splácať, bez ďalších podmienok mu úver poskytol. V exekučnom konaní predložil
zmenku s podpisom povinného, ktorý už vizuálne nasvedčuje, že je to podpis osoby, ktorá zjavne

nevie posúdiť následok svojho úkonu. Z návrhu vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 16Ps/3/2010
vyplýva, že L. H. trpí oneskoreným psychosomatickým vývinom v dôsledku hypotonického syndrómu
s psychomotorickou retardáciou. Pri poskytovaní úveru navrhovateľom táto skutočnosť bola zjavná
a navrhovateľ v rozpore so zákonom a dobrými mravmi poskytol úver takejto osobe. Povinný nebol
zákonným spôsobom oboznámený s podmienkami poskytnutia úveru a nemal vedomosť o informáciách
pre posúdenie prijateľnosti podmienok pre poskytnutie úveru, zmluvných podmienok a ďalších nákladov

spojených s poskytovaným úverom a nebol schopný ich ani chápať.
Ďalej súd uviedol, že základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej
moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za
nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť; vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti

aškodou,ktoráporušenímpovinnostivznikla.Navrhovateľtvrdil,žesúdporušilsvojezákonnépovinnosti
nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíva jednak v nečinnosti, prieťahoch v konaní, pretožepoverenie na vykonanie exekúcie nevydal v zákonnej lehote a jednak v nesprávnej aplikácii zákona keď
napriek žiadosti o vydanie poverenia na základe právoplatného exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku, ktorý je rovnocenný s inými exekučnými titulmi, žiadosť o vydanie poverenia zamietol, čím

porušil zásadu právnej istoty a prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Pokiaľ ide o prieťahy v konaní, okresný súd konštatoval, že všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu
škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu
byť konštatované v rámci vybavovania sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania,
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti.

Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil a tým nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup
podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
V ďalšom súd konštatoval, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v
konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). V danom prípade nešlo
o taký prieťah, aký má na mysli zákon a vzhľadom na náročnosť sporu, ktorý sa týkal posúdenia

rozhodcovského rozsudku, súd ani nevyhodnotil, že by došlo k prerokovaniu veci bez zbytočného
prieťahu.
Navrhovateľ tak nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím, t. j. nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné
rozhodnutie.

Navrhovateľ podľa záverov okresného súdu však nepreukázal ani vznik škody (majetkovej ujmy).
Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť takto
vymáhanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho
konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s
porušením povinností odporkyne. Režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú a

skutočnú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ
nepreukázal ani vznik podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy. Nekonkretizoval, prečo samotné
konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne
tvrdenia, nezdôvodnil aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt navrhovateľa,
ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov.

Navrhovateľ bol v konaní povinný preukázať, že pred rozhodnutím exekučného súdu pred tvrdenými
prieťahmibolamajetkovásituáciapovinnéhotaká,žebyumožnilauspokojeniepohľadávkynavrhovateľa
v celom rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu
súdu došlo k takému zmenšeniu majetkového príjmu povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi
uspokojiť pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno navrhovateľ

neuniesol.
Keďže súd dospel k záveru, že nárok navrhovateľa na náhradu škody je neexistentný, námietkou
premlčania vznesenou odporkyňou sa nezaoberal.
V ďalšom súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej

sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho procesu (ďalej len „O. s. p.“),
avšak odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko si náhradu
trov konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu

(správne malo byť uvedené navrhovateľa, pozn. súdu) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust.
§ 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne
a včas však požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájanés označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o

skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj
preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež s judikatúrou
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný
súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu neobstojí, a že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie

pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie,

pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za
jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórností, k porušeniu
jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie

je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
K majetkovej škode uviedol, že súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej
nedôvodnosti, avšak v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z
titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné
výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne
zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že
majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký posudok vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho

negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Ak okresný súd v odôvodnení rozsudku
konštatuje, že nepreukázal, že by mu vznikla postupom exekučného súdu akákoľvek škoda, pričom
ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikoval jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky
počas obdobia omeškania exekučného súdu, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s
predloženým znaleckým posudkom.

K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonomstanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje

rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
V závere k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol

súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1

písm. f/, h/ O. s. p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V občianskom súdnom konaní súd postupuje tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov a vedie konanie tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb (§

1, § 2 O. s. p.).

Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia všeobecných súdov boli
preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky a
súčasne aby také rozhodnutia neboli arbitrárne (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).

Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutie
prvostupňového súdu nespĺňa kritéria ustanovené v § 157 ods. 2 O. s. p.

Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd zistil, že navrhovateľ nárok uplatnený v konaní odvodil

z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho jednak vo vydaní rozhodnutia po
uplynutím zákonom stanovenej lehoty, ale predovšetkým vo vykonaní úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, keď spôsobom odporujúcim zákonu t. j. vykonaním procedúry preskúmania
bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd založiac svoju právomoc v exekučnom
konaní zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výber právnych

noriem a ich aplikáciu na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci, a to napriek existencii
právoplatného rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Okresný súd sa v napadnutom
rozhodnutí vysporiadal s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spočívajúcim
v oneskorenom rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia. Nie je však zrejmé ako sa vysporiadal s
tvrdeným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nesprávnej aplikácii zákona pri opätovnom

skúmaní exekučného titulu, ani že by sa uvedenou otázkou vôbec zaoberal.

Dôvodná je tiež odvolacia námietka navrhovateľa týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci,
keď okresný súd nárok navrhovateľa posudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od01. 01. 2013. I keď súd v odôvodnení konštatoval, že na daný vzťah aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z.,
ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2004, z citácie § 9 uvedeného zákona, ale i ďalšieho odôvodnenia
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd na vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. v znení

účinnom od 01.01.2013. Uplatnený nárok však bolo potrebné posudzovať podľa zákona účinného v čase
kedy k nesprávnemu úradnému postupu došlo.

Odvolací súd v ďalšom poukazuje na zmätočnosť, nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď
okresný súd v odôvodnení uvádzal skutočnosti, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania. Zo zápisnice z pojednávania ani výroku napadnutého rozsudku totiž nevyplýva, že
by súd o návrhu na prerušenie konania rozhodoval, keď z obsahu spisu nevyplýva, že by v konaní vôbec
bol podaný návrh na prerušenie konania. V tomto smere odôvodnenie rozsudku vôbec nekorešponduje
s jeho výrokom.

Odvolací súd v ďalšom poukazuje aj na ďalšie rozpory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorom

sa uvádzajú rôzne čísla úverovej zmluvy, z ktorej mala vyplývať pohľadávka vymáhaná v predmetnom
exekučnom konaní - č. 5860737 (str. 2 rozsudku) a č. 5861245 (rovnako str. 2 a str. 3 rozsudku), ako
aj označenie povinného v exekučnom konaní - L. H. a G. X. (str. 13 rozsudku). Rovnako odvolací súd z
obsahu spisu nezistil skutočnosti konštatované okresným súdom, a to opakované tvrdenia navrhovateľa,
že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca a odmietanie platiť súdny

poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (v spise sa nenachádza podanie navrhovateľa, v ktorom by
konštatoval, že nepodal námietku zaujatosti, keď navrhovateľ ani nebol vyzvaný na zaplatenie súdneho
poplatku).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude musieť okresný súd vec opätovne prejednať a rozhodnúť a svoje
rozhodnutie aj náležite odôvodniť podľa kritérií uvedených v ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania

domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Z obsahu spisu nevyplýva, že by navrhovateľ v
priebehu konania námietku zaujatosti podal, v návrhu na začatie konanie len upozornil na skutočnosti,
ktorébypodľa nehoodôvodňovalivylúčeniesudcovokresnéhosúdu.Nazákladeuvedenéhooznámenia
jednotliví sudcovia oznámili vo veci možnosť vzniku pochybností o ich nezaujatosti a spis bol následne

predložení Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie podľa § 16 O. s. p. Krajský
súd v Žiline uznesením č. k. 10NcC/324/2013-18 zo dňa 20. 03. 2013 rozhodol o nevylúčení sudcu Mgr.
Richarda Golisa, ktorý bol v tom čase zákonným sudcom v danej veci, z ktorého dôvodu o ostatných
sudcoch okresného súdu nerozhodoval. Pokiaľ ide zákonnú sudkyňu v tejto veci JUDr. Annu Hozákovú
z obsahu spisu vyplýva, že táto sa v uvedenom čase nevyjadrila z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti,

dôvody zaujatosti neoznámila ani následne. Keďže navrhovateľ námietku zaujatosti voči konajúcej
sudkyninevzniesolatátoskutočnostiodôvodňujúcejejvylúčeniezprejednávaniavecineoznámila,nebol
dôvod, aby súd o vylúčení či nevylúčení predmetnej sudkyne rozhodoval.
Námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, sa však môže účastník brániť aj v rámci odvolacích
námietok, ako to urobil navrhovateľ v tomto prípade. Ak nie je vydané rozhodnutie nadriadeného súdu

ohľadom zákonnej sudkyne o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, odvolací súd môže pri skúmaní tohto dôvodu posúdiť otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by
bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.
s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že
škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom Okresného súdu Čadca, na ktorom vykonáva zákonná
sudkyňa funkciu sudcu, nevidí dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Samotný

subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapr.uznesenieNSSRz31.05.2010sp.zn. 3Nc/14/2010),pričom
v danom prípade takýto súd účastníkom konania nie je, vec sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné
rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať

ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený
princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich
rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde
je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný
vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za

sudcu vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú
vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia,
rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v
súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná prax
Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania)

sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci
zachovaťvecnýprofesionálnyprístup,nadhľadapotrebnúdávkuodstupu.Pretosamotnáskutočnosť,že
predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom
tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,
nezakladá pomer k veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej

súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR č. k. 1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvod
na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý záver rešpektuje aj aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31. 05. 2010;

6Cdo/201/2013 z 19. 06. 2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť
nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013
z 06. 02. 2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Nakoľko odvolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie, s poukazom na ust. § 224 ods. 3 O. s. p. zrušil i výrok o trovách konania. V
novom rozhodnutí preto okresný súd opätovne rozhodne aj o trovách účastníkov konania, vrátane trov
odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.