Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 4, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/721/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219019
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219019.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa T., s.r.o., so sídlom T. XX,
Bratislava,K.XXXXXXXX,zastúpenéhoS.T.,s.r.o.,sosídlomJ.4,F.,IČOXXXXXXXX,protiodporcovi
L. republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 16C/206/2012 - 92 zo dňa 27. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Prievidza, návrh navrhovateľa na prerušenie konania zastavil a účastníkom náhradu trov konanie

nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na § 3 ods. 1 písm. d), 2,
§ 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1
a 4, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej § 44 ods. 2,
§ 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu 24.06.2010. Zo spisu
tamojšieho súdu sp. zn. 9Er/2564/2010 súd prvého stupňa zistil, že žiadosť súdneho exekútora R..

C. V. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 23.09.2010. Uznesením
č.k. 9Er/2564/2010-9 zo dňa 29.11.2010 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol pre rozpor exekučného titulu s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy a ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami.
Rozhodnutieozamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcienadobudloprávoplatnosť
dňa 14.09.2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4CoE/136/2011-25 zo dňa
29.04.2011, ktorým bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené. Zhodnotením skutkového stavu

dospel súd prvého stupňa k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V súvislosti so
zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
súd prvého stupňa v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.
Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na
pravde. V čase rozhodovania exekučného súdu o žiadosti exekútora o udelenie poverenia, v prípade,
ak exekučným titulom boli podľa § 41 ods. 2 písm. d/ vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a

zmierov nimi schválených, 15-dňová lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi neexistovala,
keďže v období po účinnosti novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 144/2010 Z.z. s
účinnosťou od 1.6.2010, bola vypustená, pokiaľ sa jednalo o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2, písm.c/ a d/ Exekučného poriadku, čo sa vzťahovalo aj na rozhodcovské rozsudky. Súd prvého
stupňa zastával názor, že prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na

vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny
úradný postup nečinnosť tamojšieho súdu v exekučných veciach, v ktorých zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, sú jeho tvrdenia nesprávne, pretože
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia Exekučný poriadok žiadnu lehotu nestanovuje. Samotné
znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen

z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd síce nezaoberá vecnou správnosťou exekučného
titulu (okrem spotrebiteľských vzťahov), ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V danom prípade bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Súd bol jednoznačne oprávnený ex offo skúmať, či tento
rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a tiež, či pôvodný

titul tohto rozhodnutia - zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská
doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými
právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal exekučný
titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Po zistení,
že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a konštatovaní, že rozhodcovský rozsudok je v

rozpore so zákonom, tento rozsudok ako exekučný titul neuznal. Svoje rozhodnutie riadnym a správnym
spôsobom odôvodnil. Súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní
tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej judikatúry tak Najvyššieho súdu
SR, Ústavného súdu SR a stanovísk Súdneho dvora Európskej únie. Súd teda dospel k záveru, že
navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje
teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd
zamietolžiadosťoudeleniepovereniapozákonomstanovenejlehoteauplatnenoumajetkovouškodoua
nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť uplatneného nároku na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok podľa z. č. 514/2003 Z.

z. a preto jeho návrh súd považoval v celom rozsahu za nedôvodný a zamietol ho. Súd ďalej preskúmal
návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V súlade s ust. § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. súd konanie o
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zastavil s poukazom na ust. § 159 ods. 3 O.s.p.. O návrhu
na prerušenie konania bolo rozhodnuté uznesením č.k. 16C/206/2012-55 zo dňa 07.11.2013, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 17.02.2014 tak, že návrh bol zamietnutý. Toto rozhodnutie súdu prvého

stupňa bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu Trenčín č.k. 6Co/869/2013-78 zo dňa 03.02.2014,
ktoré bolo navrhovateľom prevzaté dňa 17.02.2014. dňa 20.03.2014 navrhovateľ z totožných dôvodov
podal ďalší návrh na prerušenie konania, súd mal za to, že ide o prekážku rei iudicatae, preto konanie
zastavil. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada
nebola priznaná. Odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania priznal, pretože si ich

neuplatnil a napokon mu žiadne trovy ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu
odňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenís§221ods.1písm.f)O.s.p.,vkonanírozhodovalvylúčený

sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa
vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2
O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací

súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných odvolacích súdov. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenienariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z
ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa
tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesom
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale

vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa
týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na
skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu
určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s
tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie

je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala

súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.

Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový
dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť

zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá.
Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v

zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením

okresného súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 26.01.2011, pričom konanie sa začalo dňa 19.07.2010, t.z.

že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 191 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
OkresnýsúdPrievidzadňa23.09.2010.Uznesenímč.k.9Er/2564/2010-9zodňa29.11.2010súdžiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol pre rozpor exekučného titulu
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy a ochranu

spotrebiteľapredneprijateľnýmipodmienkami.Totouznesenienadobudloprávoplatnosťdňa14.09.2012
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4CoE/136/2011-25 zo dňa 29.04.2011, ktorým
bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené.
Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu,

aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveňodvolacísúdzdôrazňuje,žečosatýkapostupusúduvexekučnomkonaní spoukazomna§45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené

avrozporesdobrýmimravmi.Tentoprieskumexekučnýsúdmoholvykonaťažpopredloženípotrebných
dokumentov navrhovateľom, pričom zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, pričom
spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo
alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry
Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v

prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že za stavu, kedy právny predpis
v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia (čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) dobu od podania žiadosti o udelenie

poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z..V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a

odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa
riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti,
že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k

podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 08.10.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 31.10.2013, ktoré bolo odročené na neurčito.
Ďalší termín pojednávania bol určený 04.06.2015, čím účastníkom konania súd vytvoril predpoklady
pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci

za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil,
rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom
prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

V súlade s ust. § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. súd konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania

zastavil s poukazom na ust. § 159 ods. 3 O.s.p.. O návrhu na prerušenie konania bolo rozhodnuté
uznesením č.k. 16C/206/2012-55 zo dňa 07.11.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.02.2014
tak, že návrh bol zamietnutý. Toto rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo potvrdené rozhodnutím
Krajského súdu Trenčín č.k. 6Co/869/2013-78 zo dňa 03.02.2014,

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .