Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 13, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/258/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213806
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a

sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO:
36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13,
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota zo dňa 30. 10. 2013, č. k.: 13C/308/2012-28, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Navrhovateľ sa domáhal vyčíslenej náhrady škody vo výške 125€ a nemajetkovej ujmy vo
výške 503,41€ spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným
postupom v exekučnej veci Ex/129/2011, pretože súd rozhodol o žiadosti o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Odporca v písomnom vyjadrení žiadal návrh zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných
podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Vzhľadom na to, že hodnota sporu neprevyšuje sumu 1000 €, súd konštatoval, že ide o drobný spor,
preto vo veci nenariadil pojednávanie a vo veci verejne vyhlásil rozhodnutie.
Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 05. 08. 2011. Exekučný súd

žiadosť súdneho exekútor a o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím zo dňa 30.
09. 2011 zamietol z dôvodu zistenia, že dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a ako taká je podľa ust. § 53 ods. 5 OZ neplatná.

Poukázal na znenie § 41 ods. 1 písm. d) a § 44 ods. 2 EP účinného od 01. 06. 2011, v zmysle ktorých 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule.
Akýkoľvek nárok navrhovateľa na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy vychádzajúci z nesprávneho

úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach, v
ktorých žiadosť súdneho exekútora došla po 01. 06. 2011, nemá oporu v zákone a nárok navrhovateľa
je nedôvodný.Exekučný súd bol povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálny predpoklady pre vedenie
exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, pričom poukázal na názor Ústavného súdu SR
vyslovený v uznesení zo dňa 03. marca 2011, č. k.: IV ÚS 60/2011-13 a rozhodnutia NS SR zo dňa 18.

januára 2012, sp. zn.: 6Cdo/143/2011 a zo dňa 21. marca 2012, sp. zn.: 6Cdo/1/2012.

Poukázal na to, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým sa žiadosť o udelenie poverenia zamietla, vzhľadom na to,
že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie, nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci

vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Konštatoval, že
o lehote 15 dní sa zákonodarca zmieňoval len v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
V prípade nesplnenia podmienok na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie už zákonodarca žiadnu
lehotu neuvádza, teda na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
žiadna lehota nie je daná.

Keďže navrhovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup (že by v danom konaní došlo k zbytočným
prieťahom) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, súd návrh zamietol a o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého

rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo
aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní
zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho

neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil
sám. Namietal, že meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému podal odvolanie. Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania.

Pokiaľ súd zamietol návrh vo vzťahu k skutočnej škode, namietal, že v odôvodnení rozhodnutia sa súd
zaoberálenškodou,ktorámalavzniknúťsosprávoupohľadávkypočasnečinnostisúdu.Ignorovalvšetky
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. V
tejto časti je preto rozhodnutie nepreskúmateľné.

Súd taktiež nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie
veci bez „zbytočných prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia, s čím
nemožno súhlasiť. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty.

Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Namietal, však odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu podľa

§ 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p.

Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Namietal,žesúdvsúvislostismajetkovouujmouanalyzujeokolnosti,

ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania
si navrhovateľ zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika ako jej udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.K odvolaniu navrhovateľa sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s.

p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. nevydaním poverenia na

vykonanie exekúcie v zákonnej lehote. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym
exekučným spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ
námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil.
Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil

písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. K spisu okresného súdu
je pripojený v napadnutom rozsudku uvedený konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania,
v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu
spôsobená tvrdená škoda. Okresný súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie.

Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal
všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým
rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc

na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právnych
predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu za správny, pretože
navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom exekučnom

konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods.
1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a
procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či
došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu
a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp.
zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011zodňa27.04.2012).Onavrhovateľomvznesenejnámietkezaujatostizákonnéhosudcu
riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci nevylúčil. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupom podľa § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie
nedostavil, pričom uviedol, že súd upovedomil o skutočnostiach, že treba zákonného sudcu trebaz konania vylúčiť, odvolací súd konštatuje, že okresný súd na prejednanie veci samej nenariadil
pojednávanie z dôvodu, že išlo o konanie podľa ust. § 115a ods. 2 O.s.p., preto naplatia ani podmienky
upravené v odseku 1 tohto ustanovenia a námietky navrhovateľa v tomto smere sú irelevantné, nakoľko

súd len verejne vyhlásil rozsudok. Potom je nepravdivé tvrdenie navrhovateľa, že súd vec prejednal v
jeho neprítomnosti, pretože sa na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd neuskutočnením pojednávania odňal možnosť
konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Z obsahu spisu

taktiež vyplynulo, že navrhovateľ nežiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že zákonný sudca je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, prípadne že podal ústavnú sťažnosť, aj keď to v odvolaní
tvrdí. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej navrhovateľom nadriadený súd riadne
rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného súdu nie je dôležitým dôvodom
na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci v
tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

g/ O. s. p.). K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania.
Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ
priamo v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom uvedeného exekučného
konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol

nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že všetky rozhodnutia boli
navrhovateľovi riadne doručené. Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že k odňatiu
možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý by napadnutým
rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania, pretože navrhovateľ nenavrhol prerušiť konanie (ako to tvrdí v

odvolaní, resp. neposkytol o tom dôkaz), o takomto návrhu ani okresný súd nerozhodoval. Navrhovateľ
nebol vylúčený z uplatnenia žiadneho svojho procesného oprávnenia.

Odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd síce nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia v lehote do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, avšak podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

účinného v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
prvostupňový súd nebol viazaný 15 dňovou lehotou, pretože táto lehota neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), keďže takýto právny stav platí od 01. 06. 2010. Naviac na
doplnenie treba dodať, že súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa
10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje
pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná
na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je

exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako
podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo

dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo

dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti O. P. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

K námietke navrhovateľa, že odporca sa nevyjadril k veci napriek výzve súdu, odvolací súd dodáva, že
námietka nie je dôvodná, pretože odporca sa na výzvu súdu vyjadril. K námietke, že mal súd rozhodnúť
podľa § 153b O. s. p. odvolací súd naviac dodáva, že fakultatívnosť použitia inštitútu rozsudku pre
zmeškanie znamená, že súd nie je viazaný návrhom navrhovateľa na rozhodnutie veci týmto spôsobom;
ak to uzná vzhľadom na okolnosti veci za potrebné či vhodné, môže vo veci riadne konať, aj keď by boli

splnené všetky ostatné podmienky rozhodnutia sporu týmto spôsobom.

Pokiaľ namieta, že súd sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a že ignoroval tvrdenia navrhovateľa o škode, odvolací súd konštatuje, že prvostupňový
súd sa škodou nezaoberal z dôvodu hospodárnosti konania, pretože navrhovateľ nepreukázal jednu zo

základných kumulatívnych predpokladov pre priznanie nároku. Námietka navrhovateľa v tomto smere
je nedôvodná a bez logického vzťahu k záverom prvostupňového súdu.

Neobstoja ani námietky, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, keď
súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Prvostupňový súd dostatočne vo svojom
rozhodnutí odôvodnil, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote, preto nebol dôvod konštatovať
porušenieprávanavrhovateľa,pretožebydospelkzjavnenelogickýmzáverom.Súdnezistil,žeonávrhu

nebolo rozhodnuté v zákonnom stanovenej lehote, preto to ani nemohol konštatovať. Rozhodnutie je
koherentné a nie je vnútorne rozporné, ako to tvrdí navrhovateľ.

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.

j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo
potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a
nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ v závere odvolania navrhovateľ namieta irelevantné
úvahysúdu,prvostupňovýsúdnamietanéskutočnostivôbecvrozhodnutíneriešilanisaniminezaoberal.

Navrhovateľ sa v odvolaní k podstatným záverom súdu (že poverenie bolo vydané včas) ani nevyjadril,
iba namietal procesné porušenia.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom

rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca bol v

odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľovi právo
na náhradu trov konania. Keďže odporca nedal návrh na náhradu trov odvolacieho konania v súlade s
§ 151 O. s. p., odvolací súd mu ich nepriznal.Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.