Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1366/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212718
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912212718.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenskej republike, v
mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.

8C/157/2012-56 zo dňa 16. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola
odporcovi uložená povinnosť zaplatiť sumu 3.734,51 € ako majetkovú škodu a sumu 746,90 € ako
nemajetkovú ujmu, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu

Rimavská Sobota.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že exekučný súd, ktorého nesprávnym úradným
postupom malo dôjsť k vzniku škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa (exekučné konanie
vedené pred Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 14Er/312/2009) bol povinný dôsledne
skúmať, či sú splnené predpoklady pre vedenie exekúcie. Konštatoval, že nemožno spochybniť, že
okresný súd v danej exekučnej veci nerozhodol v lehote ustanovenej Exekučným poriadkom tak, ako

na to poukazuje navrhovateľ. Touto lehotou však exekučný súd podľa okresného súdu nebol viazaný.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie lehota 15-tich dní
od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Uzavrel teda,
že v danom prípade existoval dôvod, pri ktorom neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá lehota platí len v

prípade, že súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie a nie pre prípad, že súd žiadosť súdneho
exekútora uznesením zamietne. V dôsledku toho vyvodil okresný súd právny záver, že navrhovateľ
nepreukázal jednu zo zákonných podmienok pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, prípadnenároku na nemajetkovú ujmu, a to nesprávny úradný postup okresného súdu, preto v ďalšom konaní
sa súd nezaoberal skúmaním otázky,
či na strane navrhovateľa týmto prípadným nesprávnym úradným postupom vznikla škoda alebo iná

nemajetková ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody, či nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že na strane exekučného súdu nedošlo jeho
rozhodnutím ani k zbytočným prieťahom v konaní. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného
súdu SR, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rozhodnutie ÚS 46/01, I.

ÚS 66/02).
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá
O. s. p.) odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.), súčasne

v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal i to, že
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doposiaľ neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Konkrétne namietal, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a jeho právneho
zástupcu, napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Okresný súd nemohol podľa neho postupovať

podľa § 101 ods. 2 O. s. p., a ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Dôvodom pre
prerušenie konania, ako aj skutočnosť, aby bolo nariadené pojednávanie zrušené bola najmä okolnosť,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho managmentu na prejednanie a rozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach
dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti

nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony,
ktoré nepripúšťajú odklad, pričom ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným
úkonom za danej procesnej situácie. V dôsledku jeho neprítomnosti
na pojednávaní, napriek tomu, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, sa
navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ
sa teda nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie,
v dôsledku čoho došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu,
ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd rozhodol bez
toho, aby mu umožnil, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a

právnym otázkam veci. Naviac, navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny
proces, ak vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil
sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Namietal, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu v
zmysle § 114 ods. 2 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Namiesto toho súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám
a následne vo veci meritórne rozhodol.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdua opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým
ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie
súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla.
Namietal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok, ktorý preukazuje, aký negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného súdu. Okresný
súd ale nevykonal dostatočné dokazovanie.

Knemajetkovejujmeuviedol,žeokresnýsúdvodôvodnenírozhodnutianevysvetlil,prečonekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, a keďže je založené na skutkovej a právnej
chybe, nie je v právnom štáte udržateľné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného

súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.,
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie
vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p.
a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil
právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom
v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné,
že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní navrhovateľom na súdy,
hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi

a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
15NcC/337/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012, že zákonná sudkyňa JUDr. Eva Čipková nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený
súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o

samostatný odvolací dôvod
v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a navrhovateľ tento dôvod v odvolaní uplatnil. Odvolací súd k
tejto námietke uvádza nasledovné:

Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako

aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa
k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup,
nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny
úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci,teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska
zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá
právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu.

Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej
moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v
ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a

súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom

sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne JUDr. Evy Čipkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15NcC/337/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012 nebola zákonná sudkyňa
JUDr. Eva Čipková vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 8C/157/2012, pretože

nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu,
z ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje
z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť,

žepostupomsudcuvinejvecimalabyťnavrhovateľovispôsobenáškoda(viďajrozhodnutieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej
republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného
práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 15NcC/337/2012, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať
súd vyššieho stupňa
v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie
ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v
skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa

06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými
rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej
republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci
rozhodol,vylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniaveci,akosúužposúdenéKrajskýmsúdomvBanskej

Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľ v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval
zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej navrhovateľom zo stany okresného súdu
nedošlo.

Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho

právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu. Navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podal odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania. Uvedené tvrdenie je v rozpore s obsahom spisu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že
navrhovateľ nepodal žiaden návrh na prerušenie konania, o ktorom by okresný súd nerozhodol, resp.
mal rozhodnúť.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s
ostatnými zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje
svoje procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včaspredvolaný, pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou
neúčasťou na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje súdu konať v
dôvodných prípadoch
vneprítomnostiúčastníkovkonania.Akokresnýsúdvecprejednalarozhodolvneprítomnostiúčastníkov
a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p.

Podľa § 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne

pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 16. 04. 2014 bez
účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s. p. majúci
za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd postupoval

v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje
Občiansky súdny poriadok. Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho konania je aj
právo majúce pôvod
v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti.
To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti účastníka. Súd je ale vždy

povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže zúčastniť
pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z hľadísk objektívnych a
subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či účastníkom tvrdený dôvod, pre
ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania a či
mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. V prejednávanom prípade však navrhovateľ a

ani jeho právny zástupca nedoručil okresnému súdu žiadosť o odročenie, či zrušenie pojednávania a
takéto tvrdenie navrhovateľa v odvolaní je vyslovene nepravdivé. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací
súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal
a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a nie je možné ho
hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom v

zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania dňa
16. 04. 2014, ak bolo predvolanie tak navrhovateľovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené dňa

07. 04. 2014, teda s dostatočným predstihom. Navrhovateľ, ako i jeho právny zástupca mal dostatočný
čas na prípravu pojednávania
a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane
podaní odporcu. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnili a
ani nepožiadali o odročenie pojednávania.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore
s vyššie uvedenými skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol
navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Navrhovateľovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu

odňaté právo zúčastniť sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť
s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami odporcu a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s.
p.). Odvolací súd sa v žiadnom prípade nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že nemal možnosť v
dostatočnom čase a dostatočným spôsobom uplatniť svoje procesné práva za účelom vyjadrenia sa k
dôkazom a ovplyvniť tak súdne konanie.

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Revúca sp. zn. 14Er/312/2009, ktorý dôkaz ako
jediný výslovne žiadal aj navrhovateľ, a ktorý spis boli v rámci exekučného konania k dispozícii navrhovateľovi ako oprávnenému. Navrhovateľ práve
vychádzajúc z obsahu tohto exekučného spisu vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy. Okresný súd v tejto súvislosti konštatoval, že návrh bol dostatočne

špecifikovaný a súd mal k dispozícii ako dôkaz predmetný exekučný spis. V prípade, ak by navrhovateľ
využil svoje vyššie uvedené práva, mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným
spisom, ako aj s písomným podaním odporcu, adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci
samej. Okresný súd neporušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
v texte len „dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre
prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne
upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov,
ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý

rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie

nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia v exekučnom konaní. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov

pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci považoval za nadbytočné.

Právny záver okresného súdu, podľa ktorého exekučný súd pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora
postupoval bez zbytočných prieťahov v konaní s tým, že neprekročil zákonom stanovenú lehotu na

vydanie rozhodnutia, ak táto nebola daná, jeho postup v konaní z hľadiska rýchlosti rozhodovania
nemožno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, považuje odvolací súd za správny.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20
zo dňa 14. 12. 2012, v ktorom sa uvádza, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom

v relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zisťuje rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR konštatoval,
že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Ak teda okresný súd touto
lehotou v prípade, ak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol,

nie je viazaný, nemohlo z jeho strany dôjsť k jej porušeniu, a nemožno hovoriť
o tom, že súd nerozhodol v zákonnej lehote. Odvolací súd teda na podporu tvrdení uvedených v
odôvodnení rozhodnutia okresného súdu poznamenáva, že zo slovného a logického výkladu ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota
neplatí, čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti
o vydanie poverenia a podkladov na vykonanie exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia.

Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom okresný súd zdôraznil, že
navrhovateľ podáva hromadne v rámci celej Slovenskej republiky niekoľko tisíc až desaťtisíc návrhov
na exekúciu, na základe exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov, a tým de facto znemožňuje
rozhodnúť súdom v primeraných lehotách, pričom návrhy na exekúciu podáva opakovane aj potom,

ako boli právoplatne judikované okolnosti, že navrhovateľom používané exekučné tituly obsahujú
neprijateľné podmienky a pre ich rozpor so zákonom sa žiadosti o vydanie poverenia zamietajú.
Tým podľa okresného súdu dochádza k šikanóznemu výkonu práv, a keďže hromadnými podaniami
znefunkčňuje súdy, čoho následkom je to, že súdy nemôžu vydávať rozhodnutia v primeraných lehotách,
ktorú skutočnosť vlastne spôsobuje samotný navrhovateľ a túto situáciu zneužíva tým, že podáva
návrhy na náhradu škody voči štátu za nesprávny úradný postup súdov. Takýto šikanózny výkon práva

nemôže požívať súdnu ochranu, keďže navrhovateľ chce ťažiť zo situácie, ktorú sám svojím konaním
a podnikateľskými aktivitami spôsobil.

Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského

rozsudkupristúpilkriešeniuotázky,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretej,resp.platnej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj
povinnýriešiťotázku,čiprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženáplatneuzavretourozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva

z nespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012,
6Cdo 228/2011, 6Cdo 105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné.

Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie

účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí
s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho
nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je

v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne
splnenie všetkých troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a
to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Ak jeden

z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Okresný súd preto dôvodne aj

s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom

a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú
aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po vykonanía vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne
a presvedčivo odôvodnil.

Ak navrhovateľ v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa so znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd zamietol návrh
navrhovateľa, nakoľko nemal za preukázaný jeden
z kumulatívne vyžadovaných zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupným postupom. Preto v dôsledku,
že sa otázkou vzniku a výšky škody okresný súd dôvodne nezaoberal, by vykonanie dokazovania
ohľadne výšky škody znaleckým posudkom bolo nadbytočné, nehospodárne a neúčelné. Odvolací súd
nepovažoval ani túto námietku navrhovateľa za dôvodnú.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ
rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o

náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu
v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ nebol v odvolacom

konaní úspešný a odporca si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.), tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd odporcovi ich náhradu
nepriznal.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.