Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 6, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 22C/222/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225325
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Dubovcová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112225325.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Martinou Dubovcovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o zaplatenie 3.368,83€ a iné (náhradu škody a nemajetkovej ujmy), takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa zamieta.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa XX.XX.XXXX, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.
Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pričom je
registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/
B. Navrhovateľ ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt
(veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX) navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym
postupom podľa ust. §38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX uzavretej s dlžníkom D. T., nar. XX.XX.XXXX. V
rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní
pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s
exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému

založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a
to v zákonom ustanovenej dobe. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice
a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku). V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku
rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno

stotožňovaťsrozhodnutímrozhodcovskýchkomisií.Rozhodnutiamirozhodcovskýchkomisiísarozumeli
rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov
rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského
súdu je exekučným titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku
ale podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. j/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie,

ktoréhosúdnyvýkonpripúšťazákon.Napriekpovinnostiexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, v
prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd napriek tomu,
že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas

potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (poznamenávame, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti
predpokladané zákonom); rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
18.04.2012 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
poverenie tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 357 dní). Navrhovateľ
zároveň tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho
spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi
oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09
a povinným: D. T., nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením

záväzku povinného vyplývajúceho zo Q. o úvere č.: XXXXXXXXX (registrácia súdneho exekútora
EX XXXX/XXXX). Navrhovateľ vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného
exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval
vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu
na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Nesprávny úradný postup súdu

charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil
vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Exekučný súd postupom
podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu, keď bez ďalších legálnych predpokladov
založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný judiciálny proces, sa postavil do pozície

orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40
a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku

ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe a lebo vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca
kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu
formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu dôjde včas, t.j. v lehote
stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten

istý štátny orgán - všeobecný súd- dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z
vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo takýto prostriedok už nemožno
uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Exekučný súd svojim

nelegálnympostupomvykonalopätovnéposúdenieprávanavrhovateľanazaplateniedlhu,čímformálne
vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom. Na jednej
strane totiž existuje relevantný exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorý už nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok, ale tento je materiálne nevykonateľný
a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a žiadať

ochranu práva pred súdom. Prekážka veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú
je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok
rovnocenný exekučný titul ako rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.
Opísaný postup exekučného súdu preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne
ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade podľa názoru navrhovateľa neexistuje

okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak,žekvydaniurozhodnutiaoudelenípoverenianavykonanieexekúciepristúpilažpoveľmidlhejdobe.
Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnejneistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Vzhľadom na uvedené si navrhovateľ z

dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu.

Vo svojej žalobe uviedol že jemu ako poškodenému vznikla majetková škoda
3.368,83 € predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným

rozhodnutím všeobecného súdu v konaní, vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu, založeného
zmluvou o úvere.

Zároveň si ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej

činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom
do výkonu majetkových práv poškodeného. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu
legitímnych očakávaní poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky.
Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov, smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia

vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá.
Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.
Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu)
a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy

navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo

a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho

majiteľov;
c. Nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcuaspôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 673,77 EUR, t.j.
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Navrhovateľ v žalobe uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods. l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez
pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva
spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej
v tomto konaní.

Navrhovateľ preto požadoval, aby súd:
1) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci
tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovednáza škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25,
Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože tento nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla

neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX dlžníkom (povinným): D. T., nar.
XX.XX.XXXX,
2) rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 3.368,83 EUR a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 673,77 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je

zároveň povinný v rovnakej lehote zaplatiť navrhovateľovitrovy súdneho konania a poukázať ich k rukám
jeho právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa
XX.XX.XXXX, v ktorom žiadal návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť, a to z nasledovných
dôvodov, ktoré rozdelil na procesné námietky a hmotnoprávne námietky:

Čo sa týka procesných námietok odporca uviedol, že podanie navrhovateľa je zmätočné, nakoľko sa
v ňom vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú značku
príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum
doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti odporca namietol, že navrhovateľ nepriložil ani jeden

relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik
skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Navrhovateľ síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na
exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša navrhovateľ sám. Odporca vo svojom vyjadrení zdôraznil, že tvrdenie navrhovateľa, že
nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,

má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom
konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem
relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda.
Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným

z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv
nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012,
sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Odporca navrhol aplikáciu ustanovenia § 43
ods. 1 OSP, a to z dôvodu, že v tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody.
Navrhovateľ uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe
akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne
neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje
nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí

žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka
uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade odporca poznamenal, že navrhovateľ neuvádza kroky,
ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v
rámci predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t.

z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR,
konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ
má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To,
že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca mal za to, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má

iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).

Čo sa týka hmotnoprávnych námietok resp. podmienok uplatnenia nároku na súde, odporca uviedol,
že dňa 23.04.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu

doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty,
ale skôr. Nakoľko predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viďrozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978),
odporca bol toho názoru, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Odporca vo svojom vyjadrení uviedol aj pár námietok k namietanému nesprávnemu úradnému postupu.
Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporca poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení

povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ
doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil.
Ďalej uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a

zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/o8), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj
otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Odporca tiež poukázal na judikatúru
Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k

porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48

ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátnehoorgánunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." Z uvedeného preto vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. ZO skutkových

okolností,ktorésatýkajúrozhodovania ožiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúcie,jezrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Ku skutočnosti, že navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje

svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii
právnych predpisov odporca uviedol, že napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný
postup v samotnom zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť
k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci
než rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi

normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu
rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj nesprávny
úradným postupom realizovaným v rámci činnosti rozhodovacej, avšak pre túto formu zodpovednosti je
určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by aj bolo
rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia. V tejto súvislosti odporca poukázal

na nasledovné judikáty: rozsudok NSČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97 (Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. zhromažďovanie
podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie), rozsudok NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04 (Všeobecne a v súlade s ustálenou
súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou

ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho
orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí), uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo
1018/2007 (Rozhodovací činnost, jež je podstatou soudnictví, totiž nelze hodnotit jako nesprávný úřední
postup ve smyslu § 13 odst. 1 zákona č. 82/1998 Sb.) podľa odporcu je nepochybné, že posúdenie veci

a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v
rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup ale za splnenia
ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia.Z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období
je podľa odporcu zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom,

ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní
o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch
zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená.
Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho
zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri

rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o
namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe.

K tvrdeniu navrhovateľa o tom, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné
posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu" odporca uviedol, že v zmysle uznesenia Ústavného
súdu SR z 3. marca 2011, Č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra

2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn.
3 MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010,
vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v

takom rozsahu, vakom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného

vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností
prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovskéhorozsudkusplnená(§45zákonaorozhodcovskomkonaní),potompostup všeobecného
súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.
Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných

prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca
vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.

Odporca pre prípad, že si navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom, ku ktorému malo dôjsť pred 23. aprílom 2009·vzniesol námietku premlčania t.j. v prípade,

ak k uplynutiu 15- dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia došlo pred dňom 23.4.2009
(t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Odporca sa vo svojom podaním vyjadroval aj k vyčísleniu škody navrhovateľa, pričom uviedol, že od
povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných

žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti
odôvodňuje.

Navrhovateľ v tejto súvislosti v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre

preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo
vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka navrhovateľa a
tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť
pohľadávky, poukazuje odporca na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť

konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok
nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde, v tejto súvislosti žalovaná
poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.05.2012
sp. zn. CoE 308/2011 (V závere odvolací súd odmietol i ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa
existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia a založenia ním údajnej prekážky právoplatne

rozsúdenej veci; keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku
následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje.) či uznesenie KS v
Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE 94/2012 ("uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia
oprávneným zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobneako uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť
rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti
napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na

súde.
Čo sa týka nemajetkovej ujmy poukázal odporca na dve skutočnosti; že
1) vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe .frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba,

2) že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.
Odporca tiež vo svojom vyjadrení uviedol, že v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali
svojupozornosťnaochranuspotrebiteľskýchpráv,pričomjevšeobecneznáme,žepotrebuochranypráv
spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie

rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca
iniciovalavktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnémupostupu.Žalovanávtejtosúvislostiupozorňuje
a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RMjkb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej. únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami

žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na
ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu
na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-
76/10). Odporca osobitne poukázal na niektoré výňatky z tohto listu:
,,Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky

sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec

neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa."
,,Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu
spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,
z ktorých niektoré uvádzame ďalej."

"Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky."

,,Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne."
,,Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
,,zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na

ochranu spotrebiteľa ... "

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku
SME zo dňa 16.07.2012, ktorý priložil odporca v prílohe svojho vyjadrenia, Z uvedeného článku

napr. vyplýva, že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť,
pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich
práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v
zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná

skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu,
vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebuochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek

podaniežalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania

procesného úkonu súdom.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností bol odporca toho názoru, že navrhovateľ
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o

zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou.

Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 21.8.2013, ktorý bol na základe uznesenia Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 15.01.2015, č.k. 8Co/14/2014-128 zrušený z dôvodu, že navrhovateľ nemal k dispozícii

pred termínom pojednávania vyjadrenie odporcu. Súd preto uvedený nedostatok v ďalšom konaní
odstránil.

Následnenariadiladňa06.05.2015vykonalpojednávanie,naktoromsaúčastnícinezúčastnili.Účastníci
konania svoju neúčasť do termínu konania pojednávania ospravedlnili. Zo strany právneho zástupcu

navrhovateľa boli doručené podania, ktoré súd posúdil ako návrhy na prerušenie konania, o ktorých
rozhodol samostatným uznesením.

Napriek podaniu predmetného návrhu na prerušenie konania zo strany navrhovateľa, súd v súlade
s § 101 ods.2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov, nakoľko podaný návrh na prerušenie

konania nepovažoval za dôležitý dôvod, pre ktorý by mal pojednávanie odročiť. V zmysle judikatúry
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(napr.viďnálezzodňa20.9.2000,č.k.I.ÚS21/2000),ustanovenie
§ 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Ústavný súd SR konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia
Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na

to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto
článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej

lehote. Z vysloveného názoru ústavného súdu súd vyvodil, že vzhľadom na neexistenciu dôvodu na
prerušeniekonaniajepotrebnévovecivykonaťpojednávanie,vykonaťdokazovanieavprípadesplnenia
podmienok v zmysle Občianskeho súdneho poriadku aj vo veci rozhodnúť. Prerušenie konania podľa
odseku 2 § 109 O.sp. závisí len od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť súdu, nie však
jeho povinnosť. Čo sa týka neprerušenia konania, podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR

pri neprerušení konania nedochádza k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom (viď uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 5.5.2011, č.k. 3Cdo/ 57/2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
1.7.2009, č.k. 5Cdo/294/2008). Súd v súlade s ústavnou požiadavkou, aby súd ako garant spravodlivosti
aj pri nečinnosti účastníkov alebo pri obštrukciách z ich strany prijal príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, po rozhodnutí o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

vo veci vykonal pojednávanie, na ktorom aj vo veci rozhodol.

Na nariadenom pojednávaní sa súd oboznámil s návrhom navrhovateľa a vyjadrením odporcu a vykonal
dokazovanie listinnými dôkazmi, nachádzajúcimi sa v spise - oboznámením sa s pripojeným spisom
Okresného súdu Trenčín sp.zn. 61Er 1618/2011 a zistil tento skutkový stav veci :

Súd vlastným šetrením zistil, že navrhovateľom navrhovaný súdny spis exekučného súdu v exekučnej
veci navrhovateľa proti povinnému: D. T., nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo Q. o úvere č.: XXXXXXXXX, pričom exekútoruvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn. EX XXXX/XXXX, je exekučný spis Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 61Er/1618/2011 aj napriek nepravdivému tvrdeniu navrhovateľa, že v návrhu na
začatie konania nemôže označiť spisovú značku súdneho exekučného konania, pretože mu ju súd

neoznámil, nakoľko spisová značka predmetného exekučného konania bola uvedená na uznesení
exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ktoré
bolo navrhovateľovi riadne doručené.

Dňa XX.XX.XXXX súdny exekútor JUDr. A. L. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia

poverenia vo veci, vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX XXXX/XXXX v prospech
oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25
proti povinnému D. T., IČO: 43005152 na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava,
Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761 zo dňa 11.02.2011, sp.zn. SR 14732/10.

Okresný súd Trenčín dňa 21.03.2012 vydal uznesenie č.k. 61Er 1618/2011-10, ktorým žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Krajský súd svojím uznesením zo dňa
25.07.2012, č.k. 6CoE 150/2012-27 toto uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Okresný súd vo veci žiadosti o udelenie poverenia
opätovnerozhodoldňa19.8.2013uznesenímč.k.61Er1618/2011-33.Rozhodnutievčaserozhodovania

súdu nebolo účastníkom doručené.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorámumalavzniknúťnesprávnymúradnýmpostupom
Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Z hľadiska obsahu jeho návrhu ďalej vyplýva,

že navrhovateľ sa zároveň domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 61Er 1618/2011-10 zo
dňa 21.03.2012, ktorým mal exekučný súd prekročiť rozsah svojej právomoci, konať nad rámec zákona
a predmetným uznesením založiť vo veci prekážku res iudicata (hoci v návrhu navrhovateľ nesprávne
označuje predmetné uznesenie súdu ako nesprávny úradný postup).

Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia
právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie
Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok,

ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré
musiabyťsplnenésúčasne:1/nesprávnyúradnýpostupprirozhodovaníonávrhunaudeleniepoverenia
súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.1) Nesprávny úradný postup
Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje striktne taxatívne pojem „nesprávny úradný postup“, ale z § 9 ods.

1 zákona vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismiprekonanieštátnehoorgánualebokporušeniuporiadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebo
cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie
rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. (rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003).

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie..

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

a) Nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote

Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o
vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej
veci (pričom súd vlastným šetrením zistil, že ide o exekučný spis Okresného súdu Trenčín sp. zn.
61Er/1618/2011). Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 09.06.2011 bola na tunajší

exekučnýsúddoručenážiadosťsúdnehoexekútoraovydaniepoverenia,oktorejexekučnýsúdrozhodol
dňa 21.03.2012 tak, že ju zamietol. Krajský súd v Trenčíne svojím uznesením zo dňa 25.07.2012
predmetné uznesenie pre nepreskúmateľnosť zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súd
preto dňa 19.8.2013 opätovne rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, a to tak,
že žiadosť opakovane zamietol, pričom v čase rozhodovania súdu v prejednávanom prípade nebolo

rozhodnutie účastníkom doručené.

Z citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovil lehotu na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v dĺžke 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Od
1.6.2010 zrušil túto lehotu pre prípady, keď súd rozhoduje o delení poverenia pre súdneho exekútora,

kde exekučným titulom je titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku t.j. keď ide o notárske
zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právnydôvod,predmetačasplnenia,akpovinnáosobavnotárskejzápisnicisvykonateľnosťousúhlasila
a keď ide o vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií (súdov) a zmierov nimi schválených.

Čo sa týka problematiky výkladu, či rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku alebo podľa § 41 ods. 2 písm. j) Exekučného poriadku, na tomto
mieste si súd dovolí citovať znenie dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z.z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a
dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,
ktorý sa dotýka novelizácie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého „Rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom obdobísvojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že
v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú
aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Ustanovenie sa nedotýka

problematiky vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci.“

Podľa citovaných ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda vyplýva, že tam uvedená lehota
15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,

keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Pokiaľ by sa dané ustanovenie malo vykladať tak, že lehota 15 dní platí aj pre rozhodnutie exekučného

súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potom je pravda, že súd
rozhodol 270 dní po uplynutí stanovenej lehoty. Súd poukazuje na to, že oneskorenie v rozhodnutí
o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým, že navrhovateľ žiadal vykonať
exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie
zospotrebiteľskejzmluvy,aexekučnýsúdmusívzhľadomnaustanovenie§45zákonač.244/2002Z.z.o

rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku
az.č.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,resp.z.č.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch vždy
ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v
rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd v prejednávanom prípade vykonal a zistil,
že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať. Spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa

rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovní európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto stotožniť
s tvrdením navrhovateľa, že po právnej stránke nešlo o zložitú vec. Skutočnosť, že preskúmavanie
rozhodcovských rozsudkov exekučnými súdmi je časovo náročné a nezvládnuteľné v lehote 15 dní sa
odrazila aj v zákone č. 144/2010 Z.z. , ktorý s účinnosťou od 01.06.2010 zmenil ustanovenie § 44 ods.

2 Exekučného poriadku v tom smere, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na rozhodnutie súdu o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov.

b) Vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Navrhovateľ vo svojom návrhu uplatnil aj iný dôvod resp. iný spôsob, ktorým mal exekučný súd naplniť

legálnypojem„nesprávnyúradnýpostup“,atotým,žeexekučnýsúdpostupompodľa§44ods.2Ex.por.
spôsobom odporujúcim zákonu, bez legálnych predpokladov založil svoju právomoc, realizoval úplný
judiciálny proces, postavil sa do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil
mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, čím porušil

zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR). Ak exekučný súd koná tak, že rozhoduje
vo veci samej, uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu
odvodzujúcemu právomoc od § 40 a nasl. Zákona č. 244/2002 Z.z., pričom exekučný súd takýmto
súdom nie je, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo
veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Taktiež namietal, že v dôsledku uznesenia o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia bol vo veci založený stav res iudicata, kedy navrhovateľ už
nemá možnosť iniciovať občianske súdne konanie a žiadať ochranu práva pred všeobecným súdom.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má

účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto

podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak

nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým

orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Z exekučného spisu sp.zn. 61Er 1618/2011 súd zistil, že exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti
o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor
týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní
o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu

so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na
jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila
vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov
vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45
priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno
znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa

považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí
preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky. Možnosť prelomenia

materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie
exekúcie vo vyššie uvedenej exekučnej veci Okresného súdu Trenčín neprekročil svoju právomoc, ako
to v žalobnom návrhu uvádza navrhovateľ. Uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.3.2012 bolo
krajským súdom zrušené, pričom opätovne bolo vo veci rozhodnuté dňa 19.8.2013. Za takejto situácie
možno prisvedčiť navrhovateľovi, že rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia prebieha viac rokov,

avšak je nutné poukázať na to, že vo veci prebehlo aj odvolacie konanie a okresný súd vo veci rozhodol
už v poradí druhým rozhodnutím.

2) Vznik škody
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu

treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia
jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Ide pritom o reálny rozdiel medzi hodnotou majetku poškodeného pred
vznikom škody a hodnotou jeho majetku po jej vzniku Ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,prípadnenerozmnoženiemajetkupoškodeného,ktorébybolomožnédôvodneočakávaťpripravidelnom
behu vecí, nebyť škodovej udalosti.

Navrhovateľ vyčíslil majetkovú škodu ako náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať
akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Z uvedeného pre súd vyplýva, že navrhovateľ tvrdí, že v dôsledku postupu exekučného súdu,
ktorý zamietol žiadosť o udelenie poverenia, došlo k tomu, že pohľadávka navrhovateľa sa stala
nevymožiteľnou.

V tomto smere súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie exekučného súdu v podobe zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia nespôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky tak, ako to tvrdí navrhovateľ.

Totorozhodnutieibakonštatovalonespôsobilosťkonkrétnehorozhodcovskéhorozsudkubyťexekučným
titulom. Navrhovateľ však stále má možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu
na začatie konania u všeobecného súdu.

V rámci preskúmania, či došlo v prejednávanom prípade k vzniku majetkovej škody vo výške istiny, ktorá

bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, je potrebné, aby navrhovateľ preukázal, že na túto sumu
(istinu, priznanú rozhodcovským súdom) má právny nárok, čo je otázne, a to vzhľadom na skutočnosť,
že exekučný súd v súlade s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní konštatoval, že
rozhodcovský rozsudok priznával plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi a rovnako
by musel preukázať, že by došlo k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky od dlžníka

navrhovateľa. Uvedené skutočnosti však navrhovateľ súdu nepreukázal a tieto skutočnosti ani netvrdil.

3) Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody
Príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok

nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak by
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody). V danej veci nemožno
konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou,
nakoľko navrhovateľ nepreukázal že v dôsledku prieťahov v konaní (keď iná činnosť súdu nebola
súdom vyhodnotená ako nesprávny úradný postup) došlo k vzniku nevymožiteľnosti pohľadávky, hlavne

pri skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok priznával plnenie, ktoré bolo v rozpore so zákonom a
odporovalo dobrým mravom t.j. výška istiny, priznanej rozhodcovským súdom, nemôže predstavovať
skutočnú škodu navrhovateľa. V tomto smere súd opätovne zdôrazňuje skutočnosť, že navrhovateľ
nepreukázal ani to, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného sudu, došlo by k riadnemu a
plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky od dlžníka navrhovateľa, a to v rozsahu priznanej istiny.

Nakoľko súd nemal preukázané splnenie podmienok pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom
tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi či už majetkovú škodu alebo
nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Ak nie je daná zodpovednosť

súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov konania. Odporcovi trovy konania nevznikli, preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi
nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).