Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 23, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/154/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5911206314
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5911206314.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
STOLAMED, s.r.o., so sídlom Konventná 7, 811 03 Bratislava, IČO: 44 876 530, právne zastúpeného
I.U.S. JUDr. Katarína Marková s.r.o., so sídlom Námestie M. Benku 6, 811 07 Bratislava, proti
žalovanému v 1. rade: Mário Droppa DROP STAV, s miestom podnikania 034 71 Ludrová 311, IČO: 40
934 390, v 2. rade: Vladimír Kováčik - CHODOS ŠPED, s miestom podnikania Nová 371/97, 034 01
Liptovská Štiavnica, IČO: 14 268 817, (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť od 23.01.2014 do
23.01.2016), obidvaja právne zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s.r.o. so sídlom

Dončova 1451/21, 034 01 Ružomberok, v 3. rade: Mgr. V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, R.
M., zastúpenej právnou zástupkyňou JUDr. Miriam Jančiovou, advokátkou, so sídlom F. XX, XXX XX
T., v konaní o zaplatenie 29.572,76 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Ružomberok č.k. 5Cb/33/2011-681 zo dňa 12.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 5Cb/33/2011-681 zo dňa 12.03.2014 v napadnutom
výroku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 5Cb/33/2011-681 zo dňa 12.03.2014 v napadnutom
výroku, ktorým bola žalovaným v rade 1/ a 2/ priznaná náhrada trov konania - trov právneho zastúpenia
vo výške 2.892,83 Eur, ktoré je žalobca každému jednotlivo povinný zaplatiť v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, z r u š u j e a v r a c i avec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 5Cb/33/2011-681 zo dňa 12.03.2014 v napadnutom
výroku, ktorým bola žalovanej v rade 3/ priznaná náhrada trov konania - trov právneho zastúpenia
vo výške 2.410,69 Eur, ktoré jej je žalobca povinný zaplatiť v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku, p o t v r d z u j e .

Žalovanej v rade 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdžalobuvcelomrozsahuzamietol,priznalžalovanýmv1/av2/rade
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.892,83 Eur a žalovanej v rade 3/ náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 2.410,69 Eur, ktoré bude žalobca povinný každému jednotlivo zaplatiť v lehote do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd uviedol, že v konaní vedenom pod sp.zn. 2Cb/25/2011 si žalovaný v 1/ rade (v uvedenom
konaní ako žalobca) uplatnil voči žalovanému (v tomto konaní žalobcovi) právo na zaplatenie sumy
20.388,10 Eur s príslušenstvom. V priebehu pojednávania vzniesol žalovaný (v uvedenom konanížalobca STOLAMED, s.r.o.) vzájomný návrh, ktorým si uplatnil titulom zmluvnej pokuty sumu 29.572,76
Eur voči žalovanému v 1/ rade za 212 dní omeškania sa žalovaného v 1/ rade so zhotovením diela.
Okresný súd uznesením č.k. 2Cb/25/2011-116 zo dňa 12.09.2011 vylúčil vzájomný návrh na samostatné

konanie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 14.10.2011.

Žalobca sa podľa doplnenej žaloby domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty v zmysle Zmluvy o dielo
uzatvorenej dňa 27.10.2009. Predmetom zmluvy malo byť zhotovenie prístavby a stavebných úprav
prevádzkovej budovy Stolár v Likavke. Predbežná cena bola dohodnutá v sume 139.493,99 Eur,

skutočná cena mala byť kalkulovaná na základe obojstranne potvrdeného súpisu výkonov a skutočne
zrealizovaného diela v odovzdávajúcom protokole. V čl. IV. zmluvné strany dohodli termín dokončenia
celého diela na deň 31.12.2010. Podľa čl. IX.1 zmluvy je zhotoviteľ povinný zaplatiť zmluvnú pokutu
vo výške 0,1% za každý deň omeškania z pevnej ceny za dielo v prípade, ak nedodrží dohodnutý
termín plnenia podľa článku IV. zmluvy. Žalobca viackrát bezúspešne písomne vyzýval zhotoviteľa
na odstránenie nedorobkov, nedostatkov a vád diela. Keďže žalovaný bezdôvodne nepokračoval vo

vykonávaní diela, vyzval ho dňa 27.04.2011 a dňa 13.05.2011 na ukončenie a odovzdanie diela.
Zhotoviteľ napriek výzvam dielo neodovzdal ani len sčasti. Na výzvu na zaplatenie zmluvnej pokuty
podľa bodu 9.1 zmluvy za obdobie od 01.01.2011 do 17.06.2011, t.j. za obdobie 168 dní omeškania,
v sume 23.434,32 Eur žalovaný nereagoval. Dňa 07.07.2011 žalobca písomne vyzval zhotoviteľa na
odstránenie vád a na dokončenie a odovzdanie diela do 31.07.2011 a márnym uplynutím tejto lehoty

žalobca od zmluvy dňa 01.08.2011 odstúpil. Podaným vzájomným návrhom potom žalobca uplatnil
zmluvnú pokutu za 212 dní omeškania za obdobie od 01.01.2011 do 31.07.2011 v sume 21.572,76 Eur
(pozn. krajského súdu, správne má byť uvedená suma 29.572,76 Eur). Krajský súd v Žiline uznesením
č.k. 14Cob/91/2013-341 zo dňa 10.05.2013 pripustil, aby do konania vstúpili ďalší účastníci na strane
žalovaného, a to žalovaný v 2/ rade Vladimír Kováčik - CHODOS ŠPED a žalovaná v 3/ rade Mgr. V. K..

Okresný súd uznesením na pojednávaní dňa 12.03.2014 pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný v 1/ až
3/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu 29.572,76 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a nahradiť trovy konania. Žalovaní v 1/ a v 2/ rade sa v konaní bránili námietkou, že čl. IX. bod
1 uzatvorenej zmluvy o dielo je neplatný, nakoľko odkazuje na termín pevná cena za dielo a podľa toho
sa zmluvná pokuta nedá vypočítať. Žalovaný v 2/ rade okrem toho zmluvu o dielo nepodpísal a keďže

dohoda o zmluvnej pokute musí mať písomnú formu, je voči nemu takéto dojednanie ex lege neplatné.
Žalovaná v rade 3/ namietla, že nie je pasívne legitimovaná, nakoľko zmluvu o dielo nepodpísala.

Okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie, za aplikácie § 266 § 536, § 537, § 546, § 554, §
560 Obchodného zákonníka a § 37 ods. 1 a § 544 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žaloba

žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná. Okresný súd konštatoval, že právny vzťah medzi žalobcom a
žalovaným v 1/ rade bol založený Zmluvou o dielo zo dňa 27.10.2010. Podľa čl. III. uzatvorenej zmluvy
sa žalobca ako objednávateľ zaviazal prevziať ukončené dielo a zaplatiť zaň dohodnutú predbežnú cenu
vo výške 139.493,99 Eur, ku ktorej mala byť pripočítaná aj DPH podľa platných predpisov. Podľa bodu
3.2 zmluvy mala byť skutočná cena kalkulovaná na základe obojstranne potvrdeného súpisu výkonov a

skutočnezrealizovanéhodielavodovzdávacomprotokole.Žalobcauplatnilnároknazaplateniezmluvnej
pokuty podľa čl. IX. bod 9.1 uzatvorenej zmluvy. Okresný súd zistil, že uzatvorená zmluva o dielo
nepodávala žiadne vysvetlenie pojmu pevná cena za dielo. Tento pojem nebol v zmluve definovaný a
ani použitím výkladových pravidiel sa nedalo dospieť k záveru, aká by mala byť pevná cena za dielo.
Nejasnosti vyplývajú aj z čl. IX. bod 9.2 zmluvy, z ktorého vyplývalo, že ak zhotoviteľ nezačne z vlastnej

viny práce spojené s odstránením vád, je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,01 % z ceny
realizovaného diela, pevnej ceny za dielo za každý deň omeškania. V tomto článku boli uvedené dve
možnosti výpočtu zmluvnej pokuty, jednak z ceny realizovaného diela a jednak z pevnej ceny za dielo.
Z čl. III. zmluvy je zrejmé, že síce bola dohodnutá predbežná cena diela, z ktorej žalobca vypočítal
zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % za každý deň omeškania, avšak skutočná cena mala byť kalkulovaná

na základe obojstranne potvrdeného súpisu výkonov a skutočne zrealizovaného diela. Ak zhotoviteľ
nevykonal celé dielo, žalobca ako objednávateľ nebol povinný zaplatiť predbežne dohodnutú cenu, ale
iba cenu skutočne vykonaných prác, na základe obojstranne potvrdeného súpisu výkonov prác. V čl.
III. zmluvy vôbec nebol použitý a vysvetlený pojem pevná cena za dielo. Z dokazovania mal okresný
súd preukázané, že zmluvu o dielo pripravila štatutárna zástupkyňa žalobcu, ktorá našla nejaký vzor

zmluvy, doplnila ho a zaslala žalovanému v rade 1/. Zmluvné strany tak použili vzor zmluvy, ktorý nebol
doplnený a prepracovaný na konkrétny prípad. Okresný súd zistil, že čl. IX. bod 9.1 ohľadom zmluvnej
pokuty je neurčité, nezrozumiteľné a s poukazom na § 37 ods. 1 OZ neplatné. Ani použitím výkladových
pravidiel v § 266 OBZ nebolo možné dospieť k záveru, z akej ceny mala byť vypočítaná zmluvná pokuta.K argumentu právnej zástupkyne žalobcu, že súd je oprávnený vykladať ustanovenia zmluvy a dospieť
k záveru, že sa dá vypočítať zmluvná pokuta, okresný súd uviedol, že použitie výkladových pravidiel
by znamenalo nahrádzanie prejavu vôle účastníkov a takýto postup je neprípustný. Výkladové pravidlá

okresný súd použil v prípade označenia zmluvných strán zmluvy o dielo, kedy bol žalobca označený ako
zhotoviteľ a žalovaný v 1/ rade ako objednávateľ. Nakoľko bolo zrejmé, že došlo k omylu pri uvedení
zmluvných strán, bolo nutné použiť výkladové pravidlá tak, aby sa zistila skutočná vôľa účastníkov
konania.Takýtopostup,alenebolmožnýprizmluvnejpokute,keďžeanizbodu9.2zmluvyodielonebolo
zrejmé, z akej ceny má byť zmluvná pokuta vypočítaná, zmluva nepoznala pojem cena realizovaného

diela ani pevná cena za dielo. Okresný súd výkladové pravidlá použil aj pri ustálení, kedy bol termín
začatia diela a termín ukončenia diela. Pri ustanoveniach upravujúcich zmluvnú pokutu by však okresný
súd musel nahrádzať prejav vôle účastníkov konania a sám určiť, čo možno považovať za pevnú cenu,
resp. cenu realizovaného diela a čo nie.

Okresný súd tak ustálil, že dojednanie o zmluvnej pokute v bode 9.1 čl. IX. zmluvy je neplatné, a preto

žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Z tohto dôvodu sa potom okresný súd ďalej
nezaoberal ani skutočnosťami, či žalovaní v 2/ a 3/ rade boli viazaní touto zmluvou o dielo, keďže
zmluvu nepodpísali a či im vznikla povinnosť zaplatiť uplatnenú zmluvnú pokutu. Takéto úvahy by boli
nadbytočné, nakoľko ustanovenie o zmluvnej pokute je neplatné, a preto je irelevantné, či zo zmluvy
je zaviazaný len žalovaný v 1/ alebo aj ostatní žalovaní. Rovnako okresný súd za nadbytočné označil

zisťovanie skutočností ohľadom neodovzdania diela zhotoviteľovi včas, keďže z dôvodu neplatnosti
ustanovenia o zmluvnej pokute nevzniklo žalobcovi právo na jej zaplatenie. Preto bol zamietnutý aj návrh
právnej zástupkyne žalobcu na vypočutie znalca J. H. a svedkov a na zabezpečenie správ z Daňového
úradu Žilina ohľadom toho, či zmluva o združení, resp. dohoda o vystúpení a vstúpení do združenia bola
daňovému úradu predložená. Okresný súd by tieto skutočnosti zisťoval iba v prípade, ak by mal za to,

že zmluvná pokuta bola dohodnutá platne. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešným žalovaným v 1/ až v 3/ rade priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia,
ktoré v prípade právneho zástupcu žalovaných v 1/ a 2/ rade predstavovali odmenu za 4 úkony právnej
služby vo výške 2.892,83 Eur vrátane DPH a v prípade žalovanej v 3/ rade odmenu za 4 úkony právnej
služby vo výške 2.410,69 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že v
konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok nespĺňal
zákonom požadované náležitosti na úplné, zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie

súdu, z rozsudku jasne a zreteľne nevyplývalo, na základe ktorých dôkazov mal súd zistiť a ustáliť
skutkový stav a aký bol osud ďalších dôkazov, či boli alebo neboli vykonané. Odôvodnenie je neúplné
a nepreskúmateľné. Nie je zrejmé, čo mal okresný súd na mysli, keď používal pojem „listiny založené
v spise“ a pojem „ostatné listinné dôkazy“, z čoho by mohol vyplývať záver, že existujú v konaní
nejaké listinné dôkazy, ktoré nie sú založené v spise. Z rozsudku nevyplývalo, ktoré konkrétne

dôkazy okresný súd vykonal, ako ich vyhodnotil, ktoré nevykonal a uvedenie dôvodu, prečo ich
nevykonal. Rozpory a nedostatky rozsudku sú zmätočné a neprípustné, čím okresný súd porušil §
157 ods. 2 OSP. Z napadnutého rozsudku ďalej podľa žalobcu jednoznačne, zreteľne a presvedčivo
nevyplývalo, na základe akých zákonných ustanovení okresný súd skutkový stav veci posúdil. Okresný
súd sa nedostatočne vyporiadal s právnou úpravou zmluvnej pokuty, ktorá je všeobecne upravená v

Občianskom zákonníku a osobitne v Obchodnom zákonníku, rovnako bolo nedostatočné odôvodnenie,
na základe čoho okresný súd rozhodol, že zmluvná pokuta je nezrozumiteľná a neurčitá, a teda sa
jedná o neplatný právny úkon. Úpravu právnych úkonov obsiahnutú v Občianskom zákonníku Obchodný
zákonník iba dopĺňa, pričom v § 266 ods. 1 Obchodný zákonník ako rozhodujúce akcentuje význam
vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. Obchodný zákonník prikazuje brať náležitý zreteľ

na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle a na správanie účastníkov právneho úkonu, a to tým,
že považuje vôľu zmluvných strán a okolností, za ktorých táto vznikla, za významnejšie, ako samotný
jazykový prejav vôle. Žalobca zdôraznil, že okresný súd sa zaoberal najmä jazykovou stránkou právneho
úkonu, avšak túto svoju úvahu a samotné právne posúdenie neoprel o žiadne zákonné ustanovenie.
Z rozsudku nebolo zrejmé, ako sa okresný súd vyporiadal s úpravou podľa § 35 ods. 2 a § 37 ods. 3

OZ. Zmätočnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozsudku je zrejmá na viacerých miestach rozsudku,
kde okresný súd zamieňal pôvodných účastníkov konania. Opomenul, že účastníkom konania je aj
žalobca a na str. 15 rozsudku zamenil zmluvné strany zo zmluvy o dielo, keď uviedol, že objednávateľneodovzdal zhotoviteľovi dielo včas. Úvaha, či došlo len k chybe v písaní, by bola špekuláciou a pri
súdnom rozhodnutí nemá miesto.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že ďalšou chybou bolo, že okersný súd nesprávne uvádzal, že si
žalobca vzájomným návrhom uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 21.572,76 Eur, pričom v skutočnosti
išlo o pokutu vo výške 29.572,76 Eur. Zmätočnosť úkonov bola aj v priebehu konania, keď okresný
súd nesprávne žalobcu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku v inom konaní vedenom pod sp.zn.
2Cb/25/2011 a účastníci konania boli zmätočne označení. Formovaným nedostatkom odôvodnenia

rozsudku je aj to, že z jeho odôvodnenia nevyplývala dispozícia žalobcu so žalobou, a to v časti
označenia a doplnenia dôkazov žalobcu. Okresný súd tiež neuviedol, ako ustálil samotnú zmluvu o dielo
čo do jej platnosti či neplatnosti ako právneho úkonu, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť,
že záväzok z dohody o zmluvnej pokute je akcesorickým záväzkom, a teda je žiaduce zaoberať sa aj
platnosťou zmluvy o dielo. Okresný súd tiež hovoril o neplatnosti ustanovenia bodu 9.1 čl. IX. zmluvy
o dielo, avšak nie o neplatnosti dohody o zmluvnej pokute. Okresný súd v konaní porušil § 18 OSP, t.j.

základné právo účastníkov na rovnaké postavenie v súdnom konaní. Okresný súd nezisťoval žiadne
okolnosti, týkajúce sa samotnej dohody o zmluvnej pokute, pričom mal a mohol zistiť, aká bola skutočná
vôľa zmluvných strán a aké boli skutočne dohodnuté podmienky zmluvnej pokuty, v akej výške bola
dohodnutá a akým spôsobom bola určená. Dohodu o zmluvnej pokute okresný súd posúdil len čo
do jej jazykového vyjadrenia, čo je v rozpore s interpretačnými pravidlami podľa § 266 až 268 OBZ

a tiež so všeobecnými ustanoveniami o právnych úkonoch, obsiahnutých v Občianskom zákonníku.
Významné bolo tiež to, že žalovaní v 1/ až 3/ rade žiadnym spôsobom nepopierali a ani nerozporovali
nárok žalobcu na zmluvnú pokutu a ani nenamietali neplatnosť dohody o takejto zmluvnej pokute a
túto skutočnosť namietli až na prvom pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a preto
je zrejmé, že sa účastníci o zmluvnej pokute dohodli. Sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia a

dôkazného bremena je strata sporu. Nemožno podľa žalobcu súhlasiť so súdom prvého stupňa, že
použitie výkladových pravidiel by znamenalo neprípustný postup súdu. Výkladové pravidlá podľa § 266
až 268 OBZ a je povinnosťou súdu sa nimi riadiť. Okresný súd sa tak dopustil nezákonného postupu,
ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okresný súd ďalej porušil § 118 ods. 2 OSP,
keď ani na jednom pojednávaní neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov možno

považovať za zhodné/sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú či nebudú vykonané.

V odvolaní žalobca namietol, že okresný súd nepostupoval správne, pretože vzájomný návrh žalobcu
vznesený v pôvodnom konaní sp.zn. 2Cb/25/2011 vylúčil na samostatné konanie. V uznesení o vylúčení
vzájomného návrhu na samostatné konanie absentuje akékoľvek bližšie odôvodnenie. Okresný súd tiež

nedostatočne zistil skutkový stav veci, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Okresný súd bol
povinný zisťovať skutočnú vôľu zmluvných strán a okolnosti, za ktorých došlo k dohode o zmluvnej
pokute. Bolo treba postupovať podľa § 266 ods. 2 OBZ a vykladať prejav vôle podľa významu, ktorý
by mu spravidla prikladala osoba v postavení, v akom je adresát úkonu. Hlavným záujmom a zmyslom,
pre ktorý objednávateľ uzatváral zmluvu o dielo bolo, aby zhotoviteľ dielo vykonal včas a riadne, a

preto bolo prirodzené, že objednávateľ mal vôľu zabezpečiť plnenie záväzku zmluvnou pokutou, ktorá
slúži ako prevencia a núti zhotoviteľa, aby plnil riadne a včas. Termín dokončenia a odovzdania diela
bol pre žalobcu veľmi významný, nakoľko bol obmedzovaný vo výkone svojej podnikateľskej činnosti.
Okresný súd mal preukázané, že dielo zhotoviteľ neodovzdal a že zhotoviteľ o zmluvnej pokute vedel,
preto žalobca tak mal za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav. Okresný súd tiež podľa

žalobcu porušil § 157 ods. 2 OSP, keď neuviedol, ako daný skutkový stav právne posúdil, ktorú právnu
normu aplikoval a ako ju interpretoval. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na
zistený skutkový stav. V odôvodnení absentovala špecifikácia právnych noriem, na základe ktorých
mal okresný súd rozhodnúť. Okresný súd neuviedol, aké výkladové pravidlá na posúdenie skutkového
stavu použil. Skutočnosť, že okresný súd skonštatoval neplatnosť ustanovenia zmluvy o dielo, ešte

podľa žalobcu neznamenalo, že tým skonštatoval neplatnosť dohody o zmluvnej pokute. Právny záver
okresného súdu bol príliš formalistický a neprípustne striktný. V súdnej praxi sa pojem „pevná cena za
dielo“ bežne objavuje, je pre súdy zrozumiteľný a použiteľný, pričom sa má na mysli cena diela ako
odplata zhotoviteľa za zhotovenie diela. V zmysle platnej právnej úpravy § 536 ods. 1 OBZ môže byť
dohoda o cene určená tromi spôsobmi, a to tým, že sa zmluvné strany dohodnú na určitej pevnej cene,

alebo sa dohodnú na spôsobe určenia ceny alebo prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez dohody o cene.
V posudzovanom prípade sa jedná o prvý spôsob dohody o cene ako cene určitej, nemennej a pevnej,
keď účastníci dohodli v čl. III. len jednu jedinú cenu vo výške 139.493,99 Eur, ktorá zahŕňala všetky
náklady spojené so zhotovením diela. Zmluvné strany dohodli aj prípadnú zmenu ceny, a to zvýšenie lenv prípade naviac prác a zníženie v prípade obmedzenia rozsahu stavby. Požiadavka okresného súdu
na definíciu pojmu pevná cena za dielo bola preto zbytočná a nadbytočná, keďže význam tohto pojmu
vyplýval priamo zo zákona. Preto okresný súd ani nemôže dohodu o zmluvnej pokute sankcionovať

jej neplatnosťou. Ani body 3.2 a 3.6 čl. III. zmluvy o dielo, ktoré upravujú spôsob, akým mal zhotoviteľ
fakturovať výkony svojich prác každý mesiac v priebehu trvania zmluvy, nespochybňujú, že cena za
dielo bola dohodnutá ako pevná - fixná - nemenná v bode 3.1 čl. III. zmluvy o dielo a že práve táto
má byť základom pre výpočet zmluvnej pokuty podľa čl. IX. zmluvy. Okresný súd mylne interpretoval
ustanovenie bodu 9.2 čl. IX zmluvy, ak dovodil, že išlo o neurčitosť a nezrozumiteľnosť, nakoľko podľa

tohto článku sa zmluvná pokuta mala vypočítať z ceny realizovaného diela a z pevnej ceny za dielo.
Takáto interpretácia bola neprípustná a nezakladala sa na skutkovom základe. Pojem pevná cena za
dielo, ktorý nasleduje za čiarkou, po tom, ako je uvedené cena realizovaného diela, bližšie špecifikuje, čo
sa v zmysle zmluvy o dielo myslí pod pojmom cena realizovaného diela. Právne posúdenie okresného
súdu bolo preto nesprávne, keďže z týchto skutočností vyplývalo, že cena za dielo = predbežná cena
za dielo = cena realizovaného diela = pevná cena za dielo = 139.493,99 Eur. Neplatnosť dohody o

zmluvnej pokute tak nebola daná. Podľa súdnej praxe treba spôsob výpočtu zmluvnej pokuty vykladať
podľa vôle a úmyslu konajúcich strán podľa okolností, za ktorých bola zmluvná pokuta dohodnutá,
charakteru a relevantnosti zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti a podľa správania zmluvných
strán po tejto dohode, pričom dohodu o zmluvnej pokute treba vykladať ako celok a vo vzájomných
súvislostiach a podľa jej obsahu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Odo

1085/2006 možno neurčitosť dojednania o zmluvnej pokute odstrániť použitým výkladových pravidiel
obsiahnutých v § 266 OBZ prípadne v § 35 ods. 2 OZ. V tomto judikáte sa riešila zmluvná pokuta
dohodnutá „vo výške 0,1 % za každý deň omeškania“, t.j. absentovalo akékoľvek určenie základu pre
výpočetzmluvnejpokuty.NapriektomuvrozhodnutíNajvyššiehosúduČeskejrepublikysakonštatovalo,
že nejde o neplatnú dohodu, keďže neurčitosť možno odstrániť výkladom. Správnosť tohto postupu

potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 218/07. Právnemu
posúdeniu okresného súdu tak nezodpovedala ani platná právna úprava ani súdna prax a ani právna
teória. Nesprávna bola tiež aplikácia § 37 ods. 1 OZ okresným súdom. Žalovaní v konaní ani len netvrdili
skutočnosť, že absentuje v prípade dohody o zmluvnej pokute vážnosť ako základná náležitosť prejavu
vôle, nepreukázali nevážnosť svojej vôle a ani vedomosť žalobcu o prípadnej nevážnosti. Okresný súd

§ 37 ods. 1 OSP zmätočne (nekonkrétne) aplikoval alebo interpretoval. Ak by sa uvažovalo o absencii
uvedomenia si následkov dohody o zmluvnej pokute žalovanými, potom by išlo o relatívne neplatný
právny úkon, pričom relatívnej neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil, a preto sa
žalovaní nemôžu dovolávať neplatnosti dohody o zmluvnej pokute. Žalobca nepochyboval o vážnej vôli
žalovaných pri uzatváraní zmluvy o dielo a dohody o zmluvnej pokute.

Žalobca v odvolaní namietal tiež výrok súdu prvého stupňa o trovách konania a v prípade vyhovenia
odvolaniu žiada priznať náhradu trov konania na súde prvého stupňa a tiež trov odvolacieho konania.
Žalobca priznané trovy konania na strane žalovaných nepovažoval za správne vyčíslené a ani za
správne priznané okresným súdom. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť a

zaviazať žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 29.572,76 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a na náhradu trov konania žalobcovi spoločne a nerozdielne.

Žalovaní sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku v
zmysle § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a v odvolaním napadnutých výrokoch o
zamietnutí žaloby v celom rozsahu a o priznaní náhrady trov prvostupňového konania žalovanej v rade 3/
rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. V odvolaním

napadnutom výroku o priznaní náhrady trov prvostupňového konania žalovaným v rade 1/ a 2/ bol
rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie za aplikácie
§ 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 221 ods. 2 OSP.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil
v odvolaní, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci tak, ako ho zistil súd prvého stupňa v
zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov
účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne

vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, a stotožnenie sa s dôvodmi
uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje primárne na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia krajský
súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla
2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon,

ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a
navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a k jednotlivým
relevantným odvolacím dôvodom žalobcu uvádza odvolací súd nasledovné.

Nosným dôvodom podaného odvolania bola námietka žalobcu ohľadom nesprávneho právneho
posúdenia veci okresným súdom vo vzťahu k otázke platnosti dohody o zmluvnej pokute obsiahnutej v
zmluve o dielo uzavretej medzi účastníkmi. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právne posúdenie
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav, pričom o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií
podľa krajského súdu v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

Krajský súd sa v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu oboznámil s obsahom spisového materiál
okresného súdu, predovšetkým so Zmluvou o dielo, Názov stavby: prístavba a stavebné úpravy
prevádzkovej budovy STOLÁR, Likavka 367 zo dňa 27.10.2009 (č.l. 13 a nasl. spisu). K označeniu
účastníkov tejto zmluvy krajský súd konštatuje, že v jej záhlaví sú účastníci zmluvy označení nesprávne:

DROPSTAV & MK STAV, s.r.o. v postavení objednávateľa a STOLAMED, s.r.o. v postavení zhotoviteľa.
Právny úkon zmluvy o dielo je však potrebné hodnotiť v celom jeho obsahu, t.j. nielen úvodnú časť, v
ktorej je uvedené označenie účastníkov, ale treba vychádzať z celého zmluvného textu, a tiež z toho,
kto urobil prejav vôle za stranu zhotoviteľa. V čl. I. zmluvy je síce ako zhotoviteľ uvedený žalobca
STOLAMED, s.r.o., zároveň však na str. 12 predmetnej zmluvy o dielo je STOLAMED, s.r.o., uvedený

v pozícii objednávateľa a ako zhotoviteľ je uvedený V. F.. Je tak zrejmé, že v čl. I. predmetnej zmluvy o
dielo došlo k chybe označení účastníkov, kedy bol zamenený objednávateľ a zhotoviteľ. Táto skutočnosť
však ani podľa krajského súdu nespôsobuje neplatnosť zmluvy o dielo. Z textu zmluvy o dielo krajský
súd zistil, že čl. IX. tejto zmluvy obsahuje úpravu zmluvných pokút dojednaných medzi účastníkmi.

Žalobca v podanom odvolaní spochybnil predovšetkým záver okresného súdu o neplatnosti dojednania
zmluvnej pokuty z dôvodu jej neurčitosti, preto krajský súd považuje za potrebné citovať relevantnú
právnu úpravu.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), právny úkon sa musí urobiť slobodne a

vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 544 ods. 1 OZ, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu,
je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi
porušením povinnosti nevznikne škoda.

Podľa § 544 ods. 2 OZ, zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená
výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.K otázke platnosti právneho úkonu krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že Občiansky zákonník v
ust. § 37 ods. 1 vyžaduje splnenie určitých predpokladov na to, aby sa jednalo o platný právny
úkon. Zákon v tomto ustanovení kladie osobitné požiadavky na vôľovú stránku osoby robiacej právny

úkon a na jej prejav. Žalobca v odvolaní namietol predovšetkým záver okresného súdu o neurčitosti
dojednania zmluvnej pokuty v čl. IX. bod 9.1 zmluvy o dielo a namietal tiež, že žalovaní v konaní
netvrdili a nepreukázali nevážnosť svojej vôle pri uzatváraní dohody o zmluvnej pokute. K námietke o
nevážnosti vôle účastníkov krajský súd uvádza, že otázka prípadnej vážnosti, či nevážnosti žalovaných
pri uzatváraní dohody o zmluvnej pokute, ako to uvádza samotný žalobca v podanom odvolaní, nebola

v priebehu prvostupňového súdneho konania tvrdená. Ani okresný súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia neargumentoval tým, že by vôľa účastníkov na strane žalovaných pri uzatváraní dohody
o zmluvnej pokute nemala spĺňať atribút vážnosti prejavu vôle. Tak isto sa žalovaní v prvostupňovom
konaní nedomáhali relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Námietky žalobcu v tomto smere uplatnené
v podanom odvolaní tak krajský súd hodnotil ako v celom rozsahu nedôvodné.

Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom podaného odvolania bolo podľa krajského súdu rozhodné zaoberať
sa predovšetkým otázkou žalobcom spochybneného záveru prvostupňového súdu ohľadom neurčitosti
dojednania o zmluvnej pokute. Žalobca v tomto smere namietol nesprávny postup okresného súdu,
ktorý neaplikoval výkladové pravidlá či už Občianskeho alebo Obchodného zákonníka pri posudzovaní
určitosti tohto právneho úkonu a dospel k záveru o neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute. Z

odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu vyplývalo, že okresný súd posudzoval
otázku určitosti, a tým platnosti dojednania o zmluvnej pokute jednak podľa ustanovení Obchodného
zákonníka a tiež podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V prejednávanom prípade sa jedná o
zmluvu o dielo uzatvorenú medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, a preto sa na práva a
povinnosti účastníkov tejto zmluvy prioritne aplikujú príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka (§

261 ods. 1 OBZ). Obchodný zákonník však vo vzťahu k úprave právnych úkonov obsahuje len niektoré
ustanovenia o právnych úkonoch v § 266 a nasl. OBZ. Ak tieto vzťahy nie je možné riešiť podľa
ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva (§ 1 ods. 2 OBZ). Pri
posúdení otázky platnosti či neplatnosti právneho úkonu je tak potrebné aplikovať nielen ustanovenia
Obchodného zákonníka, ale tiež ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že Obchodný

zákonník osobitnú úpravu právnych úkonov neobsahuje a táto úprava je obsiahnutá výlučne v ust. §
34 a nasl. OZ.

Žalobca v súvislosti s právnym posúdením namietal, že okresný súd nesprávne postupoval, ak podľa
§ 266 ods. 1 OBZ neakcentoval význam vôle, ktorú toto ustanovenie uprednostňuje pred jazykovým

prejavom, a že okresný súd dohodu o zmluvnej pokute posúdil len čo do jej jazykového vyjadrenia. S
týmto názorom odvolateľa sa krajský súd nestotožnil. V danom prípade je rozhodujúca otázka posúdenia
určitosti či neurčitosti dojednania o zmluvnej pokute zahrnutého do textu zmluvy o dielo. Z citovaného
§ 544 ods. 2 OZ vyplýva, že zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne. Ak by sa zmluvná pokuta
nedojednala v písomnej forme, bola by takáto dohoda o zmluvnej pokute neplatná (§ 40 ods. 1 v

spojení s § 544 ods. 2 OZ). Pri posudzovaní platnosti či neplatnosti dohody o zmluvnej pokute, ktorá
má obligatórne písomnú formu, je tak potrebné vychádzať predovšetkým z obsahu listiny, na ktorej je
prejav vôle účastníkov zaznamenaný. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru
tak súdov Slovenskej republiky, ako aj súdov Českej republiky. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. 5Cdo 205/2008 „ak je predmetom sporu právny úkon, pre ktorý je pod

sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny,
na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný. Nestačí, že účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je
predmetom zmluvy, ak to priamo nevyplýva z jej textu. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou
kategóriou a takýto prejav vôle, by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani v prípade
osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu“. Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v

rozsudku sp.zn. 26Cdo 4836/2007 konštatoval, že v prípade právneho úkonu zaznamenaného písomne
je určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je tento úkon zaznamenaný, pričom nestačí,
že účastníkom zmluvy je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je poznateľné z textu listiny. V
tomto rozhodnutí Najvyšší súd Českej republiky označil určitosť písomného prejavu vôle ako objektívnu
kategóriu s tým, že prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích

osôb. K obdobným záverom Najvyšší súd Českej republiky dospel aj v rozsudku sp.zn. 33Cdo 512/2000
a tiež v rozsudku sp.zn. 33Cdo 2509/2007. Okresný súd tak postupoval vecne správne, ak sa pri
posudzovaní otázky žalovanými v rade 1/ a 2/ namietanej neplatnosti dojednania o zmluvnej pokutezaoberal predovšetkým obsahom listiny, na ktorej je zachytený text zmluvy o dielo, súčasťou ktorej bolo
písomné dojednanie o zmluvnej pokute.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti krajský súd podrobil odvolaciemu prieskumu záver okresného
súdu o neurčitosti dojednania a zmluvnej pokuty, zahrnutej v čl. IX. bod 9.1. zmluvy o dielo, z ktorého
dôvodu považuje za potrebné citovať relevantné ustanovenia predmetnej zmluvy o dielo.

Podľa článku III. bod 3.1. zmluvy, predbežná dohodnutá cena za dielo je určená dohodou vo výške

139.493,99 eur. K predbežne dohodnutej cene bude pripočítaná DPH podľa platných daňových
predpisov. Táto predbežne dohodnutá cena zahŕňa náklady spojené s uskutočnením zmluvných prác,
vrátane dodávok a montáže materiálov, ktoré sú k zhotoveniu zmluvných prác potrebné, a vrátane
nákladov na všetky nutné a dočasné opatrenia. Predbežná dohodnutá cena za dielo zahŕňa všetky
náklady a réžie zhotoviteľa spojené s uskutočnením realizovaného diela.

Podľa čl. III. bod 3.2. zmluvy, skutočná cena bude kalkulovaná na základe obojstranne potvrdeného
súpisu výkonov a skutočne zrealizovaného diela v odovzdávajúcom protokole na základe záznamov zo
stavebného denníka.

Podľa čl. III. bod 3.3. zmluvy, skutočná cena zahŕňa všetky dodávky zariadení, materiály, drobné

pomocné konštrukcie a práce, ktoré sú potrebné pre riadne prevedenie diela, ďalej príslušné skúšky,
návody a realizačnú dokumentáciu.

Podľa čl. IX. bod 9.1. zmluvy, v prípade, ak zhotoviteľ nedodrží dohodnutý termín plnenia podľa čl. IV.
tejto zmluvy o dielo je povinný zaplatiť objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % za každý deň

omeškania z pevnej ceny za dielo.

Podľa čl. IX. bod 9.2. zmluvy, ak zhotoviteľ z vlastnej viny nezačne práce spojené s odstránením
vád diela do 3 dní od doručenia odôvodnenej písomnej reklamácie objednávateľa je povinný zaplatiť
objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z ceny realizovaného diela, pevnej ceny za dielo za

každý deň omeškania.

Z citovaných ustanovení zmluvy o dielo je zrejmé, že zmluva o dielo pri určovaní ceny diela použila
pojem predbežná dohodnutá cena za dielo, a to v čl. III. bod 3.1. V čl. III. bod 3.2 používa zmluva pojem
skutočná cena, ktorý zároveň definuje v čl. III. bod 3.3 ako cenu, ktorá zahŕňa všetky dodávky zariadení,

materiály, drobné pomocné konštrukcie a práce, ktoré sú potrebné pre riadne prevedenie diela, ďalej
príslušné skúšky, návody a realizačnú dokumentáciu. Čl. III. zmluvy o dielo však neobsahuje pojem
„pevná cena“. Čl. IX. pritom tak v bode 9.1 ako aj v bode 9.2 určuje pevnú cenu za dielo ako základ
pre výpočet zmluvnej pokuty, pričom v bode 9.2 okrem pevnej ceny za dielo je za základ pre výpočet
zmluvnej pokuty označovaná aj cena realizovaného diela. Zmluvná pokuta podľa čl. IX. bod 9.2 síce nie

je predmetom tohto konania, avšak podľa názoru krajského súdu je potrebné pri posudzovaní spornej
určitosti či neurčitosti dojednania zmluvnej pokuty v čl. IX. bod 1 zmluvy o dielo zmieniť aj znenie tohto
článku zmluvy.

K otázke určitosti právneho úkonu krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že otázku určitosti prejavu vôle

je potrebné skúmať vo vzťahu k určeniu účastníkov, podstatných zložiek právneho úkonu a predmetu,
ktorého sa právny úkon týka. Určitosť predstavuje kvalitu obsahu právneho úkonu a právny úkon je
neurčitý, ak je vyjadrenie vôle po jazykovej stránke síce zrozumiteľné, avšak nejednoznačné, a tým je
neurčitý jeho vecný obsah, pričom neurčitosť obsahu nie je možné odstrániť a preklenúť ani výkladom.
Otázku neurčitosti právneho úkonu treba posudzovať z toho hľadiska, či sa týka tých častí právneho

úkonu, bez ktorých nemôže právny úkon ako taký obstáť. Z vyššie uvedenej judikatúry súdov je zrejmé,
žepritýchpísomnýchprávnychúkonoch,ktorésúprinedodržanípísomnejformyneplatné,musíbyťzich
písomného znenia každému zrejmé, čo je ich predmetom. Pri posudzovaní otázky určitosti či neurčitosti
dojednania o zmluvnej pokute je potrebné zaoberať sa otázkou, či dohoda o zmluvnej pokute zahrnutá
v čl. IX bod 9.1 zmluvy o dielo spĺňa zákonom v § 544 OZ vyžadované podstatné náležitosti. V zmysle

tohto ustanovenia musí dohoda o zmluvnej pokute obsahovať okrem označenia zmluvných strán, teda v
tomto prípade účastníkov zmluvy o dielo, tiež vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie zmluvná
pokuta zabezpečuje, a určenie výšky zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia. Podľa rozhodnutia
publikovaného pod R 92/2004 „v dohode o zmluvnej pokute výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jejurčenia aj povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, musia byť vymedzené určito, inak je dohoda
neplatná“.

Z predmetného zmluvného dojednania čl. IX bod 9.1 zmluvy o dielo je zrejmé, že spĺňa požiadavku
určenia zmluvných strán, nakoľko je súčasťou písomne uzavretej zmluvy o dielo, a obsahuje tiež
označenie zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje (povinnosť zhotoviteľa
dodržať dohodnutý termín plnenia podľa čl. IV. zmluvy). Vo vzťahu k spôsobu určenia zmluvnej pokuty
predmetné zmluvné ustanovenie výšku zmluvnej pokuty určuje ako 0,1 % za každý deň omeškania

z pevnej ceny za dielo. Okresný súd dospel k záveru o neurčitosti, a teda neplatnosti dojednania
zmluvnej pokuty z dôvodu, že v zmluve o dielo nie je termín pevná cena za dielo definovaný a ani
výkladovými pravidlami nie je možné dospieť k tomu, aká má byť pevná cena. K tomuto záveru žalobca
v odvolaní namietal, že cena za dielo sa rovná predbežnej cene, táto sa rovná cene realizovaného
diela a táto sa rovná pevnej cene za dielo vo výške 139.493,99 Eur. Podľa krajského súdu však z
textu zmluvy o dielo uzavretej medzi účastníkmi k takémuto záveru nie je možné dospieť. Krajský súd

akcentuje, že pri posudzovaní určitosti prejavu vôle treba vychádzať predovšetkým z obsahu listiny,
na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný, teda v tomto prípade predovšetkým z obsahu zmluvy o
dielo uzavretej medzi účastníkmi. V zmluve bola cena dojednaná ako predbežná dohodnutá cena s tým,
že zároveň bolo dojednané, že skutočná cena bude kalkulovaná na základe obojstranne potvrdeného
súpisu výkonov a skutočne zrealizovaného diela. Podľa synonymického slovníka možno pritom pojem

predbežný definovať ako prípravný, ktorý nemá konečnú platnosť, je dočasný, zmeniteľný, odvolateľný,
nepresný, približný, resp. predpokladaný. Predbežnú cenu diela dojednanú v čl. III. bod 3.1 tak podľa
krajského súdu možno chápať ako cenu diela určenú v príprave realizácie tohto diela, teda cenu
diela, ktorá nemala konečnú platnosť a ktorá bola účastníkmi predpokladaná v čase podpisu zmluvy
o dielo. Takémuto výkladu prejavu vôle účastníkov korešponduje aj čl. III. bod 2 zmluvy o dielo, ktorý

hovorí, že skutočná cena diela bude následne určená na základe odovzdávacieho protokolu podľa
záznamov zo staveného denníka s prihliadnutím na obojstranne potvrdený súpis výkonov a skutočne
zrealizované dielo. Podľa slovenského synonymického slovníka pojem skutočný možno chápať ako
pojem zodpovedajúci skutočnosti, teda reálny (nie fiktívny), konkrétny, hmatateľný a poznateľný. Pojem
pevný,ktorýsauvádzavčl.IX.akopevnácenadiela,jepodľasynonymickéhoslovníkavdanomkontexte

možno vykladať ako údaj, ktorý je trvalo upevnený, stabilný, fixný, ustálený dohodou.

Z tohto jazykového výkladu pojmov, ktoré sú zahrnuté v písomne vypracovanej zmluve o dielo, je
podľa krajského súdu možné dospieť k záveru, že neobstojí tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní,
že cena za dielo bola dohodnutá v bode 3.1 čl. III. zmluvy o dielo ako pevná - fixná a nemenná.

Krajský súd zdôrazňuje, že čl. III. zmluvy o dielo obsahoval v bode 3.1 dohodu účastníkov o predbežnej
predpokladanej cene plnenia, ktorá mala byť podľa bodu 3.2 ako skutočná cena ustálená na základe
reálne vykonaných prác, a mala podľa bodu 3.3 zahŕňať všetky dodávky zariadení, materiálu a ďalšie
súvisiace činnosti potrebné na riadne prevedenie diela. Takýto pojem predbežnej ceny nemožno
stotožňovať s pojmom pevná cena, ktorý je obsiahnutý v čl. IX. zmluvy o dielo a ktorý, ako správne

poukázal okresný súd, v zmluve o dielo nikde nie je definovaný. V tejto súvislosti neobstojí ani
argumentáciažalobcuohľadommožnostidohodycenydielapodľaplatnejprávnejúpravyobsiahnutejv§
536 a nasl. OBZ. V zmysle týchto ustanovení sú účastníci zmluvy o dielo oprávnení dohodnúť sa priamo
v zmluve o dielo na výške ceny, ktorá bude do textu zmluvy o dielo zahrnutá, pričom môžu v dohode
vyjadriť, či ide o cenu nemennú alebo sa jedná o cenu podľa rozpočtu. Zmluvné strany tiež majú možnosť

výslovne sa dohodnúť, že zmluvu o dielo uzatvoria bez dohody o cene. V tomto prípade podľa krajského
súdu v čl. III. zmluvy o dielo účastníci dojednali spôsob, akým bude cena diela určená. Účastníci
vychádzali z predpokladu, že predbežná cena za dielo bude vo výške 139.493,99 Eur, ku ktorej bude
pripočítaná DPH podľa platných daňových predpisov, a dohodli, že skutočná cena bude kalkulovaná
až následne na základe obojstranne potvrdeného súpisu výkonov a skutočne zrealizovaného diela.

Účastníci tejto zmluvy tak nedohodli povinnosť objednávateľa zaplatiť zhotoviteľovi pevnú cenu, ale
dohodli sa na spôsobe, akým bude cena diela určená. Zo žiadneho zo zmluvných ustanovení pritom
nevyplývalo, že by predbežnú cenu za dielo bolo možné stotožňovať s pevnou cenou tak, ako to uvádzal
žalobca v podanom odvolaní.

Knámietkežalobcu,ževprejednávanomprípadebolomožnéprípadnúneurčitosťdojednaniaozmluvnej
pokute odstraňovať využitím výkladových pravidiel, obsiahnutých v § 266 OBZ a § 35 ods. 2 OZ,
krajský súd s prihliadnutím na vyššie uvedenú judikatúru upriamuje pozornosť na to, že pri posudzovaní
určitosti dojednania o zmluvnej pokute, ktoré má zo zákona obligatórne písomnú formu, je potrebnévychádzať predovšetkým z obsahu listiny, na ktorej je predmetný právny úkon zachytený. V tejto
súvislosti možno len primerane, podporne a z eurokonformného prístupu poukázať aj na rozhodnutie
NajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.32Odo1172/2003,vktorombolooznačenézaneurčité,ateda

neplatné dojednanie o zmluvnej pokute, kedy základ, z ktorého mala byť zmluvná pokuta vypočítaná ako
percentuálna čiastka za každý deň omeškania, nie je zo zmluvy zrejmý, a to z dôvodu, že v predmetnej
zmluve boli ako cena diela uvedené rôzne výšky ceny diela a nebolo zrejmé, z akej ceny má byť
percentuálna výška zmluvnej pokuty určená. Najvyšší súd Českej republiky ďalej v tomto rozhodnutí
výslovne uviedol, že „ak nie je zrejmé, z akej ceny má byť percentuálna výška pokuty stanovená, nie

je možné dospieť k inému záveru, než že zmluvná pokuta je neplatná pre neurčitosť, a to aj vtedy, ak
by sa účastníci zhodli na tom, o akú cenu sa jedná, nakoľko s ohľadom na obligatórnu písomnú formu
dojednania o zmluvnej pokute musí byť spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty stanovený určite (§ 544
ods.2OZ)“.Krajskýsúdmalzato,ževtomtoprípadejepotrebnévychádzaťpredovšetkýmztextulistiny,
pričomztextulistiny,ktorázachytávadohoduúčastníkovozmluvnejpokute,musíbyťnielenúčastníkom,
ale aj nezainteresovanej tretej osobe zrejmé, akým spôsobom má byť zmluvná pokuta vypočítaná. V

danom prípade by tak z tohto textu muselo byť nepochybne zrejmé, čo je základ pre výpočet dojednanej
zmluvnejpokutyvovýške0,1%zakaždýdeňomeškaniastermínomplneniadiela.Akpojempevnácena
diela, s ktorým predmetné ustanovenie čl. IX. bod 9.1 zmluvy o dielo počíta, nie je v zmluve definovaný,
pevná cena nie je v zmluve vyčíslená a nie je určený ani spôsob jej určenia, tak ani použitím výkladu nie
je možné dopĺňať vôľu účastníkov takým spôsobom, aby sa dodatočne použitím výkladových pravidiel

text zmluvy dopĺňal o určenie, čo možno rozumieť pod použitým pojmom pevná cena.

Žalobca v tejto súvislosti argumentoval v odvolaní odkazom na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky publikované pod sp.zn. 32 Odo 1085/2006. Najvyšší súd Českej republiky v tomto
rozhodnutí riešil otázku zmluvnej pokuty dojednanej medzi účastníkmi pre prípad oneskorenej úhrady

faktúry vo forme povinnosti kupujúceho zaplatiť zmluvnú pokutu za omeškanie vo výške 0,1 % za každý
deň omeškania. Podľa krajského súdu však toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky na
prejednávanú vec nedopadá, a to z dôvodu, že v danom prípade Najvyšší súd Českej republiky dospel
k záveru, že aj keď to z predmetného dojednania zmluvnej pokuty výslovne nevyplývalo, základom pre
výpočet zmluvnej pokuty bola čiastka uvedená na faktúre, a teda bolo zrejmé, že základom pre výpočet

zmluvnej pokuty je fakturovaná čiastka, pričom tento záver dovodil z jazykového vyjadrenia dojednania
o zmluvnej pokute a z toho, aký by takémuto dojednaniu prikladala význam osoba, ktorej bol tento úkon
určený. V prejednávanom prípade však podľa krajského súdu ani jazykovým výkladom nie je možné
určiť, čo mali účastníci zmluvy o dielo na mysli použitím pojmu pevná cena diela. Vzhľadom na vyššie
uvedený výklad pojmov použitých účastníkmi v súvislosti s dojednaním ceny v zmluve o dielo nebolo

možné jazykovým výkladom a ani z toho, aký by takémuto vymedzeniu zmluvnej pokuty prikladala
význam osoba, ktorej bol tento úkon určený, dospieť k záveru ohľadom základu pre výpočet zmluvnej
pokuty určenej percentuálnou sadzbou. Rovnako tak podľa krajského súdu neobstála argumentácia
žalobcu odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 218/07. V danom
prípade bolo predmetom súdneho konania posúdenie platnosti dojednania zmluvnej pokuty, pričom

podľa uzavretej zmluvy mal kupujúci plniť povinnosť zaplatením splátok kúpnej ceny s tým, že za
oneskorené zaplatenie je zmluvná pokuta vo výške 0,1 % za každý deň omeškania, k čomu všeobecný
súd konštatoval, že znenie zmluvy nepripúšťa iný výklad, ako ten, že omeškanie so zaplatením každej
zo splátok má za následok zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % za každý deň omeškania.
Podľa krajského súdu aj v tomto prípade boli skutkové okolnosti týkajúce sa obsahu dojednania o

zmluvnej pokute kvalitatívne odlišné od zmluvnej pokuty dojednanej v čl. IX. posudzovanej zmluvy o
dielo, nakoľko s použitím výkladových pravidiel bolo možné dospieť k záveru, aký je základ pre výpočet
zmluvnejpokuty,keďžetátobolastanovenáakosankciazaneplneniepovinnostiplatiťdojednanésplátky
kúpnej ceny v určených termínoch. V prípade, ktorý Ústavný súd posudzoval, tak bolo možné určiť,
že základom pre výpočet zmluvnej pokuty za omeškanie je práve výška nezaplatených splátok. V

prejednávanom prípade sa však nejednalo o situáciu, kedy by úplne absentoval odkaz na základ, z
ktorého sa mala vypočítavať zmluvná pokuta, tak ako to bolo v prípadoch, na ktoré žalobca poukázal
a v ktorých rozhodoval Najvyšší súd ČR a Ústavný súd SR. V prejednávanom prípade je základ pre
výpočet zmluvnej pokuty určený jednoznačne a má ním byť pevná cena diela, ktorá však v zmluve nie
je definovaná. Taký nedostatok nie je možné odstraňovať výkladom, nakoľko by sa takýmto výkladom

nahrádzala vôľa, ktorú účastníci v čase uzatvárania zmluvy o dielo nijakým spôsobom neprejavili. K
tomuto záveru krajský súd dospel aj s poukazom na vyššie uvedený záver, že medzi účastníkmi nebola
dohodnutá pevná cena, ale cena, ktorá sa mala určiť spôsobom stanoveným v zmluve o dielo podľa
rozsahu skutočne vykonaných prác a vynaložených nákladov.Nad rámec odvolania a odvolacieho konania, krajský súd uvádza, že nemohlo zostať bez povšimnutia,
že tvrdenie žalobcu o stotožnení dojednanej predbežnej ceny diela s pevnou cenou diela spochybňuje

aj čl. IX. bod 9.2, ktoré síce nie je predmetom tohto konania, avšak rovnako používa pojem pevná
cena diela. Toto ustanovenie ako základ pre výpočet zmluvnej pokuty používa pojem pevná cena
za dielo spolu s pojmom „cena realizovaného diela“. Z gramatického výkladu a spôsobu, akým je
toto zmluvné ustanovenie koncipované, opätovne vyvstáva pochybnosť o tom, akým spôsobom chceli
účastníci vymedziť základ pre výpočet dojednaných zmluvných pokút, a to z dôvodu, že toto ustanovenie

okrem zmluvou nedefinovaného pojmu pevná cena používa rovnako zmluvou nedefinovaný pojem cena
realizovaného diela.

Na základe uvedeného sa krajský súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v zmysle § 37 ods. 1
OZ je dojednanie o zmluvnej pokute z dôvodu absencie určitého vymedzenia základu, z ktorého sa má
percentuálnou sadzbou určená zmluvná pokuta vypočítavať, absolútne neplatným právnym úkonom.

Žalobcovi preto právo na zaplatenie požadovanej zmluvnej pokuty nevzniklo.

Žalobca v podanom odvolaní namietol tiež nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu,
ktoré označil na neúplné a nepreskúmateľné. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že odôvodnenie
rozsudku je tou časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná z hľadiska presvedčivosti, logickej

konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku musí okrem iného
obsahovať uvedenie právnej normy, podľa ktorej bola vec posúdená, pod hypotézu akej právnej
normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. III. ÚS 119/03 je potrebné § 157 ods. 2 OSP vykladať a uplatňovať tak, že
rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup okresného súdu je z odôvodnenia napadnutého
rozsudku dostatočne zrejmý. Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, uviedol príslušné právny normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a s odkazom na

citovaný § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute.

V tejto súvislosti neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že okresný súd sa nevyporiadal s
ďalšími,podľanázoružalobcu,podstatnýmiokolnosťami.Zatakýtonedostatokžalobcaoznačilabsenciu
informácie o tom, ako okresný súd ustálil samotnú zmluvu o dielo, a to čo do jej platnosti či neplatnosti

ako právneho úkonu. Takýto postup okresného súdu však krajský súd nevyhodnotil ako nesúladný so
zákonom. V zmysle odôvodnenia okresného súdu bolo konštatované, že dojednanie o zmluvnej pokute
jeakoprávnyúkonabsolútneneplatné.Posudzovanieotázky,čisamotnázmluvaodielo,ktorejsúčasťou
bolo dojednanie o zmluvnej pokute, je platným alebo neplatným právnym úkonom, tak pre záver
okresného súdu o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku nebolo podstatné. Podľa krajského súdu

táto okolnosť nepredstavuje relevantnú skutočnosť, ktorú by bolo potrebné osobitne vyhodnocovať. Bez
ohľadu na posúdenie platnosti, či neplatnosti zmluvy o dielo by pri konštatovanej neplatnosti dojednania
o zmluvnej pokute okresný súd rovnako musel dospieť k záveru o nedôvodnosti žalobou uplatneného
nároku. Krajský súd v tomto smere poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu, konkrétne na
NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS41/06,vzmyslektorého„judikatúraEurópskeho

súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument“. V danom prípade sa okresný súd vyporiadal s okolnosťami, ktoré
boli rozhodujúce pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu. Otázka posúdenia platnosti či neplatnosti
samotnej zmluvy o dielo nebola vo väzbe na dostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu

relevantnou otázkou, a preto nezaoberanie sa touto okolnosťou v odôvodnení napadnutého rozsudku
nemožno považovať za porušenie čl. 6 § 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a ani Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd pre úplnosť poukazuje aj na závery Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a
obranouprotitakémuuplatneniuažetakétoodôvodneniemusíobsahovaťajrozsudokodvolaciehosúdu
(uznesenie sp.zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny stav (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 209/04).

Žalobca ďalej namietal, že okresný súd si nesplnil povinnosť podľa § 118 ods. 2 OSP, ktorý súdu
explicitne ukladá povinnosť uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné, resp. sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú či nebudú vykonané. Podľa
krajského súdu je prednesenie nesporných a sporných skutočností a označenie vykonávaných a
nevykonávaných dôkazov postupom súdu, ktorý sa má uskutočniť po úvodnom prednese strán na

pojednávaní v súlade so zásadou ústnosti civilného procesu. Účastníci pritom môžu prednášať dôkazné
návrhy až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, čo nemusí byť na prvom pojednávaní.
Zo zápisnice z prvého pojednávania uskutočneného pred okresným súdom dňa 08.01.2014 (č.l. 60 a
nasl. spisu) krajský súd konštatuje, že okresný súd poučenie podľa ust. § 118 ods. 2 OSP prítomným
účastníkom a ich právnym zástupcom neposkytol. Krajský súd je však názoru, že porušenie tohto
ustanovenia nemalo za následok odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom a samé o sebe

nespôsobuje ani vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru súdov Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6Cdo 53/2012, podľa ktorého „aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia
nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f) OSP. Ak totiž predseda senátu (samosudca)
toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiadny priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka

konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného
zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver
pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu
v podanom odvolaní a pod. Uvedené pochybenie samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a

nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP“. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo
podrobené aj ústavnému prieskumu a Ústavný súd Slovenskej republiky sa v uznesení sp.zn. IV. ÚS
326/2012 stotožnil s názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v tomto rozhodnutí s tým, že ani prípadné
porušenie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemá priamy dosah na možnosť
vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

Žalobca tiež namietol, že z rozsudku okresného súdu nie je jasné, z akých listinných dôkazov okresný
súdvychádzal,nakoľkovodôvodneníokresnýsúduvádzal,žesaoboznámilsobsahomlistínzaložených
v spise, a tiež z ostatnými listinnými dôkazmi, z čoho žalobca vyvodzoval záver o existencii listín,
ktoré nie sú súčasťou súdneho spisu. Krajskému súdu je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str.

10 rozsudku, č.l. 690 spisu) zrejmé, z ktorých listinných dôkazov pri svojom rozhodnutí okresný súd
vychádzal. Okresný súd uviedol, že sa oboznámil s obsahom listín založených v spise, so znaleckými
posudkami a ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré boli predložené počas konania. Krajský súd je názoru,
že zo strany okresného súdu došlo len nepresnému vyjadreniu a jedná sa o listiny, ktoré boli predložené
počas súdneho konania a sú založené v súdnom spise. Listiny, ktoré okresný súd v rámci dokazovania

oboznámil a z ktorých zisťoval skutkový stav, sú pritom uvedené priamo v odôvodnení rozsudku. Takáto
nepresnosť v odôvodnení nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský
súd pritom v zmysle § 212 ods. 3 OSP na iné vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada len
vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za takéto nedostatky nemožno považovať
ani žalobcom namietané chyby pri označení účastníkov konania, kedy z odôvodnenia napadnutého

rozsudku vyplývalo, že okresný súd v súvislosti s pôvodným konaním vedením na okresnom súde
pod sp.zn. 2Cb/25/2011 nesprávne uvádzal procesné postavenie strán a zamieňal označenie žalobcu
a žalovaných. Na správnosť rozhodnutia okresného súdu rovnako nemala žiaden vplyv námietka, že
okresný súd v odôvodnení zamenil účastníkov zmluvy o dielo, keď uviedol, že objednávateľ neodovzdal
zhotoviteľovi dielo včas, či zrejmá chyba v písaní, kedy namiesto zmluvnej pokuty vo výške 29.572,76

Eur je v odôvodnení nesprávne uvedená čiastka 21.572,76 Eur. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
je potrebné posudzovať v celosti s prihliadnutím na všetky v ňom uvedené argumenty okresného súdu a
dôkazy, na ktoré odkazuje. Prípadné formálne nedostatky či vady v písaní, na ktoré žalobca poukazuje,
nedosahujú takú intenzitu, aby mali za následok nesprávnosť odôvodnenia, jeho nezrozumiteľnosť
či nedostatok dôvodov. Preto sa ani nejedná o vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo odôvodňovať záver o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Rovnako
neobstojanámietkyohľadomzmätočnostiúkonovsúduprvéhostupňa,kedyžalobcanamietalnesprávne
označenie účastníkov vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku, či v ďalších uzneseniach súdu prvého
stupňa, resp. namietal nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu pri vylúčení vzájomného návrhužalobcu vzneseného v pôvodnom konaní sp.zn. 2Cb/25/2011 na samostatné konanie. Ani v tomto
prípade sa nejedná o vady, ktoré by mohli mať akýkoľvek vplyv na správnosť rozhodnutia okresného
súdu vo veci samej. K námietke ohľadom vylúčenia vzájomného návrhu žalobcu na samostatné konanie

krajský súd uvádza, že podľa § 202 ods. 4 OSP odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie
je prípustné. Táto námietka žalobcu preto nebola relevantná. Okresný súd v odôvodnení unesenia
č.k. 2Cb/25/2011-116 zo dňa 12.9.2011 o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2012, uviedol dôvody, pre ktoré tento vzájomný návrh vylúčil, a to
potrebu vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by prekračovalo rozsah dokazovania potrebného v konaní

o žalobcovom nároku. Odvolací dôvod žalobcu v tejto časti smeroval len proti dôvodom rozhodnutia,
pričom rozhodnutie o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie je rozhodnutím, ktorým sa
upravuje vedenie konania a proti ktorému podľa § 202 ods. 3 písm. a) OSP odvolanie nie je prípustné.
Krajský súd preto nemal daný zákonný priestor na to, aby vyhodnocoval postup a následné rozhodnutie
okresného súdu, ktorým bol vzájomný návrh vylúčený na samostatné konanie. Krajský súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na obsah pripojeného spisu Okresného súdu Ružomberok sp.zn. 2Cb/25/2011,

ktorého súčasťou je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Obdo 6/2012 zo dňa
30. apríla 2014. Najvyšší súd týmto rozhodnutím zastavil konanie o mimoriadnom dovolaní, ktoré bolo
podané generálnym prokurátorom z dôvodu, že vylúčením vzájomného návrhu súdom prvého stupňa
na samostatné konanie bolo nevhodné z dôvodu nehospodárnosti konania a tiež nezákonné.

K námietke žalobcu o porušení základného práva účastníkov konania na rovnaké postavenie v civilnom
procese krajský súd uvádza, že z odvolania žalobcu nevyplývajú žiadne konkrétne tvrdenia ohľadom
nerovnakého zaobchádzania okresného súdu so žalobcom a žalovanými, nakoľko v tejto časti podaného
odvolania žalobca opakovane argumentuje tým, že okresný súd dohodu o zmluvnej pokute posudzoval
lenčodojejjazykovéhovyjadrenia.Preskúmanímspisovéhomateriáluapostupuokresnéhosúdupritom

krajský súd nezistil, že by okresný súd porušil zásadu rovnakého zaobchádzania so všetkými účastníkmi
súdneho konania. Okresný súd v rámci svojho konania vytvoril všetkým účastníkom rovnaké podmienky
a možnosti na uplatnenie ich práv, pričom ani jedna procesná strana nebola postupom okresného
súdu akýmkoľvek spôsobom procesne zvýhodňovaná. Účastníci a ich právni zástupcovia boli okresným
súdom riadne vypočutí a bol im daný rovnaký priestor na navrhovanie dôkazov na preukázanie ich

tvrdení. Zásada rovnosti účastníkov konania a ani zásada kontradiktórnosti konania neboli procesným
postupom okresného súdu porušené. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS
402/2008 má aplikácia rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu zaručiť rozumný stav rovnováhy, v
ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty daného účastníka konania, z čoho vyplýva,
že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také

ich predloží ku konfrontácii druhej strane.

Žalobca ďalšou námietkou v podanom odvolaní spochybnil rozsah zistenia skutkového stavu okresným
súdom s tým, že okresný súd vychádzal len z jazykového vyjadrenia čl. IX. bod 9.1 zmluvy o dielo.
Táto námietka žalobcu opätovne súvisí s jeho námietkou výkladu dojednania o zmluvnej pokute.

K tejto námietke krajský súd uvádza, že daný odvolací dôvod nebol relevantný. Z dokazovania
vykonaného okresným súdom, a to oboznámením sa s listinnými dôkazmi, predovšetkým Zmluvou
o dielo uzatvorenou dňa 27.10.2009, ktorá obsahovala dojednanie účastníkov o zmluvnej pokute,
vypočutím účastníkov, ich právnych zástupcov a oboznámením ďalších listinných dôkazov okresný
súd dostatočným spôsobom zistil skutkový základ pre posúdenie žalobcovho nároku na zaplatenie

zmluvnej pokuty. V zmysle § 120 ods. 4 OSP sú pritom účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení a v zmysle § 153 ods. 1 OSP súd rozhoduje na základe skutkového stavu, zisteného
z vykonaných dôkazov. Žalobca tak síce namietal, že okresný súd nedostatočným spôsobom zistil
skutkový stav veci, v priebehu prvostupňového konania však žalobca vykonanie ďalších dôkazov
nenavrhol a okresný súd tak v tejto sporovej veci v zmysle § 120 ods. 1 OSP nebol povinný vykonávať

iné ako navrhnuté dôkazy. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp.zn.
I. ÚS 350/08, podľa ktorého „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;
od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie
dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktoré z
označených (navrhnutých) dôkazov vykoná“. Okresný súd tak nebol povinný vykonávať žiadne ďalšie

dokazovanie, najmä ak s ohľadom na skutočnosť, že predmetom konania je zaplatenie zmluvnej pokuty,
na posúdenie tohto nároku postačovalo oboznámenie sa s listinným dôkazom, v ktorom dojednanie o
zmluvnej pokute bolo zachytené. V tejto súvislosti neobstojí ani námietka žalobcu ohľadom hodnotenia
dôkazov vykonaného okresným súdom. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.3Cdo 204/2009 „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané

procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z
hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)“.

Bez právneho významu je tiež námietka žalobcu, že žalovaný v 1/ až 3/ rade nepopierali a nerozporovali
nárok žalobcu na zmluvnú pokutu a túto námietku žalovaní v 1/ a 2/ prvýkrát uplatnili až na súdnom
pojednávanídňa08.01.2014.Vprejednávanomprípadesajednáokonštatovanieneplatnostidojednania

o zmluvnej pokute z dôvodu jeho neurčitosti, a teda v zmysle § 37 ods. 1 OZ v spojení s § 40a OZ
o dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu
podľa ustálenej judikatúry je, že na takýto úkon sa hľadí, ako keby nebol vôbec urobený. Na absolútnu
neplatnosť súd alebo iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, teda aj bez toho, aby ten, kto
môže byť takýmto úkonom dotknutý, musel neplatnosť tohto právneho úkonu namietať. Absolútna

neplatnosť pôsobí od začiatku, od okamihu vzniku právneho úkonu a absolútne neplatný právny úkon
nespôsobuje žiadne právne následky. Žalovaní tak absolútnu neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute
neboli povinní namietať nielen pred začatím súdneho konania, ale ani v priebehu súdneho konania a
na dôvod absolútnej neplatnosti bol okresný súd povinný prihliadať priamo z úradnej povinnosti. V tejto
súvislosti potom neobstoja ani námietky žalobcu v tom smere, že v prípade nevážnosti vôle žalovaných

pri dojednaní zmluvnej pokuty by sa jednalo len o dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu.

V zmysle uvedeného bolo preto dôvodné rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bola
žaloba v celom rozsahu zamietnutá, potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne rozhodnutie.

Žalobca v podanom odvolaní napadol tiež výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvostupňového
konania.Ktomutovýrokužalobcavodvolaníuviedolpochybnosťohľadomjehovykonateľnostizdôvodu,
že vo výroku o trovách konania chýba informácia o tom, akým spôsobom alebo formou má žalobca
zaplatiť žalovaným priznané trovy s tým, že výrok súdneho rozhodnutia musí byť formulovaný jasne,
stručne, výstižne a zrozumiteľne, aby rešpektoval požiadavky potencionálnej materiálnej vykonateľnosti

rozhodnutia. Výrok o trovách napadol tiež z dôvodu, že trovy konania na strane žalovaných nepovažuje
za správne vyčíslené, a teda ani za správne priznané súdom prvého stupňa.

V rovine tejto odvolacej námietky žalobcu krajský súd konštatuje, že okresný súd napadnutým výrokom o
trovách konania priznal náhradu trov konania žalovaným v rade 1/ a 2/ vo výške 2.892,83 Eur a žalovanej

v rade 3/ vo výške 2.410,69 Eur. Vo vzťahu k žalobcovi povinnosť náhrady trov konania okresný súd
vyjadril tak, že uvedené trovy konania je žalobca povinný zaplatiť žalovaným každému jednotlivo do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

K výroku okresného súdu vo vzťahu k náhrade trov konania žalovaných v 1/ a 2/ rade krajský súd

uvádza, že z neho nie je zrejmé, aký je vzájomný vzťah žalovaných v 1/ a 2/ rade k priznanej náhrade
trov konania. Výrok súdneho rozhodnutia, vrátane výroku o trovách konania, musí okrem iného spĺňať
požiadavku tak formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Formálna stránka vykonateľnosti zodpovedá
dodržaniu právnym predpisom upraveného postupu týkajúceho sa konania, v ktorom bolo rozhodnutie
vydané; z hľadiska materiálnej stránky vykonateľnosti je nevyhnutné, aby súdne rozhodnutie s ohľadom

nasvojeobsahovénáležitosti-určitosť,zrozumiteľnosť,presnosťoznačeniasubjektov,právapovinností
a vyjadrenia uloženej povinnosti, nevzbudzovalo žiadne pochybnosti o tom, komu a aká povinnosť sa
daným rozhodnutím ukladá. Požiadavku materiálnej vykonateľnosti podľa krajského súdu rozhodnutie
okresného súdu o náhrade trov konania žalovaným v rade 1/ a 2/ nespĺňa. Z tohto rozhodnutia nie
je možné ustáliť, aký je vzájomný vzťah žalovaných v rade 1/ a 2/ k priznanej náhrade trov právneho

zastúpenia vo výške 2.892,83 Eur. Z tohto výroku napadnutého rozsudku okresného súdu nevyplýva,
aká časť tejto náhrady trov prináleží žalovanému v rade 1/ a aká časť prináleží žalovanému v rade
2/, nie je možné ustáliť, či túto sumu má žalobca zaplatiť v plnej výške tak žalovanému v rade 1/
ako aj žalovanému v rade 2/, alebo či sa jedná o spoločný nárok žalovaných v rade 1/ a 2/ vočižalobcovi. V prípade, ak súdnym rozhodnutím je priznané plnenie viacerým oprávneným, je nevyhnutné,
aby zo súdneho rozhodnutia bolo nepochybne zrejmé, aký je vzájomný vzťah oprávnených k tomuto
priznanému plneniu tak, aby bolo možné jednoznačne ustáliť práva a povinnosti dotknutých účastníkov

súdneho konania. Materiálna vykonateľnosť súdneho rozhodnutia je daná len vtedy, ak na základe
vykonateľného rozhodnutia možno bezpečne identifikovať osobu oprávneného a osobu povinného
podľa pojmových znakov zodpovedajúcich právnym normám a ak na základe tohto rozhodnutia možno
identifikovať presné vymedzenie práv a povinností, ktoré sa účastníkom rozhodnutím ukladajú. Okresný
súd pritom ani v odôvodnení napadnutého rozsudku bližším spôsobom nevyložil a neodôvodnil výrok o

trovách konania vo vzťahu k žalovaným v 1/ a 2/ rade. Okresný súd sa obmedzil len na konštatovanie
úspechu žalovaných v konaní a úspešným žalovaným priznal vyčíslenú náhradu trov konania. Nezaujal
však žiadne stanovisko ku vzájomnému vzťahu žalovaných v 1/ a 2/ rade ohľadom ich nároku na
náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaní v 1/ a
2/ rade boli zastúpení spoločným právnym zástupcom. V tejto časti rozsudok okresného súdu nespĺňa
náležitosti vyžadované § 157 ods. 2 OSP. Podľa tohto zákonného ustanovenia je súd povinný v

odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti boli
považované za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Vo vzťahu k výroku o trovách prvostupňového konania ohľadom
žalovaných v 1/ a 2/ rade odôvodnenie napadnutého rozsudku tieto náležitosti nenapĺňalo v dostatočnej

miere tak, aby rozsudok okresného súdu v tejto časti predstavoval spôsobilý predmet prieskumu
odvolacím súdom. Okresný súd sa k otázke vzájomného vzťahu žalovaných v 1/ a v 2/ rade vo vzťahu
k ním priznanej náhrade trov konania vôbec nevyjadril, čím v danej časti odôvodnenie rozsudku nebolo
preskúmateľné. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje aj na konštantnú judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že všeobecný súd musí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na

tie otázky, nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Ztýchtodôvodovbolrozsudokokresnéhosúduvnapadnutejčasti,ktorouokresnýsúdpriznalžalovaným
v 1/ a 2/ rade náhradu trov prvostupňového konania vo výške 2.892,83 Eur zrušený a vec bola vrátená

v časti rozhodnutia o náhrade trov prvostupňového konania žalovaných v 1/ a 2/ okresnému súdu na
ďalšie konanie za aplikácie § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 221 ods. 2 OSP. Okresný súd v ďalšom konaní
opätovne rozhodne o náhrade trov prvostupňového konania podľa výsledku konania vo veci samej vo
vzťahu k náhrade trov konania žalovaným v 1/ a v 2/ rade a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v zmysle
ust. § 157 ods. 2 OSP a vo väzbe na § 167 ods. 2 OSP, a to za rešpektovania požiadavky materiálnej

vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.

Žalobca podaným odvolaním napadol výrok rozsudku okresného súdu aj v časti, ktorou bola priznaná
náhrada trov prvostupňového konania žalovanej v 3/ rade vo výške 2.410,69 Eur. Vo vzťahu k tomuto
výroku rozsudok okresného súdu spĺňa požiadavku materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.

Z rozhodnutia je zrejmé, že okresný súd rozhodoval o náhrade trov žalovanej v rade 3/ oddelene od
nároku žalovaných v rade 1/ a 2/ na náhradu trov s tým, že priznal žalovanej v 3/ rade vyčíslenú
náhradu trov súdneho konania vo výške 2.410,69 Eur, ktorú je žalovanej v 3/ rade povinný uhradiť
žalobca. K odvolacej námietke žalobcu, že trovy konania na strane žalovaných žalobca nepovažuje
za správne vyčíslené, krajský súd uvádza, že žalobca v tejto časti svoje odvolanie bližším spôsobom

neodôvodnil. Po preskúmaní náhrady trov konania priznanej žalovanej v 3/ rade krajský súd konštatuje
vecnú správnosť napadnutého výroku o trovách konania žalovanej v 3/ rade. Náhrada trov konania bola
žalovanej v 3/ rade priznaná za trovy právneho zastúpenia v rozsahu 4 vykonaných úkonov právnej
služby, tak ako tieto vyplývajú zo spisového materiálu. Priznaná odmena vo výške 453,14 Eur bola
vyčíslená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytované právnej služby s prihliadnutím na predmet konania, ktorým bolo zaplatenie
finančnej čiastky 29.572,76 Eur. Okresný súd postupoval správne aj v tej časti, kde krátil odmenu
za účasť na pojednávaní dňa 30.09.2013 na 1 tarifnej odmeny z dôvodu, že toto pojednávanie bolo
odročené bez prejednania veci (§ 13a ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Okresný súd tiež správne aplikoval
§ 13a ods. 1 písm. d) tejto vyhlášky, ak za účasť na pojednávaniach, ktorých dĺžka presiahla dve hodiny,

priznal odmenu vo výške tarifnej odmeny za každé začaté dve hodiny pojednávania. Krajský súd tak
nezistil odôvodnenosť odvolacej námietky žalobcu ohľadom nesprávneho vyčíslenia trov konania vo
vzťahu k žalovanej v rade 3/, a preto toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne
potvrdil.Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Okresný súd tak v rámci nového rozhodovania o trovách konania vo vzťahu k žalovaným v 1/ a 2/ rade

rozhodne tiež o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k týmto žalovaným.

O trovách odvolacieho konania na strane žalovanej v rade 3/ bolo rozhodnuté za aplikácie § 224 ods.
1 OSP v spojení s § 151 ods. 1, 2 OSP. V odvolacom konaní bola žalovaná v rade 3/ v celom rozsahu
úspešná. Keďže však žalovaná v rade 3/ v odvolacom konaní nepodala návrh na priznanie náhrady
trov konania, odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanej v rade 3/ ich

náhradu nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.