Rozsudok Judgement was issued on Monday, May 18, 2015

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 5C/126/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613205401
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Andreánska

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2015:5613205401.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš samosudkyňou Mgr. Magdalénou Andreánskou v právnej veci žalobcu

P. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom v B. XX, právne zastúpeného JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou,
advokátkou so sídlom v Žiline, Na Priekope č. 174/13, proti žalovanému Slovenskej republike -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa zamieta.

Žalovanej sa priznáva náhrada trov konania vo výške 146,83 eur, ktoré je žalobca povinný zaplatiť v

lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou, doručenou súdu dňa 22. 05. 2013, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal
voči žalovanému náhradu škody vo výške 19.158,37 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
300.000,- eur, zaplatenia príslušenstva v sume 2.143,62 eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil
tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Okresný úrad vyšetrovania Liptovský Mikuláš ČVS: OUV -
401/2001 zo dňa 30. 01. 2002 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006.
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/18/2011 zo dňa 18. 04. 2012 súd žalobcu

oslobodil podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 02. 10.
2012, č. konania 1To/59/2012 - 547 podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku zrušil rozsudok
Okresného súdu zo dňa 18. 04. 2012 a žalobcu podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku oslobodil
spod žaloby. Žalobca bol uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 31. 01. 2002, sp. zn.
Tp/5/2002 vzatý do väzby so začiatkom plynutia väzby 29. 01. 2002 o 09.00 hod. Z väzby bol prepustený
dňa 28. 02. 2006. S poukazom na právoplatný oslobodzujúci rozsudok je nezákonným rozhodnutím,
ktorý zakladá nárok na náhradu škody uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca proti nezákonnému

rozhodnutiu podal sťažnosť a tak splnil podmienku stanovenú § 3 Zákona č. 58/1969 Zb. V priamej a
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím ako následok vznikla žalobcovi škoda, ktorú špecifikoval
nasledovne: 1. ušlá mzda počas väzby 9.241,- eur, náklady na obhajcu 1.083,37 eur, škoda z titulu
znehodnotenia zaistených osobných motorových vozidiel v čase trestného konania Mitsubishi Pajero
8.048,- eur a Mercedes Benz 786,- eur, náhrada škody spolu 19.158,37 eur; 2. príslušenstvo - trovy
právnehozastúpeniapripredbežnomprerokovanínárokužalobcuonáhraduškodyvsume2.143,44eur.
V trestnom konaní vedenom proti žalobcovi ho obhajovala zvolená obhajkyňa, ktorá vyúčtovala úkony

právnej služby na sumu 1.083,37 eur, vyúčtované trovy žalobca uhradil. Žalobca na výzvu vyšetrovateľa
v jeho trestnej veci vydal dobrovoľne dňa 29. 01. 2002 vyšetrovateľovi veci dôležité pre trestné konanie,
osobné motorové vozidlo značky Mercedes - Benz 124 D čiernej farby a značky Mitsubishi Pajero
2,5 TDI. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 04. 11. 2011, sp. zn. 2T/18/2011 súdžalobcovi vrátil špecifikované osobné motorové vozidlá. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona žalobca
písomným podaním zo dňa 16. 01. 2013, podaným na poštovú prepravu dňa 23. 01. 2013 zaslal
žalovanému návrh na prerokovanie nároku na náhradu škody. Nezákonné rozhodnutie je neoprávneným

zásahom do osobnostných práv žalobcu. Malo závažné následky v jeho živote. Proti žalobcovi bolo
vedenétrestnékonanie10rokova9mesiacov.Voväzbestrávilbezdôvodne4roky.Prebiehajúcetrestné
konanie mu spôsobovalo veľkú psychickú traumu vyplývajúcu z neistoty a obáv o osobnú budúcnosť,
ako i z prípadného justičného omylu. Nezákonné rozhodnutie malo negatívny vplyv na zdravotný stav
žalobcu a negatívne narušilo vzťahy v rodine. Žalobcova dôstojnosť, vážnosť bola v širokej spoločnosti

znížená a preto sú splnené podmienky k priznaniu nemajetkovej ujmy. Trestné stíhanie a v rámci neho
aj prípadný výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca,
do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilý okrem porušenia práva na osobnú slobodu obmedziť, či
porušiť jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti
a dobrej povesti. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, príp. výkon uloženého trestu,

ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom sú spôsobilé vyvolať vedľa
vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Doba, počas ktorej
beží trestné stíhanie, resp. doba, po ktorú pôsobí následne zrušené odcudzujúce rozhodnutie je tým
nelegitímnym faktorom, ktorý je treba skúmať. V takýchto prípadoch je potrebné príslušné obmedzenie
osobnostných práv podrobiť testu proporcionality, teda skúmaniu, či obmedzenie základného práva,

či právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a právo na súkromie je ešte
primerané vymedzenému verejnému záujmu. Ústavno - právny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom treba hľadať nielen v
ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj v čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho a právneho štátu.
Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť

za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok

na náhradu škody, spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody,
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/183/2009). Žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa z 30. 01.
2002 ČVS: OUV - 401/2001.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 09. 10. 2013 vzniesol námietku
premlčania. Zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom vyplýva, že k vydaniu namietaného
nezákonného rozhodnutia, uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: OUV - 401/2001 došlo 30. 01.
2002. Majetkové škoda a nemajetková ujma mali žalobcovi vzniknúť v súvislosti s vyššie uvedeným

nezákonným rozhodnutím. S poukazom na citované ustanovenia § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. a
skutkový stav začala v predmetnej veci premlčacia lehota plynúť doručením rozhodnutia o vznesení
obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Keďže žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody prvýkrát spôsobom
podaniažiadostiopredbežnéprerokovanienaMinisterstvespravodlivostiSR25.01.2013anáslednena
súde podaním žaloby dňa 22. 05. 2013 je zrejmé, že si uplatňuje premlčaný nárok. 10 - ročná premlčacia

lehota je objektívneho charakteru a od vydania nezákonného rozhodnutia uplynulo viac ako 10 rokov.
V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaný poukázal na zásadu hospodárnosti, ktorá
musí viesť k tomu, aby sa súd prednostne zaoberal otázkou premlčania práva, pokiaľ to účinnejšie a
rýchlejšie vedie k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný polemizoval o existencii nezákonného
rozhodnutia, a to v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. konania 8Co/251/2010

- 103 zo dňa 22. 05. 2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR I ÚS 548/2012 - 13 zo
dňa 07. 11. 2012. V prípade, že nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania
vyjadrených v § 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom a išlo o štandardný
postup policajného orgánu a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom uznesenie
o vznesení obvinenia nebolo zrušené ako nezákonné, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať len z dôsledkov konania bez prihliadnutia aj
na osobitné okolnosti v konkrétnej trestnej veci. Na potrebu skúmania osobitných okolností poukázal
aj Ústavný súd ČR, podľa ktorého nie je možné každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústi
v právoplatný odsudzujúci rozsudok paušálne považovať za nezákonné. V každej trestnej veci jenamieste v každej fáze trestného konania bedlivo a pozorne zvažovať, ako sa ten ktorý prípad vo
svojej aktuálnej, najmä však dôkaznej situácii vyvíja, pozorne sledovať aktuálny stav vykonávania
dôkazov a s tým spojené hodnotenie situácie, reflektovať v ďalšom procesnom postupe. Vo vzťahu k

okolnostiam prípadu je významná otázka skúmania možných následkov nevznesenia obvinenia voči
žalobcovi aj v paralelnej súvislosti, že spoluobvinené boli aj iné osoby, ktoré boli v konečnom dôsledku
odsúdené a podielu žalobcu na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Základom
pre vznesenie obvinenia bola skutočnosť, že žalobca mal ako člen organizovanej skupiny dovtedy
nezisteným spôsobom pomáhať pri obstarávaní osobných motorových vozidiel, ktoré boli skoršie

odcudzené majiteľom. Po vykonaní domovej prehliadky žalobcu bolo nájdených viacero súčastí motorov
motorových vozidiel, ktoré preukázateľne pochádzali z trestnej činnosti a napriek tomu, že žalobca bol
spod obžaloby v konečnom obžaloby oslobodený, lebo nebolo preukázané, že skutok spáchal žalobca,
žalovaný má za to, že ide o prípad, kde si žalobca zavinil vydanie uznesenia o vznesení obvinenia sám.
To, že žalobca uskladňoval u seba súčiastky kradnutých áut, ktoré mali podľa tvrdení žalobcu patriť
osobe, ktorej priezvisko žalobca ani nepoznal a nevedel o nej uviesť dostatočné identifikačné znaky,

predstavujedostatočnépodozreniezospáchaniatrestnéhočinu,ktorébolonevyhnutnénáležitevyšetriť.
Predpokladajúc priemernú mieru opatrnosti je zrejmé, že žalobca prinajmenšom nevenoval náležitú
pozornosť podozrivým okolnostiam uskladňovania rôznych podozrivých predmetov na svojom pozemku
a musí viesť k záveru, že v danom prípade ide minimálne o nedbanlivosť, ktorá zakladá zavinenie.
Žalobca sa pohyboval v skupine, ktorá bola podozrivá z krádeží motorových vozidiel a preto žalobca

mohol a mal predpokladať, že sa príčinný vzťah medzi konaním (uschovávaním častí áut neznámeho
pôvodu) a jeho následkov môže rozvinúť, t. j. mal konať obozretnejšie. Žalovaný poukázal na to, že
uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002 bolo potvrdené ako zákonné a správne. Vo vzťahu k
trovámprávnehozastúpeniažalobcapredložilfaktúru,vyčíslenietrovobhajobyvoveci2T/18/2011,ktoré
tvorí prílohu faktúry a príjmový pokladničný doklad. Žalovaný rozporoval, že na doklade nie je uvedené

poradové číslo, pod ktorým je doklad zaúčtovaný v peňažnom denníku advokáta. Zároveň namietal
účelnosť vykonaných úkonov a dôvodnú prepojenosť na uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30.
01. 2002. V časti uplatnených trov právneho zastúpenia v rámci predbežného prerokovania je tento
čiastkový nárok plne neopodstatnený. Žalovanému sa javí ako podstatný nepomer, keď žalobca mal
vynaložiť za dva právne úkony pri predbežnom prerokovaní nároku dvojnásobok sumy, ktorú mal hradiť

za poskytnuté právne služby v rámci trestného konania počas 1,5 roka právneho zastupovania, kedy sa
malo uskutočniť nespočetne viac právnych úkonov. Čo sa týka skutočnej škody, ktorú žalobca stotožňuje
so znehodnotením zaistených osobných motorových vozidiel, žalovaný namietal samotné znalecké
posudky. Znalec vychádzal pri výpočte hodnoty vozidiel ku dňu 29. 01. 2002 len z fotodokumentácie
OČTK a z opisu ich technického stavu. Stanovenie hodnoty motorového vozidla bez reálnej obhliadky a s

10 - ročným časovým odstupom nemôže odzrkadliť skutočnú hodnotu vozidla v čase jeho odňatia. Medzi
označenýmnezákonnýmrozhodnutím,ktorýmjeuznesenieovzneseníobvineniaanieuznesenieovzatí
do väzby a uplatňovaným ušlým ziskom neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Ak sa nárok na náhradu
škody posudzuje podľa Zákona č. 58/1969 Zb., náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je vylúčená.
Neoprávnenosť prípadného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby sa posudzuje výlučne vo

vzťahu k dodržiavaniu právnych predpisov. Žalobca si odvodzuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
aj v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dohovor
sa v tomto smere nevenuje otázke zásahu do práv jednotlivca, v prípade ak titulom je uznesenie
o vznesení obvinenia, preto nie je možné hovoriť o rozpore s dohovorom, nakoľko žalobca uvádza
iný pôvod zásahu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 31. 07. 2012, sp. zn.

6Cdo/37/2012, podľa ktorého čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo
zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie
(väzbu) a nie za celé trestné stíhanie. Ak by si žalobca uplatňoval náhradu škody z titulu väzby, nešlo by
o pozbavenie slobody v rozpore s dohovorom. Podľa názoru žalovaného nie je možné ustáliť priamu a
bezprostrednú príčinnú súvislosť a tvrdiť, že škoda/nemajetková ujma z titulu nezákonného rozhodnutia

vyplýva výlučne z uznesenia o vznesení obvinenia, berúc do úvahy viaceré trestné stíhania, ktoré boli
vedené voči žalobcovi. Najmä nie je vôbec možné ustáliť príčinnú súvislosť medzi tvrdeným ušlým
ziskom a označeným nezákonným rozhodnutím. Žalovaný si uplatnil právo na náhradu trov konania.

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 3. 3. 2014 predniesla, že vznesená námietka

premlčania, nemôže obstáť. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 30. 01. 2002 a uplynula
doba 10 rokov od jeho vydania, avšak rozhodujúcim je konečné rozhodnutie v trestnej veci, ktoré bolo
vyhlásené Krajským súdom v Žiline dňa 02. 10. 2012. Nebolo vinou žalobcu, že trestné konanie trvalo
tak dlho.Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 18. 5. 2015 predniesla, že z vykonaného dokazovania
a s oboznámením sa s Trestným spisom 2T/18/2011, kde jedným z obvinených bol žalobca bolo

preukázané,žežalobcažiadnymsvojímkonanímnespôsobil,žetrestnékonanietrvaloviacako10rokov.
Počas trestného konania bol viac ako 4 roky vo väzbe, preto nemohol mariť trestné konanie. Zúčastňoval
sanavšetkýchprocesnýchúkonoch,akoajnahlavnýchpojednávaniach.Vkonanípredsúdomsťažnosti
na prieťahy v konaní nepodávali. Konanie pred súdom bolo plynulé, termíny boli určované pravidelne. V
konaní pred súdom nebolo dôvodné podávať takúto sťažnosť, nakoľko pojednávania boli nariaďované

pravidelne. Bolo tam jedno ospravedlnenie z jej strany, avšak nedostavovali sa aj svedkovia, na čo
nemali vplyv a aj to jedno ospravedlnenie nemalo vplyv na dobu konania a dĺžku trestného konania.
Skôr prípravné konanie trvalo dlhú dobu.

Žalobcanapojednávanídňa18.5.2015predniesol,žebolvoväzbeakoužod29.1.2002do28.2.2008.
Počas väzby bol 24 hodín k dispozícii vyšetrovateľom. Po dvoch týždňoch im vyšetrovatelia odobrali

vzorky DNA, ako aj daktyloskopické stopy. Výsledok bol po pol roku, preto už po týchto výsledkoch
mohol byť prepustený z väzby. V trestnom konaní sa často menili vyšetrovatelia. Jednak vyšetrovanie
začal Policajný zbor v Liptovskom Mikuláši. Keď prípad vyšetrovali vyšetrovatelia P., O., Č.. Následne
bola vec v Banskej Bystrici, kde si spomínal na vyšetrovateľa A.. Potom preštudovať spisový materiál
boli v Žiline. Následne bola vec vrátená do Liptovského Mikuláša, kde vo veci pokračoval vyšetrovateľ

Č. a O. už v policajnom zbore nepracoval. Tak isto sa často menili aj súdy. Do väzby ich bral súd v
Liptovskom Mikuláši, potom rozhodoval Krajský súd v Žiline, potom rozhodoval vo veci Krajský súd v
Banskej Bystrici, ktorý ich aj prepustil na slobodu. Častým menením súdov, ako aj vyšetrovateľov vznikali
prieťahy v súdnom konaní. On sa na každý úkon, na každé pojednávanie dostavil, preto nevidel dôvod,
prečo malo konanie trvať tak dlho. V priebehu trestného konania podal žalobca sťažnosť na prieťahy

v konaní, prostredníctvom obhajcu pána Ž., išlo o sťažnosť vypracovanú 4. 4. 2005, ktorú podal na
Ústavný súd. Ústavný súd rozhodol rozhodnutím IV. ÚS 268/05-18 zo dňa 15. 11. 2005, ktorým sťažnosť
odmietol.

Zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 18. 5. 2015 predniesol, že z oboznamovaného spisového

materiálu nie je možné jednoznačne prijať záver, že dĺžka trestného konania bola neprimeraná.
Primeranosť bola v konaní posudzovaná jednak pri predlžovaniach väzby, jednak pri žiadostiach
obvinených o prepustení z väzby, jednak pri rozhodovaniach o sťažnostiach, ktorými boli zamietnuté
žiadosti o prepustenie z väzby. Pri každom tom rozhodnutí bola preskúmavaná dĺžka konania, ako aj
dôvody väzby. Väzba má trvať nevyhnutne potrebný čas. V uvedených rozhodnutiach nebola nikdy

konštatovaná neprimeranosť dĺžky konania, a že by boli spôsobené prieťahy v tomto konaní. Ak by toto
bolo konštatované, tak by všetci obvinení boli z väzby prepustení. Naopak rozhodnutie prišlo vtedy, keď
už obvinení boli prepustení z väzby, ale to z toho dôvodu, že väzba už nebola nevyhnutná. Ani z ďalších
iných rozhodnutí, ako aj iných dôkazov nevyplýva a nebolo konštatované, či už v spôsobe o rozhodnutí
o sťažnosti predsedom súdu, alebo v zmysle ustanovenia čl. 127 Ústavy bolo konštatované, že dĺžka

konania bola neprimeraná. Poukázal na to, že žalovaný sa pričinil sám svojím konaním o to, že konanie
pred súdom bolo o 5 mesiacov predĺžené tým, že podal žiadosť o odročenie hlavného pojednávania.
Mal za to, že toto bola tá rozhodná doba, kedy žalovanému uplynula lehota objektívna na uplatnenie si
práva. Keby nebolo požiadané o odročenie pojednávania, trestné konanie by trvalo kratšie a obvinený
by mal ešte možnosť sa v lehote domáhať svojho nároku, v súvislosti s ktorým bola aj vznesená zo

strany žalovaného námietka premlčania, a mal by na to niekoľko mesiacov. Trestné stíhanie bolo začaté
voči žalobcovi 30. 1. 2002 uznesením o vznesení obvinenia a rozhodnutie Krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 2. 10. 2012. Námietka premlčania bola vznesená dôvodne, aj v súvislosti s vysloveným
názorom v zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, povereného zamestnanca žalovaného, listinami,
a to návrhom na prerokovanie nároku na náhradu škody, príjmovým pokladničným dokladom, prílohou č.
1 k faktúre č. 2013001, faktúrou, oznámením bývalého zamestnávateľa žalobcu, znaleckými posudkami,
oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, zmluvou o poskytovaní
právnej pomoci, podstatným obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš 2T/18/2011

a zistil nasledovný skutkový stav:

Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/18/2011 bolo zistené, že
Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru v Liptovskom Mikuláši uznesením zo dňa 30. 01. 2002,ČVS: OÚV-401/2001 začal trestné stíhanie podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku a súčasne podľa §
163 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol žalobcovi (popri viacerých obvinených) obvinenie z trestného
činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/, ods. 3 Trestného zákona, pretože

zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a bol dostatočne odôvodnený záver,
že v presne nezistenom čase si ako organizovaná skupina doposiaľ nezisteným spôsobom obstarali
osobné motorové vozidlá. Uznesenie bolo doručené žalobcovi dňa 30. 01. 2002 a jeho obhajcovi
31. 01. 2002. Žalobca prostredníctvom svojho obhajcu podal proti označenému uzneseniu sťažnosť.
Námestníčka okresného prokurátora v Liptovskom Mikuláši uznesením zo dňa 04. 02. 2002, sp. zn. Pv

1047/01-115 sťažnosť žalobcu zamietla ako nie dôvodnú. Uznesením Tp 5/02 zo dňa 31. 1. 2002 bol
žalobca vzatý do väzby, z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1, písm. c/ Trestného poriadku. Väzba začala
dňa 29. 1. 2002 o 09.00 hod. a vykonávala sa v ÚVV v Banskej Bystrici. Krajský súd v Žiline uznesením
1 Tpo 28/02 zo dňa 26. 2. 2002 zamietol sťažnosť obvineného P. A., žalobcu proti uzneseniu o vzatí
do väzby. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením Tp 5/02 zo dňa 19. 7. 2002 predĺžil lehotu trvania
väzby žalobcu do 29. 1. 2003 z dôvodu, že prípravné konanie nebolo možné skončiť pre obtiažnosť

veci, ktorá spočívala v zložitosti, komplikovanosti, časovej náročnosti náležitého zistenia skutkového
stavu. Obtiažnosť veci bola preukazovaná objemom a váhou vyšetrovacieho spisu, z obsahu ktorého
bolo zistené, že orgány činné v trestnom konaní nekonali s neodôvodnenými prieťahmi. Vykonané
dôkazy neboli nadbytočné, keď za nadbytočnosť nebolo možné považovať to, že vykonaním dôkazu
sa nedosiahol očakávaný výsledok, ale jeho vykonanie bolo nariadené dôvodne. Obtiažnosť veci ďalej

spočívala v tom, že sa jednalo o protispoločenskú činnosť, ktorá siahala aj za územie SR a do ktorej
bol zapojený veľký počet osôb. Bolo zaistené veľké množstve vecí pochádzajúce z trestnej činnosti,
bolo zistených množstvo poškodených, ktorí boli občanmi aj cudzích štátov. Zároveň boli dané aj iné
závažné dôvody, pre ktoré nebolo možné vec zatiaľ skončiť, a to skutočnosť, že spolu obvinený D.
B., ktorého bolo potrebné náležite vypočuť a preveriť jeho tvrdenia a na základe toho vykonať ďalšie

dôkazy bol zatknutý až dňa 17. 7. 2002. Uznesením 5 Tp 118/02 Okresného súdu v Žiline zo dňa
14. 1. 2003 súd rozhodol o predĺžení väzby žalobcu do 29. 7. 2003 z dôvodu, že dôvody väzby u
obvineného naďalej trvali. Trestné stíhanie, ktoré proti nemu bolo vedené do rozhodnutia súdu nebolo
skočené, toto prebiehalo plynule a vzhľadom na to, že sa jednalo o rozsiahlu trestnú činnosť s vysokým
počtom zaistených motorových vozidiel a ich súčastí, ktoré neboli ešte všetky stotožnené, bolo potrebné

vykonať ďalšie procesné úkony, ktoré nebolo možné zabezpečiť v lehote do 29. 1. 2003. Uznesením
5 Tp 118/02 zo dňa 20. 2. 2003 Okresný súd v Žiline zamietol žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby
na slobodu z dôvodu, že vyšetrovanie nebolo v čase rozhodnutia skončené a dôvody väzby naďalej
trvali. Uznesením 1 Tpo 32/03 zo dňa 18. 3. 2003 Krajský súd v Žiline zamietol sťažnosť obvineného
P. A., žalobcu proti rozhodnutiu 5 Tp 118/02 zo dňa 20. 2. 2003. Uznesením 5 Tp 118/02 zo dňa 17. 7.

2003 Okresný súd v Žiline predĺžil lehotu väzby žalobcu do 29. 1. 2004 z dôvodu, že trestné stíhanie
do dňa rozhodnutia nebolo skončené. Toto prebieha plynulo a zákonným spôsobom. Jednalo sa o
rozsiahlu trestnú činnosť s vysokým počtom zaistených motorových vozidiel a ich súčastí. V tom čase
prebiehali previerky ďalších motorových vozidiel, resp. ich súčastí prostredníctvom Národnej ústredne
Interpol Bratislava. Prebiehali porovnania zaistených vzoriek DNA s porovnávacími vzorkami DNA od

obvinených, ďalšie procesné úkony nebolo možné vykonať do 29. 7. 2003, preto bola väzba predĺžená o
ďalších 6 mesiacov. Uznesením 1 Tpo 141/03 zo dňa 4. 11. 2003 Krajský súd v Žiline zamietol sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu 5 Tp 118/02 zo dňa 7. 10. 2003, ako nedôvodnú. Uznesením 5 Tp 118/02 zo dňa
20. 2. 2004 zamietol Okresný súd v Žiline žiadosť žalobcu o prepustení z väzby na slobodu z dôvodu, že
žalobca bol stíhaný pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1, písm. b/, ods.

3, ods. 5 Trestného zákona a iné, pričom bol stíhaný s ďalšími 9 spolupáchateľmi. Vyšetrovanie závažnej
trestnej činnosti nebolo do dňa rozhodnutia ukončené. Vyšetrovanie prebiehalo plynulo. Súd dospel
k záveru, že dôvody väzby v tom čase trvali, zhromaždené dôkazy potvrdili opodstatnenosť obvinení
obvinených. Najvyšší súd SR uznesením 6Ntv I 20/2004 zo dňa 25. 11. 2004 predĺžil väzbu žalobcu
do 28. 2. 2005 z dôvodu, že boli splnené vecné podmienky na predĺženie lehoty väzby. U obvinených

naďalejtrvalidôvodyväzby.Zobsahuspisuvtomčasevyplývalo,ževyšetrovateľupovedomiloprávnené
osoby o termíne, kedy si môžu preštudovať spisy. Súčasne v uvedenom období boli vyšetrovateľovi
doručené zápisnice o výsluchu svedkov - poškodených, štátnych príslušníkov Spolkovej republiky
Nemecko a Holandského kráľovstva, o ktorú právnu pomoc boli justičné orgány uvedených krajín
požiadané vyšetrovateľom v mesiaci marci a apríli 2004. Vyšetrovateľ pribral do konania tlmočníkov,

pričom do predloženia návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby nebol ešte realizovaný preklade
výpovede svedka pochádzajúceho z Holandského kráľovstva. Bolo nereálne očakávať právoplatné
skončenie trestného stíhania do uplynutia najvyšším súdom predĺženej lehoty trvania väzby, t. j. do 29.
11.2004.Podľazistenianajvyššiehosúduvyšetrovanietrvalovpodstateplynulo,nebolizistenézávažné,neopodstatnené prieťahy, ukončeniu veci bránila jej obtiažnosť. Najvyšší súd SR uznesením 2 Ntv
7/2005 zo dňa 23. 2. 2005 rozhodol o predĺžení väzby do 28. 11. 2005. V čase uvedeného rozhodnutia
boli opätovne splnené zákonné podmienky na predĺženie väzby z dôvodu, že boli splnené podmienky

na jej predĺženie. Množstvo zadovážených dôkazných prostriedkov vyústilo do rozhodnutia v podobe
podania obžaloby. Dňa 11. 2. 2005 Krajskému súdu v Žiline zostal krátky časový úsek do uplynutia
predĺženejlehotytrvaniaväzby,vktoromnemoholvzhľadomnarozsahspisovéhomateriálureálneurobiť
žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu o podanej obžalobe. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
3 T 5/2005 zo dňa 11. 5. 2005 zamietol žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby z dôvodu, že dôvody

trvania väzby naďalej trvajú. Dôkazná situácia v tom čase nespochybňovala dôvodnosť podozrenia,
že obvinený sa dopustil skutku, pre ktorý bol obvinený. Najvyšší súd SR uznesením 3 To 742005 zo
dňa 11. 5. 2005 zamietol sťažnosť obvineného P. A., žalobcu proti uvedenému uzneseniu. Najvyšší
súd uznesením 1 Ntv 41/2005 zo dňa 16. 11. 2005 predĺžil žalobcovi väzbu do 28. 5. 2006, z dôvodu,
že v čase uvedeného rozhodnutia konkrétne dôvody existencie dôvodov väzby u obvinených tak, ako
boli konkretizované v predchádzajúcich rozhodnutiach naďalej existovali. Trestná vec sa nachádzala

v štádiu, kedy bolo treba vykonať rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní (ktorému musela
predchádzať príprava hlavného pojednávania), pričom prepustením obvinených z väzby na slobodu by
došlo k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania. Podľa zápisnice o
vydaní veci dňa 29. 01. 2002 žalobca dobrovoľne na výzvu orgánu činného v trestnom konaní vydal
veci dôležité pre trestné konanie OÚV-401/2001, a to osobné motorové vozidlo zn. Mercedes 124 D

ŠPZ LM - 579 AH čiernej farby a motorové vozidlo zn. Mitsubishi Pajero 2,5 TDI modrej farby ŠPZ LM
- 327 AC. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 02. 2006, sp. zn. 3T/5/2005 bol
žalobca prepustený z väzby na slobodu. Dňa 05. 05. 2011 si žalobca zvolil ako obhajkyňu JUDr. Kristínu
Mitrovú Polkovú na jeho obhajobu v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.
zn. 2T/18/2011. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 04. 11. 2011, sp. zn. 2T/18/2011

súd vrátil žalobcovi veci - osobné motorové vozidlo značky Mercedes - Benz 124 D čiernej farby, ev. č.
LM - 579 AH a osobné motorové vozidlo značky Mitsubishi Pajero 2,5 TDI modrej farby ŠPZ LM - 327
AC. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 18. 04. 2012, sp. zn. 2T/18/2011 bol žalobca
podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby za skutok špecifikovaný vo výroku
rozsudku, ktorým mal spáchať trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm.

b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinného do 31. 08. 2003, lebo nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 02. 10. 2012, sp.
zn. 1To/59/2012 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 18. 04. 2012, sp. zn.
2T/18/2011 a žalobca bol podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby, pretože
nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca.

Ďalej súd zo spisu zistil, že dňa 11. 2. 2005 bola v predmetnej veci podaná obžaloba Krajskou
prokuratúrou Žilina č. Kv 39/02-220006. Krajský prokurátor podal obžalobu na 12 obvinených,
žalovaných bolo 63 skutkov. Obvinení boli z trestných činov pokračovacieho trestného činu legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/, ods. 3, ods. 5 Trestného zákona, pokračovací

trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a/, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. 7. 2004
spáchaný formou spolupáchateľstva, trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1
Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva, trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods.
1 Trestného zákona, trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, trestný čin
nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s

nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b/, d/ Trestného zákona, trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa §
185 ods. 1, ods. 1, písm. a/, b/ Trestného zákona účinného do 31. 7. 2004, trestný čin útlaku podľa §
237 Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, trestný
čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona, Trestný čin neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla podľa § 249a, ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, trestný čin kupliarstva podľa § 204

ods. 1 Trestného zákona. Osem obvinených z dvanástich, bolo vzatých do väzby. Vec bola na Krajskom
súde v Žiline vedená pod sp. zn. 4T/2/05. Prokurátor v obžalobe navrhol vypočuť viac ako 80 svedkov.
V zmysle trestného poriadku navrhol prečítať zápisnice o výpovediach viac ako 50 svedkov, pričom
niektorízosvedkovbolicudzejštátnejpríslušnosti,akoajmaloletéosoby.Ďalejnavrholprečítaťznalecké
posudky 6 znalcov, prečítať zápisnicu o konfrontácii, prečítať listinné dôkazy, a to zápisnice o vydaní

veci, fotokópie dokladov z OÚV Liptovský Mikuláš, prepisy hovorov, zápisnice z domových prehliadok,
zápisnice z ohliadok vozidiel, odborné vyjadrenia, oboznámenie pripojených spisov, zápisnice o vydaní
veci, technické preukazy, odborné vyjadrenia, správy z Interpolu, správy spoločností Toyota, Porsche
Slovakia, VAMAS PLUS, MOTOR CAR, Mercedes, colné vyhlásenia, technické preukazy, úmrtný list,pripojené vyšetrovacie spisy OÚV Banská Bystrica, OÚV Bratislava V, OÚV Bratislava II, OÚV Trnava,
výpisy z účtov, majetkové priznania, výpisy zo živnostenského registra, rozhodnutia obvodných úradov,
koncesné listiny, oboznámiť sa s videokazetami s CD a MG nosičmi telefonických nahrávok obvinených

a svedkov, prečítať odpisy z registra trestov, správy o povesti, správy z ÚVV, správy z úradov a rozsudky.
Oboznámením sa so spisovým materiálom mal súd preukázané, že išlo o spisový materiál s viac ako
12 000 stranami.

Najvyšší súd SR uznesením 2Ndt/5/2005 rozhodol o tom, že predsedníčka senátu 4T Krajského súdu

v Žiline JUDr. Zuzana Jančárová, sudca tohto senátu JUDr. Daniel Hudák, ako aj sudcovia JUDr.
Vladimír Súčik, JUDr. Martin Bargel, JUDr. Eva Kyselová, Juraj Krupa, JUDr. Milan Cíbik, JUDr. Gabriela
Veselová, JUDr. Roman Tichý a JUDr. František Potocký sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného
konania v trestnej veci proti obvinenému F. A. a spol., vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp.
zn. 4T/2/02 z dôvodu, že vyššie uvedení sudcovia vykonávali konanie a rozhodovali o sťažnostiach
proti prvostupňovému rozhodnutiu podľa § 147 a nasl. Trestného poriadku alebo vykonávali konanie a

rozhodovali o odvolaní (podľa § 252 Trestného poriadku) podľa § 253 a nasl. Trestného poriadku.

Uznesením sp. zn. 3Ndt/6/2005 zo dňa 17. 3. 2005 Najvyšší súd SR rozhodol, že trestná vec
obžalovaného F. T. A. a spol. vedená na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 4T/2/05 sa Krajskému súdu
v Žiline odníma a prikazuje sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici z dôvodu, že v danom prípade boli

splnené podmienky pre postup v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd
mal z obsahu procesného spisu vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 4T/2/05 osvedčené,
že v predmetnej veci ide o preukazovanie a posúdenie rozsiahlej, vysoko závažnej trestnej činnosti,
ktorá javila znaky organizovaného zločinu. Vzhľadom na charakter tejto trestnej činnosti bolo nutné, aby
sa ňou zaoberali sudcovia so skúsenosťami a praxou na trestnom úseku. Z prejednávania tejto veci

boli vylúčení všetci sudcovia pôsobiaci na trestnom úseku Krajského súdu v Žiline, ako aj ďalší štyria
sudcovia, spolu s okolnosťou, že od 1. 4. 2005 bolo potrebné rozhodovať v 3 - členných senátoch,
zložených len zo sudcov z povolania, ako i náročnosťou predmetnej trestnej veci, ktorej prejednanie a
posúdenie si vyžaduje sudcov so špecializáciou na trestné právo, v súhrne vytvorili v tejto konkrétnej
trestnej veci také dôležité dôvody, na základe ktorých Najvyšší súd SR odňal predmetnú trestnú vec

Krajskému súdu v Žiline a prikázal ju Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

Uznesením 3 T 5/05 zo dňa 7. 2. 2007 Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol tak, že trestná vec proti
obvineným F. A. a spol. bola vrátená prokurátorovi na došetrenie. Najvyšší súd SR uznesením 3 Tost
16/2007 zo dňa 1. 8. 2007 zamietol sťažnosť krajského prokurátora proti tomuto uzneseniu.

Po doplnení dokazovania bola vo veci opätovne podaná obžaloba dňa 31. 3. 2010 na Okresný súd
Liptovský Mikuláš.

Uznesením 2 T 40/2010-12279 zo dňa 7. 2. 2011 bola trestná vec obvinených Jozefa A., Z. B., F. V.,

V. O. vylúčená na samostatné konanie.

Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 17. 2. 2011 vydal vo veci trestný rozkaz, proti ktorému dal
žalobca v zákonnej lehote odpor. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 18. 5. 2011. Obhajkyňa
žalobcu ospravedlnila neúčasť na tomto pojednávaní, z dôvodu kolízie termínu pojednávania. Požiadala

o odročenie pojednávania a nariadenie nového termínu. Okresný súd zmenil termín hlavného
pojednávania na deň 5. 10. 2011. Pojednávanie dňa 5. 10. 2011 bolo riadne uskutočnené. Bolo odročené
na termín 25. 1. 2012, nakoľko obhajkyňa P. A.Á. navrhla vypočuť svedkov na hlavnom pojednávaní A..
D.. O. a policajta, ktorý spisoval úradný záznam o predvedení obžalovaného A. a X.. Š. X.. Pojednávanie
dňa 25. 1. 2012 sa riadne uskutočnilo. Neboli prítomní svedkovia J. X. a Z. B.. Pojednávanie bolo

odročené na deň 18. 4. 2012, nakoľko prokurátor navrhol svedkov J. X. a Z. B. vypočuť. Dňa 18. 4. 2012
sa hlavné pojednávanie riadne uskutočnilo. Na hlavnom pojednávaní bolo vyhlásené dokazovanie za
skončené. Bol vyhlásený rozsudok.

Žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne dňa 16. 01. 2013 podal návrh na prerokovanie nároku

na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. adresovaný Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktorý bol podaný na poštovú prepravu 23. 01. 2013.Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci rozhodol rozsudkom 5C/126/2013-58 zo dňa 3. 3. 2014. Súd
žalobu zamietol ako nedôvodnú z dôvodu, že považoval vznesenú námietku premlčania zo strany
žalovaného za dôvodnú. V konkrétnej veci mal preukázané, že nezákonným rozhodnutím, ktorým

mala byť žalobcovi spôsobená škoda je uznesenie o vznesení obvinenia vydané Okresným úradom
vyšetrovania v Liptovskom Mikuláši dňa 30. 1. 2001. Zákon č. 58/1969 Zb. upravuje v § 22 tzv.
subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle citovaného
zákona. Zákon určil kombinovanú premlčaciu dobu subjektívnu a objektívnu. Subjektívna premlčacia
doba je kratšia, 3 - ročná, plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode (§ 2 ods. 1 prvá veta

zákona). V prípade, ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody, zrušenie rozhodnutia
plynie premlčacia doba odo dňa doručenia oznámenia zrušujúceho rozhodnutia (§ 22 ods. 1 druhá veta
zákona). Vzájomný vzťah obidvoch premlčacích dôb je taký, že v prípade, že skončí plynutie jednej z
nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému by plynula aj druhá premlčacia doba.
Objektívnu premlčaciu dobu však nie je možné v žiadnom prípade prekročiť. Objektívna premlčacia
lehota je v zákone v § 22 ods. 2 stanovená na dobu 10 rokov a plynie odo dňa, keď poškodenému

bolo doručené oznámené nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o
škodu na zdraví. V konkrétnom prípade uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi oznámené 30.
1. 2002, jeho obhajcovi 31. 1. 2002, preto 10 - ročná premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 31. 1.
2012. Trestné konanie vedené proti žalobcovi bolo právoplatne skončené vyhlásením oslobodzujúceho
rozsudku Krajského súdu v Žiline, a to dňa 2. 10. 2012. V pojednávane veci subjektívna 3 - ročná

premlčacia doba začala plynúť odo dňa nasledujúceho po vznesení obvinenia, t. j. odo dňa 30. 1. 2002
a skončila 31. 1. 2005. Objektívna lehota uplynula dňa 31. 1. 2012.

Voči rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, v ktorom uviedol,
že považuje za samozrejmé a určujúce pre sporové konanie, že vždy je nevyhnutné vychádzať z

individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach.
Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môže byť, ako v danej veci, značne komplikované a netypické
to však „neoslobodzuje„ všeobecné súdu z povinnosti, robiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek
sa to môže javiť zložité, pričom v rovine jednoduchého práva je treba za účelom dodržania zhora
uvedených princípov posudzovať okolnosti daného prípadu cez prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods.

1 Občianskeho zákonníka, ktoré je v rovine „jednoduchého“, podústavného práva odrazom ústavnej
požiadavky hľadania spravodlivého riešenia. V danom prípade žalobca zastával názor, že je treba
poskytnúť ochranu jeho základným právam aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a posúdiť námietku premlčania vznesenú žalovanou ako nemravnú. Pojem dobré mravy nemožno
vykladať len ako súbor mravných pravidiel užívaných ako korektív, či doplňujúci obsahový faktor výkonu

subjektívnych práv a povinností, ale ako príkaz (pre) sudcu rozhodovať v súlade s ekvitou, čo vo
svojich dôsledkoch znamená nastúpenie cesty hľadania spravodlivosti. V okolnostiach prípadu treba
zdôrazniť, že zákonodarca v roku 1969 nemohol predpokladať, že v 21. storočí bude trestné konanie
bude trvať viac ako 10 rokov bez zavinenia zo strany poškodeného. Rovnako je nesporné, že bez
konečnéhorozhodnutia,ktorézaložilotakýprávnystav,podľaktoréhojeuznesenieovzneseníobvinenia

nezákonným rozhodnutím, žalobca nemal skutkový a právny základ pre uplatnenie nárokov z titulu
nezákonného rozhodnutia.

Uznesením č. k. 7Co/320/2014-91 zo dňa 18. 6. 2014 Krajský súd v Žiline rozsudok okresného
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že prvostupňový súd

správne konštatoval, že zákon č. 58/69 Zb. určuje v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím dve premlčacie doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy
sa poškodený o vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá dozvedel a trvá 3 roky, ak je podmienkou
pre uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie táto subjektívna premlčacia doba
odo dňa doručenia (oznámenia) takéhoto zrušujúceho rozhodnutia. Objektívna premlčacia doba v

trvaní 10 rokov začína plynúť doručením (oznámením) nezákonného rozhodnutia poškodenému; to
neplatí len v prípade škody na zdraví. Obe tieto premlčacie doby pritom plynú nezávisle na sebe a
k premlčaniu nároku poškodeného na náhradu škody dochádza s koncom tej z nich, ktorá uplynie
skôr. Aj vo vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je zmyslom inštitútu
premlčania motivovať poškodeného k včasnému výkonu svojich subjektívnych občianskych práv, aby

nedochádzalo k dlhotrvajúcim právnym vzťahom a právnej neistote. V konkrétnej veci potom nie je
vylúčené, že objektívna premlčacia doba skončí ešte pred začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej
doby. Ďalej krajský súd vyslovil názor, že súdna prax ustálila, že dobrým mravom zásadne neodporuje,
ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania prispievak istote v právnych vzťahov a je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek
právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom
iba v tých výnimočných prípadoch, keby bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý

márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku na plnenie
v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakterom uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Okresný súd sa
nezaoberal posúdením skutočností, ktoré mali vplyv na dĺžku trvania trestného stíhania, t. j., čo bolo
dôvodom prečo si nemohol uplatniť žalobca svoje právo včas. Z uvedeného dôvodu krajský súd zrušil

vec pre nesprávne posúdenie veci a z toho dôvodu nedostatočne zistený skutkový stav. V ďalšom konaní
dal okresnému súdu pokyn, aby sa okresný súd zaoberal zistením a vyhodnotením žalobcom tvrdených
skutočností, pre ktoré považuje námietku premlčania za vznesenú odporcom za rozpornú s dobrými
mravmi. Najmä sa zameria na posúdenie okolností, pre ktoré trestné stíhanie predbiehalo dlho a v
dôsledku toho potom došlo ku skráteniu objektívnej premlčacej lehoty.

Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o
väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie

vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zb., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 Zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím

tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 4 ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zb., ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť,
ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 20 Zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 22 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia.

Podľa § 22 ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zb., najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa,

keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 22 ods. 3 Zákona č. 58/1969 Zb., ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie

však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než

zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady škody, ktorá mu
mala vzniknúť ako následok priamej a príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, uznesením o
vznesení obvinenia ČVS: OUV - 401/2001 zo dňa 30. 1. 2002. Uvedené uznesenie bolo žalobcovi
doručené dňa 30. 1. 2002, jeho obhajcovi 31. 1. 2002. Uznesením PV1047/01-115 zo dňa 4. 2. 2002
námestníčka okresného prokurátora v Liptovskom Mikuláši zamietla sťažnosť P. A. ako nedôvodnú
proti predmetnému vyššie uvedenému uzneseniu. Taktiež bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť

obhajcu obvineného, ktorá bola podaná dňa 1. 2. 2005, a to rozhodnutím PV1047/01 zo dňa 28. 2.
2002. Subjektívna premlčacia lehota na podanie žaloby začala plynúť 31. 1. 2002 a uplynula dňa 31.
1. 2005, objektívna lehota začala plynúť 31. 1. 2002 a uplynula 31. 1. 2012, žiadosť o prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 16. 1. 2013 bola podaná na poštovú prepravu 23. 1. 2013, t. j. po
uplynutí premlčacej doby, žaloba bola doručená súdu dňa 22. 5. 2013, žaloba bola taktiež podaná

po uplynutí premlčacej doby. Okresný súd v ďalšom konaní, v zmysle vysloveného právneho názoru
krajského súdu skúmal, či vznesená námietka premlčania je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Ustanovenie § 3 je všeobecným ustanovením hmotno - právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť
posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je,
požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis,

prichádzadoúvahyaplikáciatohtoustanovenialenvovýnimočnýchprípadoch.Dobrýmimravmirozumie
ustanovenie § 3 ods. 1 súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji
osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou
spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto
premlčacie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčacia prispievajúci k istote právnych

vzťahov je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa
zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom
umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a
účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu,
jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz

zneužitia tohto subjektívneho práva označovaného ako šikana (na úkor druhého účastníka), a teda o
výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého
účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a z dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného
nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku
uplatnená. Tieto okolnosti by pri tom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol

odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku
premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. 8. 2004, sp. zn. 25CdO/2648/2003).

Súd teda skúmal, či orgány činné v trestnom konaní sa správali tak, že by napĺňali znaky priameho
úmyslupoškodiťdruhéhoúčastníka,abymoholvčasuplatniťsvojnároknanáhraduškody.Zpripojeného

spisového materiálu 2T/18/2011 súd zistil, že v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci bolo 12
obvinených, z toho 8 obvinených bolo vzatých do väzby. Obvinenia boli vznesené pre 39 skutkov, bolo
zaistených množstvo vecí, ktoré bolo treba stotožniť, zabezpečiť identifikačné údaje, keďže zaistené
veci mali identifikačné údaje poškodené, respektíve pozmenené, čo si vyžadovalo vykonať rozsiahlejšie
dokazovanie na stotožnenie veci. Trestná činnosť bola páchaná na území viacerých okresov. V

trestnej veci bol veľký počet poškodených, pričom niektorí boli aj cudzími štátnymi príslušníkmi, čo
si vyžadovalo primeraný čas na zabezpečovanie prekladov a priberanie tlmočníkov k úkonom. Vo
veci bolo potrebné vykonať aj rozsiahle znalecké dokazovanie z viacerých odborov. V konaní boli
vyslúchané aj osoby maloleté, čo tiež malo vplyv na náročnosť veci. Jednotliví obvinení si v zmysle
trestného poriadku uplatňovali svoje práva príslušnými procesnými návrhmi, napr. na prepustenie z

väzby, pričom vznikla následne povinnosť súdov o veci rozhodnúť, tak v prvom ako aj v druhom stupni po
podaní sťažnosti. Orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade so zásadami trestného konania
uvedenými v § 2 Trestného poriadku. Keďže išlo o väzobnú vec, k tejto bolo tak aj pristupované a
táto bola vybavovaná prednostne. Pokiaľ žalobca tvrdil, že došlo k viacerým zmenám vyšetrovateľov,tieto zmeny boli zapríčinené tým, že v priebehu trestného konania sa postupne odhaľovala ďalšia
trestná činnosť, ktorá vykazovala znaky organizovanej trestne činnosti, čiže bola takého rozsahu, že
na konanie o prejednávanej trestnej činnosti boli príslušné funkčne vyššie orgány činné v trestnom

konaní. Konanie pred súdom bolo vedené efektívne, v primeraných lehotách boli vytyčované termíny
hlavných pojednávaní, čo žalobca aj sám tvrdil. Ďalej bolo preukázané, že došlo k zmene príslušnosti
súdu, z dôvodu vylúčenia sudcov Krajského súdu v Žiline, ktorí vykonávali úkony v prípravnom konaní
ako druhostupňový súd, preto došlo k prikázaniu veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Žalobca v
trestnom konaní nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Žalobca podal sťažnosť proti porušovaniu jeho

základných práv a slobôd a ľudských práv podľa čl. 127 Ústavy SR na porušovateľa základného práva
a slobody na Najvyšší súd SR. Ústavný súd uvedenú sťažnosť prejednal, rozhodol uznesením IV US
268/05-18 zo dňa 15. 11. 2005. Sťažnosť žalobcu odmietol. V uvedenej sťažnosti žalobca tvrdil, že
právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 To/74/03 zo 16.6.2005 boli porušené jeho
práva a slobody podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to jeho práva na spravodlivý
proces. Všetky námietky považoval súd za neopodstatnené. Ústavný súd v odôvodnení rozhodnutia na

strane 10 uviedol, že stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. 1Us/24/00,
3Us/53/02),taktiežplatí,žeakvšeobecnýsúddôjdekzáveru,žeprepustenímobvinenéhonasloboduby
mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný
ústavným súdom a ak inak nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov, ktoré upravujú takéto

obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní. V danej veci Ústavný súd konštatoval,
že sťažovateľ uplatnil svoje právo na podanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a uplatnil
aj riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti. Väzobné súdy zákonom
predpísaným spôsobom zabezpečili preskúmanie práva sťažovateľa na jeho prepustenie z väzby na
slobodu rozhodnutiami, ktoré síce neakceptovali subjektívnu predstavu sťažovateľa, avšak bez toho,

aby rozhodovanie väzobných súdov bolo v rozpore s ústavne konformným postupom. Pokiaľ aj krajské
súdy, resp. Najvyšší súd rozhodovali o predĺženiach väzby, resp. o žiadostiach o prepustení z väzby,
v každom jednom rozhodnutí boli skúmané dôvody väzby, ako aj bolo konštatované, že prípravné
konanie prebieha plynulo, bez závažných nedostatkov a v primeraných lehotách s prihliadnutím na
rozsiahlosť a náročnosť veci. Súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v roku 2005 boli prijaté

trestno-právne kódexy, ktoré mali tak isto vplyv na rozhodovanie v predmetnej trestnej veci a orgány
činné v trestnom konaní museli posudzovať, ktorá právna úprava je pre obvinených priaznivejšia. Z
vykonanéhodokazovaniamalsúdpreukázané,ževznesenánámietkapremlčanianeodporovaladobrým
mravom, bola vznesená dôvodne, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd nevyhovel žalobcovi
na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov F. A. a T. L.. Žalobca uvedených svedkov navrhol

vyslúchnuť k skutočnostiam, aké nepriaznivé dôsledky malo trestní konanie vedené proti žalobcovi.
Navrhnuté dôkazy by nemali vplyv na rozhodnutie súdu, ktoré malo byť zamerané na preukazovanie
rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, a preto ich vykonanie by bolo v rozpore s
hospodárnosťou konania.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.
O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Žalovanému, úspešnému v konaní v plnom rozsahu patrí plná náhrada

trov konania, proti žalobcovi, neúspešnému v konaní. Trovy konania v celkovej výške 146,83 eur
pozostávajú z náhrady hotových výdavkov z dôvodu účasti povereného zamestnanca žalovaného na
nariadených pojednávaniach na Okresnom súde Liptovský Mikuláš v dňoch 3. 3. 2014, 7. 5. 2015 a
18. 5. 2015. Za cestu dňa 3. 3. 2014 patrí náhrada nákladov za spotrebované pohonné látky vo výške
54,63 eur v dôsledku použitia osobného motorového vozidla zn. Škoda Octavia, ev.č. BA - 409 SG,

ktorého normovaná spotreba pohonných hmôt podľa predložených listinných dokladov je v meste 8,70
litra/100 km a mimo mesto 6,43 litra/100 km. Vozidlo najazdilo v meste 24 km a mimo mesta 590 km,
spolu 614 km, spotreba paliva bola 40,03 litrov. Cena pohonných hmôt bola vyčíslená vo výške 1,365
eur/1 liter. Náhrada nákladov za spotrebované pohonné látky je 54,63 eur ( 40,03 litrov x 1,365 eur/1
liter). V súvislosti s cestou realizovanou dňa 7. 5. 2015 verejnou dopravou patrí podľa predložených

cestovnýchlístkovnáhradahotovýchvýdavkovvovýške37,90eur,pozostávajúcaznáhradycestovného
vo výške 18,20 eur na trase Bratislava - Liptovský Mikuláš, z náhrady cestovného vo výške 17,90 eur
na trase Liptovský Mikuláš - Bratislava a z náhrady nákladov na mestskú hromadnú dopravu vo výške
1,80 eur (2 x 0,90 eur). V dôsledku použitia osobného motorového vozidla zn. Škoda Superb, ev. č.BL 905 IJ v súvislosti s účasťou povereného zamestnanca žalovaného na pojednávaní dňa 18. 5. 2015
patrí náhrada hotových výdavkov vo výške 54,30 eur. Normovaná spotreba pohonných hmôt uvedeného
motorového vozidla podľa predložených listinných dokladov je v meste 8,40 litra/100 km a mimo mesto

6,65 litra/100 km. Vozidlo najazdilo v meste 51 km a mimo mesta 600 km, spolu 651 km, spotreba paliva
bola 44,18 litrov. Cena pohonných hmôt bola vyčíslená vo výške 1,229 eur/1 liter. Náhrada nákladov
za spotrebované pohonné látky je 54,30 eur (44,18 litrov x 1,229 eur/1 liter). Celkové trovy konania
žalovaného sú vo výške 146,83 eur (54,63 eur + 37,90 eur + 54,30 eur ), na náhradu ktorých súd zaviazal
žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.