Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/77/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114215644
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114215644.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o. so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave,
na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, na Župnom námestí č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 09.12.2014 č. k. 16C/224/2014- 34
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e
p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňažalobuzamietol.Otrováchkonaniarozhodoltak,ženáhradu
trov konania žalovanému nepriznáva.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom konania je náhrada
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri

rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Ďalejuviedol,ževychádzajúczozákonnéhoustanovenia,§44ods.7zákonač.233/1995Z.z.osúdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom od 1.9.2005, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, § 44 ods. 7 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch, v exekučnom konaní má súd rozhodnúť v lehote 30 dní. Z dôkazov je zrejmé, že táto lehota
dodržanou nebola. Rozhodnutiu o zmene exekútora však predchádzala ďalšia nevyhnutná činnosť súdu
spočívajúca v požiadavke adresovanej exekútorovi, ktorý bol pôvodne poverený vykonaním exekúcie k
tomu, aby sa vyjadril, či uplatnil trovy exekúcie a v prípade ak áno, aby predložil ich špecifikáciu spolu
s exekučným spisom.

Výkon rozhodnutia integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu, preto pokiaľ exekučný súd vykonával
ďalšiečinnostipotrebnéprerozhodnutieozmeneexekútora,dĺžkatejtočinnostianedodržanie30dňovej
lehoty nebola takej povahy, aby bolo možné usúdiť, že rozhodnutie o zmene exekútora vykazovalo
znaky prieťahov v konaní. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súduSR IV.US 606/2012-20 zo dňa 14.12.2012, kde ÚS SR konštatoval, že nie každý zistený prieťah v
súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojmom autonómnym, ktorý možno vykladať a

aplikovať predovšetkým materiálne. Podľa ÚS SR, ktorý posudzoval zrodené prieťahy exekučného súdu
v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia v trvaní viac ako 13 mesiacov uviedol,
že doba rozhodovania viac ako 13 mesiacov vo všeobecnosti nebola ústavne udržateľnou, ale pokiaľ
sťažovateľ (sťažovateľom v konaní pred ÚS bol samotný žalobca) podával žiadosti o udelenie poverení
na vykonanie exekúcie hromadne v rovnakom čase zaťažil tým všeobecný súd väčším počtom podaní,

vzhľadom na čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného
súdu, ktoré spôsobilo, že o žiadostiach exekútora bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je
ústavne akceptovateľné.

Podľa názoru súdu tento názor Ústavného súdu je názorom, ktorý je možné aplikovať aj vo veci, ktorá
bola predmetom konania. Súdu je všeobecne známe, že žalobca ako oprávnený v rovnakom čase, v

rovnaký deň doručil exekučnému súdu viac návrhov na zmenu exekútora a tento väčší počet podaní bol
dôvodom istého zdržania exekučného súdu. Okrem toho je potrebné poukázať aj na to, že s účinnosťou
od 1.1.2013 bol § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zmenený tak, že znie:
Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných

prieťahov v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca sa žalobným návrhom, ktorý bol pôvodne vedený Okresným súdom Stará Ľubovňa pod sp.

zn. 1C 345/2012 uplatnil nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. argumentujúc s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa
(zbytočnými prieťahmi, nerozhodnutím v zákonom stanovenej lehote) pričom výšku majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy kvantifikoval ako následok toho, že exekučný súd - Okresný súd Stará Ľubovňa
nedodržal zákonom stanovenú 30 dňovú lehotu, v ktorej mal rozhodnúť o zmene exekútora.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, predpokladom toho, aby bolo možné v konaní pred
súdomrozhodovaťonáhradeškodyanemajetkovejujmy,akodôsledkunesprávnehoúradnéhopostupu,
pre nedodržanie zákonnej lehoty alebo prieťahy v konaní, je podanie sťažnosti na prieťahy v exekučnom
konaní, resp. podanie žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní (§ 62 a nasl.

zákona č. 757/2004 Z.z.) rozhodnutie o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, následkom
ktorého sú prieťahy v súdnom konaní (§ 121 a nasl. zákona č. 385/200 Z.z.) rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorého vyplýva, že porušené bolo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, konštatujúce porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca v žalobe ani netvrdil, že disponuje rozhodnutím alebo konštatovaním kompetentného orgánu,
že v namietanom exekučnom konaní došlo k zbytočnému prieťahu alebo že by niektorý sudca
rozhodujúci v exekučnej veci bol disciplinárne zodpovedný za prieťahy exekučného konania. Žalobca
síce poukazoval na to, že podával žiadosti s cieľom získať informácie o stave exekučného konania,

tieto jeho žiadosti nie sú však sťažnosťami, aké právna úprava predpokladá. Pri absencii záväzného
stanoviska, resp. rozhodnutia kompetentného orgánu o tom, že exekučný súd spôsobil zbytočné
prieťahy v konaní je možné konštatovať absenciu podstatného predpokladu pre posúdenie relevantnosti
žalobou uplatneného nároku.

Čo sa týka kvantifikácie majetkovej škody je potrebné uviesť, že žalobca mal za to, že je potrebné, aby
súd žalovanému uložil nahradiť mu skutočnú škodu, ku ktorej došlo v dôsledku zmenšenia jeho majetku.
Pokiaľ mal žalobca za to, že náklady, ktoré vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci vyčíslil mu vznikli,
súd mal jeho tvrdenia za nie relevantné. Informačné systémy, na ktoré žalobca poukazoval, vzhľadom nasvoj predmet činnosti, musí udržiavať tak či tak a náklady, ktoré vyčíslil, nemohli byť priamo spôsobené
tvrdením oneskoreným konaním exekučného súdu. Žiadna priama príčinná súvislosť z tvrdení žalobcu
nevyplynula. Okrem toho, ak žalobca realizuje podnikateľskú činnosť spojenú so značným rizikom, na čo

sám poukázal, musí si byť vedomý, že pri jeho podnikateľskej činnosti vzniknú riziká, s dôsledkami z rizík
vyplývajúci. Uvedené sa týka nielen žalobcom tvrdenej vzniknutej majetkovej škody, ale aj nemajetkovej
ujmy, ktorú požadoval.

Vychádzajúc z uvedeného mal súd za to, že existencia predpokladov pre to, aby mal žalovanému uložiť

povinnosť zaplatiť majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu preukázaná nebola a preto žalobný návrh
zamietol.

O trovách konania rozhodoval súd podľa zásady úspechu vo veci, ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p..
Žalobca bol v konaní neúspešný, nemá právo na náhradu trov s konaním mu vzniknutých. Úspešný

žalovaný trovy nežiadal, ich náhradu si v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, preto mu
súd náhradu trov konania nepriznal.

Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Navrholrozhodnutie zrušiť
a vec vrátiť na nové prejednanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa rozhodlo na základe a s použitím

inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na

takejtoneprípustnejinterpretácií,dopustilsanesústredenéhopostupu,ktorýmádôsledokvnesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ust. § 9 ods. 2 zákona
č 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej

neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy, atď.. Je to predovšetkým

štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne preukázané, že

nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.
Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konanie z dôvodu, že prebieha konania o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci

samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods.
2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniachnič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, táto je právne bezvýznamná. Pri rozhodovaní vo veci sa totiž
vychádzalo z ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v

konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej na
rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí
IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu

nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,
že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením

§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.