Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, April 1, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 24C/23/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109234818
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Hrnčiar
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5109234818.17

Rozhodnutie

Okresný súd Žilina, v právnej veci navrhovateľa: ELIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Kolmá 4, 851 01
Bratislava, IČO: 31 596 061, zast. Mgr. Richard Karkó, advokát so sídlom D. Dlabača č. 35, 010 01 Žilina,
proti odporcovi: P. Y., nar. X.X.XXXX, bytom Z. XX, XXX XX K., štátny občan SR, zast. Advokátskou
kanceláriou Andrea Havelková, s.r.o., D. Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, o zaplatenie 44.736,01 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Odporcaje povinný zaplatiťnavrhovateľovisumu44.736,01eurspolusročnýmúrokomzomeškania
vo výške 5 % zo sumy 12.828,35 eur odo dňa 2.12.2008 do zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 3.975,56
eur odo dňa 31.5.2009 do zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 1.500,- eur odo dňa 7.6.2009 do zaplatenia,
vo výške 9% zo sumy 3.000,- eur odo dňa 2.6.2009 do zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 13.533,74 eur
odo dňa 1.7.2009 do zaplatenia a vo výške 9% zo sumy 3.865,13 eur odo dňa 5.9.2009 do zaplatenia,
to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.118,73 eur z titulu náhrady trov konania
(z toho 5.257,23 eur trovy právneho zastúpenia a 1.861,50 eur súdny poplatok) do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia, na účet advokáta navrhovateľa vedený v Tatra banka, a.s. č. 262 653
5495/1100.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa pôvodným návrhom zo dňa 16.11.2009 doručeným súdu dňa 25.11.2009 domáhal
zaplatenia sumy 31.031,75 eur s prísl. Táto suma okrem iného pozostávala z čiastkového nároku o
zaplatenie 5.157,32 eur s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 22.4.2009 do zaplatenia.

Pred začatím prvého pojednávania navrhovateľ zobral návrh sčasti späť čo do sumy 5.157,32 eur s
9,25% ročným úrokom z omeškania od 1.8.2009 do zaplatenia. Navrhovateľovi sa podarilo identifikovať

túto platbu a preto si už uplatňoval nárok iba vo výške 25,874,43 eur s 9,25% ročným úrokom z
omeškania od 22.4.2009 do 31.7.2009 (133,23 eur). V časti konania o zaplatenie 5.157,32 eur s 9,25%
ročným úrokom z omeškania od 1.8.2009 do zaplatenia súd konanie zastavil.

Súčasne navrhovateľ tým istým podaním rozšíril návrh na celkovú sumu 44.736,01 eur, ktorá suma
pozostáva z pôvodného nároku (zníženého o 5.157,75 EUR) 25.874,43 eur, z úroku z omeškania zo

sumy 5.157,75 EUR od 22.4.2009 do 31.7.2009 vo výške XXX,XX eur, zo sumy 12.828,35 eur s 5%
ročným úrokom z omeškania od 2.12.2008 do zaplatenia a zo sumy 6.000 eur, čo je spolu suma
44.836,01 eur. Navrhovateľ si však uplatnil sumu 44.736,01 eur, čím je súd viazaný. Súd pripustil
zmenu návrhu, bola predložená súdu pred začatím prvého pojednávania, išlo rovnaký druh nárokov ako
pôvodne uplatnených, nebol preto dôvod zmenu návrhu nepripustiť.Navrhovateľ predložil aj doklady týkajúce sa týchto nových nárokov - príjmový doklad č. 125615 zo dňa
1.12.2008 o prijatí sumy 12.828,35 eur od U. F. V+M a príjmový doklad bez označenia o prijatí sumy
6.000 eur ako zálohy na zdvihák od p. X..

Nárok navrhovateľa čo do základu a výšky nebol v konaní predmetom sporu medzi účastníkmi.
Navrhovateľ preukázal pracovnou zmluvou zo dňa 3.2.2003 s dodatkami existenciu pracovného pomeru
medzi účastníkmi konania. Odporca pracoval najskôr ako predavač a neskôr ako vedúci (riaditeľ)
pobočky v Žiline. Navrhovateľ preukázal listinnými dôkazmi, že odporca prevzal od 2 zákazníkov

plnenia, ktoré však neodovzdal na účet či do pokladne navrhovateľa. Išlo o tieto prípady: Od U. F. V+M
5.157,32 eur (neskôr navrhovateľ zistil oneskorené, ale predsa len odovzdanie peňazí navrhovateľovi
a návrh v tej časti zobral späť okrem príslušných úrokov z omeškania) na úhradu faktúry navrhovateľa
č. 9230004567, X.XXX,XX eur na úhradu faktúry č. 9230006209, 1.500 eur na úhradu faktúry č.
9230009711, 3.000 eur bez zrejmej súvislosti, na čo mala suma poskytnutá, 5.604,35 eur úhradu faktúry
č. 9230008079, 7.929,39 eur úhradu faktúry č. 9230008079, od Z. Tomančíkovej 1.684,09 eur úhradu

faktúryč.9230011589a2.181,04eurúhradufaktúryč.9230011580.Navrhovateľdoložilcitovanéfaktúry
a príjmové doklady o príjme súm odporcom v dňoch 21.4., 30.5., 6.6., 1.6., 30.6., 30.6., 4.9. a 4.9.2009.

Súd preto pohľadávku a nárok navrhovateľa čo do základu a výšky považoval za nesporný medzi
účastníkmi a doložený listinnými dôkazmi. Preto ani súd vznik pohľadávky nepovažoval za sporný,

resp. považoval ho za preukázaný. Jedinou otázkou, na ktorú sa súd sústredil bolo, či došlo k
splneniu pohľadávky zo strany odporcu 9.9.2012 alebo nie. Súd preto v odôvodnení poukazuje len
na tie skutočnosti, listiny a vyjadrenia, ktoré sú významné na posúdenie tejto otázky. Všetky ostatné
skutočnosti súd považoval za nevýznamné.

Súd uvádza vecný a časový sled vzniku jednotlivých nárokov, ich uplatnenia navrhovateľom a vzájomnej
komunikácie s odporcom. Pri jednotlivých položkách súd uvádza aj svoje skutkové závery:

1) Dňa 9.9.2009 doručil navrhovateľ odporcovi list „Hrubé porušenie pracovnej disciplíny“, v ktorom
uviedol, že k 31.8.2009 odporca neodviedol tržbu vo výške 52.623,93 eur. V liste sa uvádza, že k

9.9.2009 na výzvu navrhovateľa odporca dodatočne odviedol tržbu vo výške 17.245 eur, takže zostáva
uhradiť navrhovateľovi 32.378,93 eur. Podpísaním výzvy odporca potvrdil osobnú zodpovednosť za
neodvedenie tržby v tejto výške.

Z listu navrhovateľa a vyplývajú tieto súvislosti: 1) Podľa zhodných výpovedí účastníkov list vypracoval

navrhovateľ, k jeho doručeniu došlo v Žiline a navrhovateľ ho už mal pripravený. Z toho vyplýva, že
vypracovaniu a doručeniu listu predchádzali zistenia a výpočty navrhovateľa. 2) Výpočet rozdielu tam
uvedených súm nie je správny. Rozdiel medzi sumami 52.623,93 a 17.245 eur je 35.378,93 eur a nie
32.378,93 eur, ako je uvedené v liste. 2) V každom prípade dňa 9.9.2009 navrhovateľ mal za to, že
výška jeho pohľadávky voči odporcovi je buď 32.378,93 eur (uvedená v liste) alebo 35.378,93 (skutočný

rozdiel v liste uvedených súm). 3) Podpisom na tomto liste odporca potvrdil osobnú zodpovednosť za
tam uvedenú pohľadávku a v tam uvedenej výške. K predchádzajúcim dvom bodom súd uvádza: Z
návrhu v konaní 17C 22/2010 je zrejmé, že navrhovateľ považoval za správnu výšku pohľadávky sumu
35.378,93 eur a že v liste išlo len o formálnu chybu v písaní alebo počítaní.

Dôležité je uviesť, že skutok uvedený v liste z 9.9.2009 je vymedzený časovo dňom 31.8.2009 a vecne
„neodvedením tržby“. Nesúvisí s nárokom navrhovateľa uplatňovaným v tomto konaní, v ktorom ide o
iné sumy a vyplývajúce z iných skutkov (neoprávnené držanie a neodvedenie súm postupne prevzatých
od 2 odberateľov navrhovateľa v dňoch 21.4., 30.5., 1.6., 30.6. a 4.9.2009.

Nikto z účastníkov nepreukázal, že by dňa 9.9.2009 navrhovateľ uplatňoval od odporcu inú sumu ako
sumu vyplývajúcu z nevrátenia tržby v pokladni zo dňa 31.8.2009 (52.623,93 po odpočítaní sumy 17.245
eur).

2) Prvýkrát je iná pohľadávka než vyplývajúca zo sumy 52.623,93 eur uvádzaná v liste „Mimosúdna

výzva“ advokáta navrhovateľa zo dňa 16.11.2009. Z výzvy vyplýva, že: 1) Navrhovateľ si vo výzve
uplatňuje aj pôvodnú pohľadávku uvádzanú v liste z 9.9.2009, ale zníženú o 25.000 eur. 2) Okrem toho
si navrhovateľ uplatňuje ďalšie tri nové a osobitné pohľadávky, ktoré individuálne špecifikuje. Jednou z
nich je aj pohľadávka na 31.031,75 eur, sporná v tomto konaní.V ten istý deň 16.11.200 mal už advokát navrhovateľa vyhotovené aj žalobné návrhy pre budúce konania
17C a 24C a čakal len na uplynutie 3 dňovej lehoty, ktorú poskytol odporcovi na úhradu požadovaných

súm.

Odporca prostredníctvom advokáta na výzvu navrhovateľa zareagoval listom zo 7.12.2009, v ktorom
uviedol okrem iného: 1) Pokiaľ ide o sumu 10.378,93 eur, tak v liste z 9.9.2009 uvádza navrhovateľ sumu
32.378,93 eur. Ide o rozpor a preto odporca považuje nárok za neurčitý. 2) Pokiaľ ide nárok 31.031,75

eur - uplatňovaný v konaní 24C - tak nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by odporca prevzal od
klientov navrhovateľa spornú sumu v pozícii vedúceho pobočky.

Takouobranoumoholmaťodporcavprípadespornejpohľadávkynamyslidvarôznealternatívnezávery:
1) Odporca prevzal od 2 osôb (inak aj zákazníkov navrhovateľa) plnenie, ale nie v mene navrhovateľa a
v pozícii vedúceho pobočky navrhovateľa. Z toho by mohlo vyplývať, že mal aj on s nimi iné a osobitné

vzťahy. Odporca ich však mohol prezentovať a preukázať. Nikdy ani neskôr tak však neučinil a ani
len netvrdil. 2) Odporca nikdy sumy neprevzal, resp. to navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľ to však
preukázal získaním listinných dôkazov, ktoré získal aj od svojich zákazníkov. Odporca však v reakcii
na mimosúdnu výzvu neuviedol prirodzenú a očakávanú reakciu: totiž že dňa 9.9.2009 zaplatil dlhy -
poukázaním na doklad o úhrade.

3) Dva rôzne nároky (10.378,93 eur a 31.031,75 eur) sú uplatňované v 2 samostatných konaniach (24C
23/2010 a 17C 22/2010).

V konaní 17C 22/2010 (návrh navrhovateľa proti odporcovi podaný v ten istý deň ako vo veci 24C

23/2010) je uplatňovaný nárok vyplývajúci práve z listu navrhovateľa z 9.9.2009 a tam obsiahnutého
uznávacieho prejavu odporcu. Ako dôkaz v konaní je pripojený výpis z pohybu pokladne navrhovateľa,
kde 31.8.2009 je uvedený výdaj z pokladne na sumu 52.623,93 eur. Navrhovateľ akceptoval, že v dňoch
31.8. a 3.9.2009 odporca vložil spätne do pokladne spolu sumu 17.245 eur. Rozdiel predstavuje suma
35.378,93 (čím je vysvetlená chyba pri výpočte navrhovateľa v liste z 9.9.2009), ale z nej uplatňuje

navrhovateľlensumu10.378,93eur.Rozdieljesuma25.000eur,ktorúodporcazaúčtovaldňa31.8.2009
ako vklad do pokladne. Navrhovateľ podľa svojho tvrdenia túto sumu nikdy nedostal, pretože pokladňa
bolavtendeňodporcomodcudzená.Vnávrhuuvádzanavrhovateľ,žesumu25.000eursibudevymáhať
osobitne (z povahy veci vyplýva, že na rozdiel od sumy 10.378,93 je suma 25.000 eur z hľadiska
navrhovateľa sporná).

Z uvedeného je zrejmé, že list z 9.9.2009 sa podľa navrhovateľa netýka pohľadávky v konaní 24C
23/2010, ale inej, ktorú navrhovateľ vymáha ešte oddelene (na sumu 10.378,93 eur a na 25.000 eur).
Obrana odporcu spočíva v tom, že list z 9.9.2012 sa týka aj pohľadávky v konaní 24C 23/2010.

Opäť súd uvádza, že nikto z účastníkov nepreukázal, že by dňa 9.9.2009 navrhovateľ uplatňoval od
odporcu inú sumu ako sumu vyplývajúcu z nevrátenia tržby v pokladni zo dňa 31.8.2009 (35.378,93 eur).

4) Dňa 18.9.2009 splnomocnil navrhovateľ svojho advokáta na vymáhanie nárokov voči, ktorý podal
dňa 25.11.2009 návrh na začatie konania24C 23/2010. V ňom špecifikoval výšku nároku navrhovateľa

sumou 31.031,75 eur, ktorej súčasťou bola aj suma 5.157,32 eur, ktorú odporca mal prevziať
od navrhovateľovho odberateľa 21.4.2009. Uplatnené sumy sa netýkajú skutku uvedeného v liste
navrhovateľa z 9.9.2009 (viď vyššie).

Súd vo veci vydal platobný rozkaz a doručil ho odporcovi dňa 25.1.2010. Ten doručil prostredníctvom

svojho advokáta odporca súdu dňa 8.2.2010 odpor, v ktorom uviedol, že sumu 31.031,75 zaplatil
navrhovateľovi dňa 9.9.2009. Odporca neuviedol, akým spôsobom a v akej výške odporcovi súdu
uhradil. Neuviedol ani žiaden doklad o úhrade a žiaden ani nepredložil. Bola by to pritom prirodzená
a automatická reakcia účastníka konania, na ktorú by nepotreboval ani advokáta. Prirodzená reakcia
zamestnanca, ktorý uhradí obrovskú sumu zamestnávateľovi pri končiacom sa pracovnom pomere (v

tom čas už minimálne boli vzťahy vážne narušené) po zistení, že zamestnávateľ ju od neho napriek
tomu vymáha, je predloženie dokladu o zaplatení. Prirodzená by bola aj prekvapivá alebo až rozhorčená
reakcia na vymáhanie zaplateného nároku (omylom alebo z iných dôvodov).Odporca však v odpore len skonštatuje, že uplatnenú výšku prijal od navrhovateľových zákazníkov,
ale uhradil ju 9.9.2009. 28.6.2010 oznámil advokát odporcu, že skončilo jeho zastupovanie odporcu
(dohoda z 25.6.2010).

Významné pre posúdenie súdu je aj to, že ako dôkaz odporca výslovne navrhuje výsluch odporcu. Teda
nenavrhollistinnýdôkaz,oktorommuselvedieťvdeňpodávaniaodporu.Poukázaťnatakútoskutočnosť
a doklad by bolo prirodzené aj v tom prípade, ak by v tom čase doklad nemal fyzicky k dispozícii (napr.
by ho v tom čase považoval za stratený).

5) 29.6.2010 na pojednávaní predložila nová zástupkyňa odporcu doklad z 9.9.2009, podľa ktorého
konateľ navrhovateľa (Branislav Szmek) prevzal toho dňa od odporcu sumu 41.410,68 eur. Z toho podľa
vyjadrenia odporcu sa mala týkať sporného konania suma 31.031,75 eur a zvyšná suma 10.378,93
eur iného nároku navrhovateľa (konanie 33Ro 123/2009, neskôr 17C 22/2010). Odporca splnomocnil
advokátku na zastupovanie 28.6.2010. Opäť prirodzenou reakciou advokáta disponujúceho dokladom

o zaplatení vymáhanej pohľadávky by bolo okamžité kontaktovanie sa s advokátom navrhovateľa ešte
pred začatím prvého pojednávania vo veci s tým, aby sa predišlo sporu (aj pojednávaniu vo veci) a aby
sa klientovi ušetrili obrovské prostriedky na trovách konania.

Namiesto toho je doklad predložený až v pojednávacej miestnosti tesne pred prvého otvorením

pojednávania vo veci.

6) Na tom istom pojednávaní 29.6.2010 zástupca navrhovateľa predložil späťvzatie časti návrhu
týkajúcehosapoložky5.157,32eur.Navrhovateľdodatočnezistil,žetátosumabolauhradená31.7.2009
(od 22.4.2009 ňou odporca neoprávnene disponoval) a identifikoval ju len podľa výšky sumy. Odporca

túto sumu vkladal do pokladne bez akéhokoľvek dokladu a preto nebolo zrejmé, o akú platbu ide. Preto
ani navrhovateľ nemohol predložiť k tejto položke žiaden doklad o jej úhrade, pretože taký ani neexistuje
v účtovníctve navrhovateľa (myslí sa vinou odporcu).

Z bodov 5) a 6) vyplývajú tieto skutočnosti:

Dňa 9.9.2009 doručil navrhovateľ odporcovi list, kde bola uvedená pohľadávka voči odporcovi vo výške
32.378,936. (Sám odporca na pojednávaní 29.6.2010 spochybnil túto sumu s poukazom, že správny
rozdiel tam uvedených súm je 35.378,93 eur). Reakcia odporcu podľa jeho vlastného tvrdenia je taká, že
v ten istý deň uhradí navrhovateľovi sumu nie vo výške 32.378,93 eur, ani vo výške 35.378,93 eur, ale

úplne inú sumu - 31.031,75 eur. Túto skutočnosť odporca dôveryhodne nevysvetlil. Odporca vychádzal
z toho, že list z 9.9.2009 sa týka aj konania 24C.

Ak odporca uhradil navrhovateľovi sumu 31.031,75 eur, tak toto tvrdenie má v sebe tieto rozpory: 1.
Suma 31.031,75 eur v sebe zahrňovala aj sumu 5.157,32 eur. Túto sumu považoval navrhovateľ za

neuhradenú ešte aj pri podaní návrhu na súde a až v priebehu konania zobral návrh v tejto časti späť.
2. Navrhovateľ o úhrade sumy 5.157,32 eur mohol a nemusel vedieť pred začatím konania. (Teoreticky
nemožno vylúčiť špekulatívne „dodatočné zistenie omylu“ z jeho strany, aby si pripravil argumenty na
budúce spochybnenie dokladu z 9.9.2012). Odporca však o úhrade sumy 5.157,32 eur musel vedieť,
pretože on túto sumu uhradil do pokladne odporcu. Podľa vlastného tvrdenia tak mal uhradiť 9.9.2009

pohľadávku, ktorá jednak obsahovala už ním uhradenú sumu (5.157,32 eur) a jednak pohľadávku,
ktorej výšku v liste z 9.9.2012 netvrdil ani navrhovateľ a sumu, ktorá v deň 9.9.2012 nemala nijaké
vecné opodstatnenie. 3. Odporca dňa 9.9.2009 podpisom na liste navrhovateľa z 9.9.2009 potvrdil svoju
zodpovednosť za neodvedenie tržby vo výške 52.623,93 eur. Podľa tvrdenia odporcu z toho 31.031,75
eur bola pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní. Tým uznal základ a výšku pohľadávky navrhovateľa.

Súd by mohol akceptovať, že odporca list navrhovateľa z 9.9.2009 podpísal neuvážene, resp. vo viere,
že navrhovateľ vypočítal jeho pohľadávku správne (pritom suma mala vykazovať najmenej dve chyby -
mala obsahovať už uhradenú sumu a výpočet je nesprávny). Ak však odporca tvrdil, že po prevzatí tohto
listu ešte dňa 9.9.2009 uhradil sumu výške 41.410,68 (resp. 31.031,75 eur na spornú pohľadávku), tak
by musel k takejto sume dospieť navrhovateľ po náročnom výpočte a porovnávaní účtovných dokladov.

Suma 41.410,68 je totiž rozdielna od sumy uvedenej v liste a je uvedená s presnosťou na stotiny eur.
Odporca tvrdil, že asi 1-2 hodiny po doručení listu sa konateľ navrhovateľa a odporca zišli v Žiline znovu
a konateľ navrhovateľa predložil nové vyčíslenie pohľadávky. Je však nelogické, aby konateľ zo sídla v
Bratislave cestoval do Žiliny s dokladom, ktorý mu nepochybne pomohlo vypracovať príslušné oddelenie(účtovníctvo), aby bez toho, aby tieto údaje niekto spochybnil (nikto však nič také netvrdil) a po 1-2
hodinách predložil úplne iný údaj. K novému údaju nemohol nikto dospieť bez toho, aby porovnával
doklady (faktúry, dodacie listy, doklady o úhrade, výpisy z účtov). Nemožno ani očakávať, že by takéto

kompletné doklady mal niekto z účastníkov pri sebe. Takisto je nereálne a odporca to ani dôveryhodne
nevysvetlil, aby prevzal list s uznaním dlhu a akceptoval to (svojim podpisom), aby za 1-2 hodiny mu
navrhovateľ oznámil úplne inú výšku pohľadávku a jeho reakcia by bola, že bez akýchkoľvek námietok
a problémov uhradil obrovskú sumu. Nevysvetlil, či ju mal v hotovosti pri sebe, či si ju vybral z účtu alebo
ju mal v hotovosti v mieste bydliska, či si ju požičal a pod.

Suma 41.410,68 eur je presným súčtom dvoch súm, ktoré navrhovateľ uplatňuje v 2 rôznych konaniach.
K tomu však treba uviesť: 1) Samotný navrhovateľ dôveryhodne a s predložením listinných dokladov
preukazuje, že jeho list z 9.9.2009 sa vôbec netýka pohľadávky uplatňovanej v konaní 24C 23/2010. 2)
Až po podaní 2 návrhov pred súdom (24C 23/2010 a 17C 22/2010) v novembri 2011 a pred tým ešte
doručením mimosúdnej výzvy bolo zrejmé, že: 2.1) Navrhovateľ si v konaní 24C 23/2010 od odporcu

uplatňuje aj úplne iný nárok, než vyplýva z nevrátenia tržby 31.8.2009. 2.2) Navrhovateľ si v konaní 24
23/2010 uplatňuje nárok vrátane sumy 5.157,32 eur, ktorú neskôr v konaní uznal ako uhradenú ešte pred
začatím konania a uhradenú ešte aj pred dňom 9.9.2009. 2.3). Navrhovateľ si v konaní 17C 22/2010
neuplatňuje celý nárok 35.378,93 eur, ale len 10.378,93 eur, čo je celý nárok znížený o spornú sumu
25.000 eur. Navrhovateľ avizuje v návrhu 17C 22/2010, že si ju bude uplatňovať osobitne (nie je už

podstatné, či a ako si ju navrhovateľ uplatňuje).

Podľa tvrdenia odporcu obidvom stranám sporu mali byť dňa 9.9.2009 známe tieto skutočnosti: 1)
Že list navrhovateľa z 9.9.2009 sa netýka len pohľadávky, ktorá je v ňom uvedená a napriek tomu
podanie obidve strany podpísali. List sa má týkať aj iných pohľadávok (2 samostatných nárokov). 2)

Že navrhovateľ si dva z celkovo 4 samostatných nárokov bude uplatňovať samostatne tromi rôznymi
spôsobmi (z toho dve v súdnych konaniach 24C a 17C). 3) List z 9.9.2009 aj návrh na uplatnenie jedného
z nárokov obsahuje aj sumu, ktorá bola odporcom uhradená (5.157,32 eur). Odporca to však akceptoval
a akceptuje a nikdy sa vrátenia či započítania tejto sumy nedomáhal. Dokonca ani netvrdil, že ide o omyl
zo strany odporcu. 4) Súčet dvoch súm vrátane chybnej položky zodpovedá sume údajne uhradenej

9.9.2009.

Tieto domnelé závery sú absurdné a absolútne neudržateľné a nedôveryhodné. Do konania ich vniesol
odporca predložením dokladu o zaplatení sumy, ktorej tvrdené súvislosti mohli byť známe až po dni
9.9.2009. Odporca predložil doklad o údajnej úhrade sumy 41.410,68 eur až v júni 2010. Súd uvádza,

že ak odporca uvádza v súvislosti s týmto dokladom skutočnosti, ktoré mu mohli byť zrejmé po 9.9.2009
(resp. až po doručení predžalobnej upomienky a lebo až v súdnych konaniach po doručení 2 platobných
rozkazov), tak ide o doklad nedôveryhodný.

Odporca predložil doklad o úhrade v júni 2010, napriek tomu, že v januári 2010 v obidvoch konaniach

podávalodpor,kdeakojedinýdôkaznaúhradusumyuvádzalvýsluchodporcuaniepotvrdenieoúhrade.
Súd si to vysvetľuje tak, že odporca v januári 2010 ešte nevedel, ako sa má a bude následne brániť a
aký dôkaz predloží.

Rozhodujúce je však aj to, že odporca účelovo cez sumu 52.623,93 eur spája dva rôzne nároky.

Navrhovateľ nikdy netvrdil, že by suma 52.623,93 eur akokoľvek súvisela s pohľadávkou v tomto konaní
a dva osobitné nároky v dvoch konaniach dolada rôznymi listinami. Vždy skutkovo a časovo rozlišoval
tieto dva nároky.

Odporca je v situácii, keď obidva nároky v 2 súdnych konaniach nemôže úspešne poprieť a v konaní tak

ani neučinil - teda, že by pohľadávky navrhovateľa nevznikli a neboli oprávnené. Nárok v konaní 17C
dokonca fakticky písomne uznal a v obidvoch konaniach sú doložené nároky listinami, ktoré odporca
nikdy nespochybnil. Tieto dve sumy preto odporca spočítal a na tieto sumy (vrátane neoprávneného
nároku neskôr navrhovateľom odstráneného čiastočným späťvzatím návrhu) a predložil doklad o ich
úhrade.

Pritom ešte v decembri 2009 v reakcii na mimosúdnu výzvu uviedol, že nárok neuznáva (a pritom už
mal byť ním samým 2 mesiace pred tým uhradený). Bol pritom zastúpený advokátom, takže nemohlo
ísť o právnu nevedomosť a pod.Prvýkrát v mimosúdnej výzve sa totiž uvádzajú zhrnuté nároky voči odporcovi a preto až po doručení
mimosúdnej výzvy mohol odporca spájať (či už oprávnene alebo neoprávnene) dva samostatné nároky

do jednej sumy. Dovtedy totiž nemohol mať vedomosť, ktoré nároky a v akej výške si navrhovateľ uplatní.
Napr. v spornom nároku 24C si navrhovateľ pôvodne uplatňoval aj už uhradenú sumu - 5.157,32 eur. Inú
sumu - 25.000 eur - si navrhovateľ neuplatňoval od odporcu ani mimosúdnou výzvou (v liste z 9.9.2009
však ešte uvedená bola). Nemožno vylúčiť, že sú ešte iné položky, na ktoré navrhovateľ buď nemá
dôkazy alebo na ne vôbec neprišiel v rámci kontroly. To, k čomu dospel navrhovateľ v novembri 2009,

však nemohli účastníci vedieť v septembri 2009. Odporca „nevedel“ v decembri 2009, že pohľadávku
uhradil, v januári 2010 „nevedel“, že má na to doklad to, ale v júni 2010 už „vedel“ - že totiž pohľadávku
uhradil a že má na to doklad.

Dôležité je aj to, že navrhovateľ si uplatnil súdne aj ďalšie 2 nároky uvedené v mimosúdnej výzve,
podľa vlastného vyjadrenia však neuhradil súdny poplatok a konanie bolo zastavené. Rozhodol sa

tak s ohľadom na výšku pohľadávok a ich reálnu vymožiteľnosť. Z toho vyplýva, že odporcovi reálne
„hrozili“ len dve konania zo 4 pohľadávok uvedených v mimosúdnej výzve a boli dokladované listinnými
dôkazmi (17C a 24C). Súčet týchto reálne hroziacich a listinami podpretých pohľadávok je suma na ním
predloženom potvrdení z 9.9.2009. Je to ďalší nepriamy dôkaz toho, že odporca dodatočne predložil
doklad o úhrade toho, proti čomu sa až po 9.9.2009 nedokázal vecne brániť a čo si navrhovateľ od neho

súdne vymáhal. Ide však o skutočnosti, ktoré boli zrejmé až po doručení mimosúdnej výzvy, 2 platobných
rozkazov, prípadne 2 zastavujúcich uznesení.

Odporca k písomnej reakcii na mimosúdnu výzvu na pojednávaní uviedol, že sa k tomu nevie vyjadriť
a že to mal na starosti vtedajší advokát. Odporca sa teda nevie vyjadriť k zásadnej veci, ktorá svedčí

proti nemu a odvolá sa na vtedajšieho advokáta, ktorý mohol mať informácie len od navrhovateľa (ten
sa však k tomu vyjadriť nevie).

Súd takisto poukazuje na rozpor vo výpovedi odporcu, na ktorý poukázal navrhovateľ. Navrhovateľ totiž
tvrdil, že 9.9.2009 nemohol poznať sumy, o ktorých odporca tvrdil, že ich v ten deň už uhradil, pretože

tak mohol učiniť až následne po 9.9.2012 po náročnej právnej a účtovnej analýze (napr. sumu 25.000
eur zo sumy 52.623,93 eur neuplatňoval napokon, v liste z 9.9.2009 je aritmetická chyba pri výpočte...).
Odporca na pojednávaní 29.6.2010 k tomu okrem iného uviedol pri odpovedi na otázku, ako došlo k
podpisu ním preloženého dokladu o úhrade sumy z 9.9.2012 a kto tie sumy vypočítal: „Vypočítal to
Szmek. Najskôr doniesol hrubé porušenie pracovnej disciplíny... potom sme sa stretli asi za hodinu alebo

dve, ja som doniesol zvyšok finančných prostriedkov a p. Szmek mi vystavil potvrdenie, ktoré sme dnes
predložili. Tým som považoval všetko za vysporiadané... pokiaľ ide o rozdiel medzi sumou 41.410,68
eur, uvedenej v potvrdení, a sumou 32.378,93 eur, ktorá je uvedená v hrubom porušení pracovnej
disciplíny, tak poukazujem na to, že jednak na základe výzvy dr. Karka môjmu právnemu zástupcovi
bolo odpočítaných 25.000 eur, čo sa ale netýka tohto konania.“

V tejto spontánnej výpovedi fakticky priznal odporca všetko podstatné. Obidve strany sporu splnomocnili
advokátov na zastupovanie až oveľa neskôr po 9.9.2009 a „výzva“ advokáta navrhovateľa je zo
16.11.2009. Použiť informácie z novembra 2009 v septembri 2009 „možno“ len pri „výrobe“ falošného
dokladu o zaplatení sumy. Odporca pri svojej výpovedi nedokázal myslieť na všetky súvislosti pri

uvádzaní nepravdy a usvedčil sa v podstate sám zo lži.

Okrem toho odporca uviedol, že po 1-2 hodinách doniesol zvyšné peniaze. Z toho by vyplývalo, že k
zníženej sume dospel navrhovateľ ešte skôr, než sa druhýkrát stretli. Odporca neuviedol, kedy vlastne
po doručení mal navrhovateľ uviesť inú sumu - či hneď po doručení listu z 9.9.2009 (kvôli ktorému

navrhovateľ cestoval z Bratislavy) alebo počas 1-2 hodinovej pauzy a bol vlastne podnetom na to, aby
sa navrhovateľ zaoberal výškou sumy.

Súd takémuto dokladu nedôveruje a nič na závere súdu nezmení ani akýkoľvek znalecký záver o
pravosti podpisu konateľa navrhovateľa na tomto doklade. Pre posúdenie súdu nebola rozhodujúca

otázka pravosti podpisu konateľa navrhovateľa na doklade z 9.9.2012. Súd totiž vychádzal z toho, že
na potvrdení sú údaje, ktoré neboli účastníkom známe 9.9.2009 a potom otázka pravosti podpisu nie je
rozhodujúca. Otázka pravosti podpisu by mala pre súd význam len pri komplexnom posúdení otázky, či
konateľnavrhovateľapodpísaldokladdňa9.9.2012ačipodpisovallistinu,naktorejboliúdajepredloženéodporcom. Nemožno totiž vylúčiť ani to, že podpis konateľa je pravý, ale bol zneužitý na účelový doklad,
kde boli údaje dodatočne dopísané. Takisto nemožno vylúčiť reprodukciu podpisu z jednej listiny na
druhú.

Znalecké dokazovanie však v súvisiacom konaní navrhol navrhovateľ, odporca s tým súhlasil a obidve
strany sporu žiadali vyčkať do skončenia znaleckého dokazovania v súvisiacom konaní. Súd to
akceptoval s tým, že ak by bol 100% podpis potvrdený ako nepravý, tak by výsledok sporu bol zrejmý aj
bez ohľadu na iné okolnosti a skutočnosti. Znalkyňa Mgr. Alexandra Saxová (odbor písmoznalectvo) v

znaleckom posudku č. 19/2011 zo dňa 23.2.2012 konštatovala, že V. F. s najväčšou pravdepodobnosťou
nevyhotovil sporný podpis na potvrdení z 9.9.2009.

Súd určil termín pojednávania po vyhotovení znaleckého posudku na 13.9.2012. Na výzvu súdu sa k
veci nevyjadril a až na pojednávanie priniesol vyjadrenie a znalecký posudok JUDr. Igora Nitrianskeho,
odborpísmoznalectvo,č.45/2012z30.8.2012.Odporcahomaldispozíciiužnajneskôr3.9.2012,pretože

podľa vlastného vyjadrenia ho na pojednávaní v súvisiacej veci predložil prvýkrát súdu. Záver znalca je
opačný, že podpis s vysokou pravdepodobnosťou podpísal V. F..

Navrhovateľ namietal, že kontrolné dokazovanie nenariadil súd a nemal druhý znalec právo hodnotiť
súdny znalecký posudok, že znalec nemal k dispozícii originál skúmanej listiny, že vychádzal z fotokópií,

ku ktorým sa dostal nekorektným spôsobom (nahliadnutím do súdneho spisu v informačnej kancelárii
bez oprávnenia ako osoby znalca) a napokon, že v konaní 17C 22/2010 vystupoval ako zástupca
odporcu, takže nemožno ani z tohto dôvodu posudok akceptovať.

Súd sa s námietkami navrhovateľa stotožňuje. Za rozhodujúce však súd považuje to, že v tomto konaní

len samotná otázka pravosti podpisu konateľa navrhovateľa nie je rozhodujúca, ak by súčasne nemal
súd objektívne preukázané, či nedošlo k zneužitiu podpisu. Je z dôvodov vyššie uvedených vylúčené,
aby potvrdenie z 9.9.2009 obsahovalo v sebe údaje známe až po tomto dátume.

Súd preto neakceptoval návrh odporcu, aby sa súd vyporiadal s rozdielnymi závermi dvoch posudkov.

Napokon procesný postup obrany odporcu zodpovedá tomu, ako súd vyhodnotil ním predložené
potvrdenie - je účelový. Na mimosúdnu výzvu odporca zareaguje tak, že nárok neakceptuje ako
nepreukázaný a neurčitý. Ak navrhovateľ podá návrh a pripojí k tomu aj listinné dôkazy, tak uvedie len to,
že nárok zaplatil (čo je v rozpore s neuznaním nároku z pred niekoľkých mesiacov) a ako dôkaz navrhne
svoj výsluch. Súd urči termín pojednávania a odporca opäť prekvapí novým tvrdením - predloží doklad o

úhradesumy.Akceptujenavrhnutéznaleckédokazovanie,kuktorémusavtomtokonanínijakonevyjadrí
a len priamo na pojednávanie donesie pochybný znalecký posudok (pretože vznikol za pochybných
okolností, ako to popísal navrhovateľ a odporca významne nespochybnil). Ak by súd akceptoval takéto
správanie odporcu, tak by spor mohol trvať ešte dlho a odporca by mohol ešte prekvapovať ďalšími
tvrdeniami a dôkazmi.

Súd preto vo veci rozhodol a návrhu vyhovel v plnom rozsahu. Mal preukázané listinnými dôkazmi
a nespornými tvrdeniami účastníkov, že odporca v pracovnom pomere s navrhovateľom v mene
navrhovateľa prevzal plnenia od zákazníkov navrhovateľa a neodovzdal ich navrhovateľovi. Vzniklo tak
na strane odporcu bezdôvodné obohatenie, ktoré musí navrhovateľovi vydať v zmysle § 222 Zákonníka

práce (ZP). Odporca si plnenie určené navrhovateľovi ponechal bez akéhokoľvek právneho dôvodu
akoby plnenie určené jemu, pričom porušil svoje povinnosti (odovzdať tržbu navrhovateľovi).

Podľa § 222 ZP (Bezdôvodné obohatenie): (1) Ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor
zamestnávateľaaleboaksazamestnávateľbezdôvodneobohatínaúkorzamestnanca,musíobohatenie

vydať. (2) Bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. (3) Predmet bezdôvodného obohatenia
sa musí vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť

peňažná náhrada. (4) S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, ak ten,
kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. (5) Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva,
má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.Navrhovateľovi patrí aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni prijatia jednotlivých súm. Bolo
povinnosťou odporcu tieto sumy odovzdať navrhovateľovi bezprostredne po ich prijatí, pretože nešlo o
prostriedky odporcu, ale navrhovateľa. Navrhovateľ nemal nijaký legálny a legitímny dôvod na to, aby

si ponechal prostriedky navrhovateľa.

Podľa § 1 ods. 4 ZP: Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (OZ): (1) Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
lenjednotlivýchplnení.(2)Akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťod
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (v znení do 31.12.2008): Výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej
sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (v znení po 1.1.2009): Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.

Ku dňu 2.12.2008 bola diskontná sadzba 3,25%, čoho dvojnásobok je úrok 7%, pokiaľ si navrhovateľ
uplatnilúrok5%,súdtýmbolviazaný.ZákladnáúrokovásadzbaECBvdňochod13.5.2009do12.4.2011
bola 1%, takže úrok bol 9%.

Nazákladezásadyúspešnostipodľa§142ods.1Občianskehosúdnehoporiadku(OSP)mánavrhovateľ
nárok na náhradu trov konania. Tie vznikli platením súdneho poplatku za návrh vo výške 2.684 eur a
platením trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb.

Súd musel rozhodnúť konečným rozhodnutím o trovách konania a to jednak na základe rozsudku vo
veci samej a jednak na základe uznesenia o zastavení v časti konania.

Súd priznal trovy právneho zastúpenia z uplatnených súm, pričom pri prvých dvoch úkonoch právnej
služby (prevzatie - príprava zastúpenia a podanie návrhu na súd) súd priznal odmenu zo sumy

31.031,75 eur. Aj keď súd konanie v časti tohto nároku (5.157,32 eur) zastavil, súd priznal navrhovateľovi
trovy právneho zastúpenia vychádzajúc z predmetu konania uplatneného pôvodným návrhom pred
čiastočným zastavením. Navrhovateľ totiž uplatnil nárok vychádzajúc z podkladov, ktoré pri svojej
činnosti vytváral alebo predkladal odporca. Keďže boli nedostatočné alebo žiadne, navrhovateľ mohol
nárok špecifikovať a uplatniť až po zabezpečení dokladov aj od svojich zákazníkov. Úhradu sumy

5.157,32 eur zistil navrhovateľ v priebehu konania len na základe porovnania výšky súm (prevzatá
odporcom a poukázaná navrhovateľovi). Odporca vklad sumy pre navrhovateľa nijakým spôsobom
neoznačil a nebol zrejmý dôvod tejto úhrady. Okrem toho k nej došlo niekoľko mesiacov potom, ako
odporca sumu prijal. Nemôže potom dôsledky takéhoto postupu odporcu znášať navrhovateľ tým, že má
sťaženú možnosť identifikovať platby. Napokon, ak by navrhovateľ návrh s časti nezobral späť, odporca

by sa zrejme ani nebránil v tejto časti konania, že sumu uhradil. Keď mal tú možnosť (pri podaní odporu),
neučinil tak.

Za tretí úkon (zmena návrhu) súd nepriznal odmenu z hodnoty 44.736,01 eur, pretože toto podanie sa
netýkalo tejto sumy, ale len rozšírenia návrhu z pôvodnej sumy 31.031,75 eur na 44.736,01 eur. Rozdiel

medzi týmito sumami je 13.704,26 eur a práve z tejto sumy súd priznal odmenu právnej služby.

Za ostatné úkony súd priznal odmenu už z uplatňovanej a priznanej konečnej sumy 44.736,01 eur.Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, výška odmien za sumy 31.031,75 eur, 13.704,26 eur a 44.736,01 eur je
469,74 eur, 303,74 eur a 512,85 eur. Za každý úkon právnej služby patrí tzv. režijný paušál podľa § 16
ods. 3 vyhlášky, ktorý bol v roku 2009 6,95 eur, v roku 2010 7,21 eur a v roku 2012 7,63 eur.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a), b) a c) vyhlášky súd priznal odmenu s paušálom nasledovne:

V roku 2009: 1) Prevzatie veci 469,74 eur + 6,95 eur, 2) podanie návrhu na súd 469,74 eur + 6,95 eur.

V roku 2010: 1) Zmena návrhu 303,74 eur + 7,21 eur, 2) účasť na pojednávaniach 29.6.2010, 9.11.2010
a 16.12.2010 - 3x po 512,85 eur + 7,21 eur, 3) písomné podania na súd vo veci samej zo 6.7.2010
(vyjadrenie k dokladu z 9.9.2009, ktorý odporca predložil až na predchádzajúcom pojednávaní) 512,85
eur + 7,21.

V roku 2012: 1) Písomné vyjadrenie vo veci samej (k výsledkom znaleckého dokazovania a zhrnutie

veci) 512,85 eur + 7,63 eur, 2) účasť na pojednávaní 13.9.2012 512,85 eur + 7,63 eur.

Spolu odmena s paušálom je suma 4.385,53 (oproti uplatnenej navrhovateľom znížená o 209,11 eur
za úkon zmena návrhu). Spolu s 20% DPH (871,70 eur) ide o sumu 5.257,23 eur. Spolu so súdnym
poplatkom 1861,50 eur ide o sumu 7.118,73 eur.

Podľa § 149 ods. 1 OSP: Ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 1 OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,

sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov)...V Žiline, dňa 13. septembra 2012

JUDr. Peter Hrnčiar
s u d c a