Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 1, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/291/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112219413
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2112219413.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. JUDr. Jána

Mihala a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská
republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o 78.291,22 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 26.
septembra 2013 č. k. 10C/127/2012 - 44 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy zrejmých nesprávností, zanesených do výroku
rozsudku a spočívajúcich v použití tam výrazu žaloba (v jednotnom čísle) a v označení žalovanej za
žalovaného.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol celkom 76 žalôb (výrokom rozsudku označených
za „žalobu“, inak z konaní pôvodne začatých na Okresnom súde Trnava a ním vedených pod sp. zn.
10C/108/2012 - 10C/145/2012 a 9C/18/2012 - 9C/55/2012, takýmto súdom spojených na spoločné

konania vedené pod sp. zn. 10C/108/2012 a 9C/18/2012, následne uzneseniami Krajského súdu v
Trnave zo 17. októbra 2012 č. k. 24NcC/45/2012-13 a 23NcC/45/2012-13 prikázaných - v súvislosti
s vylúčením sudcov Okresného súdu Trnava - Okresnému súdu Senica, tam opatrených spisovými
značkami 10C/127/2012 a 10C/128/2012 a napokon týmto súdom spojených na spoločné konanie,
naďalej prebiehajúce pod prvou z ostatných uvedených spisových značiek), ktorými sa žalobkyňa
na žalovanej domáhala (okrem náhrady trov konania) zaplatenia majetkovej škody súhrnnou sumou
36.53,21 eur a nemajetkovej ujmy súhrnnou sumou 42.238,01 eur a II. žalovanej (výrokom a aj úvodnou

časťou rozsudku označenej za „žalovaného“, hoci tu ide o právnickú osobu s právnou formou v ženskom
rode - tá republika) nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobách založených
na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Trnava v exekučných konaniach vedených
exekútorom pod č. EX 8105/2009, EX 11880/2008, EX 7338/2011, EX 5998/2011, EX 5825/2011,
EX 11926/2011, EX 6059/2011, EX 6051/2011, EX 8066/2011, EX 8123/2011, EX 11375/2011, EX
5047/2011, EX 7367/2010, EX 5699/2011, EX 13790/2010, EX 11754/2011, EX 4606/2009, EX 74/2009,
EX 4633/2009, EX 6864/2010, EX 7101/2009, EX 12431/2008, EX 9770/2008, EX 34/2007, EX

105/2007, EX 3236/2007, EX 7640/2009, EX 301/2006, EX 713/2006, EX 17488/2011, EX 577/2007,
EX 222/2006, EX 579/2007, EX 182/2006, EX 15822/2011, EX 1272/2006, EX 174/2004, EX 380/2006,
EX 13876/2010, EX 4925/2010, EX 7365/2011, EX 11633/2011, EX 13180/2011, EX 7452/2011,
EX 13747/2009, EX 13542/2010, EX 6143/2011, EX 15531/2010, EX 73/2009, EX 7305/2010, EX4999/2010, EX 7531/ 2009, EX 8671/2009, EX 11031/2008, EX 13260/2010, EX 16670/2010, EX
6311/2009, EX 330/2005, EX 11311/2009, EX 365/2005, EX 9776/2008, EX 5230/2006, EX 1831/2006,
EX 6749/2012, EX 228/2004, EX 17489/2011, EX 2193/2012, EX 1949/2003, EX 1572/2007, EX

186/2005, EX 16671/2011, EX 1554/2006, EX 121/2007 a EX 3209/2005 - tu inak za stavu až
dvojnásobných zmienok súdu prvého stupňa o veciach č. EX 5998/2011 a EX 11926/2011, s následným
vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) právne odôvodnil ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a § 3 ods. 1
písm. d/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2 a § 17 ods. 1, 2, 3 písm. b/ a 5 zákona č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
tiež len „zodpovednostný zákon“) i s odkazom na § 16 ods. 4 zodpovednostného zákona. Vecne mal
za to, že v žalobkyňou označených konaniach Okresného súdu Trnava nešlo konštatovať nesprávny
úradný postup súdu, keď vo všetkých (bližšie identifikovaných aj menami povinných, tu s dvojnásobnými
zmienkami o E. H. a Y.L., ku ktorým inak z už vyššie spomenutých konaní prislúchali dvojice vedené ešte
Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 9C/24/2012 a 10C/111/2012, resp. 9C/27/2012 a 10C/113/2012, v

ktorých sa však žalobkyňa - hoc aj na rovnakom skutkovom základe - domáhala na žalovanej rôznych
súm a to v poradí konaní zhora a členení požiadaviek na škodu a nemajetkovú ujmu 125 a 687,81 eur
a 3.661,06 a 732,21 eur, resp. 125 a 529,23 eur a 1.796,96 a 359,39 eur) bol namietaný nedostatok
včasného udelenia poverenia exekútorovi, resp. rozhodnutia o navrhnutej zmene v osobe exekútora,
podľa názoru súdu prvého stupňa však tu bolo treba (napriek zakotveniu príslušnej podmienky v

zodpovednostnom zákone až od účinnosti jeho novelizácie, vykonanej zákonom č. 508/2010 /?, správne
zjavne „412/2012“/ Z. z.) vychádzať z toho, že podmienkou nástupu zodpovednosti štátu už od počiatku
existencieúpravyzodpovednostnýmzákonomboloajkonštatovanienesprávnehopostupu(tuprieťahov)
na to povolaným orgánom (tu rozumej bez možnosti toto vysloviť priamo súdom konajúcim o požiadavke
na náhradu škody či nemajetkovej ujmy). Rozhodnutie o trovách konania bolo odôvodnené iba vecne

a to tým, že žalovaná trovy konania jej majúce vzniknúť nevyčíslila a ich vznik ani nevyplýval z obsahu
spisu.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a vec
vrátiťsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Namietala,žepostupomsúduprvéhostupňajejbolaodňatá

možnosť konať pred súdom, ako aj tým, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa podľa
nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v
ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia
hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho

vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná.
Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že nenariadil požadované tzv. znalecké dokazovanie a
znemožnil jej tak i preukázanie výšky vzniknutej škody, ako aj mechanizmus jej vzniku.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania vec ako
celok (pretože tu od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to

podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o prejednanie veci samej, popri
tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu,
nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec
na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu
pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), postupom podľa § 213 ods. 2 O.

s. p. poskytol účastníčkam aj možnosť vyjadriť sa k prípadnému posúdeniu veci tiež podľa dosiaľ
nepoužitého ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení), pričom dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne a opodstatnenosti tej prvej z nich (týkajúcej
sa praktického založenia rozhodnutia napadnutým rozsudkom v tejto veci prakticky na novelizovanom

znení zodpovednostného zákona) považovať za vecne správny (keď súd prvého stupňa zistil skutkový
stav v miere postačujúcej pre rozhodnutie a na správnosti jeho rozhodnutia nemohlo nič zmeniť ani
nestotožneniesaodvolaciehosúdusnímponúknutouinterpretáciouúpravypodmienok,zaakýchmožno
usudzovať na nesprávny postup súdu).V tejto konkrétnej veci síce (na rozdiel od značného množstva iných skôr tunajším súdom prejednaných
aj rozhodnutých vecí tej istej žalobkyni voči tej istej žalovanej, v ktorých boli predmetom konania

prakticky identické nároky) neplatil argument o nepatričnosti námietok týkajúcich sa nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona (keďže v tomto
prípade súd prvého stupňa príslušné ustanovenie zodpovednostného zákona za pomoci jeho znenia
novelizovaného až po čase rozhodnom pre túto vec vyložil a ním ponúknutý názor, zjednodušene
vyjadriteľný aj tak, že „kde niet konštatovania prieťahu“ - rozumej orgánom na to súcim až podľa neskôr

uzákonenej úpravy, „niet ani prieťahu samotného“, si vyžadoval takú mieru fantázie, ktorou tunajší
odvolací súd neoplýva); to však automaticky neznamenalo, že by čo i len jedna zo žalôb prejednaných
súdom prvého stupňa v spoločnom konaní mohla byť dôvodnou.

Aj tu totiž na druhú z odvolacích námietok žalobkyne (týkajúcu sa nevykonania dokazovania znaleckým
posudkom) nešlo dosť dobre reagovať pre jej len veľmi všeobecné uplatnenie, pri ktorom síce voči

predostieraným úvahám principiálne nešlo nič namietať, práve všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa
pri svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami
na spravodlivé súdne konanie. Navzdory takejto všeobecnosti sa pritom žiada poznamenať, že tzv.
znalecké dokazovanie (podľa odvolateľky odmietnuté súdom prvého stupňa nesprávne) môže byť

namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva (o aký
prípad tu z dôvodov priblížených neskôr nešlo). Akceptovanie opačného názoru by malo za následok
nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané
dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť.

Nech potom aj niet dôvodu ani v tejto konkrétnej veci polemizovať o existencii povinnosti (štátov
všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé
súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote, žalobkyni pri zápalistom
boji za jej práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú
práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným

odvolateľkou vyložiť nešlo (pričom tu tým príslovečným kameňom úrazu bola nesprávnosť úvahy
žalobkyne o tom, že trnavský okresný súd v ktoromkoľvek z viac než siedmich desiatok ním vedených
exekučných konaní mal nesprávne postupovať tým, že či už o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
navykonanieexekúciealeboonávrhuoprávnenejnazmenuexekútorarozhodolažpouplynutízákonom
ustanovenej lehoty).

Medzi účastníčkami totiž nebolo sporu o tom, že predmetom všetkých žalôb zhora bol údajne nesprávny
postup súdu majúci byť predstavovaný práve takýmto „opomenutím“.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre drvivú časť exekučných konaní tvoriacich základ

pre nároky uplatnené žalobami v prejednávanej veci a to za situácie, keď skoršia úprava a to až do
31. augusta 2005 vrátane lehotu na rozhodovanie o návrhu na zmenu exekútora vôbec neupravovala)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa odseku 5 vety prvej rovnakého paragrafu aj zákona (v
znení platnom a účinnom do 31. augusta 2005 vrátane, v tejto súv. pre prípad záujmu por. čl. II body
46 - 48 a čl. VIII zákona č. 341/2005 Z. z.) ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po

vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého
navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Podľa čl. I § 44 ods. 7 a 8 vety prvej E. p. v znení
zákona č. 341/2005 Z. z. (účinného od 1. septembra 2005) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora,
súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora

a v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonaním exekúcie pôvodne poverený.Podľa čl. I § 238 ods. 1 E. p. (inak ustanovenia uvedeného nadpisom „Prechodné a záverečné
ustanovenia účinné od 1. septembra 2005) konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak a podľa odseku 2 práve citovaného

paragrafu ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134
ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 (rozumej práve vypočítané paragrafy E. p. v znení čl. II zákona č.
341/2005 Z. z. - pozn. odvolacieho súdu) sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Prvé z práve odcitovaných ustanovení je tým, z čoho musí byť každému celkom zjavné to, že

zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu 15 dní od doručenia žiadosti
výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu so zákonom a následného
udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia zákonom definovaného
rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí (žalobkyni z prejednávanej
veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo totožných vecí, podľa ktorého

nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených písomností, preskúmavaných
v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak zistenie postačuje už i u
jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne najmä preto, že
protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno proti nemu brojiť
ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho vydania spravidla

až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom rozpore či už
žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či prinajmenšom
dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad poslúžiť (a čím
v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i jeho náležité
vyhodnotenie si žiada určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít lehotu 15

dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod, pre
ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, bolo bez
právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na
rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora

o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto
účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.
Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme
predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá

zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však
rozhodujúcim môže byť iba to, 1. či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia
obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti a 2. ako bolo napokon o žiadosti
rozhodnuté. K prvej z týchto skutočností platí, že ak spis podklady pre jedno i druhé možné naloženie so
žiadosťou neobsahuje, stále je priestor pre ich zadovažovanie; k druhej potom to, že zamietnutie žiadosti

o poverenie, ku ktorého zvráteniu zákonom predpokladaným spôsobom (v odvolacom alebo inom
opravnom konaní) nedošlo, je praktickým svedectvom legitimity postupu spočívajúceho v prekročení
lehoty určenej na udelenie poverenia.

Na margo istej špecifičnosti problému len čiastočného zamietnutia žiadosti o poverenie v kombinácii so

„zvyškovým“ udelením poverenia, ku ktorému dôjde až súbežne s čiastočným zamietnutím žiadosti a
takto až po uplynutí lehoty uvedenej v čl. I § 44 ods. 2 E. p. je pritom vyššie podané závery žiadúce
doplniť i v tom smere, že nedodržanie zákonnej lehoty na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
za nesprávny úradný postup nemožno považovať vtedy, ak výsledkom predbežnej úvahy exekučného
súdu o súladnosti návrhu, žiadosti alebo titulu so zákonom je podozrenie o čo i len čiastočnom nesúlade

niektorej (alebo aj viacerých) z nich. V takýchto prípadoch totiž nutné je vážiť i riziká a práva potenciálne
porušiteľné dodržaním lehoty za každú cenu na jednej strane a jej nedodržaním na strane druhej, ako
aj to, že zákonodarca k uzákoneniu viacerých lehôt na úkony súdov pristúpil bez dostatku praktickej
vedomosti o tom, čo všetko je pre rozhodnutie sa súdu správne potrebné vedieť (zistiť) a do tretice tiež
to, že nie vždy je rozpor návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie či exekučného titulu so zákonom tak zjavný, aby ho šlo identifikovať a aj ustáliť už v 15-dňovej
lehote od doručenia žiadosti súdu a aby zároveň v prípadoch len čiastočného nesúladu šlo v rovnakom
časovom horizonte odlíšiť i časti nesúladom trpiace od tých, ktoré naopak takto postihnuté nie sú. To
priamo súvisí s nevyhnutnosťou trvania na tom, aby sa a/ prípadné zamietnutie žiadosti o poverenietýkalo všetkého, čo by mohlo viesť k vykonaniu exekúcie v rozpore so zákonom, b/ minimalizoval (či ešte
lepšie celkom eliminoval) jav udeľovania poverení na vykonanie takých exekúcií, ktoré bude potrebné
následne zastavovať z iných dôvodov než preto, že sa pre taký postup rozhodol sám oprávnený a

c/ postup exekučného súdu pri zistení čiastočného nesúladu niektorého z podkladov na vykonanie
exekúcie so zákonom obmedzil na jedno uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie (pokrývajúce
všetky nedostatky návrhu, žiadosti alebo exekučného titulu) a na tzv. zvyškové poverenie. Z ostatného
práveuvedenéhologickymusívyplynúťajto,žeprinemožnostiudeleniapovereniatak,abyzodpovedalo
celej požiadavke vyjadrenej v návrhu, resp. celému obsahu exekučného titulu, nemôže byť nesprávnym

postupom to, že k udeleniu poverenia dôjde až potom, čo súd ustáli rozsah, v ktorom je udelenie
poverenia vylúčené a takto k udeleniu tzv. zvyškového poverenia pristúpi až súbežne so zamietnutím
žiadosti tam, kde by opak znamenal porušenie hierarchicky vyššie ležiaceho (závažnejšieho) právom
chráneného záujmu (než akým je právo obdržať výsledok rozhodovacej činnosti súdu v lehote prakticky
nanútenej súdom iným orgánom verejnej moci).

V prípade ustanovení čl. I § 44 ods. 5 E. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005 vrátane a čl. I § 44 ods.
7 a 8 a § 238 ods. 1 E. p. po takomto čase potom ide o situáciu líšiacu sa od procesu (ne)udeľovania
poverení len tým, že skoršia úprava tu žiadnu lehotu na ktorékoľvek z možných rozhodnutí (na vyhovenie
žiadosti o zmenu exekútora ani na nevyhovenie takejto žiadosti) neustanovovala a tá novšia tak naopak
urobila, avšak aj ona len pri kladnom rozhodnutí o návrhu oprávneného. To treba vyvodiť nielen

jednoduchým jazykovým výkladom ust. čl. I § 44 ods. 7 E. p., podľa ktorého sa v 30-dňovej lehote od
doručenia návrhu má rozhodnúť o zmene (čiže o jej uskutočnení a nie i neuskutočnení), ale tiež logickým
a aj systematickým výkladom takéhoto ustanovenia, v spojitosti s naň bezprostredne nadväzujúcim
ustanovením čl. I § 44 ods. 8 vety prvej E. p. v príslušnom znení, keďže tu súčasťou rozhodnutia „o
zmene“ má byť aj poverenie exekútora a nadväzovať naň má postúpenie veci s exekučným spisom

súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený (čo obsahovo vylučuje, aby taký
postup prichádzal do úvahy vtedy, ak sa súd rozhodne návrhu oprávneného nevyhovieť a pôvodného
exekútora nevymeniť). Odhliadajúc od nenáležitej pozornosti venovanej konštrukcii novej úpravy, ktorej
jednotlivé časti sú rozpornými čo do času, v ktorom môže k zmene exekútora dôjsť (nakoľko odsek
7 tento postup pripúšťa kedykoľvek v priebehu exekučného konania, teda zrejme i pred udelením

poverenia, kým mechanizmus predpokladaný odsekom 8 nie je využiteľným skôr, než dôjde k udeleniu
poverenia exekútorovi majúcemu byť podľa návrhu oprávneného zamenenému iným a aj tu si podľa
všetkého nejde pomôcť inak, než logickým a systematickým výkladom úpravy, v ktorej zaradenie
odsekov o zmene exekútora až za tie o udelení poverenia nasvedčuje nutnosti pripúšťať spomínaný
postup až potom, čo exekučné konanie v užšom slova zmysle udelením poverenia dospeje do štádia už

rozbehnutej exekúcie), však podľa názoru odvolacieho súdu i prechodné ustanovenie čl. I § 238 ods. 1
E. p. zakotvujúce, že exekučné konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa až na výnimky vypočítané v
čl. I § 238 ods. 2 E. p. (medzi ktorými ale rozhodovanie o zmene exekútora chýba) dokončia podľa práva
platného pred takýmto časom (čiže podľa práva v diskutovanej súvislosti neobsahujúceho žiadnu lehotu)
možno korektne vyložiť iba tak, že toto dopadá nielen na také návrhy na zmenu exekútorov podané

pred 1. septembrom 2005, u ktorých by z novým právom predpokladanej lehoty mohla po 1. septembri
2005 uplynúť už len časť a návrhy podané viac ako 30 dní pred 1. septembrom 2005 (u ktorých by nová
úprava nemohla byť aplikovateľnou vôbec), ale i na všetky neskoršie návrhy (rozumej tie, u ktorých je
bez ohľadu na čas ich urobenia rozhodujúcim len to, že boli podané v exekučnom konaní začatom do
31. augusta 2005 vrátane).

Zo všetkých dosiaľ uvedených dôvodov s výnimkou toho tvrdeného súdom prvého stupňa
(spočívajúceho v nutnosti ustálenia nesprávneho úradného postupu súdu v konaní o sťažnosti, v
disciplinárnom konaní, v konaní pred ústavným súdom alebo v konaní pred ESĽP), keďže tu v žiadnom z
inkriminovaných exekučných konaní nešlo o také, v ktorom by k tvrdenému nesprávnemu postupu malo

prísť až po 1. januári 2013 preto žiadnej zo žalôb žalobkyne nešlo priznať vecný úspech, nakoľko tu bez
ohľadu na nesprávnosť právnej úvahy súdu prvého stupňa platilo, že v žiadnej z tu posudzovaných vecí
nešlooprípadexistencieprvéhozatribútovzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci (ktorým je v tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup). Ak už tento
atribút chýbal, bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na

bezzákladnosti všetkých 76 (slovami „sedemdesiatich šiestich“) žalôb o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo absolútne nič zmeniť.Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo
výroku vecne správny (pominúc tu dôvod opravy) potvrdil (na ktorom rozhodnutí nemohla nič zmeniť
ani čiastočná vyššie opisovaná duplicita uplatňovaných nárokov, vyvodzovaných žalobkyňou z údajných

pochybení v tých istých exekučných konaniach, nakoľko tu odchylnosť požadovaných súm náhrady
škodyajnemajetkovejujmybránilakonštatovaniu,žebytumaloísťototožnosťvecíataktoajozaťaženie
niektorého z konaní prekážkou skôr začatého konania o tej istej veci podľa § 83 O. s. p.). Týkalo sa
to aj rozhodnutia o trovách konania, ktoré síce vôbec nebolo odôvodnené právne (a za iných okolností
by tak muselo byť považované za nepreskúmateľné), toto by však účinne mohla namietať len úspešná

žalovaná a keďže tá tak neurobila a procesného práva na náhradu trov sa tým definitívne vzdala, iné
rozhodnutie než nepriznanie jej náhrady ani nebolo možným.

Odvolací súd však podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil súdu prvého stupňa vykonanie opravy
tých zrejmých nesprávností ocitnuvších sa vo výroku napadnutého rozsudku, ktorými 1. bolo vzbudené
zdanie rozhodnutia len o jednej žalobe (hoci takýchto žalôb bolo celkom 76 a spojenie konaní o nich na

tomto nič nezmenilo) a 2. žalovanej (ako účastníčke principiálne oprávnenej na náhradu trov konania)
bolo priradené označenie v nesprávnom gramatickom tvare (rode).

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Táto účastníčka však

rovnako ako v konaní na súde prvého stupňa nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o
nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s. p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov žalovanej
v odvolacom konaní nepodával, rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.