Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/187/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710213197
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5710213197.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany

Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
INVEST FINANCE COMPANY s.r.o., so sídlom Lichardova 8508/34, 010 01 Žilina, IČO: 45 969 931,
zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Burianom, so sídlom U., XXX XX A., proti žalovanému: Mesto
Martin, so sídlom S. H. Vajanského 1, 036 49 Martin, IČO: 00 316 792, zastúpenému advokátskou
kanceláriou: Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 2, 010
01 Žilina, IČO: 36 855 278, v konaní o zaplatenie 3.638.053,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 15Cb/236/2010-583 zo dňa 31.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 15Cb/236/2010-583 zo dňa 31.01.2014 p o t v r d z u j e .

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. vyslovil, že o trovách
konania bude rozhodnuté uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Poukázal
na žalobu podanú pôvodným žalobcom, spoločnosťou SIOS, s.r.o., so sídlom Komenského 5, 911 01
Trenčín, IČO: 34 131 752 (ďalej aj „pôvodný žalobca“ alebo „SIOS, s.r.o.“), doručenú okresnému súdu
dňa 05.11.2010, ktorou bol voči žalovanému uplatnený nárok na zaplatenie sumy 3.638.053,51 Eur s

13,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.140.144,73 Eur od 01.01.2008 do zaplatenia, so 14,00
% úrokom z omeškania zo sumy 497.908,78 Eur od 01.01.2009 do zaplatenia a trov konania. Podľa
žaloby medzi pôvodným žalobcom a K.. E. R. Y. ako mandatármi na jednej strane a žalovaným ako
mandantom na strane druhej, bola dňa 06.11.2006 uzavretá Mandátna zmluva (ďalej aj „mandátna
zmluva“ alebo „MZ“). MZ bola uzavretá na dobu určitú od 06.11.2006 do 31.12.2007. Dňa 14.11.2006
bol uzavretý Dodatok č. 1 k MZ, dňa 01.10.2007 bol uzavretý Dodatok č. 2 k MZ. Podľa čl. 1 ods.
1., resp. čl. 2 ods. 2. MZ, mal mandatár pre žalovaného ako mandanta zariadiť za dohodnutú odplatu

obchodnú záležitosť spočívajúcu v manažovaní a realizácii odpredaja nehnuteľností vo vlastníctve
žalovaného, tvoriacich areál bývalých skladov intendačného materiálu (SIM) na ul. Sučianskej v Martine,
a to pre jedného alebo viacerých investorov. Podľa čl. 1 ods. 2., resp. čl. 2 ods. 2. MZ mal žalobca pre
žalovaného zariadiť za dohodnutú odplatu aj ďalšiu obchodnú záležitosť, spočívajúcu v manažovaní
a realizácii odpredaja pozemkov určených na vybudovanie východného priemyselného parku Martin,
podľa urbanistickej štúdie spracovanej Útvarom hlavného architekta Mesta Martin v mesiaci júl 2001.
Vychádzajúc z účelu a predmetu MZ mandatár mohol pre mandanta dohodnutú záležitosť, spočívajúcu

v manažovaní a realizácii odpredaja pozemkov určených na vybudovanie východného priemyselného
parku, zrealizovať len v tom prípade, keby mu zo strany mandanta bola poskytnutá potrebná súčinnosť
podľa MZ, inak to nebolo možné. Mandatár nemohol plniť záväzok z MZ, ak mu mandatár neodovzdal
platné zmluvy o budúcich kúpnych zmluvách s majiteľmi pozemkov a ani v prospech mandatáranevystavil plnomocenstvo na to, aby takéto zmluvy v mene mandanta mohol pripraviť a uzavrieť
mandatár. Rovnako mandatár nemohol plniť záväzok z MZ, ak mu mandant nevystavil plnomocenstvo
oprávňujúce mandatára rokovať s investormi, dohodnúť si s nimi konkrétne podmienky odpredaja

pozemkov a vo vzťahu k investorom sa zaväzovať k určitým, konkrétnym plneniam. Z uzatvorenej
MZ mal podľa pôvodného žalobcu vyplývať záväzok mandatára vykonať odpredaj pozemkov určených
pre vybudovanie východného priemyselného parku Martin, t.j. vykonať určité právne úkony na účet
mandanta. Mandátna zmluva, ktorá zakladá zmluvný vzťah medzi zmluvnými stranami, nenahrádza
vo vzťahu k tretím osobám plnú moc. Podľa žaloby predloženie plnej moci, ako základnú podmienku

ďalšieho postupu, požadovali všetci investori, ktorí o kúpu pozemkov priemyselného parku prejavili
záujem. Mandatár svoje zmluvné povinnosti riadne plnil a splnil ich v maximálnej možnej miere. K
ďalšiemu plneniu záväzkov z jeho strany nedošlo a nemohlo dôjsť len v dôsledku porušenia zmluvnej
povinnosti mandanta počas platnosti MZ, spočívajúcej v poskytnutí potrebnej súčinnosti a vystavení
potrebných plnomocenstiev. Mandant požadovanú súčinnosť a požadované plné moci, na ktorej
poskytnutie a na ktorých vystavenie bol podľa MZ povinný a poskytnutie a vystavenie ktorých bolo pre

plneniezáväzkovžalobcuzmandátnejzmluvynevyhnutné,mandatárovineposkytolaplnémocineudelil,
resp. dokonca splniť výslovne odmietol. Mandant pri plnení záväzkov týkajúcich sa predaja pozemkov,
tvoriacich územie východného priemyselného parku Martin, podľa pôvodného žalobcu porušil základné
zmluvné povinnosti a tým znemožnil mandatárovi naplnenie zmluvy vo vzťahu k investorom, ktorí
najskôr prejavili záujem o kúpu pozemkov v danej lokalite. Prejavilo sa to pri plnení iných záväzkov

z tej istej MZ - pri rokovaní so záujemcom o kúpu nehnuteľností tvoriacich areál bývalých skladov
intendačného materiálu (SIM) v Martine - spoločnosťou PRO MOTORY, s.r.o. Tu zo strany žalovaného
už bola poskytnutá potrebná súčinnosť a došlo k uzavretiu Dodatku č. 2 k MZ, bolo vystavené potrebné
plnomocenstvo. Až na základe týchto skutočností mandatár mohol dojednávať s investorom konkrétne
zmluvné podmienky a vec doviesť do štádia, kedy po schválení prevodu vlastníckeho práva mestským

zastupiteľstvom, mal nasledovať už podpis samotnej kúpnej zmluvy. Z konania žalovaného, ktorý počas
platnosti MZ oznamoval žalobcovi prehodnocovanie zámerov s budovaním priemyselného parku, o
tomtozámererokovalsinýmisubjektmiaspoluprácusinýmisubjektmiformálneschválilprostredníctvom
uznesenia mestského zastupiteľstva, je podľa žaloby zrejmé, že požadovanú súčinnosť mandatárovi
poskytnúť nechcel a neposkytol. Toto porušenie zmluvných povinností malo právny následok spočívajúci

vo vzniku nároku na náhradu škody na strane mandatára. Uplatnená náhrada škody podľa žaloby
predstavuje ušlý zisk mandatára vo výške dohodnutej odmeny podľa MZ, t.j. v sume, o ktorú bola
zvýšená stanovená výkupná cena pozemkov východného priemyselného parku Martin (305,00 Sk/
m2) v ponukách záujemcov, resp. v zmluve o budúcej kúpnej zmluve uzavretej so záujemcom o kúpu
týchto pozemkov (360,- Sk/m2). Keďže celková výmera predmetných pozemkov predstavuje 1.720.000

m2, rozdiel medzi výkupnou cenou 524.600.000,- Sk a záväzne ponúkanou cenou 619.200.000,- Sk
predstavuje odmenu mandatára, resp. jeho ušlý zisk vo výške 94.600.000 Sk, t.j. 3.140.144,73 Eur.
Skutočnosť, že žalovaný počas platnosti a účinnosti MZ rokoval s inými subjektmi o tom, čo bolo
predmetom plnenia podľa MZ, pričom spoluprácu s iným subjektom žalovaný aj formálne schválil
prostredníctvom uznesenia mestského zastupiteľstva, predstavuje okrem neposkytnutia súčinnosti,

ďalšie porušenie MZ, zakladajúce právo mandatára (žalobcu) na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty
vo výške 497.908,78 Eur (15 mil. Sk). Žalovaný (pôvodnému) žalobcovi požadovanú náhradu škody,
resp. zmluvnú pokutu nezaplatil, hoci pred podaním žaloby na ich uhradenie žalovaného vyzval, čím sa
staliuplatnenénárokysplatnýmiažalovanýsadostaldoomeškania;žalobcažiadalžalovanéhozaviazať
aj k zaplateniu úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške. Zaplatenie náhrady škody (pôvodný)

žalobcaodžalovanéhopožadovallistomzodňa12.12.2007,ktorýbolžalovanémudoručený17.12.2007,
resp. faktúrou v jeho prílohe, splatnou dňa 31.12.2007, preto žalobca žiadal úroky z omeškania zo sumy
uplatnenej náhrady škody od 01.01.2008. Zaplatenie zmluvnej pokuty (pôvodný) žalobca požadoval
od žalovaného listom zo dňa 23.12.2008, preto (pôvodný) žalobca žiadal úroky z omeškania zo sumy
uplatnenej zmluvnej pokuty od 01.01.2009.

PodľažalobymandatáromakozmluvnoustranouMZzodňa06.11.2006vzneníjejdodatkovbolpôvodný
žalobca a K.. Právne nároky, ktoré sú uplatnené žalobou, pôvodne patrili obom subjektom, ktorí spoločne
vystupovali na strane mandatára. Z povahy záväzku podľa MZ vyplývalo, že subjekty vystupujúce
spoločne na strane mandatára boli vo vzťahu k mandantovi zaviazané, resp. oprávnené, spoločne a

nerozdielne. V čl. 4 bod 1. MZ v dôsledku zrejmej chyby v písaní boli nesprávne uvádzaní mandanti a
nie, ako správne malo byť uvedené, mandatári. K. svoj podiel na všetkých plneniach, na ktoré mal nárok
podľa MZ od mandanta, postúpil na žalobcu na základe spoločného a nerozdielneho oprávnenia oboch
subjektov vystupujúcich na strane mandatára vo vzťahu k mandantovi, resp. na základe postúpeniapodielu na plneniach z MZ na žalobcu, preto bol pôvodný žalobca samostatne legitimovaný k uplatneniu
žalovaných nárokov.

Uznesením č.k. 15Cb/236/2010-209 zo dňa 10.10.2011 v spojení s opravným uznesením č.k.
15Cb/236/2010-218 zo dňa 14.11.2011 Okresný súd Martin pripustil, aby z konania na strane žalobcu
vystúpila spoločnosť: SIOS, s.r.o., so sídlom Komenského 5, 911 01 Trenčín, IČO: 34 131 752 a na
jej miesto do konania vstúpila spoločnosť INVEST FINANCE COMPANY, s.r.o., so sídlom Lichardova
8508/34, 010 01 Žilina, IČO: 45 969 931. Okresný súd uviedol, že pri rozhodovaní o návrhu na

zmenu účastníka na strane žalobcu vychádzal z predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
02.08.2011 (č.l. 204 spisu) a oznámenia postupcu žalovanému zo 14.09.2011 (č.l. 189 spisu). Za
splnenia formálnych podmienok určených v § 92 ods. 2, 3 OSP okresný súd návrhu na zmenu účastníka
vyhovel, keď v tomto prípade skúmal (len), či táto právna skutočnosť bola spôsobilá mať za následok
prechod alebo prevod práv alebo povinností, o ktorých v konaní ide. Zdôraznil, že otázkou, či tvrdené
právo alebo povinnosť, ktoré mali byť prevedené na iného, existujú, alebo či prešli na iného, alebo boli

prevedené, sa súd zaoberá až v rozhodnutí vo veci samej, nie pri skúmaní procesného nástupníctva.

Okresný súd poukázal na svoj predchádzajúci rozsudok č.k. 15Cb/236/2010-403 zo dňa 24.09.2012,
ktorým žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu a ktorý bol na odvolanie
žalobcu zrušený uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/327/2012-457 zo dňa 19.04.2013

a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd okresnému súdu uložil, aby
vec opätovne prejednal, podľa zváženia zopakoval, či doplnil v potrebnom rozsahu dokazovanie a v
novom rozsudku vo veci sa primárne zameral na prejudiciálne otázky platnosti dotknutých dojednaní
mandátnej zmluvy; pri ich vyhodnocovaní za aplikácie výkladových pravidiel podľa § 35 OZ a § 266
OBZ. V nadväznosti na prijaté závery opätovne posúdil aktívnu legitimáciu žalobcu. Vo vecno-právnej

rovine posudzovania aktívnej legitimácie žalobcu sa mal okresný súd vysporiadať i s právnym vzťahom
pôvodných mandatárov medzi sebou a samostatným vzťahom medzi mandatármi a mandantom. Len
pri zistení existencie aktívnej legitimácie žalobcu, dokazovanie mal ďalej zamerať na otázku vzniku,
existencie, rozsahu a dôvodnosti uplatnenej pohľadávky a jej príslušenstva.

S odkazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery, za aplikácie ust.
§ 4 ods. 2, ods. 3 písm. j) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom v čase uzavretia
predmetnej mandátnej zmluvy (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), § 6 ods. 1, § 13 ods. 1, ods.
4 písm. b), ods. 5 zákona o obecnom zriadení, § 10 VZN (všeobecné záväzné nariadenie) mesta
Martin č. 30 o hospodárení s majetkom obce, § 524 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 512 ods. 1, 2 OZ, § 39 OZ, § 574 ods. 2 OZ, § 513
OZ, § 35 ods. 1-3 OZ, § 37 OZ, § 262 ods. 1, 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), § 266 ods. 1-4 OBZ, § 566 ods. 1, 2 OBZ okresný súd prijal
záver o nedôvodnosti žaloby a zamietol ju. Mal za to, že žalovaný, konajúci primátorom mesta Martin
ako štatutárnym orgánom, bol oprávnený titulom ust. § 4, § 13 ods. 1 a § 13 ods. 4 písm. b), c), d)

zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v spojení s § 10 VZN č. 30 mandátnu zmluvu uzavrieť.
Vybudovanie priemyselného parku patrí do rozvoja obce. Druhý záväzok v rámci mandátnej zmluvy sa
netýkalhospodáreniasmajetkommestaanebolopotrebnéaplikovaťnaňVZNč.30,konkrétnejeho§10.
Podľa názoru okresného súdu bola MZ platne uzavretá, ako aj jej Dodatky č. 1, 2. Ďalší okruh námietok
zo strany žalovaného sa týkal spochybnenia platnosti právneho úkonu Zmluvy o odplatnom postúpení

pohľadávky zo dňa 01.09.2008, ktorá mala byť uzavretá podľa § 524 a nasl. OZ medzi postupcom K. a
pôvodným žalobcom ako postupníkom - SIOS, s.r.o.

Okresný súd mal za to, že MZ ako jeden zo subjektov na strane mandatára uzavrel K. ako fyzická
osoba, podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia, aj napriek tým skutočnostiam, že na

viacerých dokumentoch - mandátnej zmluve, dodatkoch č. 1, 2 k MZ, nebol riadne označený obchodným
menom, miestom podnikania. Z ostatných údajov na týchto listinách však bolo zrejmé, že vystupuje ako
podnikateľský subjekt, podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia, nakoľko v MZ je uvedené
jeho IČO (identifikačné číslo), v dodatku č. 1 je takisto uvedené IČO, v dodatku č. 2 je uvedené jeho IČO,
ale aj miesto podnikania a v akom registri je zapísaný ako podnikateľský subjekt. Aj z ďalších doložených

listín podľa okresného súdu nepochybne vyplývalo, že K. Y. vystupoval ako podnikateľský subjekt, a to či
užišloopreberacíprotokolz19.12.2006(č.l.38spisu),resp.splnomocneniez29.08.2007(č.l.61spisu).
Uvedené je zrejmé aj zo splnomocnenia, ktoré vystavil osobne K. (konateľa SIOS, s.r.o.) v súvislosti s
plnením podľa MZ, v ktorom sám uviedol IČO, označil register (č.l. 503a spisu). A.. Podľa okresnéhosúdu nepresné označenie zmluvnej strany nespôsobuje samo o sebe neplatnosť MZ; výkladom obsahu
právnych úkonov bolo zrejmé, že účastníkom MZ (mandatár) bol K. - ako fyzická osoba podnikajúca na
základe živnostenského oprávnenia a spoločnosť SIOS, s.r.o. Výpoveď Y. L. o tom, že K.. E.. Y. chcel

vystupovať nie ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba označená rodným číslom, na základe vykonaného
dokazovania preto neobstojí. Okresný súd poukázal aj na obsah výpovede K.. E. Y. (č.l. 301 spisu),
ktorý sám uviedol, že išlo o obchodno-právny vzťah so spoločnosťou SIOS, s.r.o. pri vzniku MZ. Podľa
okresného súdu tak mal byť aj v zmluve o odplatnom postúpení pohľadávky správne označený ako
postupcaK.,akofyzickáosoba,podnikajúcapodIČO,smiestompodnikania,nakoľkomaloísťozáväzky

vzniknuté z jeho podnikateľskej činnosti v spojení s uzavretou MZ.

Podľa čl. 4 označeného názvom „Práva a povinnosti zmluvných strán“, bod 1. MZ, „mandanti sú stranou
tejto zmluvy a nositeľmi práv a povinností z tejto zmluvy vždy a len spoločne a nerozdielne. Žiaden
z mandantov nie je stranou tejto zmluvy samostatne, a teda nie je ani samostatne nositeľom práv a
povinností, ktoré vyplývajú mandantovi z tejto zmluvy“.

MZ bola uzavretá medzi mandatárom - spoločnosťou SIOS, s.r.o. a K., podnikajúcim na základe
živnostenského oprávnenia (ďalej v rozsudku aj „mandatári“) a mandantom - žalovaným mestom Martin,
za ktoré bol oprávnený konať primátor mesta, v tom čase Ing. L. F.. Mandátna zmluva bola uzavretá v
súlade s ust. § 262 ods. 1 OBZ, kde si výslovne strany dohodli, že ich záväzkový vzťah sa bude riadiť

Obchodným zákonníkom, nakoľko nespadal pod vzťahy uvedené v § 261 ods. 2 OBZ. Táto dohoda
vyžadovala písomnú formu a bola zahrnutá do čl. 6 bod 1. MZ.

V súlade s vysloveným právnym názorom Krajského súdu v Žiline v uznesení sp.zn. 14Cob/327/2012
sa okresný súd primárne zameral na prejudiciálne otázky platnosti relevantných dojednaní MZ, čl. 4 bod

1., čl. 4 bod 6. a pri ich vyhodnocovaní aplikoval výkladové pravidlá podľa § 35 OZ a § 266 OBZ.

Okresný súd uviedol, že Obchodný zákonník v § 266 ods. 1 ako rozhodujúce akceptuje iné kritérium,
ako Občiansky zákonník, a to význam vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. Ide tu o
subjektívne kritérium spočívajúce v úmysle konajúceho, čo má prvoradý význam. Vyžaduje sa, aby

úmysel bol strane, ktorej je určený, známy, alebo jej musel byť známy. Nakoľko podľa okresného
súdu medzi mandátarom a mandantom vznikol titulom uzavretia MZ a voľby Obchodného zákonníka
obchodný záväzkový vzťah, okresný súd sa predovšetkým zameral na osobitné interpretačné pravidlá
pre obchodné vzťahy obsiahnuté v § 266 OBZ.

Článok 4 MZ upravoval práva a povinnosti zmluvných strán. Hoci v čl. 4 bod 1. MZ bolo uvedené, že
ide o práva a povinnosti mandantov, tak pôvodný žalobca v žalobe poukázal na to, že v čl. 4 bod 1.
MZ v dôsledku zrejmej chyby v písaní sú nesprávne uvádzaní mandanti, ale správne malo byť uvedené
mandatári. Svedok Y. L. na pojednávaní dňa 12.03.2012, opätovne uviedol, že išlo o preklep, pretože
by to bolo nelogické k obsahu zmluvy. Aj z výpovede žalovaného a K.. E. Y. vyplynulo, že čl. 4 bod 1.

MZ upravoval práva a povinnosti mandátara, a nie mandanta, taká bola vôľa účastníkov MZ.
K výkladu čl. 4 bod 1. MZ okresný súd konštatoval určitú protirečivosť prvej a druhej vety tohto bodu.
V prvej vete bodu 1. je uvedené, že mandanti sú nositeľmi práv a povinností vždy a len spoločne
a nerozdielne. Takéto dojednanie znamená solidárne postavenie subjektov na strane mandátara voči
žalovanému ako mandantovi. Druhá veta hovorí, že žiaden z mandatárov nie je stranou tejto zmluvy

samostatne, a teda nie je ani samostatne nositeľom práv a povinností, ktoré vyplývajú mandantovi z
tejto zmluvy. Okresný súd posudzoval, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania MZ ohľadom čl.
4 bod 1. MZ, aby mohol vyhodnotiť toto dojednanie v kontexte celej MZ, v spojení s právnou úpravou
v ust. § 512 a nasl. OZ.

Podľa okresného súdu bolo preukázané, že úmysel zmluvných strán pri kreovaní a uzatváraní
predmetnej MZ v súvislosti s čl. 4 ods. 1., ktorý riešil spôsob, akým boli oprávnení a povinní mandatári
(subjekty na strane mandatára) vo vzťahu k mandantovi, bol, že mali konať vždy spolu, či už vo vzťahu
medzi sebou, ako aj vo vzťahu k mestu Martin.

Po vykonanom dokazovaní - výsluchu svedkov, štatutárneho zástupcu žalovaného (primátora)
- osôb, ktorí boli prítomní pri kreovaní a uzatváraní MZ a jej dodatkov, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi, pri vyhodnocovaní dotknutého dojednania mandátnej zmluvy čl. 4 bod 1. za aplikácie
výkladových pravidiel podľa § 35 OZ a § 266 OBZ okresný súd mal za to, že na základe MZ, čosa týka dojednania práv a povinností medzi zmluvnými stranami, bol jednoznačne úmysel strán, že
mandátari mali konať spoločne, žiaden z mandátarov nebol stranou zmluvy samostatne, a teda ani
nebol samostatne nositeľom práv a povinností, ktoré im vyplynuli z MZ. Uvedené okresný súd vyložil v

súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. Súd sa nestotožnil s argumentáciou
žalobcu, že v rámci uzavretej MZ boli mandatári nositeľmi práv a povinností vždy a len spoločne a
nerozdielne, a teda že išlo o aktívnu solidaritu mandátarov ako veriteľov v rámci práv, ktoré mali vzniknúť
z MZ. Všetci svedkovia pri svojej výpovedi jednoznačne uviedli, že mandatári mali konať spoločne, ani
jeden z týchto svedkov nechápal tie práva a povinnosti zmluvných strán spoločne ako solidaritu, či už

aktívnu alebo pasívnu na strane mandatárov, t.j., že každý z mandátarov mohol samostatne konať,
samostatne uplatňovať práva a samostatne plniť povinnosti z MZ.

Aj z ďalších úkonov (následné správanie sa zmluvných strán), ktoré boli robené v súvislosti s uzavretou
MZ, bolo možné dovodiť, že žiaden z mandatárov nebol stranou zmluvy samostatne a nebol ani
samostatne nositeľom práv a povinností, ktoré vyplynuli mandátarom z MZ. Z poverenia zo dňa

11.10.2006 (č.l. 277 spisu) okresný súd zistil, že mesto Martin v súvislosti z uzavretou MZ poverilo K. a
firmu SIOS, s.r.o., v zastúpení Y. L., zabezpečením odpredaja areálu SIMU v Martine. Z poverenia zo dňa
18.10.2006 (č.l. 349 spisu) okresný súd zistil, že primátor mesta Martin poveril K. a firmu SIOS, s.r.o., v
zastúpení Y. L., zabezpečením odpredaja areálu priemyselného parku v Martine v súvislosti s realizáciu
predmetu MZ. Obsahovo išlo o plné moci (plnomocenstvá), ktoré boli vystavené podľa článku 2 bod 3.

MZ v súlade s ust. § 568 ods. 3 OBZ, podľa ktorého, ak zariadenie záležitosti vyžaduje uskutočnenie
právnych úkonov v mene mandanta, je mandant povinný vystaviť včas mandatárovi písomne potrebné
plnomocenstvo. Tieto poverenia boli vystavené zo strany mandanta následne po uzavretí MZ, preto
podľa okresného súdu tieto prejavy vôle je možné vykladať v spojení s § 266 ods. 1, ods. 3 OBZ tak, že
mandant považoval obidvoch mandatárov, že konajú spoločne a žiaden z nich nie je stranou tejto zmluvy

samostatne,atedaaniniejesamostatnenositeľomprávapovinností.Pokiaľplnámocjedanániekoľkým
splnomocnencom spoločne, ako bolo v danom prípade, tak ide o tzv. kolektívne plnomocenstvo a v
prípadekolektívnehoplnomocenstva,akniejeurčenéinak,musiavšetcisplnomocnencikonaťspoločne,
t.j. musia urobiť obsahovo zhodný prejav vôle. Že mandátari konali len spoločne, vyplýva aj z ďalších
listinných dôkazov, ktoré boli doložené do konania, či to boli ponukové listy, predžalobný pokus o zmier,

rokovania s mestom Martin (č.l. 27, 28, 29, 30, 311, 316 spisu). V preberacom protokole boli uvedení
obidvaja mandatári; čo sa týkalo realizácie predmetnej MZ (č.l. 38 spisu), list, ktorý bol adresovaný
primátorovi mesta Martin je podpísaný obidvoma mandatármi (č.l. 39 spisu). Takisto v súvislosti s
rokovaniami, ktoré prebehli ohľadom realizácie MZ 22.03.2007, 10.04.2007 (č.l. 40, 41 spisu), boli
prítomní spolu obidvaja mandatári. Okresný súd poukázal aj na plnomcenstvo, ktoré vystavil jeden z

mandátarov pre druhého mandátara, aby ho v prípade potreby mohol zastupovať (č.l. 503a spisu), s tým,
že ak by bola vôľa byť samostatne nositeľom práv a povinností, nebola by potreba vystavenia takejto
plnej moci.

Nakoľko okresný súd dospel k záveru, že pri uzatváraní MZ sa zmluvné strany dohodli, že žiaden

z mandatárov nie je stranou tejto zmluvy samostatne, teda nie je ani samostatným nositeľom práv
a povinností, takáto dohoda preto neumožňovala žiadnemu z mandátarov samostatnú disponibilitu s
akýmkoľvek právom, povinnosťou.

Okresný súd vo všeobecnej rovine uviedol, že pohľadávka je nerozlučná, ak je dlžník povinný

plniť všetkým veriteľom a ktorýkoľvek veriteľ môže vyžadovať plnenie iba v prospech všetkých.
Predmetom nerozlučnej pohľadávky je nedeliteľné plnenie a jeho prijatie vyžaduje súčinnosť všetkých
veriteľov. Dlžník tu nie je povinný plniť jednému zo spoluveriteľov bez súhlasu ostatných spoluveriteľov.
Ustanovenie § 512 ods. 2 OZ predpokladá pluralitu veriteľov a nedeliteľnosť predmetu plnenia, ktorá
spája oprávnenie viacerých veriteľov. Nedeliteľnosť predmetu plnenia tu nezakladá solidaritu veriteľov

a neplatí tu ani právo postihu medzi spoluveriteľmi, ako je to v prípade aktívnej solidarity. Veritelia
môžu žiadať od dlžníka nedeliteľné plnenie buď zároveň všetci spoločne alebo po vzájomnej dohode
určiť jedného, komu sa má plniť. Uplatniť pohľadávku proti dlžníkovi na súde môžu len všetci veritelia
spoločne.

Podľa okresného súdu, že v danom prípade išlo o nerozlučné pohľadávky, vyplýva aj z ďalších
ustanovení MZ, konkrétne čl. 3, ktorý upravuje odplatu za výkon činnosť mandatára a v čl. 3 bod 1.
sa žiadnym spôsobom nešpecifikuje, že jednému mandatárovi treba vyplatiť nejaký podiel, druhému
mandatárovi nejaký podiel. Hovorí sa len o mandatárovi, čiže o vyplatení finančnej čiastky na účetmandatára.Celámandátnazmluvabolauzatváranáakreovanástým,žeponímalamandatáraajnapriek
tomu, že boli dvaja, ako jeden subjekt.

Podľa čl. 4 bod 6. MZ mandant nie je oprávnený postúpiť alebo inak previesť na tretiu osobu práva
alebo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tejto zmluvy. Mandatár je oprávnený postúpiť alebo inak previesť
na tretiu osobu práva alebo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tejto zmluvy. Za plnenie svojho mandátu
však zodpovedá mandatár.

Úmysel zmluvných strán bol podľa okresného súdu totožný s jazykovým prejavom, čiže v priebehu
konania nebolo sporné, že mandatári boli oprávnení postúpiť alebo inak previesť na tretiu osobu
práva alebo povinnosti, ktoré im vyplynuli z tejto zmluvy. Za plnenie svojho mandátu však zodpovedali
mandatári. Rovnako nebolo sporné toto dojednanie z hľadiska výkladu, že mandant, teda mesto Martin,
nebolooprávnenépostúpiťaleboinakpreviesťnatretiuosobuprávaalebopovinnosti,ktorémuvyplývajú
z tejto zmluvy.

Z výsluchu svedkov Y., konateľa spoločnosti SIOS, s.r.o. a K. vyplynulo, že v roku 2008 začala viaznuť
komunikácia medzi nimi v súvislosti s tým, že jeden z mandatárov, spoločnosť SIOS, s.r.o., mala za to,
že mandant si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z MZ a z dôvodu porušenia týchto povinností mal
vzniknúť mandatárom nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ako aj nárok na náhradu škody. Nakoľko

druhý mandatár už nemal záujem na spolupráci, malo dôjsť k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky
medzi K. a SIOS, s.r.o., dňa 01.09.2008.

Okresný súd uviedol, že podmienkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky je, aby išlo o existujúcu
pohľadávku, určitú pohľadávku, obligačnú pohľadávku, identifikovanú pohľadávku a pohľadávku, ktorá

niejevylúčenázpostúpenia.Preskúmanímzmluvyopostúpenípohľadávkyuzavretejmedzimandatármi
navzájom dospel okresný súd k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon podľa ust. § 39 OZ,
ako aj podľa § 37 OZ, § 525 OZ.

Predmetná zmluva o odplatnom postúpení pohľadávky je podľa okresného súdu neplatná z viacerých

dôvodov. Čo sa týka predmetu podstúpenia v čl. 2, podľa okresného súdu pohľadávky, ktoré sú v
nej uvedené, nespĺňajú kritérium určitosti, identifikovateľnosti. Pohľadávka - zmluvná pokuta vo výške
15.000,- Sk (okresný súd mal zrejme na mysli 15.000.000,- Sk, poznámka krajského súdu) s prísl. s
lehotou splatnosti 31.03.2008 nie je určitá, ani identifikovaná, nakoľko nie je zrejmé, o akú pohľadávku
ide, na základe čoho táto pohľadávka vznikla, prečo je s lehotou splatnosti 31.03.2008. Rovnako je

to tak aj pri ďalšej pohľadávke, a to škode vo forme ušlého zisku vo výške 94 mil. 600.000,- Sk
s lehotou splatnosti 20.04.2008, čo je v rozpore s faktúrou, ktorú vystavil jeden z mandatárov pre
mandanta, teda žalovaného, kde si uplatnil túto škodu s lehotou splatnosti 11.12.2007 (č.l. 310 spisu).
Ak predmetom postúpenia sú ostatné nároky, ktoré sú bližšie nešpecifikované a vyplývajú z predmetnej
MZ aj voči tretím osobám, tak je neplatná zmluva o postúpení pohľadávky podľa § 37 ods. 1 OZ z dôvodu

neurčitosti, nakoľko z textu takéhoto ustanovenia nemôže byť postupníkovi zrejmé, ktoré konkrétne
pohľadávky sú postupované a z identifikačných znakov zvolených účastníkmi tejto zmluvy je pochybné,
ktoré pohľadávky sú predmetom cesie. Aj napriek tomu, že je tam odkaz na MZ, skutočná identifikácia
pohľadávky slúži aj na to, aby medzi zmluvnými stranami nevznikli pochybnosti o tom, aká pohľadávka,
ako a kedy bola postupovaná. Na základe pravidiel podľa § 35 ods. 2 OZ nebolo možné podľa okresného

súdu dospieť k spoľahlivému záveru, ktoré pohľadávky boli na základe zmluvy o odplatnom postúpení
pohľadávky postúpené medzi postupcom a postupníkom.

Predmetné pohľadávky, ktoré sú predmetom zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávky, sú podľa
okresného súdu aj neexistujúce pohľadávky, čo vyplynulo z výpovede svedka K., ktorý bol postupcom

týchto pohľadávok, a ktorý uviedol na pojednávaní 21.05.2012 (č.l. 305 spisu): „S týmito pohľadávkami
som nedisponoval, tieto pohľadávky som nemal. Podpisoval som zmluvu z tohto dôvodu, že v tom čase
sa ukončovala spolupráci s pánom L. a chcel som mať už od neho pokoj“. V súvislosti s preukazovaním
skutočnej vôle zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o postúpení pohľadávky svedok K. ako postupca
ďalej uviedol: „Chcel som mať s ním pokoj, a preto som to ukončil“. Ďalej uviedol: „Ja som bol v tom,

keď som rozpúšťal združenie a podpisoval zmluvu o postúpení pohľadávok na spoločnosť SIOS, s.r.o.
bol som v tom, že sa ho zbavujem aj po právnej stránke, že zanikajú moje právne nároky vyplývajúce
z mandátnej zmluvy, že prechádzajú na neho“.K otázke (ne)určitosti, (ne)identifikovateľnosti týchto pohľadávok okresný súd poukázal aj na
nezrozumiteľnosť a neurčitosť v súvislosti s výpoveďou svedka pána L., ktorý uviedol v súvislosti s
uzavretou zmluvou o postúpení pohľadávok, že predmetom postúpenia bola celá pohľadávka, všetky

nároky vyplývajúce z MZ, čo je v príkrom rozpore s predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky medzi K..
Y. a spoločnosťou SIOS, s.r.o. Okresný súd poukázal i na to, že je v rozpore, a vyplývalo to aj z výsluchu
konateľa spoločnosti SIOS, s.r.o., že došlo k postúpeniu pohľadávky identifikovanej ako náhrada škody,
keď podľa konania spoločnosti SIOS, s.r.o., táto náhrada škody bola fakturovaná faktúrou so splatnosťou
12.12.2007, kde ju fakturovala táto spoločnosť samostatne a následne v septembri 2008 bola postúpená

zo strany druhého mandatára, K.. E. R. Y., ako postupcu.

Z obsahu výpovede K. na pojednávaní 23.08.2013 (č.l. 491 spisu) vyplynulo, že túto zmluvu o postúpení
pohľadávok uzavrel z dôvodu, že došlo k ukončeniu vzťahu medzi ním a SIOS, s.r.o., na základe
rozpustenia združenia. Okresný súd mal v konaní preukázané, že medzi SIOS, s.r.o. a K. ako fyzickou
osobou, bola uzavretá Zmluva o združení (č.l. 322 spisu). Nakoľko nedošlo k jej realizácii, čo sa týkalo

vykupovaniapozemkovpreKauflandvMartine,akouvádzalsvedokK.,takmimotejtozmluvyozdružení,
sa mali dohodnúť SIOS, s.r.o. a K. na inej spoločnej činnosti v rámci uzatvorenej MZ s mandantom,
mestom Martin, kde bol presne špecifikovaný predmet zmluvy, ktorý mali realizovať mandátari. Táto
spoločná činnosť v rámci MZ sa nedotýkala ich ďalšej spoločnej činnosti v rámci zmluvy o združení,
preto ustanovenia zmluvy o združení okresný súd neaplikoval na vzťahy medzi mandátarmi, vzniknuté

z MZ. Išlo o iný obchodno-právny vzťah medzi K. a spoločnosťou SIOS, s.r.o. v spojení s uzavretou MZ.
Svedok K. uviedol, že mal za to, že ak podpíše zmluvu o postúpení pohľadávok, tak po právnej stránke
zanikajú všetky jeho nároky vyplývajúce z MZ a že prechádzajú na spoločnosť SIOS, s.r.o. Tento svedok
opätovne uviedol na pojednávaní, že nebolo jasné, či pohľadávky, ktoré boli predmetom postúpenia,
sú alebo nie sú (existentné). Okresný súd poukázal na skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávok došlo

01.09.2008 a k rozpusteniu združenia neskôr, čiže aj toto preukazuje, že vzťahy medzi mandátarmi
navzájom sa riadili len ustanoveniami MZ a zmluva o združení upravovala inú spoločnú činnosť.

Podľa okresného súdu pre platnosť každého právneho úkonu sa podľa § 37 ods. 1 OZ vyžaduje, aby
právnyúkonbolurobenýslobodne,vážne,určiteazrozumiteľne.Prvédvepodmienkyplatnostiprávneho

úkonu sa týkajú vôle konajúcej osoby. Vôľa je základným prvkom právnych úkonov, a preto sa na ich
vznik vyžaduje danosť vôle. Náležitosťou právneho úkonu je vážnosť vôle. Právny úkon je urobený
vážne, ak vôľa smeruje naozaj k urobeniu právneho úkonu. Právny úkon nie je urobený vážne (skutočne)
vtedy, ak je podľa okolností zrejmé, že konajúci nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky,
ktoré s takýmto prejavom vôle spájajú normy občianskeho práva. Existenciu vážnej vôle k právnemu

úkonu možno usudzovať z objektívnych skutočností, za ktorých bol urobený, najmä, ak bol urobený
spôsobom a za okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu, zamýšľa privodiť
právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. Pokiaľ vzniknú pochybnosti o vážnosti vôle, je
potrebné posudzovať konkrétne okolnosti prípadu na ich základe a z hľadiska ich vzájomných súvislostí
je potrebné potom urobiť príslušný záver. Vôľa, ktorá nie je vážna (nesleduje právne následky), nemôže

byť vôbec základom právneho úkonu, a preto ide o absolútne neplatný (neexistenčný) právny úkon.
V prípade nedostatku vážnosti vôle nenastanú následky právneho úkonu a na miesto nich nastupujú
zodpovednostnénásledky.Zvykonanéhoodkazovania,t.j.povyhodnotenívšetkýchdôkazov,bolopodľa
okresného súdu zrejmé, že K. E. pri uzatváraní zmluvy o postúpení pohľadávky, bez ohľadu na jej
formu, obsah, nemal vôľu postúpiť nejaké pohľadávky, v skutočnosti jeho vôľou bolo ukončiť obchodno-

právny vzťah, spoluprácu so spoločnosťou SIOS, s.r.o., z dôvodu konfliktných vzťahov. Aj z tohto dôvodu
predmetná zmluva ako právny úkony je podľa okresného súdu absolútne neplatná.

Okresný súd uviedol, že podľa § 525 ods. 2 OZ možno postúpenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
tretej osobe (postupníkovi) vylúčiť osobitnou dohodou medzi dlžníkom a veriteľom; možno dohodnúť

zákaz postúpenia pohľadávky vôbec alebo na určitú dobu, alebo v prospech určitej osoby, alebo i tak, že
veriteľ bez súhlasu dlžníka svoju pohľadávku nepostúpi inému. Takéto dojednanie môže byť obsiahnuté
v pôvodnej zmluve medzi veriteľom a dlžníkom alebo ho možno dojednať i dodatočne a môže sa týkať
akejkoľvek pohľadávky. Ak došlo k postúpeniu pohľadávky v rozpore s dohodou dlžníka, tak zmluva o
postúpení pohľadávky je uzatvorená v rozpore s ust. § 525 OZ a je absolútne neplatná podľa § 39 OZ.

Nakoľko okresný súd dospel k záveru pri výklade čl. 4 bod 1. MZ, že toto dojednanie v kontexte celej MZ
neumožňovalo žiadnemu z mandatárov samostatnú disponibilitu s akýmkoľvek právom a povinnosťou,
tak uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky medzi mandatármi navzájom, kde jeden bol v pozíciipostupcu a druhý v pozícii postupníka, je v rozpore s čl. 4 bod 1. druhá veta, t.j. je v rozpore s dohodou
medzi mandátarmi (veriteľmi) a mandantom (dlžníkom). Okresnému súdu nebolo teda zrejmé, čo bolo
predmetom postúpenia, keďže ani jeden z mandatárov nemohol samostatne disponovať s akýmikoľvek

pohľadávkami, t.j., že mohli disponovať s nerozlučnými pohľadávkami len spoločne, nakoľko takáto bola
vôľa zmluvných strán pri uzatváraní MZ. Okresný súd mal za to, že zmluva o postúpení pohľadávok
pre jej neurčitosť, neidentikovateľnosť pohľadávok, neexistenciu týchto pohľadávok, rozpor s dohodou
s dlžníkom, nedostatok vážnosti vôle, je absolútne neplatný právny úkon. Následne zmluva o postúpení
pohľadávokmedzipôvodnýmžalobcom,tedaspoločnosťouSIOS,s.r.o.asúčasnýmžalobcom,jetakisto

podľaokresnéhosúduabsolútneneplatná,pretožemandatárimohlipostúpiťpohľadávkynatretiuosobu,
ale keďže nemali samostatnú disponibilitu, mohli pohľadávky postúpiť len spoločne v zmysle dohody s
dlžníkom (čl. 4 bod 1. MZ) a toto sa nestalo.

Ustanovenie § 574 OZ upravuje zánik záväzku vzdaním sa práva, či odpustením dlhu na základe
dohody veriteľa a dlžníka, ktorou sa veriteľ so súhlasom dlžníka vzdáva svojho práva, resp. dlžníkovi dlh

odpúšťa. Podľa okresného súdu zmluvu o postúpení pohľadávky medzi K. a firmou SIOS, s.r.o., nie je
možné posudzovať podľa tohto ustanovenia, nakoľko toto ustanovenie hovorí o písomnej dohode medzi
dlžníkom a veriteľom.

Nakoľko okresný súd posúdil prejudiciálne prvotnú zmluvu o odplatnom postúpení pohľadávky uzavretú

medzi K. a firmou SIOS, s.r.o. ako absolútne neplatný právny úkon, malo to vplyv na platnosť následnej
Zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú pôvodný žalobca ako postupca uzavrel so súčasným žalobcom
ako postupníkom dňa 02.08.2011 v rozpore s čl. 4 bod 1. druhá veta mandátnej zmluvy v spojení s ust.
§ 39, § 525 OZ; táto zmluva je teda absolútne neplatným právnym úkonom, čím nie je daná aktívna
legitimácia žalobcu v konaní. Preto okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania v podaní žalobcu zo dňa 15.06.2012 (č.l. 354 spisu),
doručenom okresnému súdu 20.06.2012 (výsluchy svedkov) k otázkam vzniku, existencie, rozsahu a
dôvodnosti uplatnenej pohľadávky a jej príslušenstva, okresný súd v celom rozsahu zamietol. Vykonanie
týchto dôkazov by bolo nadbytočné, nakoľko okresný súd zamietol žalobu pre nedostatok aktívnej

legitimácie žalobcu.

O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že o ich náhrade bude rozhodnuté uznesením do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku vo veci samej (ust. § 151 ods. 1, 3 OSP).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v písomnom podaní jeho právneho
zástupcu (č.l. 611-630 spisu). S poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. c), d), f) OSP namietol, že
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, že súd prvého
stupňadospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,žerozhodnutiesúdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu okresný súd správne

posúdil otázku platnosti MZ ako aj porušenia povinnosti žalovaného, čím de facto „posunul“ predmetnú
právnu vec do roviny zisťovania výšky ušlého zisku pôvodného žalobcu, ktorý následne prešiel Zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 02.08.2011 na súčasného žalobcu. Žalobca sa nestotožnil s posúdením
Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 01.09.2008 medzi K. a SIOS, s.r.o., ako absolútne neplatným
právnym úkonom pre rozpor s ust. čl. 4 ods. 1. MZ, čo by v ďalšom kontexte spôsobilo aj absolútnu

neplatnosť ďalších nadväzujúcich právnych úkonov; aj zmluvy o postúpení pohľadávky z 02.08.2011 zo
spoločnosti SIOS, s.r.o., na žalobcu. Žalobca nesúhlasil s posúdením spoločného konania mandatárov
„nie na báze solidarity, ale na báze vzájomného vazalstva a obmedzenia samostatnej dispozície s ich
právami“. Z výpovedí svedkov ako aj z MZ bolo zrejmé, že zmyslom pojmu „spoločné konanie“ bolo, aby
úkony každého z mandatárov boli považované za ich spoločné konanie, a to solidárne tak v rozsahu

práv ako aj v rozsahu povinností z MZ. V tomto smere žalobca poukázal na výpoveď svedka K.. Podľa
názoru žalobcu bolo obsahom čl. 4 bod 1. MZ definovanie spoločného spolupôsobenia mandatárov pri
realizácii úkonov podľa MZ, v ktorom smere poukázal na výpoveď svedka K.. Y. L. a na výpoveď svedka
K.. E. Y. na pojednávaní 23.08.2013. Podľa žalobcu konanie jedného z mandatárov reprezentovalo a
zároveň zaväzovalo oboch mandatárov. Žalobca nesúhlasil s vyhodnotením okresného súdu, že na

strane mandatárov išlo o spoločné konanie, keď ani jeden zo svedkov nechápal tie práva a povinnosti
ako solidaritu (aktívnu alebo pasívnu), v rámci ktorej by mohol každý z mandatárov konať samostatne.
Žalobca žiadal, aby odvolací súd posúdil, či ustanovenia čl. 4 bod 1. a čl. 4 bod 6. MZ (nie) sú vzájomne
rozporné, či tieto (ne)môžu existovať ako platné, existujúce popri sebe z dôvodu, že vnútorný vzťahmedzi mandatármi logicky fungoval tak, že pod pojmom „spoločné konanie“ mali na mysli spoločnú
realizáciu povinností z MZ, určitý stupeň ochrany medzi mandatármi, že budú spoločne a koordinovane
pôsobiť vo svojej činnosti podľa MZ; ak niektorý z nich splní v časti alebo v celosti povinnosti z MZ, bude

sa to považovať za splnenie povinností oboch z mandatárov, čo potvrdzuje teóriu aktívnej solidarity s
tým, že toto by nijako nemalo vplyv na ich možnosť postúpiť práva z MZ. Žalobca nesúhlasil s okresným
súdom, ktorý posúdil postúpenie pohľadávky za neplatné pre rozpor s MZ napriek skutočnosti, a) že
priamo čl. 4 bod 6. MZ toto umožňoval, b) že zmluva o postúpení pohľadávky deklarovala vôľu oboch
mandatárov, aby nositeľom pohľadávky bola ďalej vylúčne spoločnosť SIOS, s.r.o., c) že neexistovala

nijaká zákonná ani zmluvná prekážka postúpenia takejto pohľadávky. Okresný súd popierajúc aktívnu
solidaritu mandatárov v danom vzťahu vyslovil tézu, že de facto, pokiaľ by nemal K. záujem uplatňovať
si pohľadávku voči žalovanému na súde, spoločnosť SIOS, s.r.o. by nikdy nemohla realizovať toto svoje
právo, čím by de facto došlo k upretiu základného ústavného práva na súdnu ochranu definovanému v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca poukázal i na to, že Zmluvu o postúpení pohľadávky zo
dňa 01.09.2008 podpisovali obaja mandatári spoločne, „teda konali tak, ako to súd vyžaduje na platnosť

ich právnych úkonov“, uvedená zmluva tvorí konsenzus vôle oboch mandatárov. Okresný súd de facto
uprel právo K. nebyť nositeľom pohľadávky voči žalobcovi; nevyjadril sa k tomu, že ak vzťah mandatárov
kžalovanémuniejepostavenýnaaktívnejsolidarite,akýmspôsobombybolovymožiteľnéprávojedného
z mandatárov bez súčinnosti druhého z nich. Podľa žalobcu, ak je Zmluva o postúpení pohľadávky
zo dňa 01.09.2008 neplatným právnym úkonom, mal okresný súd tento písomný prejav vôle posúdiť

ako vzdanie sa práva podľa § 574 ods. 1 OZ. Pokiaľ by aj vzťah medzi mandatármi tvoril nedeliteľnú
pohľadávku, tak podľa názoru žalobcu Zmluva o postúpení pohľadávky z 01.09.2008 bola práve tou
„dohodou,ktorousiveriteliaurčili,komusamáplniť“,rešpektujúcust.§512ods.2OZ.Žalobcazdôraznil,
že podstatou a zmyslom Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 01.09.2008 bol prejav dispozičnej
autonómie K. nebyť nositeľom predmetnej pohľadávky voči žalovanému, čo akceptovala spoločnosť

SIOS, s.r.o., ako druhý z mandatárov. Ak Ústava Slovenskej republiky v čl. 20 deklaruje „právo vlastniť
majetok“, tak podľa žalobcu nemožno nikoho nútiť vlastniť majetok proti jeho vôli. Nesprávne právne
posúdenie veci okresným súdom podľa žalobcu spočíva aj v nesprávnej interpretácii čl. 4 bod 6. MZ;
okresný súd z neznámeho dôvodu „povýšil“ zmluvné dojednanie čl. 4 bod 1. MZ nad čl. 4 bod 6.,
v zmysle ktorého mandatár je oprávnený postúpiť alebo inak previesť na tretiu osobu práva alebo

povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tejto zmluvy... . Podľa žalobcu sa okresný súd pri argumentácii „vyššej
právnej sily“ ustanovenia čl. 4 bod 1. pred ustanovením čl. 4 bod 6. MZ opieral o výsluchy svedkov
a účastníkov konania, ktoré z hľadiska skutočnej vôle zmluvných strán nemajú nijakú vypovedaciu
schopnosť vo vzťahu k platnosti čl. 4 bod 6. MZ. Uvedené ustanovenia mal podľa žalobcu brať okresný
súd do úvahy vo vzájomnej koexistencii, nakoľko čl. 4 bod 1. priamo vylučuje čl. 4 bod 6., pričom nie

je dôvod definovať výkladovú hodnotu čl. 4 bod 1. v neprospech čl. 4 bod 6. Pokiaľ sú uvedené články
vo vzájomnom rozpore, tieto podľa názoru žalobcu treba s poukazom na ust. § 41 OZ považovať za
absolútne neplatný právny úkon, ktorý však nespôsobuje neplatnosť zmluvy ako takej. Keďže uvedené
rozporné zmluvné dojednania nemožno subsumovať pod pojmové znaky mandátnej zmluvy, nič by
nebránilo cesii pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania. Žalobca zdôraznil potrebu posúdenia

dotknutých právnych úkonov účastníkov podľa ich vôle s tým, že interpretácia obsahu právneho úkonu
súdom podľa § 35 ods. 2 OZ nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmeny už urobených
prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho
úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom,
ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. Podľa žalobcu Zmluva o postúpení pohľadávky z

01.09.2008 nie je v rozpore s čl. 4 bod 1. MZ, nakoľko mandatári prejavili vôľu spoločne a nerozdielne
previesť pohľadávku na SIOS, s.r.o., tým, že tak K. ako aj SIOS, s.r.o., prejavili písomne svoju vôľu, aby
naďalej výlučným nositeľom pohľadávky bola spoločnosť SIOS, s.r.o. Žalobca poukázal na judikatúru
slovenskýchačeskýchsúdovkotázkeabsolútnejneplatnostizmlúv;osobitnezdôraznilNálezÚstavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 242/07 zo dňa 03. júla 2008, podľa ktorého „Ďalším základným

princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom,
ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp
autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska
funkcia zmluva. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné
a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy

preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom
neplatnosť zmluvy nezakladajúcim“. Žalobca nesúhlasil s posúdením Zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 01.09.2008 ako úkonu absolútne neplatného z dôvodu neurčitosti predmetu postúpenia. V tomto
smere za dostatočné považoval oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky s akcentom naaktívnu legitimáciu žalobcu v danom konaní a s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4Obo 210/2001 z 13.06.2003. Žalobca nesúhlasil ani s názorom okresného súdu,
že predmetom postúpenia z 01.09.2008 boli neexistujúce pohľadávky, ak K. vypovedal, že s týmito

pohľadávkami nedisponoval, tieto pohľadávky nemal a podpisoval zmluvu z dôvodu, že v tom čase
ukončoval spoluprácu „s pánom L.“ a chcel mať už od neho pokoj. V tejto časti žalobca poukázal
na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď okresný súd na str. 11 rozsudku konštatoval, že
„Predmetnú zmluvu zmarilo Mesto Martin tak, že účel tejto zmluvy nemohol byť naplnený“, čím celkom
jednoznačne posúdil otázku porušenia povinnosti žalovaného. S ohľadom na uvedené by tak mala byť

v rámci dokazovania preukazovaná len výška ušlého zisku.

Žalobca vytkol okresnému súdu, že sa nevysporiadal s otázkou relevantnosti svedeckej výpovede
K.. E. Y., ktorého nemožno považovať „za dôveryhodného svedka“, ako žalobca uvádzal v podaní
z 15.04.2012; poukázal na to, že „bola preukázaná vzájomná nevraživosť medzi svedkami K. a Y.,
konateľom postupcu“ (viaceré súdne spory medzi nimi, vzájomné trestné oznámenia). Podľa žalobcu

skutočnosť, či postupca, SIOS, s.r.o., neevidoval postupovanú pohľadávku do účtovníctva, nemôže
mať vplyv na samotnú existenciu pohľadávky; rovnako nemá vplyv nadbytočné fakturovanie takejto
pohľadávky. Žalobca namietol i procesný postup okresného súdu, keď „nevykonal navrhnuté dôkazy,
ktoré by ustálili existenciu, dôvodnosť a výšku pohľadávky uplatnenej žalobcom“, čím žalobcovi odňal
možnosť preukázať dôvodnosť žaloby a v potrebnom rozsahu uniesť dôkazné bremeno potrebné pre

úspech v spore. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, „prípadne inak rozhodol na základe vlastného právneho
názoru“.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l.

634-636 spisu). Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľa, keď okresný súd nekonštatoval,
že by predmetnú zmluvu žalovaný zmaril tak, že účel tejto zmluvy nemohol byť naplnený; nešlo o
vlastný hodnotiaci záver súdu prvého stupňa, ale citáciu z listinného dôkazu (č.l. 53 spisu). K odvolacím
dôvodom žalovaný uviedol, že konajúci súd procesne bezchybným spôsobom vyhodnotil platnosť a
výklad čl. 4 bod 1. MZ, v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom Krajského súdu v Žiline

v uznesení sp.zn. 14Cob/327/2012, za aplikácie výkladových pravidiel podľa § 35 OZ a § 266 OBZ,
v súlade so stavom, skutočnou vôľou zmluvných strán, ktorý existoval v čase zmluvného dojednania
na základe vykonaného dokazovania tak, že predmetné ustanovenie MZ je platné a úmysel strán
bol jednoznačne, že mandatári mali konať spoločne, žiaden z mandatárov nebol stranou zmluvy
samostatne, a teda ani nebol samostatne nositeľom práv a povinností. Pohľadávky mandatárov, pokiaľ

by vznikli z MZ, je potrebné podriadiť režimu nerozlučnej pohľadávky, ktorý okrem čl. 4 bod 1. MZ
vyplýva aj z čl. 3 a čl. 3 bod 1. MZ, a teda pod aplikáciu ust. § 512 ods. 2 OZ, ktorý upravuje práve
prípad, kedy je na veriteľskej strane síce viac subjektov, ale predmet plnenia je nerozlučný. Žalovaný
mal za to, že právny názor odvolateľa na aplikáciu ust. § 513 OZ na eventuálne pohľadávky z MZ nie je
možné aplikovať a jedná sa len o účelovú modifikáciu skutkových okolností. Podľa rozsudku NS ČSR z

19.06.1931, sp.zn. Rv 1 626/31, Vážny č. 10886/1931, ak je na jednej strane zmluvy viac spoločníkov,
nemôže sa domáhať splnenia zmluvy len jeden z nich, ale len všetci spoločne. K námietke odvolateľa
o nesprávnom posúdení vôle zmluvných strán pri uzatváraní Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
01.09.2008 zo strany prvostupňového súdu žalovaný uviedol, že pokladá výklad súdu za správny, kedy
tento po vyhodnotení dôkazov mal za preukázané, že K. pri uzatváraní predmetnej zmluvy nemal vôľu

postúpiť eventuálne pohľadávky, jeho vôľou bolo ukončiť obchodnoprávny vzťah so spoločnosťou SIOS,
s.r.o., čo v konečnom dôsledku zakladá pri aplikácii § 37 OZ absolútnu neplatnosť takéhoto právneho
úkonu. Podľa názoru žalovaného neobstojí tvrdenie odvolateľa o aplikácii ust. § 574 ods. 2 OZ z dôvodu,
že predmetné ustanovenie len nadväzuje na ust. § 574 ods. 1 OZ, teda že veriteľ sa môže s dlžníkom
dohodnúť, že sa vzdáva svojho práva alebo že dlh odpúšťa; táto dohoda musí byť uzatvorená písomne.

Výklad negatívneho vymedzenia ust. § 574 ods. 2 OZ je len doplnením k ods. 1 a vyžaduje si naplnenie
zákonných podmienok v ňom stanovených. Okrem uvedeného pri použití výkladu čl. 4 bod 1. MZ o
nerozlučnej pohľadávke by muselo ísť o písomný prejav vôle oboch mandatárov, eventuálnych veriteľov
vo vzťahu k mandantovi, eventuálnemu dlžníkovi. Prvostupňový súd podľa názoru žalovaného správne
pokladá Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 01.09.2008 za absolútne neplatný právny úkon podľa

§ 39 OZ práve aj z dôvodu jej rozporu s ust. § 525 ods. 2 OZ, pretože táto je v rozpore s dohodou s
dlžníkom, teda s čl. 4 bod 1. MZ, ktorá neumožňovala žiadnemu z mandatárov samostatnú disponibilitu
s akýmkoľvek právom a povinnosťou, vyplývajúcou z MZ, teda aj postúpenie údajnej pohľadávky, kde
jeden z mandatárov bol v pozícii postupcu a druhý v pozícii postupníka, je v rozpore s dohodou sdlžníkom. Žalovaný sa nestotožnil s právnou argumentáciou použitou odvolateľom v bode II. odvolania
a poukázal na procesné bezchybné a jednoznačne odôvodnené aplikovanie § 37 OZ vo vzťahu k
neurčitosti, resp. neidentifikovateľnosti pohľadávky, ktorá mala byť predmetom Zmluvy o postúpení

pohľadávky zo dňa 01.09.2008. Prvostupňový súd na strane 18 posledný odsek a strane 19 rozsudku
rozsiahlym spôsobom odôvodnil vyhodnotenie Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 01.09.2008 ako
zmluvy, ktorá nespĺňa fundamentálnu podmienku platnosti, teda určitosť postupovanej pohľadávky, a
to ani s použitím výkladových pravidiel podľa § 35 ods. 2 OZ. S ohľadom na zásadu hospodárnosti a
rýchlostikonaniabybolozostranyokresnéhosúdunadbytočnéaneefektívnevykonávaťdokazovanievo

vzťahu ku vzniku, existencii, rozsahu a dôvodnosti žalobcom uplatnenej pohľadávky a jej príslušenstva,
nakoľko prvostupňový súd žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu.
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal žalobcu na
náhradu trov odvolacieho konania.

Žalobca dňa 19.05.2014, po uplynutí zákonnej 15-dňovej odvolacej lehoty, ktorá skončila vo štvrtok

27.03.2014, doručil okresnému súdu písomné podanie zo dňa 16.05.2014, označené ako „Stručné
doplnenie Odvolania proti Rozsudku Okresného súdu Martin sp.zn.: 15Cb 236/2010-583 zo dňa
31.01.2014“. V tomto podaní žalobca poukázal na Zmluvu o postúpení pohľadávky z 02.08.2011
medzi SIOS, s.r.o., a žalobcom, na uznesenie Okresného súdu Martin č.k. 15Cb/236/2010-209 zo
dňa 10.10.2011 (zmena účastníka na strane žalobcu), na ďalší procesný priebeh konania, meritórne

rozhodnutie, dôvody podaného odvolania a rozhodnutie dovolacieho súdu v inom súdnom konaní, a
to uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo 72/2013 zo dňa 31. januára 2014,
vo väzbe na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25, k
otázke aktívnej legitimácie žalobcu.

K doručenému „stručnému doplneniu odvolania“ žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní z 02.05.2014,
ktoré došlo okresnému súdu 04.06.2014. Žalovaný poukázal na ust. § 205 ods. 2 OSP (správne malo
byť § 205 ods. 3 OSP; pozn. krajského súdu), s tým, že uplynutím lehoty na odvolanie možnosť
odvolateľa doplniť dôvody odvolania zaniká. Žalovaný rozporoval aplikovateľnosť odvolávateľom
uvádzanej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 4 Obdo

72/2013 z 31.01.2014 pre odlišnosť skutkového stavu veci.

K doručenému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo 16.06.2014 (č.l. 661-663 spisu)
a uviedol, že zmyslom ust. § 205 ods. 3 OSP nie je obmedziť právo účastníka konania vyjadriť sa
k predmetu sporu, ale obmedziť špecifikáciu dôvodov odvolania - ich zmenu. Podľa žalobcu poukaz

na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je „dôvod odvolania“ ani „rozsah
odvolania“, ale „je to len skutočnosť, ktorá podporuje právnu argumentáciu žalobcu“. Žalobca poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 72/2013 zo dňa 31. januára 2014
v súvislosti so zásadou „iura novit curia“.

Žalobca dňa 23.03.2015 doručil Krajskému súdu v Žiline ďalšie písomné podanie, obsahujúce návrh
na procesný postup v zmysle § 238 ods. 3 OSP pre prípad potvrdenia prvostupňového rozsudku.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o rozhodnutie zásadného právneho
významu pre ustálenie súdnej praxe, či v prípade procesného rozhodnutia o zmene účastníka konania z
dôvodupostúpeniapohľadávkytvoriacejpredmetkonania,másúdužvprocesepovoľovaniatejtozmeny

prejudiciálne posudzovať existenciu takejto pohľadávky, ako aj, či samotným rozhodnutím o povolení
zmeny účastníkov konania na strane žalobcu (ako tomu bolo v tomto prípade) súd de facto prejudiciálne
posúdil existenciu takejto pohľadávky, čo z hľadiska princípu právnej istoty nemôže negovať v samotnom
rozsudku.

O podaní žalobcu z 23.03.2015 Krajský súd v Žiline oboznámil žalovaného dňa 24.03.2015 (č.l. 680
spisu).

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a verejným vyhlásením rozsudku

za splnenia podmienok podľa ust. § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP, napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.Podľa ust. § 205 ods. 3 OSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolacísúduvádza,žezákladomjehopotvrdzujúcehorozhodnutiabolavyššiecitovanáprávnaúprava.
Preskúmaním napadnutého rozsudku a prvostupňového konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd

nezistil dôvodnosť odvolania žalobcu; nezistil dôvody pre zrušenie, resp. zmenu napadnutého rozsudku
okresného súdu (§ 221 ods. 1, § 220 OSP). Po preskúmaní veci len v rozsahu a z tých dôvodov, ktoré
žalobca v zákonnej odvolacej lehote vymedzil v podanom odvolaní a ktorými bol odvolací súd viazaný
(§ 212 ods. 1 OSP), za konštatovania uzavretého skutkového stavu ako ho zistil súd prvého stupňa
a ktorým bol rovnako pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu odvolací súd viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),

neboli zistené relevantné dôvody pre odchýlenie sa od logickej argumentácie, správnych skutkových
zistení a záverov i právneho posúdenia veci, ako uviedol okresný súd v napadnutom rozsudku, v jeho
odôvodnení, preto odvolací súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP primárne na tieto dôvody odkazuje.
Z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP a podporne v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005,

odvolací súd uvádza, že pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v
odôvodnenísvojhorozsudkuzopakovaltieistézáverynapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu,sktorými
sastotožňuje,pretožeodôvodneniaarozhodnutiaprvostupňovéhosúduaodvolaciehosúdutvoriajeden
celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2
OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd

môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku okresného súdu uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli v prvostupňovom konaní v
intenciách návrhov účastníkov vykonané (§ 120 ods. 1, 4 OSP) a po právnom posúdení veci za správnej

aplikácie a interpretácie právnych noriem uvedených a citovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku,
prijal okresný súd správny záver o nepreukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v danom konaní,
teda že je nositeľom žalobou uplatneného nároku na zaplatenie predmetnej pohľadávky v žalovanom
rozsahu. Nepochybne vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník
občianskehosúdnehokonania(žalobca)jesubjektomhmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide

(je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotno-
právnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). (K tomu obdobne porovnaj uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. III. ÚS 517/2011-9). Pokiaľ okresný súd primárne skúmal
otázku aktívnej legitimácie žalobcu v danom konaní, tak postupoval v intenciách záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu (§ 226 OSP), vysloveného v predmetnej veci v uznesení Krajského súdu v

Žiline č.k. 14Cob/327/2012-457 zo dňa 19.04.2013. V tomto uznesení odvolací súd jasne vymedzil, že
len pri zistení aktívnej legitimácie žalobcu okresný súd dokazovanie ďalej zameria na otázku vzniku,
existencie, rozsahu a dôvodnosti uplatnenej pohľadávky a jej príslušenstva. Keďže okresný súd prijal
záver o nepreukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nebola dôvodná námietka žalobcu v odvolaní,
smerujúcaajdoprocesného(dôkazného)postupuvprvostupňovomkonaní,žeokresnýsúdmalvykonať

ďalšie dokazovanie na zistenie existencie, výšky žalovanej pohľadávky. Pokiaľ žalobca v odvolaní
argumentoval, že okresný súd „... správne posúdil otázku porušenia povinnosti žalovaného“, keď v
napadnutom rozsudku (str. 11, prvý odsek, posledná veta) mal konštatovať, že „Predmetnú zmluvu
zmarilo Mesto Martin tak, že účel tejto zmluvy nemohol byť naplnený“, tak je potrebné túto časť
odôvodnenia rozsudku dať do celého jeho kontextu, bez vytrhnutia zo súvislostí. Uvedená, odvolateľom

citovaná veta nie je hodnotiacim úsudkom okresného súdu, ale zjavne ide len o citáciu z obsahu
listinnéhodôkazuvykonanéhovrámcidokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,atoZmluvyoodplatnom
postúpení pohľadávky medzi K. a SIOS, s.r.o. (č.l. 53 spisu) zo dňa 01.09.2008. Odvolací súd teda
nemohol považovať za dôvodný ani argument odvolateľa, že okresný súd takýmto spôsobom prijalzáver o porušení MZ žalovaným a v tomto smere súd prvého stupňa nevykonal dostatočné a úplné
dokazovanie, prípadne, že by takýmto postupom okresného súdu malo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu
konať pred súdom a byť úspešným v konaní. Uvedené závery odvolacieho súdu sa týkajú aj bodu III/

odvolania žalobcu vo vzťahu k preukazovaniu výšky ušlého zisku.

K procesnému postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní je potrebné uviesť, že predmetné
súdne konanie začalo dňa 05.11.2010 dôjdením žaloby na Okresný súd Martin, pričom žalobu pôvodne
podala spoločnosť SIOS, s.r.o., Komenského 5, 911 01 Trenčín, IČO: 34 131 752 (ďalej len „SIOS,

s.r.o.“). Už tento žalobca odvodzoval svoju (samostatnú) aktívnu legitimáciu od doloženej písomnej
Zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 01. septembra 2008, s overeným podpísaním zmluvy
dňa02.09.2008,medzipostupcomK.aSIOS,spol.sr.o.(č.l.53-55spisu).Bolotieždoloženéoznámenie
postupcu o postúpení pohľadávok datované 01. septembra 2008, adresované žalovanému (č.l. 56
spisu). Po tom, ako bol žalobca SIOS, s.r.o., vyzvaný na úhradu súdneho poplatku za podanú žalobu
(č.l. 86 spisu) a ako bolo rozhodnuté o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi SIOS,

s.r.o., v rozsahu 75 %, s právoplatnosťou dňom 23.05.2011 (č.l. 133, 165 spisu), bol 19.09.2011 podaný
návrh na zmenu účastníka konania na strane žalobcu. K návrhu bolo doložené oznámenie postupcu o
postúpení pohľadávky (č.l. 189 spisu), následne Zmluva o postúpení pohľadávky podpísaná 02. augusta
2011 medzi SIOS, s.r.o. a žalobcom (č.l. 204-207 spisu) a súhlas žalobcu so vstupom do konania
(č.l. 200-201 spisu). Uznesením č.k. 15Cb/236/2010-209 zo dňa 10.10.2011, v spojení s opravným

uznesením č.k. 15Cb/236/2010-218 zo dňa 14.11.2011, okresný súd pripustil zmenu účastníka na strane
žalobcu, s právoplatnosťou dňa 03.11.2011. Z uvedeného procesného uznesenia okresného súdu i
konania, ktoré mu predchádzalo, bolo zrejmé, že okresný súd žiadne dokazovanie a vyhodnocovanie
v hmotnoprávnej rovine k (ne)platnosti doložených právnych úkonov, z ktorých tak pôvodný žalobca
(SIOS, s.r.o.), ako aj zmenený žalobca, odvodzovali svoju aktívnu vecnú legitimáciu k uplatňovanej

peňažnej pohľadávke s príslušenstvom, pred rozhodnutím podľa § 92 ods. 2, 3 OSP nevykonal. Bola
teda opodstatnená argumentácia okresného súdu v napadnutom rozsudku, že v danom prípade na
strane žalobcu nástupníctvo skúmal len z formálno-právneho procesného hľadiska. Pokiaľ okresný súd
konštatoval, že otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť, ktoré mali byť prevedené na iného existujú
alebo či prešli na iného, alebo boli prevedené, sa súd zaoberá až v rozhodnutí vo veci samej, nie pri

skúmaní procesného nástupníctva, odvolací súd poukazuje podporne na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 20.12.2011, sp.zn. 6 Cdo 42/2011, v zmysle ktorého: „pokiaľ dovolateľ namietal
odňatie možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd sa nesprávne odmietol v rámci rozhodnutia o
zámene účastníkov v zmysle § 92 ods. 2 a 3 OSP zaoberať platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok,
treba uviesť, že z ustanovenia § 92 ods. 3 veta prvá OSP síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase

so zámenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností, avšak
pre účely tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno-právna) skutočnosť, ktorá môže
mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však v tomto
štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo
z pohľadu hmotno-právnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou prechod alebo prevod práv a

povinností posúdiť podľa hmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie
vo veci samej (posúdiť, či podľa hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností
došlo).“ Pre úplnosť odvolací súd poukazuje, že uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu bolo podrobené
i prieskumu Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý uznesením zo dňa 31. januára 2013, č.k. IV.
ÚS 64/2013-14 ústavnú sťažnosť voči nemu odmietol, pričom o. i. konštatoval, že: „...závery Najvyššieho

súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z
relevantných skutkových zistení, je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom § 92 ods. 2 a 3 OSP
upravujúcim vstup iného subjektu do konania namiesto doterajšieho účastníka konania. Taký výklad §
92 ods. 2 a 3 OSP, podľa ktorého súd pri rozhodovaní o návrhu podľa tohto ustanovenia nie je povinný
skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky ako jednej z právnych skutočností predpokladaných

v tomto ustanovení, predstavuje jeden z možných výkladov § 92 ods. 2 a 3 OSP. Tento právny výklad
neodporuje zneniu a účelu predmetného ustanovenia a je tak ústavne akceptovateľný“.

Je zrejmé, že pohľadávku možno postúpiť, aj keď je predmetom neskončeného občianskeho súdneho
konania. Prípadné obmedzenia musia vyplývať zo zákona alebo rozhodnutia príslušného orgánu.

(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006, sp. zn. 1 Obdo V 13/2005).
V tomto smere je relevantné ustanovenie § 525 OZ. V danom prípade bolo okresným súdom aplikované
ust. § 525 ods. 2 OZ, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode
s dlžníkom. V tomto smere sa okresný súd správne zameral na kreovanie, vznik, obsah a plnenie čiporušenie záväzkového vzťahu založeného medzi účastníkmi dotknutej mandátnej zmluvy. Ak primárne
konštatoval platnosť MZ, vrátane jej článkov 4 bod 1. a 4 bod 6., rozhodných pre posúdenie ďalších
právnych úkonov, z ktorých žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu v spore, tak odvolací súd sa

s týmto zistením a posúdením stotožnil. Korekciu si podľa odvolacieho súdu žiada len konštatovanie
o platnosti celej MZ, a to pokiaľ sa dotýka aj článku 4 bod 9. MZ, vzhľadom na jeho neúplnosť a
zjavnú zmätočnosť, ktorú nemožno odstrániť ani prípadným výkladom súdu, keď podľa tohto dojednania:
„Strany sa dohodli, že vo všetkých veciach súvisiacich s predmetom a účelom tejto zmluvy potrebných
pre splnenie predmetu a účelu tejto zmluvy, vrátane rokovaní, konzultácií, poskytovania nevyhnutnej

súčinnosti, informácií a spresnení je oprávnený zastupovať mandanta voči mandatárovi, ako aj konať v
mene mandanta voči mandatárovi, konkrétnej kontaktnou osobou“. Podľa odvolacieho súdu však tento
článok MZ nemal žiaden vplyv na relevantné prejudiciálne otázky riešené okresným súdom, primárne
vo vzťahu k vecnej legitimácii žalobcu v danom spore.

Odvolací súd zvýrazňuje, že podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní základom kreovania

MZ bola oferta na strane mandatára. Nesporne výsledkom procesu kreovania MZ bola písomná MZ
uzavretá dňa 06.11.2006 medzi mandantom a mandatárom s výslovným odkazom na ust. § 262 ods. 1 a
§ 566 a nasl. OBZ. Mandant bol v zmluve označený žalovaný a na druhej zmluvnej strane boli označení
ako jediný „Mandatár: SIOS, spol. s r.o., Opatovská cesta 53, 911 01 Trenčín v zastúpení: konateľ Y. L.,
K.: XX XXX XXX a K.. E. R. Y., C. Aj v ďalšom texte MZ sa používa pojem mandatár, teda nie mandatári.

V tomto smere za zmienku stojí výpoveď svedka K., v rozhodnej dobe primátora mesta Martin, ktorý
vypovedal, že návrh MZ bol predložený druhou zmluvnou stranou a následne „bol prekonzultovaný z
jednej aj z druhej strany“. Ku konaniu subjektov tvoriacich jednu zmluvnú stranu - mandatára, uviedol, že
„brali sme to ako jeden právny subjekt“... „nemohli konať samostatne“ (č.l. 475 a nasl. spisu). Uvedené
spoločné konanie nepochybne dotvrdzovalo aj doložené plnomocenstvo z 10.09.2007 na č.l. 503a spisu,

v ktorom sa odkazuje na splnomocnenie, udelené K. a SIOS s.r.o. Mestom Martin dňa 24.08.2007 v
súvislosti s MZ.

Pokiaľ žalobca v prvostupňovom konaní (č.l. 552 spisu) argumentoval k úkonom, správaniu sa, prejavom
vôle a pod. zo strany K. a SIOS s.r.o., týkajúcim sa MZ a následného sporu so žalovaným, že

„mandatári neboli právne znalé osoby“..., tak odvolací súd uvádza, že to nemá žiadny vplyv na
posudzovanie (ne)platnosti ich úkonov a už vôbec nie z hľadiska odbornej starostlivosti mandatára -
zmluvne zaviazanej zmluvnej strany, ktorá nepochybne mala postupovať v rámci záväzkového vzťahu
so žalovaným podľa uzavretej MZ, ktorá bola primárne (autorsky) kreovaná v rovine oferty stranou
mandatára.

Odvolací súd v zhode s okresným súdom považoval v danom prípade za dôležité, že neskoršia vôľa
prezentovaná K., resp. i vykladaná žalobcom, prenechať uplatňovanie nárokov z tvrdenej pohľadávky
voči žalovanému len spoločnosťou SIOS, s.r.o., nemá z hľadiska dojednaného výlučne spoločného
konania K. a SIOS, s.r.o. ako „jediného“ mandatára zo zmluvy so žalovaným, právnu relevanciu. Ak

zmluvné strany v MZ obmedzili možnosť postúpenia pohľadávky cez dojednanie v čl. 4 bod 6. vo väzbe
na čl. 4 bod 1. MZ tak, že i postúpiť prípadnú pohľadávku mandatára voči mandantovi bolo možné zo
strany mandatára len spoločným konaním K. a SIOS, s.r.o., potom prezentovaná neskoršia vôľa K., ktorá
sa premietla do zmluvy o postúpení medzi ním a SIOS, s.r.o., nemohla vyvolať platné právne účinky pre
rozpor so základnou MZ (§ 525 ods. 2 OZ, § 39 OZ).

To, ako „spoločné konanie“ na strane mandatára vysvetľuje žalobca (resp. jeho právny zástupca, napr.
aj v doplňujúcom vyjadrení na č.l. 549 - 556 spisu), nemá vplyv na znenie a výklad nosných zmluvných
dojednaní písomnej MZ, predovšetkým v článku 4 bod 1. a 4 bod 6., z ktorých vyplýva obmedzenie
postúpenia (i žalovanej) pohľadávky mandatára z MZ voči mandantovi na tretiu osobu (žalobcu), a to

výlučne spoločným konaním K. a SIOS, s.r.o. V nadväznosti na uvedené tak žalobcom prezentované
„spoločné konanie“ K. a SIOS, s.r.o. v rámci zmluvy o postúpení pohľadávky K. na SIOS, s.r.o., svedčí
len tomu, že oba tieto subjekty spoločne porušili dohodu so žalovaným, konaním v rozpore s čl. 4 bod
6. vo väzbe na čl. 4 bod 1. MZ.

Podľa odvolacieho súdu je síce možné súhlasiť s odvolateľom v otázke formulovanej na č.l. 555 spisu:
„Aká mohla byť pri podpisovaní zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 1.9.2008 iná vôľa zmluvných
strán (pozn. Mandatárov) ako nastoliť taký právny stav, aby ďalšími nositeľmi pohľadávky a nárokov voči
Mandatárovi bola výlučne spoločnosť SIOS, s.r.o. ???“, avšak to nič nemení na tom, že uvedená vôľav rámci interného vzťahu medzi K. a SIOS, s.r.o. (ktorých spojenie v rámci viacerých podnikateľských
aktivít voči mestu Martin K. označil ako združenie), ktorá vyústila do konania len SIOS, s.r.o., pri
uzavretí Zmluvy o postúpení pohľadávky na žalobcu zo dňa 02. augusta 2011 (č.l. 204 - 207 spisu),

odporovaladohodesožalovanýmvrámciMZ.Ťažiskovýtedabolvzťahadojednaniamedzimandatárom
a mandantom podľa MZ a tento vzťah sa nemohol podriaďovať, či vykladať podľa interných vzťahov
medzi K. a SIOS, s.r.o., pokiaľ neboli premietnuté priamo do MZ a jeho dodatkov. Odvolací súd sa
nestotožnil s tvrdením žalobcu, že „konanie jedného z mandatárov teda reprezentovalo a zároveň
zaväzovalo oboch mandatárov“, pretože v rámci MZ išlo o jediného mandatára, ktorú zmluvnú stranu

tvorili dva subjekty a toto tvrdenie žalobcu neobstojí ani z hľadiska výkladu čl. 4 bod 1. i vo väzbe
na čl. 4 bod 6. MZ. Relevantné boli uvedené dojednania účastníkov - zmluvných strán, mandanta a
mandatáravMZ,ktorávytvorilaprávnyrámecikonkrétnyobsahzáväzkovéhovzťahumedzimandantom
a mandatárom. Spoločné konanie (vystupovanie, prejavovanie sa navonok) pritom podľa odvolacieho
súdu nemožno stotožňovať so žalobcom poukazovaným plnením K. a SIOS, s.r.o., z MZ v tom zmysle,
že „ak niektorý z nich splní v časti, alebo v celosti povinnosti z mandátnej zmluvy, bude sa to považovať

za splnenie povinností oboch z mandatárov.“ Okresný súd pri výklade dotknutých právnych úkonov
„nepovýšil“ článok 4 bod 1. MZ, len ho komplexne vyložil v kontexte MZ, najmä článku 4 bod 6. z
hľadiskaneskoršiehopostúpeniatvrdenejpohľadávkynažalobcupriprejudiciálnomposudzovaníotázky
(ne)platnosti tohto postúpenia v rámci obmedzenia dohodou zmluvných strán MZ, v zmysle § 525 ods.
2 OZ, ktoré obmedzenie bolo dané možnosťou postúpenia na tretiu osobu len spoločným konaním K. a

SIOS, s.r.o., vystupujúcimi v MZ spoločne ako mandatár.

Nepochybne okresný súd pri výklade dotknutých právnych úkonov rešpektoval výkladové pravidlá -
upravené v § 266 OBZ, § 35 OZ. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na prioritu výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady

(I. ÚS 242/07), tak okresný súd postupoval práve v súlade s uvedeným vo vzťahu k relevantným
dojednaniam MZ. Za konštatovania ich platnosti (čl. 4 bod 1., čl. 4 bod 6. MZ) však pri rešpektovaní vôle
zmluvných strán MZ nemohol okresný súd dospieť k záveru o platnosti Zmluvy o odplatnom postúpení
pohľadávky z 1. septembra 2008 medzi K. a SIOS, s.r.o., pre rozpor s MZ. V prípade uvedenej zmluvy
z 1. septembra 2008 nebol ani podľa odvolacieho súdu možný iný výklad a iný záver, než ku ktorému

dospel i okresný súd v napadnutom rozsudku. Tento rozsudok nie je z hľadiska formulovaných dôvodov
i samotného vecného rozhodnutia arbitrárnym rozhodnutím. Okresný súd sa riadne a dostatočne
zaoberal výkladom MZ a ďalších nadväzujúcich právnych úkonov, z ktorých žalobca odvodzuje svoju
aktívnu legitimáciu v spore proti žalovanému. Okresný súd k rozhodnutiu dospel na základe výsledkov
relevantného dokazovania, za prioritného vychádzania pri výklade dotknutých právnych úkonov z tzv.

teórie vôle. Svoje skutkové i právne dôvody logicky vysvetlil, a to tak cez zmluvné ustanovenia,
dojednania v dotknutých právnych úkonoch, ako aj v zmysle citovaných právnych noriem správne
aplikovaných i interpretovaných na zistený skutkový stav, ako je uvedené v odôvodnení napadnutého
rozsudku, za rešpektovania ust. § 157 ods. 2 OSP. Odvolací súd na tomto mieste akcentuje, že súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivý
proces (k tomu obdobne pozri napr. III. ÚS 209/04).

Žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri cesii
pohľadávky, a to rozsudok sp. zn. 4 Obo 210/2001 zo dňa 13.06.2003, v zmysle ktorého „relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby
ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade

nemôžeúspešnedovolaťneplatnostizmluvyopostúpenípohľadávkyalebojejneexistencie.Tobymohol
len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník“. Uvedený judikát je
podľa odvolacieho súdu aplikovateľný bez ďalšieho vtedy, ak nevzniknú pochybnosti o platnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky. V danom prípade však takéto pochybnosti vznikli, primárne cez námietky
žalovaného v rámci obrany proti žalobou uplatnenému nároku žalobcu. Odvolací súd pripomína, že

predmetom uplatneného peňažného nároku bola náhrada škody a súbežne zmluvná pokuta. Zo strany
okresného súdu bolo správne, ak sa vo vecno-právnej rovine vo vzťahu k dôvodnosti nároku žalobcu
primárne zaoberal otázku (ne)existencie vecnej - aktívnej legitimácie žalobcu v danej sporovej právnej
veci, k čomu vykonal dokazovanie potrebné pre rozhodnutie vo veci.Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď K., tak k odvolacím námietkam je potrebné uviesť, že hodnota výpovede
svedka (i účastníka konania) je výsledkom pôsobenia viacerých faktorov, subjektívnych i objektívnych.

Postavenie a vypočutie K. ako svedka v danom prípade malo svoje nesporné opodstatnenie a logicky
vyplývalo z jeho nezastupiteľného a nezameniteľného postavenia ako jedného z aktérov MZ i Zmluvy
o odplatnom postúpení pohľadávky z 01.09.2008. V tomto smere bolo správne pristúpené k výpovedi
tohto svedka ako k individuálnemu, len na túto osobu viazanému úkonu. Vo všeobecnosti sa v rámci
procesného postupu súdu pri dokazovaní rešpektuje, že z nezastupiteľnosti svedka vyplýva skutočnosť,

že ani prípadná svedkova osobná zaujatosť nevylučuje povinnosť svedčiť, pričom vierohodnosť
svedeckej výpovede zváži súd pri hodnotení tohto dôkazu. V danom prípade žalobca poukazoval na
nevraživosť medzi svedkami K. a Y. (v rozhodnej dobe konateľom SIOS, s.r.o.) a ich vzájomné trestné
oznámenia, z čoho podľa žalobcu vyplýva zaujatosť svedka K.. Avšak práve pre to, že obaja títo
svedkovia v rozhodnej dobe tvorili osobný substrát zmluvnej strany mandatára v MZ so žalovaným
a boli (jedinými) účastníkmi posudzovanej zmluvy o postúpení z 01.09.2008 a pokiaľ okresný súd

skutkovo zisťoval okolnosti potrebné pre správny výklad dotknutých právnych úkonov s dôrazom na
vôľu zmluvných strán, tak bolo dôvodné v rámci dokazovania vypočuť oboch týchto svedkov. Niet
rozumného dôvodu, pre ktorý by mal okresný súd brať do úvahy len výpoveď svedka Y. L. a nie
aj K.. E.. Y.. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že svedok K. bol okresným súdom náležite
poučený podľa § 126 OSP (č.l. 488 spisu). Vo všeobecnosti k hodnoteniu výpovede svedka je potrebné

uviesť, že súd musí vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k
účastníkomkonaniaakprejednávanejveciaakájejehorozumováduševnáúroveň,kokolnostiam,ktoré
doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto
skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať
na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je

dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností. (K tomu porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 27.
októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo 3577/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 18. mája 2010,
sp. zn. 33 Cdo 1480/2008). Preskúmaním veci odvolací súd nezistil, že by sa okresný súd neriadil

vyššie uvedenými všeobecnými kritériami pri hodnotení nielen svedeckej výpovede K., ale aj ostatných
vypočutých svedkov (Y. L., K.. L. F., R.. R., Y.. U., p. U.). Súčasne na tomto mieste odvolací súd
zdôrazňuje, že z celého priebehu prvostupňového konania, dokazovania i samotného napadnutého
rozsudku je zrejmý komplexný prístup okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, v súlade
s ust. § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že: „Hodnotením
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitostiprerozhodnutie.Súdprihodnotenídôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismi
v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu

zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne
vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993).“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009). Pokiaľ ide o výpoveď svedka K., nie je možné aj
vzhľadom na vyššie uvedené, súhlasiť s názorom odvolateľa, že okresný súd túto výpoveď svedka K.

bral ako kľúčovú pri konštatovaní neexistencie pohľadávky postupovanej K. na SIOS, s.r.o. Okresný
súd v tejto časti v dôvodoch svojho rozhodnutia len hodnotil výpoveď jedného z aktérov dotknutej
Zmluvy o postúpení z 01.09.2008; vo výsledku však kľúčové bolo nedodržanie obmedzenia postúpenia
pohľadávky na žalobcu inak, než spoločným konaním oboch osôb tvoriacich 1 zmluvnú stranu MZ -
mandatára, podľa dohody s mandantom (čl. 4 bod 6. v spojení s čl. 4 bod 1. MZ), čo pre rozpor s §

525 ods. 2 OZ tvorilo nosný dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky medzi SIOS,
s.r.o. a žalobcom zo dňa 02. augusta 2011, podľa § 39 OZ, aplikovateľného i pre obchodné záväzkové
vzťahy a posudzovanie platnosti právnych úkonov cez ust. § 1 ods. 2 OBZ. Tieto závery, vyplývajúce
dostatočne aj z rozsudku okresného súdu, postačovali pre rozhodnutie o zamietnutí žaloby žalobcuz hľadiska nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k uplatnenému peňažnému
nároku voči žalovanému.

Samotná otázka (ne)existencie postupovanej pohľadávky a dôvody uvádzané okresným súdom v
napadnutom rozsudku k predmetu postúpenia, netvorili jediný a nosný dôvod zamietnutia žaloby.
Okresný súd vzhľadom na obsah výpovede K. sa u zmluvy o postúpení medzi K. a SIOS, s.r.o. venoval
aj otázke, čo bolo účelom tohto právneho úkonu, či (ne)chýbala vážnosť vôle na strane postupcu, resp.
zhodavôleupostupcuapostupníka.Kotázkeidentifikáciepredmetupostúpeniajepotrebnévšakuviesť,

že odvolací súd vo všeobecnosti poníma možnosť dostatočnej identifikácie pohľadávky ako jednej z
náležitostí platného postúpenia širšie než okresný súd, v ktorom smere je možné podporne poukázať
napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 20.06.2007, sp.zn. 32 Obo 1433/2006, v
zmysle ktorého požiadavka určitosti zmluvy o postúpení pohľadávok je naplnená tiež v prípade, ak
je súhrn postupovaných pohľadávok označený osobou dlžníka a právnym dôvodom ich vzniku (napr.
odkazom na príslušnú zmluvu s tým, že sa postupujú všetky pohľadávky z tejto zmluvy), bez toho, aby

postupované pohľadávky museli byť v zmluve o postúpení výslovne jednotlivo identifikované. Zo strany
okresného súdu však nepochybne v danom prípade išlo o zvýraznenie viacerých dôvodov neplatnosti
prejudiciálne posudzovaných právnych úkonov - zmlúv o postúpení pohľadávky, keď napr. ten, kto mal
pohľadávku postúpiť (K.) na SIOS, s.r.o., sám pred súdom spochybnil existentnosť predmetu postúpenia
(s tým, že pohľadávku samostatne neevidoval) i dôvody postúpenia pohľadávky zmluvou z 01.09.2008

v rovine prejavu vôle, keď malo ísť o spôsob vysporiadania zo združenia so SIOS, s.r.o., resp. o
ukončenie spolupráce so SIOS, s.r.o., alebo išlo tiež o okresným súdom uvádzané dôvody v súvislosti s
fakturovaním pohľadávky spoločnosťou SIOS, s.r.o., hoci časovo neskôr bola pohľadávka postupovaná
K. ako postupcom. Tieto nezrovnalosti v postupe subjektov tvoriacich mandatára nevysvetlil dostatočne
ani žalobca, keď v zásade uvádzal len nadbytočnosť fakturácie pohľadávky.

Výpoveď svedka K. (č.l. 489 a nasl. spisu) teda nebola jediným ani kľúčovým dôkazom v prvostupňovom
konaní,pretoanižalobcompoukazovanánevierohodnosť,čičiastočnározpornosťústnejvýpovedetohto
svedka, by v konečnom dôsledku nemohla mať zásadný vplyv na výsledky celkového dokazovania a
jeho záverov vyvodených okresným súdom predovšetkým na základe správneho výkladu písomných

právnych úkonov, pri zhodnocovaní dôkazov komplexne, v súlade s § 132 OSP, čo našlo i svoj
odraz v odôvodnení napadnutého rozsudku za dodržania ust. § 157 ods. 2 OSP. Aj v tomto smere
okresný súd dodržal intencie dané odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí (sp.zn.
14Cob/327/2012), v zmysle § 226 OSP.

V rámci procesného postupu v prvostupňovom konaní, okresný súd rešpektoval doložené oznámenie
o postúpení, resp. zmluvu o postúpení (č.l. 189, 204 spisu) medzi pôvodným žalobcom, SIOS, s.r.o.
a žalobcom z hľadiska procesnej úpravy v § 92 ods. 2 a 3 OSP. Následne však, pri riešení obrany
žalovaného, nastolenej otázky (ne)existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v danom občianskom
súdnom konaní, okresnému súdu nič nebránilo, aby z hľadiska následne vyvolanej spornosti aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu, z hľadiska hmotnoprávnej úpravy (§ 524 a nasl., § 39 OZ), sa ďalej
nemohol zaoberať otázkou absolútnej (ne)platnosti právnych úkonov, z ktorých žalobca odvodzoval
svoju aktívnu vecnú legitimáciu v súdnom konaní, teda že je legálnym nositeľom tých práv a nárokov,
ktoré uplatnil voči žalovanému v postavení postupníka k tvrdeným pohľadávkam z titulu náhrady škody
a z titulu zmluvnej pokuty, ktoré mal nadobudnúť zmluvou o postúpení pohľadávky od SIOS, s.r.o.,

zo dňa 02. augusta 2011. Išlo o skúmanie (ne)platnosti právneho úkonu z hľadiska tzv. absolútnej
neplatnosti. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň,
ako keby nebol urobený; takáto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže
sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon
nespôsobí právne následky. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi

dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkmi tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s
dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok
formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.). (k tomu porovnaj
obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2012, sp.zn. 5 Cdo 208/2010).

K aplikácii a interpretácii výkladových pravidiel okresným súdom vo vzťahu k obsahu MZ, odvolací súd
akcentuje, že zmluvné strany dohodli jej uzavretie podľa OBZ. Vzhľadom na rozdielny výklad sporných
článkov 4 bod 1. a 4 bod 6. MZ účastníkmi konania, okresný súd správne tieto zmluvné ustanovenia
vyložil primárne podľa § 266 OBZ, ktorý ustanovuje osobitné pravidlá pre výklad právnych úkonovspravujúcich sa týmto zákonom. V zmysle § 266 ods. 2 OBZ sa v prípadoch, keď prejav vôle nemožno
vyložiť z hľadiska subjektívneho (z úmyslu konajúcich), vychádza z hľadiska objektívneho, t.j. významu,
aký by bežný podnikateľ (resp. iná rozumná osoba) prejavenej vôli prikladal a ďalej z toho, aký význam

sa prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Vždy sa však musí brať
ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, ďalej praxe,
ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli, ako aj následného správania sa strán, pokiaľ to povaha veci
pripúšťa (§ 266 ods. 4 OBZ).

Uvedené hľadiská okresný súd dodržal pri výklade čl. 4 bod 6. a 4 bod 1. MZ. Odvolací súd sa
nestotožnil s tvrdením žalobcu o absolútnej čiastočnej neplatnosti MZ práve len v dotknutých zmluvných
ustanoveniach, resp. len čl. 4 bod 1. MZ z hľadiska ich neurčitosti či nezrozumiteľnosti (§ 37 OZ), keďže
za aplikácie zákonných výkladových pravidiel bolo možné ich vyložiť tak ako to vyplýva i z dôvodov
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Okresný súd v napadnutom rozsudku interpretoval obsah dotknutých čl. 4 bod 1. a čl. 4 bod 6. MZ
v súlade s § 266 OBZ, za preferovania vôle účastníkov zmluvy v dobe jej vzniku, tak ako vyplynul
z vykonaného dokazovania. K tomu odvolací súd primerane a podporne poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23 Cdo 1470/2012 zo dňa 13.05.2013, v zmysle ktorého
interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 266 OBZ nemôže nahrádzať alebo meniť už

uskutočnené prejavy vôle; použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje len k tomu, aby obsah
právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý uskutočnili účastníci po vzájomnej dohode, bol vyložený
v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného dojednania. Výkladom možno len zisťovať
obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejav vôle dopĺňať. V prípade, že sú pojmy použité
na jazykové vyjadrenie obsahu písomnej zmluvy natoľko jednoznačné, že z nich nemožno ani s

prihliadnutím k tvrdenej vôli účastníka zmluvy usudzovať na iný obsah tohto právneho úkonu, nemožno
obsah zmluvného dohovoru vyložiť v rozpore s jazykovým prejavom. Okresný súd tiež pri výklade MZ
postupoval v súlade s princípom výkladu zmlúv akcentovaným odvolateľom, podľa ktorého je daná
priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy
nezakladá, ak sú možné obidva výklady. Na tomto mieste aj odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 242/07 zo dňa 03. júla 2008, podľa ktorého „Ďalším základným
princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom,
ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp
autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska
funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformná

a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy
preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom
neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“ Týka sa to predovšetkým čl. 4 bod 1. MZ vo väzbe na čl. 4
bod 6. MZ. V tomto smere, pokiaľ sa okresný súd zaoberal aj otázkou (žalobcom tvrdenej) čiastočnej
(ne)platnosti MZ v čl. 4 bod 1., 4 bod 6. MZ, tak postupoval i v zmysle konceptu tzv. pružnej neplatnosti

právnych úkonov, ktorá (oproti doktríne absolútnej neplatnosti) preferuje čiastočnú neplatnosť právneho
úkonu, resp. uprednostňuje zachovanie platnosti právneho úkonu s oddelením jeho neplatnej časti.
Pri takomto prístupe je daný akcent na zachovanie rovnováhy medzi dotknutými subjektmi (zmluvnými
stranami).

Z MZ i vo väzbe na vykonané dokazovanie nepochybne vyplynulo, že boli to K. SIOS, s.r.o. spoločne
ako jedna zmluvná strana MZ (mandatár), ktorí jasne prejavili v rámci kreovania ako aj pri uzavretí MZ
vôľu konať len spoločne pri právnych úkonoch, o právach a povinnostiach z MZ - tak sa voči žalovanému
zmluvne zaviazali, tak po uzavretí MZ postupovali, tak zmluve rozumel aj žalovaný ako mandant. Preto
síce mandatár mohol podľa čl. 4 bod 6. MZ postúpiť práva (tvrdenú pohľadávku) z MZ tretej osobe,

ale platne len spoločným konaním oboch subjektov tvoriacich jediného mandanta. Uvedenej dohode
so žalovaným, obsahu predmetných vzájomných práv a povinností účastníkov MZ, tak nezodpovedá
zmluva o odplatnom postúpení pohľadávky medzi K. Y. ako samostatným postupcom a SIOS, s.r.o.
ako samostatným postupníkom. Touto zmluvou z 1. septembra 2008 tak SIOS, s.r.o. nemohol platne
nadobudnúť tvrdenú pohľadávku ako postupník a nemohol s ňou ďalej samostatne disponovať - previesť

ju na žalobcu. Relevantná teda nebola žalobcom poukazovaná a zdôrazňovaná zmluvná voľnosť v
rámci interného vzťahu, medzi dvoma subjektami tvoriacimi jediného mandatára v MZ, ale dohodnuté
spoločné konanie a vzťah k mandantovi tak ako vyplýva z MZ. Napadnutým rozsudkom súd prvého
stupňa tak správne kládol dôraz práve na rešpektovanie zmluvnej voľnosti účastníkov obchodnéhozáväzkového vzťahu z MZ, na dodržanie dojednaní zmluvných strán v rámci MZ, keďže predmetom
žaloby je uplatnený peňažný nárok ako tvrdený následok porušenia MZ mandantom. Pokiaľ K. a SIOS,
s.r.o. nerešpektovali dohodu so žalovaným, že žiaden z nich nemôže byť stranou MZ samostatne a byť

samostatne nositeľom práv a povinností, ktoré vyplývajú mandantovi z tejto zmluvy (čl. 4 bod 1. MZ), tak
okresný súd správne posúdil tak Zmluvu o postúpení z 01.09.2008, medzi K. (postupca) a SIOS, s.r.o.
(postupník) ako aj následne uzavretú zmluvu o postúpení z 02.08.2011 (medzi SIOS, s.r.o. (postupca)
a žalobcom (postupník) ako neplatné zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor s dohodou s dlžníkom
(žalovaným) a pokiaľ za tohto skutkového a právneho stavu, ako vyplynul z vykonaného dokazovania,

prijal záver o nepreukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a žalobu zamietol, tak odvolací súd sa s
uvedeným postupom a rozhodnutím stotožnil. Z uvedeného okresný súd už nemal dôvod na vykonanie
ďalšieho navrhovaného dokazovania k tvrdenému porušeniu MZ žalovaným voči mandatárovi a z neho
odvodzovaného, uplatňovaného nároku na náhradu škody a na zmluvnú pokutu.

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo

v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje,
že predmetná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120
ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by
ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že
súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za potrebné k precizovaniu dôvodov rozhodnutia poukázať i na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého,
odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol

vlastnú argumentáciu.

Pre úplnosť k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd dodáva, že postupom a rozhodnutím súdu
prvého stupňa v danej veci nedošlo k odňatiu práva žalobcovi konať pred súdom ani k takej vade súdu
prvého stupňa, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, či k zásahu do práva

žalobcu ako účastníka občianskeho súdneho konania na prístup k súdu a spravodlivý súdny proces.
K tomu odvolací súd podporne poukazuje, že: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonania dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo
218/2010).

K návrhu žalobcu na pripustenie dovolania, odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu v
danejsporovejvecinepovažovalpripusteniedovolaniazapotrebné.Pritompoukazuje,že:„Odvolacísúd
nie je viazaný návrhom účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho rozhodnutiu a zákon
mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je totiž len na úvahe odvolacieho

súdu, či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 OSP vysloví alebo nie.“ (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 06.12.2011, sp.zn. 5 Cdo 190/2011).

Relevantné pre rozhodnutie v danej sporovej právnej veci bolo zhodnotenie konkrétnych skutkových
zistení, okolností vzťahujúcich sa k viacerým právnym úkonom, ktoré predchádzali napokon doloženej

Zmluve o postúpení pohľadávky z 02. augusta 2011 medzi SIOS, s.r.o. (pôvodným žalobcom) a
žalobcom. V tomto ohľade išlo o diametrálne odlišnú skutkovú a následne i právnu situáciu, než ktorá
vyplýva zo žalobcom poukazovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4
Obdo 72/2013 z 31. januára 2014. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že si je vedomý, žezáväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné
súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu
je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,
a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a
predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom
verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej

istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS
6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach
nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov
rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej

istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). Avšak úlohou
súdu prvého stupňa ako aj súdu odvolacieho v tomto konaní bolo posúdiť konkrétne okolnosti danej
sporovej právnej veci a pri konštatovaní odlišností nebol dôvod zaoberať sa porovnávaním s dovolacím
rozhodnutím a jeho závermi v inom sporovom prípade, nastoľovať, či sa teoreticky vyjadrovať k právnej

otázke, ktorú pre túto konkrétnu sporovú vec samotný odvolací súd ako otázku zásadného právneho
významu nevidel. Relevantná odlišnosť vychádzala z toho, že nosná pre posudzovanie hmotnoprávnej
otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nebola len doložená Zmluva o postúpení pohľadávky z
02. augusta 2011, v ktorej vystupoval ako postupník, ale predovšetkým dva predchádzajúce právne
úkony, a to mandátna zmluva a zmluva o odplatnom postúpení pohľadávky medzi K. a SIOS, s.r.o. z

01.09.2008, ktoré v procesnom štádiu rozhodovania o zmene účastníka na strane žalobcu v zmysle §
92 ods. 2 a 3 OSP neboli a ani nemohli byť okresným súdom vecne posudzované, keďže k hmotno-
právnym záverom o (ne)platnosti MZ a Zmluvy o postúpení z 01.09.2008 mohlo dôjsť a aj došlo až
na základe rozsiahleho dokazovania, jeho zhodnotenia a právneho posúdenia súdom prvého stupňa.
Preto hmotno-právne závery o absencii aktívnej legitimácie žalobcu v danom konaní, v konečnom

dôsledku vedúce k zamietnutiu žaloby voči terajšiemu žalobcovi, by rovnako platili, ak by žalobcom
zostal SIOS, s.r.o., pričom za daného dôkazného, skutkového a právneho stavu nebolo možné ku dňu
meritórneho rozhodovania vo veci (§ 153 ods. 1, § 154 ods. 1 OSP) prijatý záver o absencii aktívnej
legitimácie žalobcu, v rovine nepreukázania vecnej legitimácie k uplatnenému nároku, považovať
za rozporný s procesným uznesením o pripustení zmeny účastníka. Uvedené procesné rozhodnutie

súdu prvého stupňa pritom vychádzalo z odlišných hodnotených skutkových a právnych okolností,
než ktoré mal k dispozícii súd prvého stupňa v rámci záverečného rozhodovania vo veci samej
a z týchto dôvodov tu nebola viazanosť vlastným procesným postupom a rozhodnutím vykonaným
v počiatočnom štádiu prvostupňového konania, pred vykonaním relevantného dokazovania a jeho
zhodnotenia, s vyvodenými skutkovými a právnymi závermi v súvislostiach danej veci, vyplývajúcimi

z hmotno-právnych úkonov predchádzajúcich samotnej zmluve o postúpení pohľadávky na žalobcu,
ako formálno-právneho dôvodu vykonanej zmeny účastníka na strane žalobcu. Iné, než formálne
procesno-právne dôvody na pripustenie zmeny účastníka na strane žalobcu napokon nevyplývajú z
uznesenia Okresného súdu Martin č.k. 15Cb/236/2010-197 zo dňa 26.09.2011 ani z odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že: „Rozhodnutie zásadného právneho

významu ako pojem nie je definovaný pozitívnym právom. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky približuje jeho podstatu tým, že uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný
význam z hľadiska svojho všeobecného dopadu na právne pomery iných (podobných) sporov, ale
aj tým, že dotknuté právne posúdenie veci je významné pre vec samu.“ (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27.07.2011, sp.zn. 7 Cdo 50/2011). Z vyššie uvádzaných dôvodov však

v rámci právneho posúdenia veci odvolací súd nevidel priestor pre pripustenie dovolania k otázke
nastolenej žalobcom v priebehu odvolacieho konania. V tomto smere odvolací súd tiež zvýrazňuje,
že: „Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových
zistení súdov nižších stupňov ani výsledkom nimi vykonaného dokazovania. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery“. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júla 2011, sp.zn.
7 Cdo 7/2010).“ Odvolací súd však v súdenej veci nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdomprvého stupňa a toto konštatovanie sa vzťahuje tak k meritórnemu rozhodnutiu ako aj k žalobcom
namietanému nevychádzaniu a priori z procesného rozhodnutia o zmene účastníka na strane žalobcu
v rovine vyhodnocovanej aktívnej legitimácie žalobcu k uplatňovaným nárokom. Aj keď žalobca v

prvotnom štádiu konania pred súdom prvého stupňa dokladoval z formálneho procesno-právneho
hľadiska dôvod pre vyhovenie návrhu na zmenu účastníka na strane žalobcu, v konečnom dôsledku, po
vykonanom dokazovaní s vyhodnocovaním hmotno-právnych podmienok, žalobca neuniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu k existencii svojej aktívnej vecnej legitimácie v konaní, teda že je nositeľom
(vlastníkom) hmotného práva, z ktorého uplatňuje žalovaný peňažný nárok voči žalovanému. Uvedené

tvorí kvalitatívne odlišnú skutkovú i právnu situáciu, než riešenú v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 72/2013 z 31. januára 2014.

Pri rozhodovaní o (ne)pripustení dovolania proti svojmu rozhodnutiu mal odvolací napokon na zreteli
i základnú ideu mimoriadnych opravných prostriedkov, medzi ktoré patrí aj dovolanie, ktorá vychádza
z toho, že právna istota a stabilita nastolená právoplatným rozhodnutím má byť v právnom štáte

narušiteľná len mimoriadne a výnimočne.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, vzhľadom na aplikované ust. § 224
ods. 4 OSP, podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 OSP, o trovách odvolacieho

konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.