Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/617/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225512
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225512.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 4.822,50 Eur a iné na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. marca 2014 č.k. 11C/253/2012- 94 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Súd v danom prípade skúmal, či boli dané
predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp.
nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať
aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup

v rozpore s platným právnymi normami. Podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od
1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na
exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia
ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z.. so vstupom Slovenskej
republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák.č.

150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách ( § 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení
k úpravám účinným od 1.4.2004 ( § 897f ods.3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona
a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1,
ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti

tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv , ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto
zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopredvzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi,akoajSmernicamiEurópskejúnie,vrátaneSmerniceč.93/13/EHS,amedzinárodnézáväzky,
vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym poriadkom
platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme spotrebiteľov

a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje peňažné nároky voči
povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva ako aj exekučný titul
podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/
EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva

o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky
vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na exekúciu ešte v konaní
60Er/2492/2010 podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali,
v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom

exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol
svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate
okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu vo veci 60Er/2664/2010 a získať
nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Žalobca však namiesto tohto postupu
podal opätovne dňa 3.8.2011 na súd návrh na vydanie poverenia exekúciu vo veci 60Er/2324/2011

s tými istými účastníkmi v tej istej veci, na podklade toho istého rozhodcovského rozsudku, a to
napriek tomu, že už mal právoplatné rozhodnutie súdu v tej istej veci pod sp.zn. 60Er/2664/2010 zo
dňa 10.12.2010, ktorým bolo exekučné konanie zastavené. Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné
získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej nebolo
ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého

by tieto skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že
žalobca si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd
s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými
súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom
konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy

postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001 Z.z.o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na
ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť
o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil

vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen
Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku
a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V danom
prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny
úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej

škody. Žalobca poskytol povinnému v exekúcii úver v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny
dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo
presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným
medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu zodpovedá práve žalovaná. Z týchto dôvodov
súd dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine

s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov
zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v
celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na

kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,

že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich

dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v

konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré

boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní

neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného

súdu.

Je nesporné, že v exekučnej veci bola dodržaná zákonom stanovená 15-dňová lehota na vydanie
poverenia, keďže okresný súd rozhodol do 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia. Z vykonaného dokazovania teda okresný súd nezistil nedodržanie zákonom stanovenej

lehoty na vydanie rozhodnutia a ani zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov navrhovateľa, najmä nesústredený postup súdu, ktorý tvrdil navrhovateľ
v návrhu. V odvolaní voči tomuto skutkovému zisteniu okresného súdu nič nenamietal.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia

okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.

2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §
5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako
nezákonné zrušené, čo sa nestalo, ako správne skonštatoval okresný súd vo svojom rozhodnutí.

Napriek vyššieuvedenému odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému

postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .

V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom
uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani
odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo
50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť

rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na
to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy,
je potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9

ods. 1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu.
V danej veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval

vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,

pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku,
bolo nariadené na deň 11.03.2014. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný
13.02.2014. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania,
ale navrhovateľ mal väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu

oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného
spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa. Podaním žiadal o zrušenie pojednávania. Okresný súd
po začatí pojednávania zistil, že sa nedostavili účastníci. Prečítal návrh o zrušenie pojednávania
a skonštatoval, že žiadosť navrhovateľa je nedôvodná vzhľadom na nález ústavného súdu zo dňa
12.09.2013 č.k. II. ÚS 436/2013-11, a pojednával v neprítomnosti účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,

keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho

neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom

je právom účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosťktoréhobrániprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka.Súdalemôžežiadosťoodročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre
odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu
o tom, že sudcovia Okresného súdu Trenčín nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje

za nesprávne. Zároveň opakovane žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti
Ústavným súdom SR. Ako prílohu označil ústavnú sťažnosť. Ústavnú sťažnosť predložil, avšak nie je
nej uvedený dátum jej spísania a nie je zrejmé, že na ústavný súd bola skutočne podaná a aká spisová
značka jej bola pridelená.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorá sa v spise už
nachádza a ktorá je totožná, odôvodnená úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami s
rovnakým typom, veľkosťou, hrúbkou písma a podčiarknutím tých istých slov, ako predložená ústavná
sťažnosť s tým rozdielom, že je na nej uvedený dátum spísania, bolo v čase pojednávania a
rozhodovania okresného súdu a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným

súdom SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. septembra 2013 č.k. II. ÚS 436/2013-11). Okrem toho okresnýsúd v spojení s uznesením krajského súdu už rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu o ústavnej sťažnosti.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania

dôkazov a vypočuť si prednesy odporcu a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Okrem toho odvolací súd konštatuje, že právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter,
jeho rozsah sa môže líšiť najmä v súvislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby

od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie, ak je zrejmé, že neoboznámenie účastníka konania
napr. so stanoviskami iných účastníkov, nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania. Procesné
práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné práva súvisia s všeobecným chápaním základného práva
na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo vyjadrení účelu O.s.p., ktorým podľa § 1 je zabezpečenie
spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na dodržiavanie zákonov,

na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený
návrh navrhovateľa v danej veci, ak aj v mnohých analogických prípadoch v rámci celej republiky, možno
považovať za zneužívanie práva, jeho šikanózny výkon, ktorý sa prejavuje aj v procesných obštrukciách
v uvádzaných konaniach, odďaľujúcich rozhodnutia vo veci samej.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku opísal vyjadrenie odporcu k návrhu, no navrhovateľ
napriek tomu v odvolaní neuviedol relevantné námietky voči vecnoprávnym argumentom odporcu vo
vyjadrení.

Na základe uvedeného preto možno konštatovať, že nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu

navrhovateľovi bolo vadou konania v zmysle § 114 ods. 2 O.s.p., no vzhľadom na vyššieuvedené
procesnoprávne závery nešlo o takú vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
212 ods. 3 O.s.p.), preto odvolací súd na túto vadu konania neprihliadol.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,

že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Sudca uviedol, že sa vo veci necíti byť
zaujatý. Nemá žiaden vzťah k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom. Navrhovateľ v návrhu
na prerušenie konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by

mali zakladať vylúčenie sudcu, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr.
uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne spolu s predvolaním na
pojednávanie, ktoré riadne prevzal dňa 16.08.2013, jednak bolo dané ústne sudcom na pojednávaní,
ktorého sa riadne predvolaný navrhovateľ nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému

stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani
neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.Z vyššieuvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie viazaný dôvodmi a rozsahom
podaného odvolania ako vo výrokoch vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .