Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/67/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111215318
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5111215318.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa -
Ing. K. S., nar. XX.X.XXXX, bytom U., N. XX, zastúpeného JUDr. Karolom Gordíkom, advokátom so
sídlom U., N. XX, proti odporcovi - JUDr. A. Q. nar. X.X.XXXX, bytom D., C. X, zastúpenému JELENČÍK
A PARTNERI advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Bratislava, Doležalova 7, IČO: 47 245 042, o
ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 25C/110/2011-228 zo dňa 25.11.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa tento domáhal

voči odporcovi : 1. ospravedlnenia formou listu adresovaného do vlastných rúk navrhovateľa na
adresu bydliska navrhovateľa v znení: „Vážený pán Ing. K. S., ospravedlňujem sa Vám za môj výrok
prednesený proti Vašej osobe - ako obvineného Ing. M. J. na tlačovej konferencii dňa 9.3.2011 ku
kauze „nástenkový tender“, odvysielanej v priamom prenose a za účasti ďalších médií, z ktorého
vyplynulo, že konaním v tejto kauze, ktoré bolo spôsobené obvinenými a podozrivým, ktorý je poslancom
Národnej rady Slovenskej republiky, prišlo ku škode vo výške 3 miliardy 601 miliónov 456 tisíc 369 korún,
pretože pravdivosť tejto informácie nebola preukázaná. Vzhľadom na skutočnosť, že prednesením tejto

informácie som súčasne hrubým spôsobom zasiahol do práva na ochranu osobnosti, týmto zároveň
vyslovujem ľútosť nad zásahom do Vášho zákonom chráneného práva.“, 2. zaplatenia 1.000 eur z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy.

Vychádzal zo záveru, že vyjadrením odporcu na tlačovej konferencii dňa 9.3.2011 nedošlo k
neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti.

Súdprvéhostupňavnapadnutomrozsudkupoukazovalnaústavnýrozmerpredmetnejveci-nahľadiská
účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. V súdenej veci podstatou
sporu je konflikt medzi ústavou i Dohovorom zaručenými právami na ochranu osobnosti a na slobodu
prejavu. Bolo nevyhnutné skúmať, či sporné výroky dosahujú takú intenzitu, že zasahujú do práva
na ochranu osobnosti navrhovateľa, resp. či sú situácii primerané. V uvedenej súvislosti súd skúmal,
či sa v prípade výrokov odporcu jednalo o výkon jeho práva informovať verejnosť, vyplývajúceho zo
slobody prejavu, alebo nejednalo. K problematike slobody prejavu existuje bohatá judikatúra ESĽP,

ktorá v danej oblasti predstavuje orientačnú smernicu - interpretačné pravidlá (pre súdy). ESĽP
zdôraznil úlohu slobody prejavu garantovanú v čl. 10 ods. 1 Dohovoru ako jeden zo základných
kameňov demokratickej spoločnosti; absencia tejto slobody demokratickú spoločnosť pojmovo vylučuje.
S obmedzením vyplývajúcim z ods. 2 sa vzťahuje nielen na „informácie“ a „myšlienky“, ktoré sú prijímanépriaznivo, alebo ktoré sa považujú za neškodné, či nedôležité, ale rovnako aj na tie, ktoré sú nepríjemné,
šokujúce či znepokojujúce. To si vyžaduje pluralizmus, tolerancia a veľkorysosť, bez ktorých neexistuje
demokratická spoločnosť (rozs. Handyside). Súd prvého stupňa zdôraznil, že právo na slobodu prejavu

je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému
dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky. Kauza „nástenkového
tendra“, ktorú médiá priniesli, a ktorej venovali veľký priestor, takouto verejnou vecou nesporne bola,
nakoľko poukazovala na konanie osôb platených z verejných prostriedkov, verejne činných osôb, ako aj
použitiaverejnýchprostriedkov.Verejnosťmalaprávobyťotejtokauzeinformovaná.Pravdiváinformácia

nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ nie je podaná tak, že skresľuje skutočnosť, prípadne
je natoľko intímna, že by jej zverejnenie odporovalo právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti.

Zo strany odporcu šlo, okrem všeobecných hodnotiacich úsudkov k „elementárnej spravodlivosti“, o
tvrdenie faktov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na tlačovej konferencii dňa 9.3.2011
odporca informoval médiá o tom, že dňa 8.3.2011 bolo vyšetrovateľom vznesené obvinenie štyrom

osobám v kauze nástenkového tendra, ktoré označil ich titulom a začiatočnými písmenami ich mien a
priezvísk, s trestnou kvalifikáciou skutku a výškou škody. V konaní nebolo sporné, že uvedeného dňa
bolo skutočne vznesené obvinenie voči konkrétnym osobám za konkrétny trestný čin a s uvedením
výšky škody, a to takej výšky, akú uviedol odporca na predmetnej tlačovej konferencii. Hoci súd nemal
k dispozícii predmetné uznesenie o vznesení obvinenia, samotný navrhovateľ vo výpovedi potvrdil, že

takéto obvinenie mu bolo vznesené, a to aj pokiaľ ide o uvedenie výšky škody, nemal tiež námietky
k tomu, že odporca informoval o postavení navrhovateľa ako obvineného a poukazoval na to, že táto
informácia nie je predmetom návrhu. Pre navrhovateľa bol podstatným konkrétny výrok odporcu, a to,
že „konaním, ktoré bolo spôsobené obvinenými, prišlo ku škode vo výške 3 miliardy 601 miliónov 465
tisíc 369 korún“, nie samotná informácia o vznesení obvinenia, o popísanom skutku alebo o právnej

kvalifikácii. Súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že podstata celej informácie odporcu prezentovanej
na predmetnej tlačovej konferencii, mala pôvod v uznesení o vznesení obvinenia, že táto informácia bola
poskytnutáodporcoviakoministrovivnútrazostranyorgánovčinnýchvtrestnomkonaní,anapriektomu,
že pri jej zverejnení odporca prekročil rozsah svojich ministerských oprávnení, informácia bola pravdivá.
Aj samotný sporný výrok sa opieral o vznesené obvinenie, v ktorom bola uvedená predmetná konkrétna

výška škody. V tej súvislosti súd prvého stupňa uviedol, že pri trestných činoch, pri ktorých Trestný
zákon v osobitnej časti vyžaduje v základnej skutkovej podstate spôsobenie škody ako majetkový
následok trestného činu, má sa za to, že musí byť spôsobená aspoň malá škoda. Trestné činy, pre
ktoré bolo vznesené obvinenie, vo svojej skutkovej podstate vyžadovali spôsobenie škody, ktorej výška
je v konkrétnych kvalifikačných znakoch trestných činov uvedená. Pokiaľ teda odporca informoval o

konkrétnej výške škody tak, ako bola ustálená orgánmi činnými v trestnom konaní, nemožno tvrdiť,
že táto informácia nemala reálny podklad a bola ničím nepodloženým tvrdením odporcu. Účelom a
predmetom konania o ochranu osobnosti nie je preukazovať pravdivosť údajov uvedených v uznesení
o vznesení obvinenia v tom smere, či výška škody v ňom uvedená, je preukázaná. V súdenej veci je
potrebné prihliadať na celý obsah poskytnutej informácie, nielen na jeden konkrétny výrok, a vytrhávať

ho z kontextu toho, čo sa ňou chcelo oznámiť. Samotné výroky odporcu v jeho doslovnom znení
boli voči navrhovateľovi anonymné, odporca počas celého priebehu predmetnej tlačovej konferencie
nestotožnil identitu navrhovateľa, nezverejnil chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného
charakteru, neoznačil navrhovateľa za vinného, dbal na zásadu prezumpcie neviny, ktorú aj opakovane
zdôrazňoval. Podstata informácie mala svoj pôvod v uznesení o vznesení obvinenia, jej cieľom bolo

poskytnúť informácie ohľadom verejnosťou sledovanej kauzy, o tom, že v danej veci bolo vznesené
obvinenie. Informácia nebola podaná tak, že by skresľovala skutočnosť, jej forma verejnej prezentácie
bola primeraná, odporca informoval uvážlivo a s nevyhnutnou zdržanlivosťou.

Nakoľko teda nedošlo k neoprávnenému zásahu, nebol naplnený základný predpoklad vzniku

občianskoprávnych sankcií zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa § 13 Obč. zák.

Rozhodnutie o trovách konania si súd prvého stupňa vyhradil na čas po právoplatnosti rozsudku (§ 151
ods. 3 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ a domáhal sa zmeny
napadnutého rozhodnutia v zmysle svojho návrhu na začatie konania.
Namietal, že súd prvého stupňa ešte pred skončením trestného konania v predmetnej kauze dospel k
záveru, že napadnutá informácia bola pravdivá; dal za pravdu odporcovi, v tom čase vo funkcii ministravnútra, že navrhovateľ sa podieľal na spôsobení škody vo výške 3.601.456.369 korún napriek tomu,
že pravdivosť informácie nebola preukázaná. V uvedenej súvislosti odvolateľ poukazoval na to, že na
predmetnej tlačovej konferencii odporca neuviedol, že číta z uznesenia o vznesení obvinenia (čo s

ohľadom na svoje kompetencie ani nemohol), ale výšku spôsobenej škody oznámil ako fakt. Urobil tak
ako minister vnútra - vysoký štátny funkcionár, ktorého tvrdenia majú u občanov väčšiu dôveryhodnosť,
ako keby to reprodukoval novinár, ktorého vyjadrenia sú posudzované benevolentnejšie. Odporca na
predmetnej tlačovej konferencii tiež uviedol, že „neviem si predstaviť, že v prípade, kde bola spôsobená
škoda cez 3 miliardy korún, by sa v parlamente našla väčšia časť poslancov, ktorí by hlasovali proti

zbaveniu imunity“. Dôkazné bremeno ohľadom pravdivosti predmetného tvrdenia je na strane odporcu.
Ak sa v konaní pravdivosť tvrdení nepreukáže, má sa za to, že platí opak, teda, že ide o tvrdenie
nepravdivé, a tým aj o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. S uvedenou
argumentáciou sa súd prvého stupňa nevysporiadal. Odvolateľ ďalej vo všeobecnosti poukazoval na
hodnotu a silu informácií, hoc aj nepravdivých. Poznamenal, že za úvahu stojí i zamyslenie nad
pohnútkou odporcu, ktorý ako minister vnútra, osoba s právnickým vzdelaním, funkcionár politickej

strany, vedome prekročil svoje právomoci ohľadom informovania verejnosti o trestnom konaní vedenom
proti politickému súperovi, a to ešte nepravdivým faktom. Preto sa nemožno stotožniť s hodnotením súdu
prvého stupňa, že informácia nebola podaná tak, že by skresľovala skutočnosť, že by forma verejnej
prezentácie bola primeraná a že by odporca informoval uvážlivo a s nevyhnutnou zdržanlivosťou.
Pokiaľ by tak konal, nemohol by uviesť ako fakt, že konaním obvinených bola spôsobená škoda v

uvedenej výške. V tej súvislosti odvolateľ poukázal na výpis z uznesenia Sudcovskej rady Krajského
súdu v Žiline zo dňa 8.12.2011, ktoré obsahuje žiadosť, aby politici nezasahovali do neukončených
disciplinárnych konaní sudcov a rešpektovali princíp prezumpcie neviny; uvedenú požiadavku treba
analogicky posudzovať a rešpektovať aj v súvislosti s trestným konaním vedeným proti navrhovateľovi.
Odvolateľ dodal, že prednostné je prikloniť sa vždy na stranu fyzickej osoby a poskytnúť jej prvotnú

ochranu, nakoľko predčasne zverejnená informácia, o ktorej sa neskôr ukáže, že nie je pravdivá alebo
je pravdu skresľujúca, prinesie ďalekosiahlejšiu ujmu než to, že by sa verejnosť o niečom pravdivom
dozvedela o niečo neskôr.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol,

že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti posúdenia predmetného výroku v
súvislosti s možnosťou zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Poukazoval na to, že navrhovateľ
na jednej strane tvrdí že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým záverom, na strane druhej však navrhovateľ potvrdil vznesenie obvinenia proti nemu,
charakteristiku skutku tak, ako ho uviedol odporca, vrátane predmetnej výšky škody. Zo strany

navrhovateľa ide o absolútne nepochopenie napadnutého rozsudku, pretože súd prvého stupňa nikdy
nepotvrdil výšku spôsobenej škody, ako nesprávne tvrdí navrhovateľ; takéto skutkové zistenie sa
v napadnutom rozsudku nenachádza, preto odvolanie navrhovateľa je bez ďalšieho nedôvodné.
Navrhovateľ sa naďalej domáha v konaní o ochranu osobnosti rozhodnutia o skutočnosti, ktorá je
predmetom trestného konania, čo je celkom zrejme za hranicou možnosti tohto civilného konania.

Predmetná tlačová konferencia sa týkala výhradne tzv. nástenkového tendra a jej prostredníctvom
bola verejnosť informovaná o vznesení obvinenia voči štyrom osobám v súvislosti s tzv. nástenkovým
tendrom, pričom táto informácia bola podaná presne a vecne tak, ako ju kvalifikoval vyšetrovateľ, a
zároveň primeraným spôsobom, pri zachovaní anonymity obvinených a pri opakovanom zdôrazňovaní
prezumpcie ich neviny. Okresný súd správne potvrdil pravdivosť informácií, ktoré odzneli na tlačovej

konferencii, so závermi orgánov činných v trestnom konaní (čo potvrdil aj samotný navrhovateľ, a
táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi spornou). V súvislosti s právom verejnosti mať informácie
týkajúce sa činnosti orgánov činných v trestnom konaní, ako aj informácie o trestnom stíhaní politikov,
poukazoval na rozhodnutie ESĽP Laranjeira Marques da Silva proti Portugalsku. Súd prvého stupňa
správne zhodnotil celý kontext prejavu predneseného na predmetnej tlačovej konferencii a nepristúpil

na účelovú argumentáciu navrhovateľa postavenú na vete vytrhnutej z kontextu (rozhodnutie ÚS ČR
sp.zn. I. ÚS 453/03, IV. ÚS 302/2010).
Inak odporca poukazoval na nesprávnosť záveru o excese z oprávnení ministra vnútra (odvolanie
však z dôvodu vecnej správnosti napadnutého rozsudku nepodal). Odporca postupoval presne v
intenciách záväzného interného predpisu, za ktorý zodpovedá osoba, ktorá ho vydala - v danom prípade

ministerstvo vnútra; odporca nemal dôvod sa domnievať, že tento predpis je v rozpore so zákonom,
a to aj vzhľadom na existujúcu judikatúru. Napriek tomu súdu prvého stupňa posúdil konanie odporcu
tak, že ako minister vnútra vybočil zo svojich oprávnení, preto prípadnú zodpovednosť za zásah do
osobnostných práv navrhovateľa nemôže niesť ministerstvo, ale ju niesť odporca sám. Podľa uvedenéhozáveru právnická osoba nikdy nebude zodpovedať za konanie fyzických osôb konajúcich v jej mene,
ak je takéto konanie v rozpore so zákonom, a to bez ohľadu na to, či k takému konaniu fyzickú osobu
zaväzoval interný predpis právnickej osoby alebo nie. Tým, že si odporca len plnil svoje pracovné

povinnosti nemôže niesť prípadnú zodpovednosť za možný zásah so osobnostných práv navrhovateľa
- absentuje tu jeho pasívna vecná legitimácia.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.)pozistení,žeodvolaniepodalnatooprávnenýúčastník
(§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonnom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec v rozsahu

danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s §
211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) rozsudok okresného súdu
potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu (napr. IV.ÚS 77/02, IV.ÚS 299/04) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodlo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR, alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon.

Ústavný súd Slovenskej republiky už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôrazňoval, že nejde o
porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne
podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade
s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na

spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkovýstavapopoužitírelevantnýchprávnychnoriemrozhodnúzapredpokladu,žeskutkovéaprávne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu spĺňa zákonné
kritéria prijaté Ústavným súdom SR v judikačnej činnosti hore uvádzanej a garantuje právo účastníkov
na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu, z vykonaného dokazovania zistil riadne skutkový stav veci, vykonané dôkazy hodnotil v súlade
s ustanovením § 132 i nasl. Občianskeho súdneho poriadku a vec správne právne aj posúdil.

Po obsahovej stránke rozhodnutie okresného súdu spĺňa požiadavky vyžadované ustanovením § 157
ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa precízne a podrobne vyargumentoval k akým skutkovým zisteniam
na základe vykonaných dôkazov dospel, dôsledne vyhodnotil vykonané dôkazy z ktorých vychádzal,
účastníkom konania dáva vyčerpávajúce odpovede na všetky rozhodujúce skutkové a právne otázky,

podrobne uviedol prečo, z akých dôvodov návrh navrhovateľa zamietol, aké konkrétne hmotnoprávne
predpisy na danú vec aplikoval.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj s písomným odôvodnením napadnutého rozsudku a len na
zvýrazneniejehovecnejsprávnostipovažujeodvolacísúdzasvojupovinnosťvyjadriťsaktýmodvolacím

argumentáciám navrhovateľa, ktoré vzniesol v podanom odvolaní. Krajský súd v tejto súvislosti prioritne
poukazuje na sporový charakter konania. V takomto type konaní, ako ide aj v súdenej veci, je odvolací
súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Vykonaným dokazovaním bolo v konaní jednoznačne preukázané, že odporca informácie, ktoré poskytol
na dotknutej tlačovej konferencii, získal z oficiálneho zdroja „z uznesenia o vznesení obvinenia“.
Informácie, ktoré odzneli, vychádzali z obsahu uznesenia o vznesení obvinenia, teda vychádzali
z existujúceho relevantného zdroja, dokumentu orgánu štátu, navyše obsah uznesenia o vzneseníobvinenia ani odvolateľ nerozporoval. Navrhovateľ sa domáha podaným návrhom o ochranu osobnosti,
uvedenú problematiku rieši vo svojich ustanoveniach hmotnoprávny predpis - ktorým je Občiansky
zákonník. Okresný súd správne poukazuje na účel a podstatu, špecifický právny význam konania o

ochranu osobnosti v ktorom nie je predmetom riešenia preukazovanie pravdivosti / nepravdivosti výšky
škody uvádzanej v uznesení o vznesení obvinenia. V súdenej veci bolo potrebné prihliadať na celý
obsah poskytnutej informácie ( súd aj v týchto intenciách postupoval ) nielen na jeden konkrétny výrok
a vytrhávať ho z kontextu toho, čo sa ňou chcelo oznámiť. Podstata informácie mala jednoznačne svoj
pôvod v uznesení o vznesení obvinenia, jej cieľom bolo poskytnúť informácie ohľadom verejnosťou

sledovanej kauzy o tom, že v danej veci bolo vznesené obvinenie. Informácia nebola podaná so
skresľovaním skutočnosti, jej forma verejnej prezentácie bola primeraná. Záver okresného súdu o
tom, že nedošlo k neoprávnenému zásahu a následne nebol naplnený základný predpoklad vzniku
občianskoprávnych sankcií zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka
má zákonný rámec.

Poukaz odvolateľa na obsah výpisu z uznesenia Sudcovskej rady Krajského súdu v Žiline zo dňa
8.12.2011 nemá vecnú súvislosť so súdenou vecou. Sudcovská rada Krajského súdu v Žiline zo
dňa 8.12.2011 vo svojom uznesení rieši úplne inú problematiku a závery označeného uznesenia na
konkrétnu súdenú vec sú neaplikovateľné. Navrhovateľ z iných vecných dôvodov rozsudok okresného
súdu nenapadol.

Krajský súd konštatuje, že odvolacie argumentácie navrhovateľa neboli spôsobilé narušiť vecnú
správnosť záverov rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa § 224 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku rozhodne o trovách tohto odvolacieho konania súd
prvého stupňa.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.