Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/621/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218579
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812218579.5

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: Q., s.r.o., so sídlom Q. XX, M.,
IČO: 35 807 598, právne zastúpený D. Q., s.r.o., so sídlom P. 4, M., IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
V. R. zastúpená X. V.i V. republiky, so sídlom C. S. XX, M., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. apríla 2014, č.k.

15C/184/2012-92, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 1.813,32 Eur z titulu majetkovej škody a
sumu 362,66 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Zároveň rozhodol o zastavení
konania o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že v exekučnej veci tunajšieho súdu
sp. zn. 15Er/1861/2009, EX 7888/2009, v ktorej ako oprávnený vystupoval navrhovateľ a povinný E. X.
(predtým E. C.-X.) žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. Z. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bola súdu doručená dňa 25.09.2009. Uznesením č.k. 15Er/1861/2009-10 zo dňa 22.02.2010 exekučný
súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 26.07.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k.
17CoE/223/2010-20 zo dňa 15.06.2010, ktorým bolo uznesenie prvostupňového súdu potvrdené.
Ďalším uznesením č.k. 15Er/1861/2009-24 zo dňa 09.08.2010, právoplatným dňa 04.09.2010, bolo
exekučné konanie zastavené. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust.

§ 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, §
17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ďalej ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm.
c/, d/ Exekučného poriadku, ako aj ust. § 104 ods. 1 O.s.p. V súvislosti so zákonnými podmienkami
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci skúmal tieto
podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Vo vzťahu k tvrdeným zbytočným prieťahom v
exekučnom konaní poukázal na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je
kompetentný preskúmavať Ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní
o náhrade škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pripomenul, že v exekučnej veci 15Er/1861/2009 navrhovateľ

nepodal predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci.
Súčasne nebolo preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súduSR pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku. Pokiaľ sa navrhovateľ na ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté

z dôvodu nedostatku zákonom prepísaných náležitostí podaní sťažovateľa. Vykonaným dokazovaním
považoval za nepochybne preukázané, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde, keď v
predmetnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná dňa 25.09.2009 a
súd o nej rozhodol dňa 22.02.2010. Exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku v znení platnom ku dňu 25.09.2009, kedy bola súdnym exekútorom podaná žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, bol rozsudok rozhodcovského súdu. V danej súvislosti konštatoval,
že i keď exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, podľa jeho názoru samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky nesprávny úradný postup. Zo skutkových okolností, ktoré
sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, označil za zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s

prihliadnutím na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2010 pritom nemožno
jednoznačne a nepochybne vyvodiť, že lehota 15 dní sa vzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Mal za to, že 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota

neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces
posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonania exekúcie a
exekučného titulu. Na základe uvedeného dospel k záveru, že o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho
nesprávneho úradného postupu, ktorým by mohla byť navrhovateľovi ako oprávnenému spôsobená

škoda. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu
podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je možné posudzovať postup
exekučného súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti považovať za nesprávny. Na podporu uvedeného
názoru poukázal aj na novelu Exekučného poriadku vykonanú Zákonom č. 144/2010 Z.z., ktorý s
účinnosťou od 1.6.2010 vypustil zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi,

pokiaľ sa jednalo o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Uviedol,
že táto novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu
procesných ustanovení Exekučného poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých
nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne
novelou Exekučného poriadku, Zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2

písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Ustanovenie §
44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (25.09.2009)
upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo na návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. Táto lehota sa podľa vyššie prezentovaného názoru súdu netýkala prípadov, ak boli

exekučným titulom vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené a s
účinnosťou od 1.6.2011 rozhodcovské rozsudky. Už toto samotné znenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného
hľadiska. Konštatoval, že v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. S poukazom
na vyššie uvedené bol súd jednoznačne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok

bol vydaný v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a tiež, či pôvodný titul tohto rozhodnutia
- zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v
súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi
spotrebiteľské právo. Exekučný súd správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento
bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania

nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty, keďže súd vo veci riadne rozhodol. Zastával
názor, že v rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako
aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky či priebeh rozhodcovského konania tak, ako to vyplýva i z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010 a rozhodnutí Ústavného súdu SR IV. ÚS 60/2011,

I. ÚS 16/2002. Nárok navrhovateľa na náhradu škody nepovažoval za premlčaný s poukazom na
ust. § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danej súvislosti uviedol, že ak je podmienkou
uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacialehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. V danom prípade sa navrhovateľ dozvedel o tom,
že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie najskôr doručením rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti zo dňa 22.02.2010, pričom od nasledujúceho dňa mu začala plynúť trojročná

premlčacia lehota, ktorá v čase podania návrhu vo veci samej na súd ešte neuplynula. Vzhľadom k
tomu, že na strane odporcu konajúceho prostredníctvom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy,
pretože nebol zistený právny základ na jej uplatnenie ako zodpovednosť odporcu za uplatňovanú
ujmu. Z vyššie uvedených dôvodov preto návrh navrhovateľa nepovažoval za dôvodný a zamietol ho.

Návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom neakceptoval z dôvodu, že pokiaľ
navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla škoda, mal by
disponovať dôkazmi, ktorými by ju relevantne preukázal. Za danej situácie nepovažoval za jasné, ako
navrhovateľ dospel k výške ním tvrdenej majetkovej škody, keď žiadnymi dôkazmi nedisponuje a žiadne
súdu nepredložil. Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov
konania a nemôže odpovedať na otázky právneho charakteru. V danom prípade otázka existencie

skutočnostízakladajúcichnesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdujeprávnouotázkou,nieskutkovou
a preto tento návrh na doplnenie dokazovania nebolo možné považovať za opodstatnený. V súlade s ust.
§ 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zastavil s poukazom
na ust. § 159 ods. 3 O.s.p. dôvodiac, že o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo rozhodnuté
uznesením č.k. 15C/184/2012-50 zo dňa 11.11.2013, právoplatným dňa 12.03.2014 tak, že návrh bol

zamietnutý.RozhodnutieprvostupňovéhosúdubolopotvrdenérozhodnutímKrajskéhosúduTrenčínč.k.
17Co/1049/2013-72 zo dňa 11.02.2014, ktoré právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa 12.03.2014.
Dňa 04.04.2014 navrhovateľ z totožných dôvodov, podaním s totožným obsahom opakovane podal
ďalší návrh na prerušenie konania a vzhľadom k tomu, že o jeho návrhu už bolo právoplatne rozhodnuté,
uviedol, že sa jedná o prekážku rei iudicatae, ktorá má za následok zastavenia konania. O trovách

konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná.
Odporcovi, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich neuplatnil a
napokon mu žiadne ani nevznikli a navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo
veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/
O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.

§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu

postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti,

nemožnotohtosudcupovažovaťzanestranného.Poukázalnarozhodovaciupraxinýchkrajskýchsúdov.
Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa

o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako

strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho

konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ

dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku

vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym

titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania

pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim

odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 10.08.2009, tzn. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 371 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora
na Okresný súd Prievidza dňa 25.09.2009. Uznesením zo dňa 22.02.2010 bola žiadosť o udelenie

poverenia zamietnutá pre možný rozpor exekučného titulu so zákonom, pričom toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 26.07.2010 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 17CoE/223/2010-20 zo dňa 15.06.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu predmetného ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z
tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.

§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd v záujme realizácie tohto prieskumu vyzval oprávneného
na predloženie konkrétnej listiny, oprávnený ju však nepredložil. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z

najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto
sa nemožno preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa
nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj

zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
(za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote necelých 5
mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému

bola vec pôvodne pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp.zn. 6NcC/398/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. O. Z. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, a zároveň
rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Prievidza JUDr. Z. W., JUDr. N. G., JUDr. M. P., JUDr. U. H.,
JUDr. W. Q., JUDr. N. W., JUDr. Z. C., JUDr. R. X., JUDr. J. M., JUDr. R. W., PhD., JUDr. X. Z., PhD.,

JUDr. Q. M., JUDr. S. N., Mgr. W. G. a JUDr. F. V. z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení nie sú.
V nadväznosti na uvedené došlo k prideleniu veci na prejednanie a rozhodnutie sudkyni súdu prvého
stupňa JUDr. Z. C., o ktorej nadriadený súd rozhodol, že z prejednávania a rozhodovania vylúčená
nie je, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý

údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného

súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre

uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,
že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, za dôležitý.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého
stupňa na prejednanie veci opakovane nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil v prvom prípade
na 31.10.2013, pričom toto pojednávanie odročil za účelom rozhodnutia o návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, druhý termín pojednávania vytýčil na 08.04.2014, čím účastníkom konania vytvoril

predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre
rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi
doručené dňa 08.10.2013 spolu s predvolaním na prvý termín pojednávania, ktorého sa však
navrhovateľ nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti
navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani napriek poučeniu podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky
dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok

uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené
právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 08.10.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konaniapriznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .