Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/333/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219688
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219688.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: U., s.r.o., so sídlom Q., U. ul. č.
XX,IČO:35807598,právnezastúpenýN.U.,s.r.o.sosídlomvQ.,Y.4,IČO:36864421,protiodporcovi:
P. D. zastúpená L. P., S. M. XX, Q., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. januára 2014, č.k. 15C/247/2012-63,

jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby

súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 326,39 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania a zároveň zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania.
Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť o vykonanie exekúcie
bola súdu doručená dňa 20.10.2010. Exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozsudok stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 03674/10, ktorý

vydala Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 12.05.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 07.06.2010 a
vykonateľnosť 10.06.2010. Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 15.11.2010 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci 15Er 2816/2010, EX 12911/10
celosti zamietol. Voči tomuto uzneseniu podala spoločnosť U. s.r.o. odvolanie a Krajský súd Trenčín
uznesením zo dňa 05.04.2011 č. k. 4CoE 112/2011 odvolacie konanie zastavil. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 6.5.2011.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z..

Súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že návrh

navrhovateľa je podaný nedôvodne.

Pri posúdení nároku navrhovateľa a platnej právnej úpravy v čase tvrdeného nesprávneho úradného
postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinností orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právomchránenýchzáujmovfyzickýchosôbaprávnickýchosôb.Právo nanáhraduškodypritommá len
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanoveniamusela byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci uvedené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou.

Navrhovateľ sa domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch za nesprávny úradný
postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia nedošlo v zákonom stanovenej lehote
15 dní. Súd preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je tu dôvod na

náhradu škody, resp., či vôbec škoda navrhovateľovi vznikla.

V čase podania návrhu na vydanie poverenia bolo možné vydať poverenie na základe vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov ním schválených, ako exekučného titulu (§ 41 odst. 2
písm. d/ z. č. 233/1995 Z.z.). Až neskôr bol tento zákon novelizovaný a to tak, že exekučným titulom
boli aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol

uvedený v § 41 odst.2 písm. d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011 z. č. 102/2011 Z.
z.. Rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písm. d/, o čom svedčí aj komentár k
§ 44 odst.2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2010, t. j. z. č. 144/2010 Z.
z. o zániku 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu
potreby preskúmania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Táto novela sa vzťahuje aj na

konanie začaté pred účinnosťou tohto zákona. To znamená, že pred 01.06.2010 žiadna zákonná lehota
na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi neexistovala, bola vypustená zákonom č. 144/2010 Z. z..

V čase podania návrhu na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na

vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je
zákonný dôvod na vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nie je jednoduchým
rozhodnutím, pre ktoré bola určená lehota 15 dní.

Na tomto mieste súd uvádza, že pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná

lehota neexistuje.

Súd nezistil v konaní prieťahy, pričom všeobecný súd nie je ani oprávnený v tomto konaní zisťovať,
či došlo k prieťahom v konaní.

Navrhovateľ si uplatňuje náhradu majetkovej škody podľa § 9 z. č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho
príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.

Čo sa týka prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, riešila sa sťažnosť podaná na

Okresný súd Prievidza, ktorá bola vybavená ako neopodstatnená, nerozhodoval Ústavný súd SR a ani
Európsky súd pre ľudské práva.

Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako
177 dní. Súd zistil, že žiadosť bola doručená na Okresný súd Prievidza 20.10.2010 a súd o nej rozhodol

15.11.2010, teda do 3 týždňov, teda nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že išlo o omeškanie viac
ako 177 dní.

K vyčísleniu škody súd uvádza, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje
a výpočet nákladov považuje za hypotetické. Určenie výšky škody navrhovateľom v žalobnom návrhu

nie je dôkaz o vzniknutej škode. Konštatovanie vzniknutej škody z dôvodu, že súd nevydal poverenie
v zákonnej lehote nemôže zakladať vznik škody, pričom navrhovateľ nepreukázal jej spojitosť s
nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak.
Samotnú situáciu navrhovateľ vyvolal sám tým, že uprednostnil rozhodcovský súd pred všeobecným
súdom, ktorý by vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. Občianskeho zákona.

Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť okresného súdu v exekučnom
konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-
dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, lebo na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákonlehotu neupravuje. Takýto záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012 z 10.07.2013,
kde Ústavný súd SR k námietke, že okresný súd nerozhodol zákonnom stanovenej lehote 15 dní
konštatoval, že z ustanovenia § 44 odst.2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú

lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor v
žiadostioudeleniepovereniaalebonávrhunavykonanieexekúcie,aleboexekučnéhotitulusozákonom.
Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 odst.2 písm. c/
a d/. Navyše z ustanovenia § 44 odst.2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom a žiadosť o udelenie o vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak zákon takúto lehotu
v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá, uvedené platilo aj pred 01.06.2010.

Súd sa s výškou majetkovej škody nezaoberal, keďže škoda navrhovateľovi nevznikla. Nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, čo je jednou zo
zákonných podmienok upravenej v zákone č. 514/2003 Z. z..

Tak ako súd uviedol už vyššie, majetková škoda a nemajetková ujma v peniazoch v konaní nebola
preukázaná a len konštatovaním nedodržania zákonnej, resp. primeranej lehoty nezakladá dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.

Zdôraznil, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Navrhovateľovi žiadna škody nevznikla, žiadnym spôsobom nedokladoval vznik tejto
škody a tiež nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že
by mu vznikli náklady.

Záveromsúduviedol,ženazákladezistenýchskutočnostídospelkzáveru,ženavrhovateľ nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody a ani nemajetkovej ujmy, teda neexistuje príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom, ktorý by mal spočívať v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných podmienok, ktoré vyžaduje z. č. 514/2003 Z. z.,
súd návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 odst.1 O.s.p., lebo odporkyňa mala v konaní úspech, preto jej
vznikol nárok na náhradu trov konania, avšak trovy konania jej nevznikli, preto súd o trovách konania

rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval

vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.

2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tieždopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré
obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá

vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými

dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého

vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že

súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím

finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 30.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalodňa 06.08.2010, tzn. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 177 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť

o udelenie poverenia dňa 20.10.2010. Exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozsudok stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 03674/10, ktorý
vydala Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 12.05.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 07.06.2010 a
vykonateľnosť 10.06.2010. Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 15.11.2010 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci 15Er 2816/2010, EX 12911/10
celosti zamietol. Voči tomuto uzneseniu podala spoločnosť U. s.r.o. odvolanie a Krajský súd Trenčín

uznesením zo dňa 05.04.2011 č. k. 4CoE 112/2011 odvolacie konanie zastavil. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 06.05.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,

aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom

nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy
na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v
žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej
stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvodsa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 05.11.2012 pod sp.zn. 19NcC/603/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného

súdu Prievidza JUDr. V. B. je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a sudcovia Okresného súdu
Prievidza JUDr. B. F., JUDr. A. K., JUDr. Q. Y., JUDr. R. C., JUDr. F. U., JUDr. A. F., JUDr. B. S., JUDr. D.
L., JUDr. G. Q., Mgr. B. T., JUDr. Jarmila P., JUDr. D. F., PhD., JUDr. U. Q., JUDr. M. A., Mgr. F. K., JUDr.
L. B., nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, pričom následne bola Opatrením predsedu
súdu Spr. 2/12 predmetná vec pridelená náhodným výberom JUDr. A. F., teda o ktorej bolo právoplatne

rozhodnuté. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd

SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa
na strane 8 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 07.11.2013, pričom termín
pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 14.11.2013, teda navrhovateľovi nebola súdom

odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do
vyhláseniauznesenia,ktorýmsakončídokazovanieavoveciach,vktorýchsanenariaďujepojednávanie
podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a
skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú

odvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňapodľaust.
§ 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 14.10.2013, ako to vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .