Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoPr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310202187
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8310202187.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Mareka Kohúta sudcu spravodajcu, v právnej veci žalobcu: Ján Mašlej,
podnikateľ s obchodným menom Ján Mašlej - GEOS & GM, IČO: 14296985, s miestom podnikania Pod
lesom 14, Humenné, právne zastúpeného JUDr. Ľubošom Bajužíkom, advokátom, so sídlom Námestie
slobody 2, Humenné proti žalovanému: J.. Q. T., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XX, S., občan SR, právne
zastúpeného JUDr. Jánom Lemešom, advokátom, AK Žižkova 11, Košice, o zaplatenie 1.139,95 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 18C/45/2010-380
zo dňa 29.5.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v tej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi 611,50 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšujúcej vyhovujúcej časti vo veci samej rozsudok m e n í tak, že žalobu o zaplatenie 528,45
eur z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil žalovanému povinnosť nahradiť
žalobcovi sumu 1.139,95 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že o trovách
konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným
tamojšiemu súdu dňa 19.7.2005 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 84.074 Sk (2.790,74 eur)
titulom nároku na náhradu škody vzniknutej mu v súvislosti s tým, že žalovaný ako jeho pracovník
od 21.7.2003 do 17.8.2003 bez bližšieho vysvetlenia neplnil pracovné povinnosti. Podaním zo dňa
20.11.2009 žalobca zobral čiastočne žalobu späť, a to
ohľadom zaplatenia sumy 23.018,- Sk (764,05 eur). Súd uznesením č. k. 18C/48/2012-215 zo dňa

11.1.2010 konanie v tejto časti späťvzatia zastavil a vo zvyšku vylúčil návrh na samostatné konanie.

Následne súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 15.10.2012 č. k. 18C/45/21010-234 konanie ohľadom
sumy 886,74 eur zastavil a rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.139,95 eur v
lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň zaviazal žalovaného nahradiť trovy štátu vo výške
790,37eurnaúčettamojšiehosúdu,atrovykonaniapozostávajúcezozaplatenéhosúdnehopoplatkuvo
výške139,41euratrovyprávnehozastúpeniavovýške961,69eurprávnemuzástupcovižalobcu,všetko

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Toto rozhodnutie bolo uznesením odvolacieho súdu 14CoPr/1/2013
zo dňa 24.10.2013 zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Preto súd prvého stupňa v dôvodoch terajšieho svojho rozhodnutia poukázal na toto uznesenie
Krajského súdu v Prešove s tým, že v odôvodnení uznesenia odvolací súd určil tamojšiemu súdu
zamerať v ďalšom konaní svoju pozornosť predovšetkým na to, aby od žalobcu žiadal preukázanie

predpokladov zodpovednosti za škodu, s tým, že je na žalobcovi, aby preukázal vznik škody, či už
skutočnej alebo ušlého zisku, i príčinnú súvislosť medzi neospravedlnenou absenciou žalovaného v
práci a vznikom týchto škôd a samozrejme pri ušlom zisku aj so zavinením úmyselným žalovaného.
Záver o existencii škody nemôže byť založený na predpokladaných či hypotetických záveroch, ale
tento záver musí byť podložený skutočnými dôkazmi o takejto škode. Vo vzťahu k ušlému zisku je

predovšetkým treba zdôrazniť aj to, že ak žalovaný bol žalobcom upozornený na to, že mu vznikne ujma
v chýbajúcich kalkulačných výkonoch a napriek tomu žalovaný na pracovisko bezdôvodne neprišiel a
jeho neúčasť je neospravedlnená neprítomnosťou v práci, prípadné neuhradenie takto zistenej škody
by skutočne odporovalo dobrým mravom. Pri kalkulácii ušlého zisku však nemožno obísť skutočnosť, že
neospravedlnená neprítomnosť v práci sa týkala len určitého vyššie uvedeného konkrétneho obdobia
a či práve táto absencia mala za následok to, že sa nezväčšil majetok poškodeného práve v priamej

príčinnej súvislosti s neprítomnosťou žalovaného v práci.

Súdprvéhostupňamalvkonanízapreukázané,žemedzižalobcomakozamestnávateľomažalovaným,
ako zamestnancom, došlo dňa X.X.XXXX k uzavretiu pracovnej zmluvy, ktorou bol založený pracovný
pomer žalovaného u žalobcu na dobu neurčitú bez skúšobnej doby s dohodnutým platom X.XXX,-

Sk mesačne. Z písomného záznamu datovanému ku dňu 1.6.2000 vyplynul obsah pracovnej náplne
žalovaného. Následne žalovaný oznámením o ukončení pracovného pomeru zo dňa 22.7.2003,
adresovanému žalobcovi, tomuto oznámil, že pracovný pomer u neho končí ku dňu 31.7.2000 s tým,
že zároveň žalovaný prehlásil, že žalobca ako zamestnávateľ nemá voči nemu žiadne záväzky. Súd
prvého stupňa ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd v Humennom rozsudkom

č. k. 9C/146/2003-31, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.7.2005, zamietol žalobu žalobcu, v ktorom
sa proti žalovanému domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovaným ku dňu
31.7.2003, a to s konštatovaním, že výpoveď daná žalovaným spĺňa zákonom stanovené podmienky a
na jej platnosti nič nemení skutočnosť, že žalovaný podal opätovne výpoveď listom zo dňa 20.10.2003,
nakoľko pracovný pomer medzi účastníkmi konania zanikol uplynutím posledného dňa výpovednej

lehoty, t. j. 30.9.2003. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd ďalej za preukázané, že
žalovaný úmyselne sa nedostavil do práce, hrubo porušil jednu zo základných povinností zamestnanca
byť počas pracovnej doby na pracovisku a vykonávať práce zverené zamestnávateľom, keď skutočnosť,
že v období od 21.7.2003 do 17.8.2003 sa na pracovisku nezdržiaval a ani neplnil pracovné povinnosti,
potvrdil sám žalovaný vo svojej výpovedi. Takéto konanie žalovaného prvostupňový súd vyhodnotil

ako zavinené porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh, z ktorého možno vyvodiť zodpovednosť
žalovaného ako zamestnanca za škodu spôsobenú takýmto konaním. Tým, že žalovaný nenastúpil
do práce v období od 22.7.2003 do 17.8.2003 bez toho, aby mu bola udelená dovolenka, pričom bol
upozornený na následky absencie v zamestnaní, spôsobil úmyselne žalobcovi škodu. Škoda žalobcu
v tomto prípade predstavuje náklady vynaložené na vyhľadanie nového zamestnanca, na zoznámenie

sa so stavom odpracovaných prác, náklady súvisiace so zaškolením nového zamestnanca, náklady
na jednanie s právnikom, pričom súd sa s výškou škody stotožnil so záverom znaleckého posudku,
v ktorom bola vyčíslená skutočná škoda vo výške 528,44 eur. Skutočná škoda žalobcu pozostáva
z jednotlivých čiastkových položiek, ktoré predstavujú náklady vyvolané konaním žalovaného, a to
náklady na vyžiadanie nového zamestnanca v sume 106,22 eur, náklady na zoznámenie so stavom

rozpracovaných prác v sume 212,44 eur, náklady na zaškolenie nového zamestnanca v sume 183,23
eur a náklady na jednanie s právnikom v sume 26,55 eur.

Prvostupňový súd tiež dospel k záveru, že u žalobcu došlo k ušlému zisku, ktorý znalec vyčíslil v
sume 611,50 eur, ušlý zisk v tomto prípade predstavuje ziskovú prirážku v sume 499,96 eur a obvyklé

nákladové položky vystupujúce do pridanej hodnoty v sume 111,53 eur.

Ďalej prvostupňový súd hodnotil aj na námietku premlčania vznesenú žalovaným proti vzniknutej škode
pozostávajúcej z cestovných náhrad, keď skonštatoval, že návrh žalobcu nie je premlčaný, nakoľko
žalobca nerozšíril svoj podaný návrh o ďalšie náklady, ktoré by mu vznikli v súvislosti s nenastúpením

žalovaného do zamestnania, len špecifikoval svoje náklady. Pri výške vzniknutej skutočnej škody
vychádzal hlavne zo znaleckého posudku a nejde teda o uplatňovanie iného nároku, preto súd námietke
premlčania nevyhovel. Záverom konštatoval, že v prejednávanej veci bola preukázaná skutočná škoda
žalobcu v sume 528,44 eur a škoda na ušlom zisku v sume 611,53 eur s tým, že tieto by žalobcovinevznikli, ak by žalovaný plnil svoju základnú povinnosť vyplývajúcu z pracovného pomeru. Neplnenie
jeho povinnosti bolo spôsobené jeho úmyselným konaním, nakoľko žalovaný aj napriek nesúhlasu
žalobcu, do práce nenastúpil s tým, že konanie žalovaného je v príčinnej súvislosti so vznikom škody a

ušlého zisku, nakoľko, ak by si žalovaný plnil svoje povinnosti, nedošlo by ku vzniku škody. Na základe
uvedených skutočností súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 1.139,94 eur.

Rozhodnutie o trovách konania prvostupňový súd ponechal na samostatné rozhodnutie po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s odvolávkou na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to proti výroku, ktorým mu súd uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.139,95 eur. Žalovaný považuje rozsudok za nezákonný a s jeho závermi
sa nestotožňuje, pretože tie nemajú opory vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú z nesprávneho
skutkového a právneho posúdenia veci, keď súd prvého stupňa postupoval tiež v rozpore s viacerými
procesnými ustanoveniami, ktorých

nerešpektovanie malo podľa odvolateľa za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s tým, že v
konečnom dôsledku je podľa žalovaného rozsudok nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku je podľa
odvolateľa arbitrárne a nespĺňa náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktorú skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec
právne posúdil. Zároveň súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ďalej uvádzal,
že súd prvého stupňa sa nevysporiadal a neriadil ani právnym názorom odvolacieho Krajského súdu v
Prešove vyjadrenom v uznesení, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok súdu prvého stupňa, keď
týmtopostupomokresnýsúdpodľaodvolateľaporušilustanovenie§226O.s.p.,pričomdaldopozornosti

odvolacieho súdu konkrétne vady zrušeného rozsudku, na ktoré poukázal odvolací súd porovnávajúc
ich s tými časťami odôvodnenia napádaného rozsudku, ktoré podľa svojho obsahu mal na tieto vady
reflektovať, a to, že súd prvého stupňa sa napriek záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu sa pri
posudzovanízodpovednostiopätovnenesprávneodvolávalnaustanovenie§442ods.1,3Občianskeho
zákonníka, pričom právnu zodpovednosť za škodu v Zákonníku práce opomína. Zároveň súd prvého

stupňa v rozpore s týmto záväzným názorom len arbitrárne konštatuje, že s výškou skutočnej škody
sa stotožnil so záverom znaleckého posudku, neuvádza pritom žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ale
len stroho poukazuje na jednotlivé položky v znaleckom posudku, pričom ďalej v rozpore s uznesením
krajského súdu, ktorý konštatoval, že dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, ani v porovnaní so
znaleckým posudkom, nie sú dostatočným pre závery o tom, že práve neprítomnosť žalovaného v

práciod22.7.2003do17.8.2003mázanásledokžalobcomtvrdenéabsencievofakturovanýchvýkonoch
s tým, že pri ušlom zisku bude potrebné preukázať aj úmyselné zavinenie. Opätovne v poradí druhom
napádanom rozsudku uviedol, že u žalobcu došlo k strate na zisku, ktorý znalec vyčíslil v sume 611,50
eur. Odvolateľ mal za to, že súd nepreukázal príčinnú súvislosť medzi neprítomnosťou žalovaného a
žalobcom tvrdenými absenciami o fakturovaných výkonoch, ani úmyselné zavinenie žalovaného. Ďalej

odvolateľ vytýka rozhodnutiu súdu prvého stupňa, že ten vo svojom konaní napriek vyslovenému názoru
odvolacieho súdu, nezameral svoju pozornosť na to, aby žalobca preukázal predpoklady zodpovednosti
za škodu, keď toto skúmanie napĺňania predpokladov v odôvodnení napádaného rozsudku chýba s tým,
že súd len skonštatoval úmyselné zavinenie žalovaného, vznik skutočnej škody a ušlého zisku, pričom
bližšie to nezdôvodnil a ani nepodložil konkrétnymi dôkazmi. Z vyššie uvedeného je podľa žalovaného

evidentné, že napádaný rozsudok má de facto tie isté vady, ako rozsudok okresného súdu Humenné č.
k. 18C/45/2010-234 zo dňa 15.10.2012, ktorý bol odvolacím súdom zrušený. Vzhľadom na vyslovený
právny názor odvolacieho súdu preto možno podľa odvolateľa jednoznačne konštatovať, že napádaný
rozsudok je arbitrárny a nepreskúmateľný.

Žalovanýzotrvávanasvojomtvrdení,žežalobcovinespôsobilžiadnuskutočnúškodu,aniušlýziskstým,
že súd dôsledne neskúmal, či škoda, ako ju špecifikoval znalec, skutočne vznikla a ak áno, či existuje
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody (musí ísť o bezprostrednú súvislosť,
to znamená, škoda je následkom, ak konanie škodcu je bezprostredne priamou príčinou vzniknutého
stavu). Odôvodnenie rozsudku sa javí, ako keby bola predmetom skúmania škoda, ktorú vyšpecifikoval

a vyčíslil znalec a nie žalobca, ktorý sa s takto vyšpecifikovanou a vyčíslenou škodou iba stotožnil so
znalcom, pričom nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu a nepredložil
ani relevantný rozbor konkrétnych úkonov, ktoré by smerovali k takto vyčíslenej škode. Faktickánepoužiteľnosť znaleckého posudku podľa žalovaného vyplýva aj zo samotného vyjadrenia znalca, ktorý
v podanom znaleckom posudku č. XX/XXXX doslovne uviedol, že žalobca ku kalkulovaným nákladom
nepredložil účtovné a daňové doklady a rovnako tieto doklady nepredložil tak, aby potvrdili nároky

žalobcunauplatnenúškodu.Rovnakožalobcanepredložilrozborúkonov,ktorébysmerovalikvyčísleniu
škody.

Zhodne, pokiaľ sa týka skutočnej škody, takto vyčíslenú škodu žalovaný rozporoval, keď v podanom
odvolaní uviedol, že žalobca nijako nepreukázal svoje náklady na vyhľadanie nového zamestnanca, keď

tieto zároveň skutkovo menil s tým, že v žalobe zo dňa 18.7.2005, ako aj v podaní zo dňa 18.12.2011
uviedol, že na vyhľadanie zamestnanca potreboval 24 hodín a počet hodín vynásobil sumou 600,- Sk,
čo predstavuje škodu 477,99 eur, avšak v podaní adresovanom súdu dňa 9.5.2014 už škodu vyčíslil ako
čas strávený dopravou a rokovaním v počte 12 hodín a počet hodín vynásobil sumou 200,- Sk a zároveň
ako amortizáciu vozidla vo výške 2.374,60 Sk spolu so spotrebou pohonných hmôt vo výške 1.039,84
Sk. Voči takto vyčíslenej škode titulom amortizácie a spotreby pohonných hmôt žalovaný opätovne

vzniesolnámietkupremlčania,keďžetútoškodusižalobcupoprvýkrátuplatnilažvpodaníadresovanom
súdu dňa 9.5.2014 s tým, že zmenou návrhu je aj to, ak sa požaduje rovnaké plnenie, ale na základe
iného skutkového stavu, než bol uvedený v pôvodnej žalobe. Ak aj žalobca skutočne vyhľadal nového
zamestnanca, čo nebolo v konaní preukázané, nebolo to podľa žalovaného dôsledkom porušenia jeho
pracovnoprávnych povinností, ale len prirodzeným následkom jeho riadne skončeného pracovného

pomeru u žalobcu. Žalobca zamestnal nového zamestnanca až dňa 1.10.2003, teda až po uplynutí
výpovednej doby žalovaného dňa 30.9.2003. To podľa žalovaného znamená, že žalobca neprijímal
nového zamestnanca z dôvodu preklenutia obdobia absencie žalovaného (21.7.2003 - 17.8.2003) a
preto neexistuje absolútne žiadna príčinná súvislosť medzi absenciou žalovaného a vyhľadaním nového
zamestnanca.

Rovnako ohľadom nákladov na zoznámenie sa so stavom rozpracovaných prác vo výške 212,44
eur žalovaný poukázal, že sa vôbec nekonkretizovalo, kto, kedy a ako sa mal zoznamovať so
stavom rozpracovaných prác a ani ako dospel k takto vyčíslenej škode, resp. neskúmal naplnenie
predpokladu zodpovednosti za škodu a vznik škody nepredložil žiadnymi konkrétnymi dôkazmi.

Žalobca, nie však súd, tento titul vzniku škody zdôvodnil vo svojich podaniach tým, že musel vyplatiť
novému zamestnancovi za jeden pracovný mesiac mzdu a súvisiace odvody, ktorá argumentácia podľa
žalovaného neobstojí a takto uplatňovaná škoda nie je v žiadnej príčinnej súvislosti so zavinením
žalovaného, keď opätovne poukázal na skutočnosť, že nový zamestnanec nastúpil do pracovného
pomeru až po riadnom uplynutí výpovednej doby žalovaného, pričom nemožno žalovanému dávať

na ťarchu, že mal po skončení pracovného pomeru povinnosť oboznamovať nového zamestnanca so
stavom odpracovaných prác. Rovnaké námietky žalovaný uvádzal vo svojom odvolaní aj ohľadom škody
vzniknutej titulom nákladov na zaškolenie nového zamestnanca vo výške 183,223 eur a nákladov na
jednanie s právnikom vo výške 26,55 eur, keď okrem iného sa jednanie s právnikom malo uskutočniť
dňa 7.7.2005, t. j. takmer 2 roky po ukončení absencie žalovaného (17.8.2003). Okrem toho žalobca

v priebehu konania titul vzniku škody spočívajúcej v nákladoch na jednanie s právnikom aj skutkovo
menil, čo súd nevzal vôbec na zreteľ.

Existenciu ušlého zisku súd v odôvodnení rozsudku podľa žalovaného konštatuje de

facto len jednou vetou, pričom pri jeho výške iba odkazuje na znalecký posudok neskúmajúc
predpoklady vzniku nároku na ušlý zisk tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 186 ods. 3 Zákonníka
práce. Keďže súd sa s tým nijako nevysporiadal, nie je rozsudok riadne odôvodnený, čo má podľa
odvolateľa za následok jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a pre žalovaného to znamená
odňatie možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje, ak s rozhodnutím nie je spokojný, efektívne

využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaním. Na dôvažok
poukázal na to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že žalovaný mu spôsobil úmyselne nejakú
škodu, čím neuniesol dôkazné bremeno. Navyše iba výnimočne, ak zamestnanec spôsobil škodu
úmyselne a zamestnávateľ to požaduje, je zamestnanec povinný okrem skutočnej škody nahradiť aj ušlý
zisk, ak by nepriznanie ušlého zisku odporovalo dobrým mravom. Podľa žalovaného nestačí teda len

porušenie povinnosti žalovaným, ale musí byť jednoznačne preukázané, že povinnosť bola porušená s
úmyslomspôsobiťžalobcoviškodustým,žedalodvolaciemusúdudopozornostiskutočnosť,žežalobca
spočiatku nikdy netvrdil, že mu žalovaný spôsobil škodu úmyselne a prvýkrát tak urobil až 6 rokov po
podaní žaloby v písomnom vyjadrení zo dňa 15.7.2011, teda až potom, ako bol žalovaný podaním zo dňa4.5.2011 upozornený, že v zmysle Zákonníka práce sa ušlého zisku sa môže domáhať len výnimočne,
ak zamestnanec (žalovaný) spôsobil škodu úmyselne. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že niet pochýb o tom, že mu vznikla škoda na
základe a v príčinnej súvislosti s úmyselným a zavineným porušením pracovnej disciplíny zo strany
žalovaného a teda porušením jednotlivých ustanovení Zákonníka práce, ktorú je žalovaný v zmysle
Občianskeho zákonníka povinný v plnej výške uhradiť. Podľa žalobcu žalovaný vo svojom odvolaní

bez kontextu cituje vytrhnuté časti uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14CoPr/1/2013 zo dňa
24.10.2013 a interpretuje tieto, ako mu vyhovujú. V tejto časti dokonca odvolanie neznie ako odvolanie,
ale je poučovaním súdu, pričom žalovaný dokonca sa snaží vnútiť súdu, ktoré relevantné dôkazy sú
a ktoré nie. Ohľadom námietky premlčania mal žalobca za to, že tvrdenie žalovaného je úmyselne
nestranné, nepravdivé, pretože návrh žalobcu týkajúci sa ďalších nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti
s nenastúpením žalovaného do zamestnania, je minimálne rovnaký ako v predchádzajúcom období.

Podľa žalobcu došlo len k špecifikácii jednotlivých položiek, a to v zmysle pokynu oboch súdov. Z tohto
dôvodu je námietka premlčania neprijateľná. Rovnako nie je možné akceptovať tvrdenie žalovaného, že
napadnutý rozsudok je arbitrárny, a teda nepreskúmateľný, pretože súd mal len poukázal na jednotlivé
položky v znaleckom posudku, keď znalecký posudok bol prijatý práve preto, lebo išlo o vyriešenie
odbornej otázky (nie právnej) a ak žalovaný mal námietky proti znaleckému posudku, mal na to použiť

príslušné procesné nástroje. Žalobca poprel tvrdenie žalovaného o tom, že nepredložil súdu žiadne
relevantné doklady, s tým, že celkovo konanie žalovaného hodnotil ako obštrukčné v rozpore so zásadou
hospodárnosti. Pri interpretácii jednotlivých dôkazov, ktoré boli pred súdom riadne produkované, je
potrebnéichposudzovaťnieakohľadaniezbytočnýchomylov,aleprípadnédrobnénedostatkykorigovať
náležitým výkladom. Aj z tohto dôvodu je úplne zrejmé, že nie žalobca, ale práve žalovaný v tom

najpodstatnejšom ignoruje a nerešpektuje záväzný právny názor vyslovený v uznesení Krajského súdu
Prešov zo dňa 24.10.2013, kde sa jednoznačne na strane 5 ods. 3 uvádza, že zavinené porušenie
pracovnej disciplíny je ako jeden z predpokladov pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca za
škodu ako v konaní

preukázané a medzi stranami nesporné. Inak by totiž žalovaný nemohol v závere svojho odvolania
navrhnúť, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil v tom zmysle, že žaloba žalobcu mala byť
zamietnutá. S poukazom na uvedené preto žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
potvrdil.

Odvolací súd na prejednanie podaného odvolania podľa § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. nariadil
pojednávanie, keď si bol vedomý potreby zopakovania dokazovania (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Za
týmto účelom opätovne vypočul oboch účastníkov konania a aj na základe výsledkov zopakovaného
dokazovania preskúmal napadnutý rozsudok, i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,

nad rámec ktorých nebol oprávnený, ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať.
Výnimkou by boli len prípadné vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Po takomto prieskume odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé
privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa v tej časti, ktorou bola žalovanému uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 611,50 eur titulom náhrady ušlého zisku, pričom v ostatnej napadnutej

časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný nahradiť žalobcovi spôsobenú škodu vo výške 528,45 eur, je
potrebné odvolaniu žalovaného vyhovieť.

Pre vec je dôležité to, čo žalobca spravil predmetom civilného sporového konania na základe
podanej žaloby. Obsah žalobnej požiadavky je to, čo je pojaté žalobcom do skutkového zdôvodnenia

uplatňovaného nároku a do formulácie navrhovaného rozsudočného výroku. To treba mať na zreteli aj v
súvislosti s tým, čo ostalo predmetom konania po čiastočných späťvzatiach, a to uplatňovaná náhrada
skutočnej škody vo výške 538,45 eur a náhrada ušlého zisku vo výške 611,50 eur.

Na nariadenom odvolacom pojednávaní odvolací súd dal priestor účastníkom konania na vyjadrenie

k tým skutočnostiam, ktoré zostali vo vzťahu k pôvodnej žalobe po čiastočnom späťvzatí návrhu
a následnom v poradí druhom meritórnom rozhodnutí súdu predmetom posudzovania vo veci
samej známe za určenia skutkového objasnenia tých skutočností, ktoré znalec posúdil ako splnenie
predpokladov pre záver o skutočnej škode a o ušlom zisku.Základným predpokladom vzniku nároku na náhradu škody sú:
1. porušenie právnej povinnosti

2. existencia škody
3. príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti škodou a zavinením.

Z dikcie ustanovenia § 79 Zákonníka práce vyplýva, že pre vznik všeobecnej zodpovednosti
zamestnanca za škodu musia byť splnené nasledovné predpoklady:

a) vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo priamej súvislosti s týmto plnením
b) protiprávny úkon
c) porušenie povinnosti pre plnenie pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi alebo úmyselné
konanie proti dobrým mravom
d) príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody
e) zavinenie na strane zamestnanca.

Pre zodpovednosť zamestnanca, v tomto prípade žalovaného za škodu sa vyžaduje
splnenie všetkých uvedených predpokladov. Ak nie je splnený čo i len jeden predpoklad, zamestnanec
za škodu podľa tohto ustanovenia nezodpovedá. V právnej teórii, ako aj v súdnej praxe je pojem
škody ustálený. Za škodu sa považuje „skutočná škoda" a „iná škoda" (najmä ušlý zisk). Pojem

škoda je definovaný ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným
ekvivalentom, t. j. peniazmi. Škoda sa teda prejavuje v majetkovej sfére poškodeného, jej existenciu
preukazuje poškodený, v prejednávanej veci žalobca. Aj z ustanovení Zákonníka práce vyplýva, že
rozlišuje skutočnú škodu a inú škodu. Pod skutočnou škodou treba rozumieť sumu, o ktorú sa majetok
poškodeného zmenšil, pričom táto suma zodpovedá hodnote, ktorú treba vynaložiť na to, aby sa vec

uviedla do pôvodného stavu. Ušlý zisk predstavuje majetkovú hodnotu, ktorá zodpovedá tomu, o čo
by sa majetok poškodeného zväčšil, ak by nedošlo ku škodovej udalosti. Zamestnanec zodpovedá
zamestnávateľovi iba za skutočnú škodu, len výnimočne pri úmyselne spôsobenej škode zodpovedá
aj za ušlý zisk. To, že zamestnávateľovi vznikla škoda a aká je jej výška, preukazuje poškodený
zamestnávateľ.

V súdenej veci bolo nepochybne v konaní preukázané protiprávne konanie žalovaného, ku ktorému
došlo v dôsledku neospravedlnenej neprítomnosti žalovaného v práci v dňoch 22.7.2003 (v konaní
niekedy uvádzaný i dátum 21.7.2003 ) do 17.8.2003. V tomto štádiu konania už nie je medzi
stranami sporným, že v uvedenom období išlo o neospravedlnenú neprítomnosť žalovaného ako

zamestnanca žalobcu v práci, keď tento nebol na dohodnutom pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi
bez toho, aby mal relevantne ospravedlniteľný dôvod. Preto je dôvodný záver o hrubom porušení
základných pracovných povinností žalovaného ako zamestnanca, ako to uviedol aj súd prvého stupňa v
napádanom rozhodnutí. Žalovaný ani v podanom odvolaní tento záver nerozporuje, preto je ako jeden
z predpokladov pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca za škodu splnený záver o zavinenom

porušení pracovných povinností žalovaného.

Ďalším obligátorným predpokladom zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu
(podmienkou naplnenia dikcie ustanovenia § 179 ods. 1 zákona číslo 311/2001 Z. z. v znení neskorších
predpisov) je potreba preukázania zamestnávateľom, že mu vznikla škoda, t. j. ujma v zmysle vyššie

uvedeného vysvetlenia pojmu škoda v právnej teórii i súdnej praxi.

V predmetnej veci, z hľadiska skutkového zdôvodnenia žaloby (v aktuálnom znení) by uplatňovanej a
tvrdenej skutočnej škode vo výške 528,44 eur (aj v nadväznosti na výpoveď žalobcu na odvolacom
pojednávaní a ostatnú podrobnú písomnú špecifikáciu tejto zložky škody), mali zodpovedať náklady

spočívajúce v priamych výdavkoch na cesty do K. a W. za účelom získania pracovníka k pokračovaniu
začatých prác, spočívajúce v spotrebovaných pohonných hmotách a náhrade za stratu času strávený
v doprave a rokovaním, ako aj náklady za stratu času a pohonné hmoty za cestu do V. za účelom
právnychkonzultácií.Zároveňžalobcazahrnuldotejtonáhradypriamejškodyvyplateniemesačnejmzdy
a odvodov novému pracovníkovi, ktorý nastúpil do pracovného pomeru od 1.10.2003, a to za jeden

mesiac.

Takto kalkulované náklady žalobcom prevzal znalec do podaného znaleckého posudku bez toho, aby
mal od žalobcu predložené potrebné účtovné a daňové doklady. Aj súd prvého stupňa si bez ďalšiehoosvojil tieto údaje a urobil záver o tom, čo by mala znamenať skutočná škoda. Toto však nezodpovedá
vyššie judikovaným záverom o pojme skutočnej škody ako

prvého z predpokladov pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu. Je potrebné prisvedčiť odvolacej
argumentácii žalovaného, spočívajúce v námietkach postupu súdu prvého stupňa, ktorý dôsledne
neskúmal, či škoda tak, ako ju špecifikoval znalec, skutočne vznikla, a ak áno, či táto je v priamej
príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody, to znamená, že škoda je následkom
a konanie žalovaného ako škodcu bezprostrednou priamou príčinou vzniknutej škody. Sám žalobca

prostredníctvom svojho právneho zástupcu na odvolacom pojednávaní zrejme uvedomujúc si svoju
dôkaznú núdzu, netrval na náhrade škody v tej časti, ako si uplatnil za jednania, resp. konzultácie s
právnikom. Pokiaľ sa jedná o náhradu škody spočívajúcu titulom náhrady pohonných hmôt a straty
času žalobcu za účelom získania nového zamestnanca, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že žalovaný skončil pracovný pomer, s tým, že po uplynutí výpovednej doby by bol žalobca nútený,
a to aj v prípade, ak by žalovaný neporušil žiadnu zo svojich povinností, vynaložiť takéto náklady

na získanie nového zamestnanca namiesto žalovaného. Rovnaké tvrdenia možno použiť aj ohľadom
nároku na náhradu škody, ktorú si žalobca uplatnil ako mzdové nároky nového zamestnanca za jeden
mesiac z dôvodu jeho potreby zaškolenia a oboznámenia so stavom už vykonaných prác. Tieto všetky
náklady musel žalobca vynaložiť bez ohľadu na neospravedlnenú absenciu žalovaného v práci. Naviac
žalobca aj napriek rozsiahlemu dokazovaniu nijako súdu nepreukázal, že v čase absencie žalovaného

zaškoľoval nového zamestnanca, ktorému podľa samotného tvrdenia žalobcu, mal vzniknúť pracovný
pomeružalobcuaždňom1.10.2003,toznamená,ažpouplynutívýpovednejdobyžalovaného.Rovnako
nedôvodný je aj nárok za jednanie s právnikom, keď tieto jednania prebehli s odstupom takmer 2 rokov
od absencie žalovaného v zamestnaní. Samotnú výšku skutočnej škody odvodzuje súd prvého stupňa
od záverov znaleckého posudku, ktorý však vychádzal len z čisto hypotetických predpokladov ( dokonca

to znalec v podanom znaleckom posudku aj sám konštatuje ) a nie z reálne spôsobenej škody žalobcovi,
keď existenciu tejto skutočnej škody nemožno založiť na tom, že ju hypoteticky ako pravdepodobnú
bez podloženia príslušnými dôkazmi konštatuje súdom ustanovený znalec. Argumentácia žalobcu o
vzniku výdavkov pri cestách realizovaných za účelom získania nového pracovníka (či iných cestách
žalobcom) bola významným spôsobom spochybnená samotným žalobcom na odvolacom pojednávaní,

keď na otázku, akým spôsobom sa náklady prejavili v ním vedenom účtovníctve, odpovedal, že z
dôvodu realizácie ciest autom jeho syna (živnostníka) sa tieto výdavky v jeho účtovníctve neprejavili.
Za takéhoto stavu súd prvého stupňa nesprávne len s odkazom na znalecký posudok uzavrel, že
žalobcovi skutočná škoda vznikla. V odôvodnení napádaného rozhodnutia absentuje také zdôvodnenie
priznávanej skutočnej škody, ako vyplýva z vyššie uvedenej charakteristiky tohto pojmu.

Poukazujúc na uvedené preto odvolací súd privodil záver, že z dôkazov vykonaných nielen pred súdom
prvého stupňa, ale aj pred odvolacím súdom, nevyplynulo, že žalobcovi ako zamestnávateľovi vznikla
skutočná škoda v súvislosti so zavinenou absenciou žalovaného ako zamestnanca na pracovisku, resp.
v súvislosti so zavineným neplnením pracovných povinnosti žalovaného v prospech žalobcu. Vzhľadom

na uvedené preto postupom podľa ust. § 220 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, pokiaľ
bola žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznaná náhrada skutočnej škody z dôvodu, že neboli splnené
podmienky na potvrdenie rozhodnutia v tejto časti, zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

V zmysle ust. § 186 ods. 3 Zákonníka práce, ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ

okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jeho
14CoPr/2/2014
- 10 -

neuhradenie odporovalo dobrým mravom. Zatiaľ, čo skutočnou škodu je majetková hodnota, ktorá

spočíva v zmenšení majetku poškodeného, ktorý je explicitne vyjadriteľný, iná škoda a ušlý zisk je
majetková hodnota, o ktorú by sa zväčšil majetok poškodeného, keby nedošlo ku skutočnej škode. Ušlý
zisk predstavuje majetkovú hodnotu, ktorá zodpovedá tomu, o čo by sa majetok poškodeného zväčšil,
ak by nedošlo ku škodovej udalosti. Zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi iba za skutočnú škodu,
len výnimočne pri úmyselne spôsobenej škode zodpovedá aj za ušlý zisk, ak zamestnávateľovi vznikla

škoda.

Ohľadom uplatneného nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku vo výške 611,50 eur na splnenie jeho
zákonného predpokladu bol v konaní preukázaný nepriamy úmysel žalovaného, ktorý bol nepochybneuzrozumený s tým, že žalobcovi môže vzniknúť takáto ujma spočívajúca v ušlom zisku, keď sám
žalovaný sa podieľal na prácach ROEP, ktoré však z dôvodu absencie žalovaného žalobca nemohol
vyúčtovať objednávateľom týchto prác. Výšku náhrady ušlého zisku je možné určiť len vzhľadom na

pravidelný chod veci, to je s najväčšou pravdepodobnosťou určiť, aký by nebyť neospravedlnenej
absencie žalovaného na pracovisku získal žalobca. Takúto hodnotu možno určiť aj s poukazom na
§ 136 O.s.p. úvahou súdu s použitím aj záverov znaleckého dokazovania, na ktorý odkazuje vo
svojich záveroch aj súd prvého stupňa. Výpočet ušlého zisku možno preto odvodiť len porovnaním s
predchádzajúcom obdobím rokov 2002 a 2003 keď v tomto období ešte pre žalobcu vykonával žalovaný

činnosť s následnom predikciou možnej výšky zisku, ktorý by žalobca dosiahol za žalované obdobie od
22.7.2003 do 17.8.2003 keby žalovaný pre žalobcu v tomto období vykonával činnosť. Na kvantifikáciu
tohto nároku znalec použil overiteľné podklady z účtovníctva žalobcu za roky 2002 a 2003, z ktorých do
pozornosti v doplnku č. 2 k znaleckému posudku č. XX/XXXX dal účtovné výkazy za rok 2003 a výkazy
o majetku a záväzkoch a výkaz o príjmoch a výdavkoch. Z kumulatívnych podkladov za roky 2002 a
2003 určil kategóriu ušlého zisku na sumu 611,50 eur (18.422,- Sk). Takýto postup je podľa § 136 O.s.p.

možno použiť aj na zdôvodnenie úvahy súdu pri určovaní výšky ušlého zisku, ktorého základ je nesporný
(pri úmyselnom porušení povinností pracovníka a chýbajúcich fakturačných výkonoch pri absencii 1 z
pôvodne trojdňového pracovného kolektívu).

Záverom odvolací súd dodáva, že neuhradenie ušlého zisku by odporovalo dobrým mravom, keď

žalovaný svojvoľne napriek výslovnému nesúhlasu a upozorneniu žalobcu na možný vznik škody
bez uvedenia akéhokoľvek, nie len relevantného dôvodu prestal napriek behu výpovedenej lehoty
vykonávať práce pre žalobcu, kde takéto konanie žalovaného možno kvalifikovať nielen v rozpore s
pracovnoprávnymmi predpismi ale aj v rozpore so všeobecnými zásadami a pravidlami správania sa,
ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového

poriadku ako dobré mravy. Priznanie nároku na náhradu tejto škody je podľa názoru odvolacieho
súdu v súlade so zásadou spravodlivého usporiadania pomerov účastníkov (§1 O.s.p.) tohto konania v
nadväznosti na hrubé porušenie povinnosti žalovaného ako zamestnanca, keď bez ospravedlniteľného
dôvodu prestal plniť svoje povinnosti vo vzťahu k zamestnávateľovi.

Preto odvolací súd v tejto časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z dôvodu podľa § 224 ods. 4 O.s.p.. Aj o
nich rozhodne súd prvého stupňa.

Uvedené rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.