Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/275/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206517
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8513206517.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave,
na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 3.6.2014, č.k. 4C/60/2013-49, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Súd vec právne posúdil podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky; § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 2, ods.
4, § 17 ods. 1 - 3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.); § 44 ods. 2, zákona č.
233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len „Exekučný poriadok“). Súd vychádzal z toho, že žalobca
uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu spôsobenú tým, že
Okresný súd Vranov nad Topľou podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zákonnej lehote nepoveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Vychádzal zo zistenia, že v predmetnej veci vidí žalobca nesprávny úradný postup OS Vranov nad

Topľou v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene, keď
súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 200 dní, pretože exekučným súdom bolo rozhodnuté o žiadosti
o udelenie poverenia až dňa 15.1.2010, a to vydaním poverenia. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo
aleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,jekompetentnýpreskúmať
len Ústavný súd SR, ktorý ju preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. I
keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody, postupuje podľa znenia

zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité
pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v
ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v
konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejtooblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o
náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy a pod. (viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťou od 1.1.2013).

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru, že žalobca
ich v konaní nepreukázal. Žalobca súdu dňa 24.2.2014 doručil znalecký posudok č. 1/2014, ktorým
bola vyčíslená majetková škoda žalobcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Súd v súvislosti

s týmto znaleckým posudkom poukázal na posledný odsek na s. 4 tohto posudku, podľa ktorého
pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené z podkladov
poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke. Vecná stránka
obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom informácií. Ako
vyplýva z tohto posudku, znalecký ústav sa v tomto posudku zaoberal len výškou škody, avšak vôbec
sa nezaoberal tou skutočnosťou, či žalobcovi táto škoda, majetková aj nemajetková, vznikla. Z tohto

dôvodu súd na tento znalecký posudok pri svojom rozhodovaní neprihliadal.

Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej
lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Predpokladom na uplatnenie
nemajetkovejujmyvsúlades§17ods.3zákonač.514/2003Z.z.jepreukázanienásledkov,ktorévznikli
poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Žalobca uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy

a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia
nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal.

Súd by chcel tiež poukázať na žalobcom tvrdenú skutočnosť, že exekučný súd bol s rozhodnutím o

žiadosti o udelenie poverenia v omeškaní viac ako 200 dní. Toto tvrdenia žalobcu je nepravdivé, pretože
súd po preskúmaní exekučného spisu zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 25.9.2009, exekučným súdom bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia dňa 15.1.2010, a to vydaním poverenia. Tvrdené údaje žalobcu týkajúce sa omeškania
sú teda nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že žalobca ako oprávnený nemal o exekučnej

veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch
pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Aj táto skutočnosť podľa názoru súdu nárok žalobcu
vyvracia.

Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku za náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom súd žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť

a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,

pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sférutolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania

ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký

posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Odvolacísúdvzmyslezásaduvedenýchvustanovení§212O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokspolu
skonaním,ktorémupredchádzalo,vecprejednalbeznariadeniapojednávaniavsúladesustanovením§
214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, hoci so záverom o potrebe aplikácie
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 sa stotožniť nedá.

Napriek tomuto konštatovaniu vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré s výnimkou záveru o potrebe použitia
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľideonámietkužalobcupoukazujúcunato,žeaplikáciaustanovenia§9ods.2zákonač.514/2003
Z.z. podrobne upravujúceho podmienky, z ktorých možno vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu nie je možná, s touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii
právneho predpisu. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo do tohto právneho predpisu

zavedené až zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013, a preto je priamo aplikovateľné len
na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté od 1.1.2013.

To však neznamená, že súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, a to v kontexte

skúmania, ktoré súd musí vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu
vrátane prieťahov v konaní pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi
konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty

stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Táto 15 - dňová zákonná lehota sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti
Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2010 do 31.5.2011 súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uznesenie je prípustné odvolanie.

Žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, a
to prieťahmi v konaní, ku ktorej malo dôjsť rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí
zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Omeškanie bolo takmer 4 mesiace.

V tomto smere poukazuje odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí IV.
ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,
že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane

súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Rovnako je potrebné stotožniť sa s tvrdením o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu
pri preukazovaní vzniku škody. V konaní neboli predložené právne významné dôkazy dokumentujúce

skutočnú výšku škody.

Žalobkyňa taktiež nepreukázala existenciu dôvodov na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako
dôvod pre takéto priznanie nemožno akceptovať to, že neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre straty kontaktu s povinným

alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu
vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva. Tieto dôvody samotná žalobkyňa uvádza len ako možné
riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.

sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov zodpovednosť žalovanej
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť

uvedeného záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, a neodôvodňujú iné rozhodnutie o
uplatnenomnároku.Zatohtostavusa odvolacísúdvsúladesvyššieuvedenýmstotožňujesoskutkovou
a právnou argumentáciou prvostupňového súdu.S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.