Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/376/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209862
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209862.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa:
Pohotovosť, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava,
v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Čadca č.k. 5C/187/2012-58 zo dňa 25. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.09.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 385,40
Eur titulom nesprávneho úradného postupu orgánu a štátu (Okresný súd Čadca) v exekučnej veci
vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora EX11472/2010 (povinný: D. E. - dlžník). Navrhovateľ
tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
24.02.2011(on návrh podal 30.07.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K

rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním
viac ako 209 dní, on pritom vyvinul enormné úsilie v záujme veci v exekučnom konaní, keď spísal
a podal žiadosť o informáciu o stave konania (02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010),
podal sťažnosť na prieťahy v konaní (dňa 30.08.2010, 23.11.2010, 25.05.2011). Navrhovateľ hodnotil
postup exekučného súdu ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 23
Exekučného poriadku platného od 01.02.2002 do 31.05.2010. Podľa jeho názoru v súdenej exekučnej
veci neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so

zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súd
pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej
škody v celkovej výške 125 Eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom

období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdajespojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- Eur.
Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že

nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv.
Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík: neskorým ukončením
procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii

povinného. On v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu včas a efektívne mohol uskutočniť rad
iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva.
Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,

neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane
navrhovateľa, ale aj na strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil sumu 385,40 Eur,
výpočet tohto nároku alikvotným pomerom 55,- Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného

súdu vyvodil z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR v nálezoch, v prípade priznania finančného
zadosťučinenia za konštatované prieťahy všeobecnými súdmi v civilných konaniach.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu sp. zn. 11Er/593/2010
( sp.zn. súdneho exekútora EX11472/2010) mal preukázané, že exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok vydaný 13.05.2010, právoplatný dňa 07.06.2010. Žiadosť o vydanie poverenia súdny exekútor
súdu predložil 30.09.2010, o tejto žiadosti súd rozhodol 27.01.2011 zamietnutím.

Pri právnom posúdení postupu exekučného súdu okresný súd vychádzal z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v účinnom znení do 01.06.2010 a od 01.06.2010. Na základe ustáleného skutkového stavu,

keď v dotknutej exekučnej veci exekučný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol a následne exekučné
konanie zastavil, okresný súd nevyhodnotil za postup exekučného súdu s prieťahmi, nakoľko podľa
názoru okresného súdu zákonná 15-dňová lehota podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku sa vzťahuje
iba na prípad, keď súd poverenie vydá. Nevzťahuje sa na prípad, keď súd poverenie nevydá. Uvedený
záver okresný súd opiera aj o gramatický a logický výklad ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Na tomto základe okresný súd prijal záver, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia ani
k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Ako nesprávny úradný postup nevyhodnotil ani procesný postup exekučného súdu pred vydaním
rozhodnutia, keďže procesný postup exekučného súdu podľa názoru okresného súdu smeroval k

vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, jeho výsledkom bolo vydanie rozhodnutia, preto procesný
postup bol efektívny a nešlo o úradný postup nesprávny. Uvedený svoj názor okresný súd vyvodzuje i
zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/24/2004.

Na základe uvedených názorov okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nesplnil prvú zákonnú

podmienku - existenciu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, nepreukázal totiž existenciu
nesprávneho úradného postupu v zmysle § 3 ods. 1, písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia nemôže zakladať nesprávny úradný postup ani
z pohľadu podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ani vo vzťahu k procesným postupom súdu, ktoré k

vydaniu rozhodnutia predchádzali. Vychádzajúc z § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodnutie
súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti.
Navrhovateľ ani z tohto pohľadu nesplnil zákonné podmienky, nepodal proti uzneseniu exekučného súdu
riadny opravný prostriedok, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2011. Napokon nepredložilani rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie exekučného súdu zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť, a ktorým by bol súd viazaný. Preto rozhodnutie, ktorým exekučný súd
zamietol žiadosť na vydanie poverenia, je zákonné.

Zákonné podmienky zodpovednostného vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, musia byť splnené kumulatívne. V súdenej
veci nebol splnený základný predpoklad - nesprávny úradný postup a neexistovalo ani nezákonné
rozhodnutie. Už na týchto konštatovaných záveroch súd mohol návrh navrhovateľa zamietnuť bez

skúmania splnenia ďalších zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu. I napriek tomu okresný
súd nadrámec zákonnej povinnosti v dôvodoch rozhodnutia na strane 8, 9 sa vyjadruje i k otázke, z
akých dôvodov v súdenej veci neboli preukázané ďalšie podmienky zodpovednostného vzťahu.

Keďže v súdenej veci nesprávny úradný postup orgánu štátu v exekučnom konaní zistený nebol,
nemohol súd konštatovať ani opodstatnenosť nároku na uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy

podľa § 17 ods. 2, 3, písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. Navyše navrhovateľ pri poskytovaní úverov
koná v rozpore s dobrými mravmi z pohľadu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď opakovane
a v rozpore so zákonom poskytoval úvery neplatičom. Následne nebol možný ani záver, že by na
strane navrhovateľa nastala morálna ujma, že by postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné
meno vo vzťahu k existujúcim alebo potenciálnym spotrebiteľom s ktorými uzavrel alebo uzatvára

spotrebiteľské zmluvy. Pritom navrhovateľ návratnosť úveru nepreveroval ako to robia bankové subjekty.
Povinný v čase uzavretia úverového vzťahu bol už zadlžený u viacerých subjektov, svoje existujúce
záväzky nesplácal. Navrhovateľ nezabezpečil návratnosť úveru dohodou o zrážkach zo mzdy, ručením,
záložným právom na nehnuteľnosť a pod. Takýmto postupom samotný navrhovateľ zhoršil majetkovú
situáciu povinného, sám znemožnil vymožiteľnosť dlhu. Napokon povinný prestal splácať dlh po uzavretí

úverovej zmluvy a nie až po rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. Navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok tvrdeného zodpovednostného vzťahu.
Neexistoval nesprávny úradný postup exekučného súdu ani nezákonné rozhodnutie, a nevznikli tým ani
podmienky pre nárok, či už na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy.

V konaní odporca proti uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania, uvedenou námietkou sa
okresný súd aj zaoberal, konštatoval podanie návrhu v zákonnej lehote. O tvrdenej škode sa právny
zástupca navrhovateľa dozvedel doručením uznesenia o zamietnutí poverenia dňa 10.02.2011. Prvýkrát
právo mohol uplatniť 11.02.2011, trojročná premlčacia lehota by uplynula 11.02.2014. Návrh bol podaný
27.09.2012, stalo sa tak v trojročnej premlčacej lehote.

Okresný súd poznamenáva, že vec prejednal a rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v
neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Dôvod navrhovateľa na odročenie (zrušenie
pojednávania) nepovažoval za dôvod závažný, navrhovateľ dôvod odročenia pojednávania videl v
objektívnom porušení zásady nestrannosti súdu a sudcu, avšak uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa

z prejednania a rozhodovania veci vylúčená nebola z konania prevzal 05.11.2013, teda už v tomto
momente mohol vzniesť procesný návrh na odročenie pojednávania z uvedeného dôvodu.

Náhradu trov prvostupňového konania posudzoval okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vychádzajúc
z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní. Úspešná procesná strana - odporca, by mala právo

na náhradu trov konania, tie síce si odporca uplatnil, ale ich nevyčíslil v zákonnej trojdňovej lehote. Z
tohto dôvodu odporkyni náhradu trov konania od navrhovateľa okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudkuavráteniavecisúduprvéhostupňanaopätovnéprejednanie. Namietalnedoručenievyjadrenia

odporcu pred termínom pojednávania, hoci súd takéto vyjadrenie vo svojej dispozícii mal. Odvolateľ
tvrdil, že nemal vedomosť o argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany žalovanej, nemal
možnosť sa vyjadriť k argumentáciám a k návrhom na dokazovanie. Konajúci súd tak vykonaním
pojednávania podľa názoru odvolateľa, ale najmä vykonaním dokazovania, vyhlásením uznesenia o
ukončení dokazovania odňal mu možnosť konať pred súdom. Namietal aplikáciu postupu súdu podľa

§ 101 ods. 2 O.s.p. tvrdiac, že on riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, podal elektronicky
na zverejnenú e-mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou
sťažnosťou.Týmsplnilsvojupovinnosť,riadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania,uviedoldôležitédôvody, predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi, súd preto nemohol postupovať podľa §
101 ods. 2 O.s.p. a prejednať vec v jeho neprítomnosti.

Odvolateľ citoval obsahové znenie ustanovenia § 15, § 14 ods. 1, O.s.p. namietajúc vydanie rozhodnutia
nestranným sudcom. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v návrhu na začatie konania), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach jeho (odvolateľa)

a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto,
že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v
skutkovoaprávnetotožnýchveciach.Tentojehoprávnynázorjepodporovanýirozhodovacoučinnosťou
Krajského súdu v Trnave, napr. v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11NcC/46/2012-24 v právne
a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda. Obdobne
rozhodovali v skutkovo a právne rovnakých veciach Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove.

Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci nezákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS 27/98, III.ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s

rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; keď on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Odvolateľ ďalej vytýkal, že okresný súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a
viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom

zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré
bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozhodnutia,
nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich rozhodnutie. Za takejto
procesnej situácie bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho konania. On ako strana konania

nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa pritom neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich.

Odvolateľ v ďalšom namietal aplikáciu právnej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súdom prvého
stupňa pri prijatých záveroch tvrdiac, že ustanovenie tejto hmotno-právnej úpravy v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu nebolo právne účinné. Súd pri svojom
rozhodovaní bol jednoznačne viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred

prijatím zákona č. 412/2012 Z.z.

Namietal zároveň záver okresného súdu vyslovený vo vzťahu k procesnému postupu exekučného súdu
v súvislosti s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z dikcie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
nevyhnutne vyplýva, že súd je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní
a dospieť k jednoznačnému záveru, či poverenie vydá alebo nevydá. Súd musí rozhodnúť proces v
zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok, t.j. bez ohľadu na to, či poverenie
udelí, alebo neudelí. Odvolateľ v tejto súvislosti uvádza i modelové procesné situácie aké môžu v praxi
vyvstať v rozhodovacom procese v súvislosti s aplikáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Napokon sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberá výlučne otázkou nesprávneho
úradnéhopostupuvpodobezbytočnýchprieťahov.Onprivymenovanípodstatyvoznačenínesprávneho
úradného postupu exekučného súdu poukazoval na kumulované právne skutočnosti, ktoré predstavujújednak nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných
prieťahov. Okresný súd si z uvedených právnych skutočností svojvoľne vybral len jedinú (zbytočné
prieťahy), rozhodoval len o nej a ostatné namietané skutočnosti ignoroval. Jeho postup v tomto smere

bol neprípustný. Napokon zamietajúci záver súdu prvého stupňa vychádza aj z výkladu ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. Ide o výklad podľa odvolateľa neprípustný. Keďže prvostupňový súd nesplnenie
hmotno-právnych predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody konštatuje podľa § 9 ods. 2 len na
základe toho, že nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní.

Ako esenciálny dôkaz navrhol vykonať oboznámenie sa s exekučným spisom exekučného súdu, v
ktoromdošlokvznikuškody,oboznámiťsasurgenciami,ktorévykonalvzáujmedosiahnutiarozhodnutia
exekučného súdu. On vykonal aktivitu, ktorá by nebola nastala, ak by súd rozhodoval v zákonnej
lehote, pričom je nepochybné, že jeho aktivita vyžadovala nenulové náklady. Na vyčíslenie nákladov
dokonca nechal vypracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou (v dobe podania odvolania v
štádiu spracovania) bude súdu predložený ihneď po jeho spracovaní. Ak súd rozhodoval o návrhu

bez oboznámenia sa s týmto dôkazom je dôvodné očakávanie, že budú naplnené dôvody na obnovu
konania.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v
ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou postupu podľa § 156
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil podľa
§ 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za dôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných

návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil súd v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. Rozhodnutie
okresného súdu po obsahovej stránke zodpovedá požiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V
odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky
skutkové a právne významné otázky, na základe ktorých súdenú vec uzavrel.

Je jednoznačné, že zákonná sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie,
uznesením nadriadeného súdu - Krajského súdu v Žiline č.k. 7NcC/259/2013 z prejednania a
rozhodovania veci vylúčená nebola, označené uznesenie právny zástupca navrhovateľa prevzal
05.11.2013.Kudňurozhodovaniaodvolaciehosúduneexistujerozhodnutie,ktorýmbyzákonnásudkyňa

(Mgr. Andrea Kubjatková, ktorá vec prejednala a meritórne aj rozhodla) mala byť vylúčená z prejednania
a rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie
princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní.
Podľa názoru krajského súdu otázka zákonného sudcu ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa (ale
i ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu) bola vyriešená rozhodnutím nadriadeného súdu. Z pohľadu

konštatovanej procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené procesné podmienky, aby vec v
neprítomnosti účastníkov prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Odvolateľ vytýka, že okresný súd mu nedoručil písomné vyjadrenie odporcu, ktoré odporca k návrhu v
písomnej podobe predložil. Písomné vyjadrenie k návrhu odporca súdu doručil 22.11.2013, teda 3 dni

pred konaním pojednávania. Zo spisu vyplynulo, že uvedené písomné vyjadrenie navrhovateľovi súd
nedoručoval, avšak na meritórnom pojednávaní obsah písomného vyjadrenia odporcu oboznamoval.
Krajský súd v nadväznosti na túto odvolaciu argumentáciu navrhovateľa zvýrazňuje, že navrhovateľovi
argumentácie odporcu v písomných vyjadreniach sú známe v tisíckach ďalších občiansko-právnych
konaní, ktoré v obdobných veciach u všeobecných súdov v rámci celej Slovenskej republiky založil.

Ak by navrhovateľ mal skutočný záujem zaujať stanovisko k písomnému vyjadreniu odporcu, ktorý bol
oboznamovaný na pojednávaní, nič mu nebránilo zúčastniť sa meritórneho prejednania veci, priamo na
pojednávaní argumentovať, navrhnúť dôkazy a vyjadriť sa k obrane odporcu, bolo na navrhovateľovi, čitento procesný postup využije alebo nie. Tým, že sa navrhovateľ meritórneho pojednávania nezúčastnil,
obral sa sám o možnosť argumentovať vo vzťahu k písomnému vyjadreniu odporcu.

Súd prvého stupňa vychádzal v dôkaznom konaní z návrhu na vykonanie dokazovania, ktorý
navrhovateľ uplatnil v návrhu na začatie konania. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/
neexistencie základu právneho nároku okresný súd zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu
(spisnavrhovateľknávrhunazačatiekonaniaoznačilpodľaznačkyspisuvedenejusúdnehoexekútora),
okresný súd exekučný spis pre účely súdneho konania lustroval, z obsahu pripojeného exekučného

spisu vychádzal. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania odpovede na otázky,
z akej skutkovej situácie v súdenej veci vychádzal, ktoré konkrétne ustanovenia súvisiacich právnych
predpisov na daný prípad aplikoval. Právny záver okresného súdu vychádzajúci z aplikovaných
ustanovení Exekučného poriadku (konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) v znení účinnom do
01.06.2010 a od 01.06.2010 má svoj zákonný rámec. Vychádzajúc z logického a gramatického výkladu
označeného uznesenia, povinnosť exekučného súdu vydať poverenie v lehote 15 dní sa vzťahuje iba v

prípade tzv. pozitívneho vymedzenia, teda keď súd poverenie vydá. Nevzťahuje sa k tzv. negatívnemu
vymedzeniu - k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. V konkrétnej exekučnej
vecitakétorozhodnutieexekučnéhosúdubolovýsledkomtzv.exoffoprieskumu,čojeprípustnéivštádiu
exekučného konania, keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom riešiaci
spotrebiteľsko-právny vzťah. Napokon všetky procesné postupy exekučného súdu viedli k finálnemu

záveru - k rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia. Napokon z exekučného
spisu 11Er/593/2010 vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu
bola doručená 30.09.2010, žiadosť súd zamietol 27.01.2011 (uznesenie súdu nadobudlo právoplatnosť
26.02.2011).Rozhodcovskýrozsudok-exekučnýtitulriešilpohľadávkunavrhovateľaplynúcuzozmenky
v spotrebiteľskej veci, exekučný súd v rámci ex offo prieskumu konštatoval neprijateľnosť a neplatnosť

rozhodcovskejdoložky,neexistenciuprávomocirozhodcovskéhosúduvydaťrozhodnutie.Akojezrejmé,
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi dňa 30.09.2010 do dňa vydania uznesenia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora dňom 27.01.2011 neuplynula doba 209 dní, navrhovateľom
tvrdené omeškanie v návrhu na začatie konania sa preukázalo ako skutkové tvrdenie nepravdivé. Je
v celom rozsahu podľa názoru krajského súdu opodstatnený záver súdu prvého stupňa o neexistencii

nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.

Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. Zákon č. 514/2003
Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 si vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok
(musí existovať nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a

nesprávnym úradným postupom). Stačí, ak nie je splnená jedna zákonom požadovaná podmienka, už
nie je naplnený zodpovednostný vzťah štátu. V súdenej veci je jednoznačné, že nebol splnený primárny,
základný predpoklad zodpovednostného vzťahu. Správne konštatovaná neexistencia nesprávneho
úradného postupu potom zakladá nadbytočnosť skúmania ďalších zložiek zodpovednostného vzťahu,
či už vznik škody, jej výšku, príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Z tohto

pohľadu za neúčelné treba vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu navrhovateľa namietajúcu nevykonanie
dokazovania znaleckým posudkom, ktorý hodlá súdu predložiť, a ktorý by preukázal výšku škody. Ide o
dôkaz úplne nadbytočný pri konštatovaní záveru neexistencie nesprávneho úradného postupu.

Odvolacia argumentácia navrhovateľa vytýkajúca súdu prvého stupňa nesprávne hmotno-právne

posúdenie neexistencie nesprávneho úradného postupu podľa právnej úpravy účinnej od 01.01.2013
nemá svoje opodstatnenie, keďže dôvodom zamietnutia návrhu pre preukázanú neexistenciu
nesprávneho úradného postupu nebola skutočnosť nepodania sťažnosti na prieťahy v konaní
navrhovateľom, ale boli iné otázky zásadného právneho významu, ktoré okresný súd vyargumentoval v
dôvodoch svojho rozhodnutia, a ktoré i odvolací súd si osvojuje a uvádza v predchádzajúcich odsekoch

svojhopísomnéhoodôvodnenia.Hmotno-právneposúdenievecisúdomprvéhostupňa,nazákladečoho
súd návrh navrhovateľa zamietol zohľadňuje právnu úpravu v účinnom znení do 31.12.2012.

Ďalšia odvolacia argumentácia vznesená navrhovateľom v odvolaní nemala pre právne posúdenie veci
podstatný význam. V súvisiacom výroku o trovách prvostupňového konania rozhodovanie okresného

súdu má oporu v § 142 ods. 1 O.s.p.Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov
odvolacieho konania krajský súd nepriznal, keďže navrhovateľ v odvolacom konaní úspech nemal a
odporca - úspešný účastník si trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné nie je.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné nie je.