Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/70/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6603899218
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6603899218.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom 811
09 Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnému A. E., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom M., L. XXXX/
XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava,
Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 706/03, o vymoženie 513,50 EUR s príslušenstvom, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 19Er/831/2003-26 zo dňa 3. 4. 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom

Krutým vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že
notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený domáha nároku voči povinnému, nie je spôsobilým
exekučným titulom z dôvodu, že táto odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 31 a § 39 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Exekučný súd uviedol, že pri uzatváraní zmluvy
o úvere nemal povinný možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač
obsahovala meno splnomocnenca, čím je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci a

to, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného, ako aj slobodnú voľbu pri výbere
svojho splnomocnenca. Ďalej konštatoval, že nemožno považovať za platné uznanie dlhu, ktorý vznikne
ažvbudúcnostiazáležíodrôznychokolností,ktorénastanúažvbudúcnosti.Dlžníkuznalsvojdlhvčase
uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte neexistoval dlh a nebola známa jeho výška a povinný tak nemohol
už v tom čase realizovať svoje práva dlh uznať a taktiež nemohol ani splnomocniť advokáta na výkon
takéhoto práva. Exekučný súd uzavrel, že splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere je absolútne

neplatné, a pokiaľ je udelené splnomocnenie dlžníka absolútne neplatné, na čo prihliada súd ex offo, je
ajnotárskazápisnica,obsahujúcavyhlásenieouznanízáväzkuasúhlasesjejvykonateľnosťou,ktorúza
povinnéhourobilsubstitútMgr.TomášaKušníra,takistoneplatná,pričomabsolútnaneplatnosťprávneho
úkonu vyplýva priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Nakoľko exekučný súd pri skúmaní podmienok
konania vo vyššie uvedenej exekučnej veci zistil, že daný exekučný titul, t. j. notársku zápisnicu,
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul pre vykonanie exekúcie, prebiehajúcu exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a túto zastavil.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, žiadal
napadnuté uznesenie zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do

situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých
platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak právny poriadok osobitne upravujenástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný
súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Uviedol, že bol to notár, ktorý pri
výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s

vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Notár napráva situácie v prípade neúmerne vysokých
úrokov v zmluvách o pôžičke, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, a
nie exekučný súd. Teda ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu
rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. K takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej

nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“). Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a
právneho postavenia oprávneného. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak,
ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa)
a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad
(jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne

konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných
rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom,
je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby
rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad,
ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným

súdomSR.Uviedol,žeexekučnýsúdkonalprirevíziinotárskejčinnostimimorámeczverenejprávomoci,
čo ho dostalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne
ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou.
Poznamenal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká,
mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne, aj keď bol rovnakou stranou v spore ako povinný. V tejto súvislosti poukázal na porušenie
zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa
relevantnej právnej normy. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu,
lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu.

Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“. Exekučný súd navyše neumožnil účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie.
Oprávnený nemohol vyjadriť svoje stanovisko k skutkovým a právnym otázkam, ktoré súd nastolil v
súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Okresný súd mal informovať účastníkov konania a
vyzvať ich aby sa k dotknutej podmienke zmluvy vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Exekučný súd však nedodržal povinnosť upozorniť účastníkov
konania na neprijateľnú zmluvnú podmienku a neposkytol im možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako
neumožnil oprávnenému vyjadriť sa k stanovisku povinného. Ďalej mal za to, že exekučný súd svoje
rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ čo je v danej veci neprípustné a
nemožné. Uviedol, že súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo

považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust.
§ 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre
rozpor so zákonom. Má za to, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú
podmienku.Plnomocenstvoniejezmluvnýmustanovenímanemožnonaňpretoaplikovaťprávnuúpravu
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol,

že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr.
súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Uviedol, že ak povinný udelil
svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil
predpísaným zákonným spôsobom, tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to

si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatný. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol
na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia
osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu
oproti stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinný mohol plnomocenstvo
podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva jej nebránila žiadna prekážka.

Exekučný súd nekonkretizoval, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a
povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve
splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovýmipravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jednotlivé
ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán resp.
účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení (čl. 4 ods. 1 smernice). Preto je podľa

názoru oprávneného, ak odvolací súd nevyhovie odvolaniu oprávneného a uznesenie okresného súdu
v napadnutej časti nezruší, nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov
konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii

vnútroštánymisúdmiSR.Ustanoveniavnútroštátnehopráva(najm䧧36,38a40Notárskehoporiadku,
§§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a §§ 31, 37, 39 a § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená.
S poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty navrhol prerušenie konania za účelom
predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom

znení:
„1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy ?
2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. l, 2 O.
s. p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie

krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p., nakoľko odvolaniu účastníka konania nemienil
vyhovieť.
Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/ zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,

predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), zastupovať iného
nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného.
Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo

na základe dohody o plnomocenstve (§ 23 OZ).
Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah
splnomocnencovho oprávnenia.
Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný (§ 37 ods. 1 OZ).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ).
Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá

vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom. Formálne
náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992 Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale
notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti predpísané § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože
len pri splnení oboch týchto podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú.
V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. 07.

2000, v ktorom Ústavný súd SR v rámci skúmania, či bolo porušené ústavné právo tam uvedeného
oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde zaručeného čl. 46 ods.1 Ústavy SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica,
aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že „rozdiel medzi uznaním dlhu, resp.záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods.2
Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže
ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo

forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej
obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami,

výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky
aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“
Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná dňa 5. 2. 2003 po tom, čo sa na notársky úrad dostavil
Mgr. Martin Paiček, substitút advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý požiadal o spísanie notárskej
zápisnice, obsahujúcou osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s

vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z.. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, prítomný
nebol. Za správny považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené
povinným obchodnej spoločnosti PDSS s. r. o. (za ktorú následne pri spisovaní notárskej zápisnice na
základe plnomocenstva konal substitút advokáta Mgr. Tomáša Kušníra) v Zmluve o úvere zo dňa 15.

10. 2002 neoprávňovalo substitúta advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice v
znení ako bola spísaná. Okresný súd totiž správne vyhodnotil, že povinný splnomocnil tretiu osobu,
aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa vzdal
svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok (dlh), ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti,
pričom v zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva

práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte
záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“
dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a ani určiteľný,
navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka
a v akom rozsahu) v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť

dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinného, čím dlžníka zaviazal k povinnosti a k lehote, o
ktorej nemohol mať vedomosť, pričom na základe uplynutia tejto lehoty sa notárska zápisnica stala
vykonateľným exekučným titulom. Exekučný súd poukázal aj na skutočnosť, že zmluvná voľnosť pri
„výbere“ splnomocneného zástupcu bola obmedzená, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu
stotožňuje. K uvedenému odvolací súd dodáva, že pri jedinej možnej variante konkrétneho zástupcu

vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o
slobodnej vôli dlžníka pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Navyše v rámci predmetnej zmluvy o úvere
dlžníkzjavnesplnomocnilosobu,ktoráužlenzdôvodu,žejejmenojesúčasťoupredtlačenéhoformulára
vyhotoveného oprávneným, bola v kontakte s oprávneným, čo navyše vyplýva aj z textu samotnej
zmluvy o úvere, v rámci ktorej je spoločnosť PDSS, s. r. o. označená ako zmluvný partner veriteľa,

ktorý je poverený evidenciou splatných pohľadávok. Navyše spomínaná obchodná spoločnosť na účely
uznania záväzku povinného z úverovej zmluvy splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý
oprávneného zastupoval aj v tomto exekučnom konaní, a to až do 27. 12. 2012. Tým je spochybnený
ďalší predpoklad zmluvného zastúpenia, a to, že splnomocnená osoba bude skutočne hájiť záujmy
splnomocnenca, t. j. dlžníka (k uvedenému pozri § 22 ods. 2 OZ). Všetky tieto skutočnosti, konštatované

v napadnutom uznesení, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti
udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších
právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa vzniknúť právne
účinkypreosobuvmenektorej„konal“.Aktedazneplatneudelenéhoplnomocenstvanevyplynuliprávne
účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže

byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Námietku oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného titulu - notárskej
zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania notára a neskôr exekučného
súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd uznal exekučný titul za súladný, keď

udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.
Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú naplnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti
skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,na prípadnú námietku povinného proti exekúcii a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či
zastavenie exekúcie. Súd môže a zároveň je povinný v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas
celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez

návrhu), aby bola garantovaná zákonnosť exekúcie. Pokiaľ exekučný súd zistí formálne či materiálne
nedostatky exekučného titulu, majúce za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto
skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a
nie je spôsobilým exekučným titulom. Vysloveniu uvedeného záveru v priebehu exekúcie pritom nebráni
existencia poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len
písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
Pokiaľ ide o námietky oprávneného, ktorý tvrdil, že exekučný súd vyslovil neplatnosť notárskej zápisnice
s poukazom na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na znenie Smernice Rady 93/13/EHS, čo je v
danej veci neprípustné a nemožné a že plnomocenstvo pre uznanie dlhu z úverovej zmluvy považoval

za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, pričom podľa námietok oprávneného sú závery
exekučného súdu mylné, odvolací súd sa týmito námietkami nezaoberal. Preskúmaním napadnutého
uznesenia totiž dospel k záveru, že exekučný súd v tomto rozhodnutí nekonštatoval neplatnosť notárskej
zápisnice z dôvodu, že by plnomocenstvo považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale z dôvodov,
ktorými sa odvolací súd zaoberal v prechádzajúcich odsekoch. Navyše okresný súd v napadnutom

rozhodnutí nepoukázal na žiadne z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a pri rozhodovaní zo Smernice Rady
93/13/EHS taktiež nevychádzal. Na základe vyššie uvedeného považoval odvolací súd tieto námietky
oprávneného za absolútne neopodstatnené.
Pokiaľ oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom nebolo vedené kontradiktórne,
odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil splnomocnenie obsiahnuté v zmluve

o úvere zo dňa 15. 10. 2002 ako absolútne neplatné (ktorá absolútna neplatnosť potom dopadá aj na
exekučnýtitul),neukrátiloprávnenéhooprávotvrdiťskutočnostivosvojprospechanavrhovaťdôkazyna
preukázanie týchto tvrdení, keď z úradnej činnosti odvolacieho súdu je zrejmé, že oprávnený vzhľadom
na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe notárskych zápisníc (vydaných totožným
notárom na základe splnomocnení totožného znenia obsiahnutých vo formulárových a adhéznych

spotrebiteľských zmluvách o úvere) ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o
názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom platnosti splnomocnenia v obdobných prípadoch.
V tejto súvislosti odvolací súd len príkladmo poukazuje na uznesenia Okresného súdu Lučenec č. k.
6Er/287/2006-12 zo dňa 30. 8. 2013 a č. k. 14Er/38/2004-16 zo dňa 20. 9. 2013 ako aj na uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/20/2013 zo dňa 26. 4. 2013, sp. zn.14CoE/418/2010

zo dňa 19. 1. 2011 a sp. zn. 16CoE/282/2012 zo dňa 9. 1. 2013. Uvedený názor okresného súdu preto v
žiadnom prípade nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne
predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), či už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie (viď § 39
ods.1Exekučnéhoporiadku),aleboajvktorejkoľvekinejfázepriebehuexekučnéhokonania(pozri§251
ods. 4 O. s. p. v spojení s § 123 O. s. p.). Právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy

na preukázanie týchto tvrdení pritom nemožno vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu upovedomiť
účastníka zastúpeného advokátom na možnosť toto svoje právo využiť (pozri § 5 ods. 2 O. s. p.),
ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby tak účastník konania mohol bez zbytočných
obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa
procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej veci založil okresný súd svoje rozhodnutie

výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný oprávnený, stabilná rozhodovania činnosť
okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo známa a zo strany okresného súdu mu neboli
kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie, možno záverovať, že
zostranyokresnéhosúdunedošloktakémupostupu,ktorýbypredstavovalzásahdoprávaoprávneného
na súdnu ochranu.

Na základe všetkého už vyššie uvedeného možno konštatovať, že pokiaľ okresný súd správne
posúdil splnomocnenie udelené obchodnej spoločnosti PDSS, s. r. o., ako neplatné, na základe
ktorej skutočnosti dospel k záveru, že ani uznanie dlhu v rámci notárskej zápisnice uskutočnené
splnomocnencom tejto obchodnej spoločnosti nie je platným právnym úkonom, a preto prebiehajúcu

exekúciu postupujúc ex offo vyhlásil za neprípustnú a zastavil, jeho rozhodnutie je vecne správne.
Odvolací súd preto uznesenie exekučného podľa ustanovenia § 219 ods. l, 2 O. s. p. ako vecne správne
potvrdil. Pritom nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiadaSúdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu úniového práva tak, ako to požadoval
odvolateľ.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie
o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo

agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred
Súdnym dvorom EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho
práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach
výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo
veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť

však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru
návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka
konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v

konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená

a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť, že

okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor, že predmetné plnomocenstvo (ktoré
je obsahom zmluvy o úvere) je neprijateľnou podmienku zmluvy podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp.
podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a súd z hľadiska kritérií
ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom
úvere toto plnomocenstvo ani neposudzoval. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu

jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd plnomocenstvo udelené povinným
(dlžníkom z úveru) spoločnosti PDSS s. r. o. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu
skúmal z hľadiska iných kritérií (najmä, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach
oprávnenia zastupovať, či konal alebo nekonal v záujme splnomocniteľa a či sa dlžník udelením
splnomocnenia vzdal alebo nevzdal práva uznať dlh) a to podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom
úkone a týkajúcich a platnosti právneho úkonu.
Exekučný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo SR, zákonné ustanovenia kde v súdnej praxi
niet pochýb o ich výklade - aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR. Ide
o aplikáciu zákonných ustanovení, kde sa nevyskytuje prvok úniového práva a nie je tak dôvodné, či

potrebné, obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ o výklade a aplikácii úniového práva,
teda ani s otázkou, akú formuloval pod bodom 1/ odvolateľ, ktorá nemá základ v prejednávanej veci a
nie je ani spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad úniového práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu otázka odvolateľa nesmeruje.
Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu nie je zásadnou,

pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje, ani druhá otázka, ktorou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, „či je v súlade s čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnostireálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“. K inému záveru dôjsť nemožno, s dôrazom na fakt, že
v odôvodnení predmetného uznesenia exekučného súdu niet žiadna zmienka o aplikácii cit. smernice o
neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Možno dodať, že platná právna úprava Slovenskej republiky - Exekučný poriadok pripúšťa aj vo fáze
výkonu rozhodnutia posudzovať neprípustnosť exekúcie s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje
k záveru o neprípustnosti, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré
z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie

exekúciepodľa§57ods.1,2Exekučnéhoporiadku,obaspočívajúcevtom,žepohľadávkuoprávneného
voči povinnému nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie nie
je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom
hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.