Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/139/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114201702
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8114201702.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a

členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
10C/14/2014-4 zo dňa 11.04.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu 1.stupňa .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom

nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca si uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom vo Vranove nad
Topľou.

Žalobca namietal nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že v exekučnom konaní, kde bol

oprávneným, nerozhodol súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej
lehote.

Prvostupňový súd vec prejednal podľa § 115a ods. 2 O. s. p. a konštatoval, že v konaní nemal
preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Právne vec odôvodnil článkom 46 ods. 3 Ústavy SR a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ust. § 3 ods. 1, §
4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 3 zákona č.
514/2003 Z. z. a § 44 ods. 6 Exekučného poriadku.

Poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 42/01, I. ÚS 63/00, IV. ÚS
606/12). Uviedol, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľkomesačná
nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy. Podľa názoru prvostupňového súdu práve

okolnosti tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Pri
rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je totiž potrebné vykonať procesné úkony (výzva na
vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie
exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o trovách exekúcie), v dôsledkuktorých nerozhodnutie o návrhu v zákonnej lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy a z
toho vyplývajúci nesprávny úradný postup. V čase začatia exekučného konania Exekučný poriadok
nestanovoval povinnosť exekučného súdu rozhodnúť v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného

na zmenu súdneho exekútora. Žalobca podával návrhy na zmenu súdneho exekútora hromadne, teda
zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré je ústavne akceptovateľné.

Prvostupňový súd rovnako konštatoval, že nemá vedomosť o tom, že by ohľadne žalobcom tvrdených

prieťahov v predmetnom konaní boli vedené disciplinárne konania a riešila sa sťažnosť na prieťahy
v konaní a ani že by rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky alebo Európsky súd pre ľudské
práva, pričom konštatovanie porušenia práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je v
kompetencii Ústavného súdu SR. Prvostupňový súd v tejto súvislosti poukázal aj na znenie ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinné od 01.01.2013.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie existencie nesprávneho úradného
postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Okrem
nepreukázania nesprávneho úradného postupu žalobca nepreukázal ani vzniknutú škodu (neuniesol
dôkazné bremeno jej preukázania, pretože na to nestačí len samotné tvrdenie žalobcu, že mu nejaké
náklady vznikli ) a nepreukázal ani nemajetkovú ujmu a ani príčinnú súvislosť medzi týmito atribútmi,

pretože nepreukázal ani ich samotnú existenciu.

Vo vzťahu k námietke premlčacia vznesenej žalovaným prvostupňový súd konštatoval, že právo žalobcu
domáhať sa náhrady škody premlčané nebolo, pretože k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora
došlo až po dni 23.04.2009 (žalovanej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

dňa 23.04.2012). V tejto súvislosti ale konštatoval aj to, že žaloba bola podaná predčasne, pretože bola
podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, čo zakladá samostatný
dôvod na zamietnutie žaloby.

Prvostupňový súd však žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre

priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si ich neuplatnila.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti

a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom
rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom

pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna

neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však
ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandarduochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast

ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Na základe toho navrhol, aby
odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 03.10.2014 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav,

správne aplikoval právne predpisy a odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho

úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorýmsa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže

poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 ak oprávnený požiada súd

o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Odvolací súd súhlasí s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť

vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona
zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo
aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré

vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca
vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v
tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať,

aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných
exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti možno konštatovať, že vo veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, že sa riadi priamo aplikáciou § 9 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z.z., ale okolnosti špecifikované v tomto zákonnom ustanovení v novelizovanom
znení uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy.

Prvostupňový súd správne konštatoval, že exekučné konanie na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou

pod sp. zn. 8Er/304/2004 začalo pred 01.09.2005 (začalo podaním návrhu na vykonanie exekúcie dňa
09.08.2004), a preto sa v zmysle prechodných ustanovení Exekučného poriadku (§ 238 ods. 1 a 2)
dokončí podľa práva platného do 31.08.2005, a teda nie je možné naň aplikovať ustanovenie § 44 ods.
7 Exekučného poriadku, ktoré stanovovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora.

Avšak aj v prípade, že by sa na tento prípad vzťahovala právna úprava stanovujúca 30 dňovú lehotu na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky I. ÚS 63/2000, v zmysle ktorého aj prípadné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty automaticky neznamená postup súdu so zbytočnými prieťahmi, pretože pojem zbytočné prieťahy

obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojmom autonómnym, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne.

V tejto súvislosti je potrebné brať do úvahy okolnosti, na ktoré správne prvostupňový súd upriamil
pozornosť, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať viaceré procesné

úkony, ktoré súvisia s rozhodovaním o zmene exekútora (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi,
vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu
novému exekútorovi, rozhodnutie o doterajších trovách exekúcie) a je potrebné súhlasiť aj s názorom,
že za týchto okolností nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej lehote nie je možné
považovať za zbytočné prieťahy v konaní a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup súdu, pretože

vyššie uvedené sprievodné procesné úkony je potrebné vykonať a až na ich základe rozhodnúť o návrhu
na zmenu exekútora.V prejednávanej veci (vedenej na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 8Er/304/2004)
podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol doručený súdu dňa 02.07.2009. O tomto
návrhu rozhodol exekučný súd dňa 24.09.2009. Exekučný súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora

nerozhodol s takým časovým odstupom po vykonaní uvedených sprievodných procesných úkonov, ktorý
by bolo možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Nie je pritom možné zabúdať na už uvedenú
skutočnosť, že právna úprava účinná v rozhodnom čase nestanovovala súdu žiadnu lehotu, v ktorej by
mal o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodnúť. Námietka žalobcu o nemožnosti polemizovať
s dodržiavaním lehoty na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora je nedôvodná, už aj s

poukazom na jednotlivé procesné úkony, ktoré rozhodnutiu exekučného súdu musia predchádzať.

Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva záver súdu prvého stupňa o neexistencii jednj z podmienok,
a to nesprávneho úradného postupu.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil žiadne dôkazy

dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Len samotné tvrdenie žalobcu, že mu vznikla škoda
pozostávajúca z toho, že musel vynaložiť výdavky na správu pohľadávok prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín a
komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, výdavky na urgencie adresované exekučnému súdu a
pod. nemožno považovať za dôkaz jej vzniku.

Taktiež je potrebné zdôrazniť, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to,
že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu

účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia
si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože
samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a
preukázania.

Odvolací súd zároveň poznamenáva, že už len nepreukázanie samotného nesprávneho úradného
postupu zo strany exekučného súdu vylučuje dôvodnosť podanej žaloby, a preto znalecké dokazovanie
smerujúce k preukázaniu výšky škody, príp. nemajetkovej ujmy by bolo nehospodárnym. Zároveň je
nutné poznamenať, ako to správne konštatoval aj prvostupňový súd, že dôkazné bremeno preukázania
základných predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný

postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou) má
poškodený (žalobca), ktorý ho v tomto prípade neuniesol. Nepostačuje len samotné tvrdenie o existencii
uplatneného nároku.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto
nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,

ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.