Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/131/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112230030
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112230030.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Martina Fiľakovského a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o. so
sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v
Bratislave, na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 31.3.2014 č. k. 12C/286/2012-47 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom konania je náhrada
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri
rozhodovaní o žiadostiach súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom

na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného bolo potrebné s touto námietkou sa zaoberať.
Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku boli žalovanému doručené dňa 23.4.2012. K premlčaniu tak
mohlo dôjsť len pri nárokoch vzniknutých pred 23.4.2009. Žalobcom uplatnené nároky však vznikli až
po tomto dátume a preto k ich premlčaniu dôjsť nemohlo.

V exekučných konaniach, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu žalobca nepreukázal
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný súd. Ustanovenie § 9 ods.
2 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je účinné od 01.01.2013, avšak i keď žaloby boli vo
veci podané v r. 2012 predmetné ustanovenie dopĺňa a vykladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z., preto je ho možno aplikovať aj pri uplatnených nárokoch na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom pred 01.01.2013. O namietaných prieťahoch v konaní sa neviedlo

konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, neviedlo sa disciplinárne konanie, nebolo vydané
právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd v konaní o uplatnenom nároku na
náhradu škody nesprávnym úradným postupom nie je oprávnený posudzovať nesprávny úradný postupsúdu spočívajúci v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote.

Rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote nemožno všeobecne bez ďalšieho posudzovať
ako nesprávny úradný postup súdu. Osobitne v exekučných konaniach pri posudzovaní návrhov na
vykonanie exekúcie na podklade exekučných titulov rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc
sa javí 15-dňová lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti
exekúcie.

Podmienkoupriznanianárokunanáhraduškodyjepreukázaniepredpokladovvznikunárokunanáhradu
škody: existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu žalobca v konaní
nepreukázal a neuniesol ani dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody.

Žalobca v konaní uplatňuje tzv. majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo v dôsledku tvrdenej nečinnosti súdu a nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Žalobca v otázke preukázania škody neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal vynaloženie

uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky. Nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom,
že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o vynaložení nákladu. Žalobca uplatnil i
nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že u žalobcu v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným alebo insolvencii povinného. Ide iba o hypotetické uvažovanie žalobcu, bez

preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu.

Žalobca už vôbec nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody, tak majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy. Súd nevidí dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške na základe aplikácie Nálezov
Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia za konštatované zbytočné

prieťahy v súdnom konaní. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú
ujmu sa súd nezaoberal, keď žalobca nepreukázal základ nároku a to vznik škody. Napokon žaloba
nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov v podobe nesprávneho úradného postupu a vzniku škody.
Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozhodnutie

zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredenéhopostupu,ktorýmádôsledokvnesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.

pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Stav právnej neistoty existuje vždy do času kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.Súdu neprislúši polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Musí aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď. Je to

predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v
primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok nemá.

Odvolacísúdvzmyslezásaduvedenýchvustanovení§212O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokspolu
skonaním,ktorémupredchádzalo,vecprejednalbeznariadeniapojednávaniavsúladesustanovením§
214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, hoci so záverom o potrebe aplikácie

ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 sa stotožniť nedá.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým

súdom, na ktoré s výnimkou záveru o potrebe použitia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom od 1.1.2013 v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. podrobne upravujúceho podmienky pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu s

touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto právneho predpisu zákonom č. 412/2012 Z. z. s
účinnosťou od 1.1.2013 a preto je priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté
od 1.1.2013.

To však neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v žiadnej z vecí spojených na spoločné konanie nedošlo
k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by
prieťahy v konaní konštatovalo.

V danom prípade nesprávny úradný postup má spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Táto 15 - dňová zákonná lehota sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti
Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

Nesúlad exekučného titulu so zákonom je tiež dôvodom na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia
§ 57 Exekučného poriadku. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu ( § 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto
rozhodnutiu ( § 57 ods. 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne okamih, kedy tak
má alebo môže urobiť nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania.Materiálny prieskum súladu exekučného titulu so zákonom umožňuje i ustanovenie § 45 ods. 1, ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z

tohto ustanovenia súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku konanie
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúcii zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva jednoznačná potreba materiálneho prieskumu súladnosti
exekučného titulu so zákonom. Za takejto situácie je 15 - dňová lehota na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom a práve preto zákon pri predpokladanom zistení
rozporu exekučného titulu so zákonom nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, na zastavenie exekúcie alebo na zastavenie exekučného konania.

Rovnako je potrebné stotožniť sa s tvrdením o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu

pri preukazovaní vzniku škody. V konaní neboli predložené právne významné dôkazy dokumentujúce
skutočnú výšku škody, pričom od začatia konania ubehla dostatočne dlhá doba, počas ktorej takého
dôkazy žalobca predložiť mohol. Okrem toho v žalobách spojených na spoločné konanie žalobca presne
vyčíslil svoje nároky na náhradu škody a teda už v tom čase musel mať dostatok podkladov, z ktorých
pri vyčíslení výšky škody vychádzal.

Žalobca taktiež nepreukázal existenciu dôvodov na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako
dôvod pre takéto priznanie nemožno akceptovať to, že neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu

vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva. Tieto dôvody sám žalobca uvádza len ako možné riziká bez
ich dostatočného podloženia a preukázania.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.