Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 28, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/574/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212807
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912212807.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána

Gandžalu, PhD., a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
AdvokátskoukanceláriouFridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova4,81109Bratislava,IČO:36864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 13C/168/2012-51 zo dňa 22. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) zamietol
žalobu žalobcu; žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy vo výške 3432,88 Eur z titulu náhrady majetkovej škody a sumy vo výške 686,58 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu

Rimavská Sobota), ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote.
Okresný súd mal preukázané, že žalobca pred podaním žaloby požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti
žalovaným.

Z exekučného spisu exekučného súdu sp. zn. 2Er/1454/2010 okresný súd zistil, že žiadosť súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci
oprávneného (žalobcu) proti povinnému D. T. pre vymoženie sumy 788,- Eur s prísl. (doručenej
exekučnému súdu dňa 28. 05. 2010) bola uznesením zo dňa 25. 11. 2010 zamietnutá podľa ustanovenia
§ 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej aj „EP“). V predmetnej exekučnej veci
bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave. Následne
exekučný súd exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 44 ods. 3 EP.

Okresný súd uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 EP žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neustanovuje (15 dňová lehota
sa vzťahuje len na vydanie písomného poverenia exekútorovi, aby vykonal exekúciu). V predmetnej
exekučnej veci nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že exekučný súd bol v omeškaní viac ako 277 dní,pričom nie je možné započítať obdobie od podania návrhu exekútorovi do podania žiadosti exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučný súd.

Okresný súd ďalej poukázal na to, že exekučný súd postupoval správne, keď v exekučnom konaní
preskúmal rozhodcovský rozsudok podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP a to v súlade s uzneseniami
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012, sp. zn. 6Cdo/135/2012, sp. zn. 6Cdo/143/2011 zo dňa 18.
januára 2012.

Exekučný súd s prihliadnutím na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu
ochranu, s prihliadnutím na zložitosť veci, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú
náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi
EÚ preskúmal rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietol podľa § 44 ods. 2 EP.
Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania

rozhodnutia, ktorým sa žiadosť o udelenie poverenia zamietla vzhľadom na to, že bolo potrebné posúdiť
zákonnosť vedenej exekúcie (čo vyžaduje osobitnú právnu úvahu), nie je takej povahy, aby bolo možné
v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Následne okresný súd konštatoval, že nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z

predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávny úradným postupom.
Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1, § 151 ods.
1, 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie
právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 s použitím § 221 ods. 1 O. s. p.
Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho
právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili.
V tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody

a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v
žalobe upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Avšak
na túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto

sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť
pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho

návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva
odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z

dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil,
že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam
žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako

ajkodňatiujehomožnostikonaťpredsúdom.Okremtohonamietal,žeokresnýsúdsadopustilviacerých
omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať, že v
príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment
doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). Okresný súd rozhodol

bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenýmiv exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k žalobe, mu mal okresný súd umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým ale aj k právnym otázkam v súvislosti nesprávnym úradným
postupom a výškou spôsobenej škody. Keď okresný súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre

neho pozitívne rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť
im, aby sa kontradiktórne vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za
dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k tomu, že
vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Ak žalovaný nereagoval na

výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal
okresný súd rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O.
s. p.. Skutkovým základom sa mal stať ním (žalobcom) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
následne vo veci meritórne rozhodol, ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p.. Okresný súd zamietol
žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa

zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu,
opisovaljuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného),pričomignoroval
všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z dôvodu udržiavania a správy informačného
systému a výdajov na administratívne spracovanie textov, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na

exekučnom súde), preto je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom
svojvôle súdu. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Okresný súd nemal byť vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia

nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis muntandis nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I .ÚS 243/07 z 19. júna 2008). Okresný súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie
úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých
vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Pri

dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať,
že okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak
by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v

danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy.
Z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd vykonal

dokazovanie ex offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že chce
vyhlásiťrozhodnutievovecisamej.Množstvodôkazovvzniklopopodanínávrhu,ktorénemoholpredložiť
spolu s návrhom a nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný. Okresný
súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v

primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Okresný súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval
okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej

lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom: 1/ aké spôsoby judikovania pohľadávky
si žalobca zvolil, 2/ o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, 3/ o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od exekučného súdu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z
nasledovných dôvodov:Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej aj „zák.
č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým

prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú: a) územné samosprávne a správne celky, b)
záujmové, resp. profesijné (stavovské) samosprávy, c) verejnoprávne inštitúcie, d) fyzické osoby, ktorým
zákon zveril výkon verejnej moci (napr. činnosť notára alebo súdneho exekútora). Verejná moc teda
predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne (ústavou, príp.

zákonom) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že

„každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(týkajúcisaodškodneniazanezákonnépozbavenieosobnej
slobody), ale aj čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci

sa odškodnenia za justičný omyl) a zák. č. 514/2003 Z. z.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i

praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu
týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne
relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou

spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).
Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a/ nezákonným

rozhodnutím, b/ nesprávnym úradným postupom, c/ rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zák. č. 514/2003 Z. z.), d/
rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v §
18 zák. č. 514/2003 Z. z.).
Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá

sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.
Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri rozhodovaníalebo úradnom postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde
vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku (ako priamy následok) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a

škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo
k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.
Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného

sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených
zákonnýchpredpokladovtejtozodpovednosti.Niejetedazaťaženýpovinnosťoupreukazovaťizavinenie
zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení
zodpovedného subjektu (t. j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť).

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu
je zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho

ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna
právna úprava v ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré
sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný
nezákonný zásah do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v rámci
občianskoprávneho konania , trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne možné
(až na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci (spravidla

súd) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov konaní“ je
potom najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných predpisov (napr.
§ 6 O. s. p.). Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti konania, ktorá je
eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci bez

zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne
hľadisko,ktorébydominovalonadďalšímirelevantnýmipožiadavkami,ktorésúspojenésrozhodovaním
(napr. nad povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci,
najmä v prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné).
Za porušenie zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym

úradným postupom, je možno preto považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu
nezodpovedá zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva
v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže
zodpovedaťzaprieťahyvkonaní,ktorésúspôsobenénedostatkomsúčinnostialebodokoncazámerným
pôsobením zo strany účastníkov konania, alebo ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v

povahe súdov a v ich inštitucionálnom a organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že
s ohľadom na konkrétne okolnosti môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť
verejnej moci, ktorá je spojená s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní alebo v súvislosťou s ňou
došlo k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre jej výkon alebo k porušeniu poriadku,
ktorý je určený povahou alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že

podmienkou na aplikáciu ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je to, aby štát (prostredníctvom svojich
orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní.
Pre úplnosť je potrebné konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje existencia všeobecných predpokladov škody
a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávny úradným postupom a vznikom

škody. Oprávneným subjektom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
môže byť každá (teda fyzická i právnická) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom.Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku
na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. sa poškodený môže (úspešne) domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej
časti) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jeho

časť) do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z
daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú
podmienku procesného charakteru pre to, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom
konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zák.
č. 514/2003 Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v
jednotlivých zodpovednostných vzťahoch oprávnené konať za štát (§ 4) . Vo veciach náhrady škody,

ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. Ak príslušný orgán
neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená),

môže domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z.). Táto šesťmesačná lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného
splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že odvolací

súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom prípade
je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní žalobcom
na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami
uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich
na rôzne dôvody zamietnutia žalôb okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín
pojednávania riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby na súdnom pojednávaní predložili alebo označili
dôkazy a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých
sa nenariaďuje pojednávanie, do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené

a označené neskôr sa neprihliada (§ 114 ods. 2 O. s. p., § 120 ods. 4 O. s. p.).
Právny zástupca žalobcu doručil súdu návrh „na zrušenie“ nariadeného pojednávania zo dňa 17. 04.
2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to, že podal
sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie jeho práva na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia

sudcu povereného prejednávaním veci, pričom navrhol, aby okresný súd prerušil súdne konanie a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti.
Na pojednávaní okresný súd rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania tak, že návrh žalobcu na
prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd zamietol a následne

rozhodol vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené
obligatórne ani fakultatívne podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1, 2 O. s. p., preto okresný súd postupoval správne, keď návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
Skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a
následne rozhodol vo veci samej (vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú

správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) nemožno v žiadnom
prípade hodnotiť (s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania) ako procesný postup okresného
súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok

predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, akúčastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti
vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.

Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým žalobcovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný (viac ako 5 dní pred termínom pojednávania)
podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia

§ 101 ods. 2 O. s. p., a preto žalobca a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na
pojednávanísvojeprocesnéoprávnenia(napr.navrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazoma
k tvrdeniam protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Žalobca v žalobe označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný

spis, oboznámil sa s jeho obsahom, preto neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k
dôkazom a k tvrdeniam žalovaného, s poukazom i na to, že mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného
k žalobe, ku ktorému sa nevyjadril.
Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne (v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené

všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,
že žalobca podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol (ako už
bolo vyššie uvedené), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania a teda okresný súd svojím postupom
neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, t.
j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 O.
s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením č. k. 14NcC/331/2012-9 zo dňa 10. 10. 2012, ktorým nebola z prejednávania a
rozhodovania vo veci vylúčená zákonná sudkyňa D.. E. P., pretože u nej neboli zistené

okolnosti, ktoré by ju z prejednávania a rozhodovania veci vylučovali. Odvolací súd takisto nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne. Sudcu je možné vylúčiť
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných
dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a
spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu existujú okolnosti

vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod
pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje napríklad na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie
sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31. mája 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo
201/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. 3Cdo 202/2013 z 12. septembra 2013).

Odvolací súd zhodne s právnym názorom okresného súdu konštatuje, že exekučný súd pred vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je povinný skúmať, či sú splnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa
ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP).

V prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné
vychádzať okrem Exekučného poriadku aj zo zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanieexekúciejeexekučnýsúd,konajúcionávrhunanútenývýkonprávoplatnéhorozhodcovského
rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je oprávnený vyvodiť všetkydôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
zmluvou viazaná (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, R
66/2013).

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia
jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože došlo k zamietnutiu
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods.
2 EP.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe, že
žalobca podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd
väčším počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodnutiu exekučného
súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný súd náležitým
spôsobom preskúmal exekučný titul [vrátane zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, návrhu na vykonanie

exekúcie i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho
došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda
exekučný súd adekvátnym spôsobom procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na
základe návrhu na vykonanie exekúcie žalobcu (v pozícii oprávneného)] a preto nie je možné stotožniť
sa s tvrdením žalobcu, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu (viď

uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012).

Nakoľko žalobca v súdnom konaní nepreukázal: a) existenciu nesprávneho úradného postupu, b) vznik
škody, c) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
preto žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože odporca síce mal vo veci plný
úspech (§ 142 ods. 1 O. s. p.), avšak trovy konania nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku, pričom z obsahu spisu nevyplynulo, že by odporcovi vznikli trovy v súvislosti so

súdnym konaním, preto okresný súd postupoval správne, keď odporcovi náhradu trov konania nepriznal
(§ 151 ods. 2 O. s. p.).

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo právo na

náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie
uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací
súd preukázaný ani zo spisu, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.