Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/302/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211218865
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2211218865.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci navrhovateľa: Home Credit Slovakia,
a.s., so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, proti odporkyni: H. E., nar. X.X.XXXX,
bytom M. Q., W. XXX/X, t.č. Y. C., Y., Z. V. Y. u. XX, o zaplatenie 501,66 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie navrhovateľa - v zamietajúcej časti a odporkyne - v časti splatnosti priznanej pohľadávky,
včítane závislého výroku o náhrade trov konania, proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo
dňa 10.5.2012 č.k. 10C/280/2011-25, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z

u j e a v časti splatnosti priznanej pohľadávky, včítane závislého výroku o náhrade trov konania r u
š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd čiastočne vyhovel žalobe a odporkyni uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 261,40 Eur s 0,04% úrokom z omeškania denne od 14.11.2009 do
zaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostirozsudku.Nasledujúcimivýrokmisúdnávrhvozvyškuzamietol
a rozhodol, že žiadny z účastníkov na náhradu trov konania nemá právo.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne citáciou ust. §1 ods. 1 a 3, § 2 ods. 1 písm. a), b) a g),

3 zák. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zák. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3,
4, § 53 ods. 1, 4 písm. k), 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 28.2.2010, § 517
ods. 1 a 2, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako i Smernicou rady
93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 4 ods. 2 písm. a) až i), 3
zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom do 31.12.2007 a ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Súd dospel
k záveru, že medzi účastníkmi ide o vzťah spotrebiteľský zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý sa
riadi zákonnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Zákona o ochrane spotrebiteľa. V žiadnom

prípade sa nemôže riadiť zákonnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a to ani v prípade, že by
sa na tom účastníci zmluvne dohodli, také dojednanie je podľa zákonných ustanovení Občianskeho
zákonníka neprijateľnou podmienkou a absolútne neplatnou, pričom na dôvod tejto neplatnosti je súd
povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Je zrejmé, že ide o tzv. typovú zmluvu, teda zmluvu vrátane jej
všeobecnýchobchodnýchpodmienok,ktorésúvopredpripravenébezúčastidruhejstrany-spotrebiteľa,
pre vopred neurčený široký okruh spotrebiteľov, pričom konkrétny spotrebiteľ nemá právo zásadným
spôsobom do nej zasahovať a prípadne meniť jej podmienky, okrem výšky úveru, prípadne výšky splátok

a doby splatnosti. Zmluva však bola uzavretá, úver bol poskytnutý, preto je návrh navrhovateľa dôvodný
čo do výšky žalovanej sumy vo výške 261,40 Eur. Naviac je odporkyňa povinná zaplatiť aj úrok z
omeškania z tejto sumy, lebo úver aj s príslušenstvom mala uhradiť.Pokiaľ sa týka dojednaní o zmluvnej pokute v úverových podmienkach (hlava 15 § 3) ide o dojednanie
absolútne neplatné. Je písané veľmi drobným, skoro nečitateľným písmom, ako aj celé úverové
podmienky, je zapracované medzi menej podstatné a menej významné obchodné podmienky, čo môže

vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá. Naviac dohodu účastníkov o zmluvnej
pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť obchodných podmienok. Podľa zákonného ustanovenia
Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu a v danom prípade
tátoabsentuje.Užlenztohovyplýva,žezákonodarcazmluvnúpokutupovažujezasankciu,ktorámábyť
osobitne dojednaná v zákonom predpísanej písomnej forme. Nie ako napr. úroky z omeškania, kde tieto

vôbec nemusia byť súčasťou zmluvy a napriek tomu pri omeškaní dlžníka veriteľ môže podľa zákonného
ustanovenia § 517 požadovať úroky z omeškania v zákonom stanovenej a určenej výške. Občiansky
zákonník neobsahuje žiadnu zákonnú úpravu o tom, že zmluvné podmienky môžu byť obsiahnuté v tzv.
všeobecných obchodných podmienkach. Takúto úpravu obsahuje len Obchodný zákonník, ktorý ale nie
je možné aplikovať na tento spotrebiteľský vzťah. Naviac úverové podmienky súčasťou ktorých majú
byť aj dojednania o zmluvných pokutách, nie sú podpísané ani navrhovateľom ani odporcom, pričom

zákonné ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka vyžaduje na platnosť zmluvy o zmluvnej pokute
písomnú formu. Jej nedodržanie je s poukazom na ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka dôvodom
jej absolútnej neplatnosti. Dojednanie o zmluvnej pokute tak je absolútne neplatné. Na dôvod absolútnej
neplatnosti pri tom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti, aj keď sa toho nikto nedovoláva. Ako
nedôvodný preto súd zamietol návrh navrhovateľa vo zvyšku, teda v časti zmluvnej pokuty vo výške

10,60 Eur, nakoľko ide o nárok z neplatného dojednania o zmluvnej pokute a tiež v sume zmluvného
úroku vo výške 201,60 Eur, poplatku za výber z bankomatu vo výške 2,29 Eur, sankčného úroku vo
výške 220 Eur, mesačného poplatku za vedenie účtu vo výške 23,87 Eur, lebo aj tieto dojednania sú
obsiahnuté v nečitateľných obchodných podmienkach a teda neplatných. Preto súd zaviazal odporkyňu
nazaplatenieistinyvovýške261,40Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške0,024%denne(vovýroku

uvedených 0,04 % denne - poznámka odvolacieho súdu) od 14.11.2009 až do zaplatenia poukazujúc tu
hlavne na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p. s tým, že v danom prípade bol
navrhovateľ úspešný len čiastočne, nakoľko žiadal zaplatiť istinu vo výške 561,66 Eur a úspešný bol

len čo do istiny 261,40 Eur, preto súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku
poukazujúc tu hlavne na § 146 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku, výslovne iba voči jeho zamietajúcej časti, podal odvolanie navrhovateľ, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovie.

Ako odvolací dôvod uviedol dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľ predovšetkým nesúhlasil so
závermi prvostupňového súdu, že dojednanie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné. Pokiaľ ide o
sumu 10,60 Eur, je to pokuta za omeškanie so splácaním dohodnutých splátok. K dojednaniam, ktoré sú
uvedené v úverových zmluvných podmienkach uviedol, že sú platnými a rovnocennými dojednaniami s

ostatnými zmluvnými podmienkami a ako také majú rovnakú právnu moc a váhu, ako majú dojednania
uvedené na lícnej strane úverovej zmluvy. Dojednanie o zmluvnej pokute pritom nie je zapracované
medzi menej podstatné a menej významné podmienky, ako to uvádza prvostupňový súd. Žiadny
všeobecne záväzný právny predpis pritom neurčoval formu zmluvy a nestanovoval veľkosť písma
akou má byť zmluva napísaná, preto nemožno súhlasiť s vyjadrením, že v danom prípade absentuje

písomná forma dojednania o zmluvnej pokute. Celistvosť listiny je pritom zachovaná aj vtedy, ak jednota
viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť jednotlivých listín je
nesporná, pričom pevné spojenie listín nie je v takom prípade potrebné. Žiaden právny predpis pritom
nestanovuje, kde má byť na listine zachycujúcej písomný prejav vôle umiestnený podpis. Súčasťou
písomne uzavretej zmluvy sa tak stávajú aj tie listiny, ktoré sú označené v rámci zmluvných dojednaní za

súčasť zmluvného textu, hoci neboli podpísané. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn.
26Cdo 2317/2006. Odvolateľ poukázal tiež na Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 342/2009, ktorý hodnotí
okolnosť, že boli niektoré zo zmluvných podmienok písané menším písmom zásadne len v kombinácii
s ostatnými okolnosťami uzatvorenia zmluvy. Odvolateľ zdôraznil, že i s poukazom na znenie ust. §
37 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozsah alebo písmo v zmluve nemôže mať za následok neplatnosť

právneho úkonu. Poukázal na to, že úverové zmluvné podmienky predmetnej úverovej zmluvy sú
jej neoddeliteľnou súčasťou sú platné zrozumiteľné a odporca mal dostatok času sa s nimi riadne
oboznámiť a v ich zmysle je aj jeho nárok uplatňovaný návrhom opodstatnený. Odvolateľ tiež poukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-453/10, z ktorého zdôraznil, že spotrebiteľské právo je výnimkouzo zásady zmluvnej slobody, ktorá je dôležitá a odôvodnená rozumnými, etickými a ekonomickými
úvahami a v právnom poriadku má miesto. Napriek tomu je to stále len výnimka a preto by sa nemala
interpretovať ako blanketové splnomocnenie pre sudcov prepisovať zmluvy alebo ich celé „hádzať do

koša“. Čl. 6 smernice preferuje čiastočnú neplatnosť pred neplatnosťou celej zmluvy, ak zmluva môže
ďalej existovať. Cieľ, ktorý sleduje normotvorca smernice spočíva výlučne v nastolení rovnováhy, nie
však v odstránení zmluvy ako celku. Za najdôležitejšiu časť tohto rozhodnutia odvolateľ považoval dôraz
na zodpovednosť spotrebiteľa, ktorý si má pred uzavretím zmluvy zvážiť jej obsah a nespoliehať sa len
na ochrannú ruku štátu. V závere odvolateľ z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 23Cdo 1201/2009 zdôraznil,

že i ochrana spotrebiteľa má svoje hranice a v žiadnom prípade ju nie je možné posudzovať ako obranu
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa.

Odporkyňa podala odvolanie, výslovne iba voči splatnosti priznanej pohľadávky navrhovateľovi, v
ktorom namietala, že priznanú dlžnú sumu nemôže navrhovateľovi naraz zaplatiť, pretože na to nemá
prostriedky, mesačne by mohla platiť len 20 Eur, pretože čaká dieťa a ma nastúpiť na práceneschopnosť.

Účastníci sa k doručeným odvolaniam protistrany písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustný odvolací dôvod
(§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ako i
dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. a že rozsudok súdu prvého stupňa v časti
splatnosti priznanej pohľadávky navrhovateľovi, napadnutej odvolaním odporkyňou, je potrebné zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/280/2011 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporkyne zaplatenia sumy 501, 66 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
0,024% denne zo sumy 261,40 Eur od 14.11.2009 do zaplatenia.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu súdu prvého stupňa, ktorým bol

návrh navrhovateľa v časti zmluvnej pokuty zamietnutý, v časti splatnosti navrhovateľovi priznanej
pohľadávky a v závislom výroku trov konania.

Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil odporkyni povinnosť navrhovateľovi zaplatiť
istinu 261,40 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,04% denne od 14.11.2009 do zaplatenia

(inak návrhom žiadaný úrok z omeškania len vo výške 0,024% denne - poznámka odvolacieho
súdu), napadnutý nebol, napadnutá bola iba jej splatnosť - zročnosť určená súdom do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, preto zostalo rozhodnutie súdu prvého stupňa v tomto výroku (uloženie
povinnosti zaplatiť istinu 261,40 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,04% denne od 14.11.2009
do zaplatenia) právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté (§206 ods. 3 O.s.p.).

Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd zamietajúci výrok založil na
závere, že dojednanie o zmluvnej pokute v úverových podmienkach je dojednanie absolútne neplatné,
nakoľko je zapracované medzi menej podstatné a menej významné obchodné podmienky, čo môže
vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá. Rovnako podľa zákonného ustanovenia

Občianskeho zákonníka, zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu a v danom
prípade táto absentuje. Úverové podmienky, súčasťou ktorých majú byť aj dojednania o zmluvných
pokutách, nie sú podpísané ani navrhovateľom ani odporcom, pričom zákonné ustanovenia § 544
Občianskehozákonníkavyžadujenaplatnosťzmluvyozmluvnejpokutepísomnúformu.Jejnedodržanie
je s poukazom na ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka dôvodom jej absolútnej neplatnosti.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v časti zamietnutia nároku žalobcu na
zaplatenie zmluvnej pokuty s tým, že „dojednanie zmluvnej pokuty vo všeobecných obchodných
podmienkach skutočne nespĺňa zákonom danú podmienku písomnej formy tohto dojednania“. Naprvej strane predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je v jej spodnej časti, drobnými písmenami
v porovnaní s ostatnými časťami listiny, je uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Úverové
podmienky a podpisom zmluvy klient i ručiteľ potvrdzujú, že sú s nimi oboznámení, všetky ustanovenia

sú im zrozumiteľné, považujú ich za dostatočne určité a prejavujú súhlas byť nimi viazaní. V hlave 15,
§3 a §4 Úverových podmienok je obsiahnuté dojednanie o zmluvných pokutách, z ktorého dojednania
navrhovateľ odvodzuje nárok na jej zaplatenie.

Z uvedeného teda vyplýva, že predmetná zmluvná pokuta, ktorú si okrem iného žalobca uplatňuje

danou žalobou, nebola dojednaná priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je
obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd sa so
záverom prvostupňového súdu, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné, plne stotožňuje.
Poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti,
ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho
poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití

tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa
zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej
pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi
neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v
materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého

sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na
okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp
rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína

rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu
mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u
niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom
vyplývaochranaslabšejzmluvnejstranyatoscieľomdosiahnutiavyváženejpozície,tedaspravodlivosti,
ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú

značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne
prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i
nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky
spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac
povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že

budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami
panujú.Abyboladosiahnutárovnosť,jenutnénerovnosťvýchodzíchpozíciíkorigovaťrovnakonerovnou
úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby
vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu
niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame

spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp
rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je
dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem
obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa
očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak

nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť
svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa
zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na
aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné

všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové
obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo
nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú
slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme
dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti

spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej
pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto
konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že
dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv.všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na
ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11).

Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára,
že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v
podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú
pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorý sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obchodného zákonníka, vzťahuje

i na obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu
potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z
neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť. Prvostupňový
súd tak správne žalobu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty zamietol. Odvolací súd preto rozsudok súdu
prvého stupňa v časti zamietnutia zmluvnej pokuty, napadnutú odvolaním navrhovateľa, s použitím ust.
§ 219 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o odvolanie odporkyne výslovne iba voči splatnosti priznanej pohľadávky, v ktorom namietala,
že priznanú dlžnú sumu nemôže navrhovateľovi naraz zaplatiť, pretože na to nemá prostriedky a žiadala
o možnosť plniť v splátkach, odvolací súd uvádza nasledovné.

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z citovaného ustanovenia procesného predpisu potom vyplýva, že odvolací súd musí vždy rešpektovať
procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k nesprávnosti výsledku konania. Kedy
o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu.

Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol vo veci bez prítomnosti
účastníkov konania na pojednávaní dňa 10.5.2012. Navrhovateľ, ktorý bol riadne predvolaný na určený

termín pojednávania svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s tým, aby pojednávanie prebehlo v jeho
neprítomnosti. Odporkyňa však predvolanie na pojednávanie spolu s návrhom na začatie konania a
poučením o procesnej povinnosti označiť dôkazy vo veci a o doručovaní riadne neprevzala (doručenie
nemala riadne vykázané), teda o pojednávaní nevedela. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že súd
prvého stupňa vec prejednal, keď konštatoval neprítomnosť účastníkov, teda aj odporkyne, od ktorej sa

zásielkavrátilasdodatkomneprevzatávodbernejlehote,ktorúsúdprvéhostupňapravdepodobnepodľa
§ 47 ods. 2 O.s.p. považoval za doručenú a bez riadneho poučenia účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a bez vyhlásenia dokazovania za skončené (§ 118 ods. 4 O.s.p.), vyhlásil rozsudok vo veci samej.

V danom prípade však predvolanie odporkyne na pojednávanie konané dňa 10.5.2012, na ktorom súd

prvého stupňa vec prejednal o rozhodol, nemožno považovať za riadne doručené ani náhradným
spôsobom v zmysle ust. § 47 ods.2 O.s.p., keďže súd predtým dôsledne nezisťoval pobyt odporkyne
a až pri doručovaní napadnutého rozsudku a odvolania zistil súčasné miesto jej pobytu v Maďarskej
republike, na adrese ktorého písomnosti aj preberá. V čase doručovania predvolania, návrhu i poučení
sa teda odporkyňa na doručovacej adrese nezdržiavala a preto nemohla nastúpiť fikcia doručenia podľa

47 ods. 2 O.s.p.

To znamená, že i keď odporkyňa skutočnosti uvádzané v odvolaní, že priznanú dlžnú sumu nemôže
navrhovateľovi naraz zaplatiť, pretože na to nemá prostriedky a preto žiada o možnosť plniť v splátkach,
neuplatnilapredsúdomprvéhostupňa,aleažvodvolaní,vzhľadomnakonštatovanévpredchádzajúcich

dvoch odsekoch možno uzavrieť, že ich ako účastník konania bez svojej viny ani nemohla označiť a
napokon ani nebola riadne poučená podľa § 120 ods. 4 (§ 205a ods. 1 písm. c) a d) O.s.p.), preto sa
stali odvolacími dôvodmi, na ktoré odvolací súd musí prihliadať.

Podľa § 160 ods. 1 O.s.p., ktoré na vec súd prvého stupňa neaplikoval, ak súd uložil v rozsudku

povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu.
Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky
zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého
plnenia.Pri úvahe o určení lehoty k splneniu povinnosti podľa § 160 ods. 1 O.s.p. alebo určení, že peňažné
plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, je nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, napr.

sociálnej a rodinnej situácie, zdravotného stavu osoby, ktorej sa ukladá povinnosť a pod. Z obsahu
spisu sa však tieto okolnosti zistiť nedajú, navyše je potrebné preveriť či a v akom rozsahu odporkyňa v
priebehu odvolacieho konania už plnila. Preto bolo nevyhnutným rozsudok súdu prvého stupňa, v tejto
napadnutej časti (splatnosti priznanej pohľadávky) včítane závislého výroku o náhrade trov konania s
odkazom na ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. i z dôvodu odňatia odporkyni možnosti konať pred súdom

podľa písm. f) citovaného zákonného ustanovenia, zrušiť a vrátiť mu vec v zrušenom rozsahu na ďalšie
konanie (podľa odseku 2 tohto ustanovenia).

Povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude po starostlivom prihliadnutí na všetky skutočnosti, ktoré vyšli
v konaní najavo, po doplnení dokazovania pre účely rozhodnutia o dôvodnosti určenia, že priznané
peňažné plnenie navrhovateľovi napadnutým rozsudkom je možné vykonať aj splátkach, ktorých

prípadnú výšku rovnako súd musí starostlivo uvážiť, aby nedošlo k neprimeranému znevýhodneniu
veriteľa na úkor dlžníka, vo veci opätovne v zrušenej časti rozhodnúť, dodržať pri tom procesné práva
účastníkov konania, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.