Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, July 17, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/16/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709010697
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8709010697.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.

Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.07.2014, v trestnej
veci obžalovaného N. J. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5 T 174/09 zo dňa 20.11.2013,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaného N. J., nar. XX.XX.XXXX v I., trvale bytom J. F. č. XXX/XX, I.,

podľa § 285 písm. b/ Tr. por. o s l o b o d z u j e spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorého
sa mal dopustiť tak, že

- dňa 23.11.2008 asi o 16.00 hod. na spoločnej chodbe X. poschodia v bytovke na ulici J. F. č. XXX/
XX v I., napadol svojho suseda K. V., nar. XX.XX.XXXX tak, že ho najmenej dvakrát udrel päsťou do
nosa, čím mu spôsobil zlomeninu nosných kostí a tržnú ranu na chrbte nosa, čo si vyžiadalo liečenie
najmenej po dobu 7 dní a obmedzenie v obvyklom spôsobe života najmenej po dobu dvoch až desať dní
a napadol susedu Mgr. N. V. tak, že ju udrel päsťou do čela a do predlaktia ľavej ruky, čím jej spôsobil
zranenie, ktoré si nevyžiadalo liečenie,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodených K. V., nar. XX.XX.XXXX, v X. R., okr. R., trvale bytom I., J. F.
XXX/XX a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s. Bratislava, Mamateyova, IČO: 35937874 o d k a z u j
e s ich nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného N. J. za vinného z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
- dňa 23.11.2008 asi o 16.00 hod. na spoločnej chodbe X. poschodia v bytovke na ulici J. F. č. XXX/

XX v I., napadol svojho suseda K. V., nar. XX.XX.XXXX tak, že ho najmenej dvakrát udrel päsťou do
nosa, čím mu spôsobil zlomeninu nosných kostí a tržnú ranu na chrbte nosa, čo si vyžiadalo liečenie
najmenej po dobu 7 dní a obmedzenie v obvyklom spôsobe života najmenej po dobu dvoch až desať dnía napadol susedu Mgr. N. V. tak, že ju udrel päsťou do čela a do predlaktia ľavej ruky, čím jej spôsobil
zranenie, ktoré si nevyžiadalo liečenie.

Za to mu podľa § 156 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., 36 písm. j/ Tr. zák. uložil trest odňatia
slobody vo výmere 1 (jedného) roka, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 50 ods. 1
Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu jedného roka.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. mu uložil aj povinnosť zaplatiť poškodenému Všeobecnej zdravotnej

poisťovni, a.s., Pobočka Prešov, Ul. Kúpeľná č. 5, IČO: 35937874, náklady zdravotnej starostlivosti vo
výške 19,62 eur a poškodenému K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., Ul. J. F. č. XXX/XX škodu spolu vo
výške 267,49 eur.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný odvolanie, ktoré sám, ako aj
prostredníctvom svojho obhajcu, odôvodnil.

V písomných dôvodoch svojho odvolania namietal, že skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, sa nedopustil,
naopak, on bol poškodeným napadnutý. Vyčítal súdu prvého stupňa, že uveril poškodenému napriek
rozporom v jeho tvrdeniach, ako aj rozporom medzi tvrdeniami poškodeného a jeho manželky, že
odmietol výpoveď svedkyne G. J. len z dôvodu, že ide o jemu blízku osobu, pritom bez výhrad akceptoval

výpoveď svedkyne N. V., ktorá je ale blízkou osobou poškodenému. Vyjadril názor, že súd prvého stupňa
nahrádzal niektoré tvrdenia znalca svojimi závermi, účelovo vyberal len tie časti znaleckého posudku,
ktoré by mohli svedčiť o jeho vine, nevysporiadal sa so skutočnosťou, že MUDr. E., u poškodeného
nestanovila diagnózu a ani neurobila kontrolné vyšetrenie. Poukázal na to, že palpačná bolestivosť je
podľa vyjadrenia znalca MUDr. V. len subjektívnym príznakom, nie objektívnym zistením a poukázal

na vyjadrenie znalca, ktorý tvrdenia poškodeného o bolestivosti nepovažoval za pravdivé. Namietal, že
znalci tak MUDr. V., ako a MUDr. G. zhodne označili diagnostikovanie zlomeniny na podklade originálu
RTG snímky za nepresné, potvrdili, že na stanovenie diagnózy sa nepoužívajú kópie ale originály.
Vyčítal MUDr. C., že pokiaľ zistil zlomeninu nosa, nepopísal pozíciu zlomeniny, orientáciu lomných línii
a pod.. Poukázal na vyjadrenie znalca MUDr. V., ktorý nevedel uviesť, ktorí lekári zistili u poškodeného

sťažené dýchanie a na skutočnosť, že u poškodeného neboli zistené krepitácie úlomkov, čo považuje
za podstatné. Vyjadril názor, že z vykonaného znaleckého dokazovania v prejednávanej veci existujú
pochybnosti o mechanizme vzniku zranenia poškodeného, miere jeho závažnosti a dobe obmedzenia
poškodeného v obvyklom spôsobe života zisteným zranením s tým, že dobu jeho trestného stíhania
považoval za neakceptovateľnú porušujúcu jeho práva.

Prostredníctvom svojho obhajcu ešte poukázal na konkrétne rozpory vo výpovediach poškodených, na
skutočnosť, že žiadna z vypočúvaných osôb nespomenula prítomnosť svedka Z., z čoho vyvodil záver,
že svedok Z. sa na mieste činu v ním spomínanom čase nenachádzal. Namietal, že súd prvého stupňa
napriek záväznému pokynu odvolacieho súdu neodstraňoval rozpory vo výpovediach poškodených,

neoboznámil obsah priestupkových spisov. Poukázal na to, že znalec MUDr. Y. V. potvrdil obranu
obžalovaného o mechanizme vzniku zranenia poškodeného, tvrdenia poškodeného ohľadom dĺžky
liečenia považoval za účelové, dobu štyroch týždňov považoval za neudržateľnú a rovnako tak za
účelové považoval tvrdenia poškodeného ohľadom dĺžky pretrvávania jeho bolestí, namietal, že znalec
vo svojom znaleckom posudku nesprávne konštatoval, že MUDr. C. v objektívnom náleze uvádzal „stav

po krvácaní nosa“, keďže túto skutočnosť MUDr. C. neuviedol, obdobne tak prítomnosť krvi nezistila
ani MUDr. E.. Poukázal na vyjadrenie MUDr. G., ktorá spochybnila mechanizmus vzniku zranenia
spočívajúci v opakovaných úderoch. Zlomeninu nosa nepovažoval za objektívne zistenú, pretože RTG
snímok nepopísal radiológ. Namietal, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
konštatoval, že on (obžalovaný) bol opakovane prejednávaný v priestupkovom konaní ako podozrivý

zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, no opomenul, že rovnako tak aj voči
poškodenému boli priestupkové konania vedené. Namietal, že pre záver o ublížení na zdraví nie je
smerodajné ako sa poškodený cítil, ale obsah lekárskych správ a posudkov a pre naplnenie subjektívnej
stránky sa vyžaduje nie len preukázanie existencie úmyslu, ale úmyslu spôsobiť následok spočívajúci
v ublížení na zdraví.

V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a jeho spod obžaloby
oslobodil, alebo alternatívne, aby po zrušení rozsudku vec postúpil na prejednanie priestupku.Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia
§ 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo,pričomnachyby,ktoréneboliodvolanímvytýkanéprihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom

rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.
Je potrebné obhajobe prisvedčiť, že nepochybne bolo ešte potrebné dopočuť poškodeného a jeho
manželku za účelom odstránenia rozporov v ich výpovediach, tak ako to krajský súd súdu prvého
stupňa uložil vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 4 To 43/12 zo dňa 18.12.2012, pričom doplnenie
dokazovania v naznačenom smere bolo potrebné jednak za účelom spoľahlivého ustálenia priebehu
žalovaného skutku, ako aj za účelom posúdenia hodnovernosti výpovedí poškodeného a jeho manželky

a rovnako tak bolo potrebné zadovážiť si priestupkové spisy týkajúce sa tak obžalovaného ako aj
poškodeného a tieto na hlavnom pojednávaní prečítať za účelom spoľahlivého zistenia okolnosti, za
ktorých ku skutku došlo, čo krajský súd rovnako tak súdu prvého stupňa vo svojom vyššie spomínanom
zrušujúcom rozhodnutí uložil. Napriek tomu, že podľa § 327 ods. 1 Tr. por. je právny názor odvolacieho
súdu pre súd prvého stupňa, ktorému bola vec po jej zrušení vrátená na nové konanie a rozhodnutie,

záväzný a prvostupňový súd je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd
nariadil, prvostupňový súd v prejednávanej veci záväzný pokyn odvolacieho súd zjavne nerešpektoval,
čo by nevyhnutne muselo viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a opätovnému vráteniu veci súdu
prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, keďže takýto rozsah dokazovania presahuje rámec
odvolacieho konania vyplývajúceho z ust. § 322 ods. 1 Tr. por., avšak súd prvého stupňa ustálením

skutkového stavu v podobe uvedenej vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia navodil situáciu, ktorá
už ďalšie dokazovanie v zásade vylúčila, a preto aj krajský súd od ďalšieho dokazovania, a to aj na
návrh obžalovaného už upustil.

Súd prvého stupňa ustálil totiž skutok tak, že nenapĺňa znaky žiadneho trestného činu, pričom okresný

prokurátorodvolanievprejednávanejvecinepodal,čoznamená,žezmenaustálenéhoskutkovéhostavu
v neprospech obžalovaného už s ohľadom na znenie ust. § 322 ods. 3, veta druhá, Tr. por. možná nie je.
Pokiaľ teda zmena v neprospech obžalovaného možná nie je, nie je potom ani možné vykonávať ďalej
dokazovanie svedčiace v neprospech obžalovaného a vykonávanie ďalšieho dokazovania v prospech
obžalovaného by len zbytočne predlžovalo trestné konanie, ktoré by aj tak s ohľadom na ustálenie

skutkového stavu prvostupňovým súdom muselo skončiť oslobodzujúcim rozsudkom.

Súd prvého stupňa posúdil ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. por.
konanie obžalovaného ktorým mal spôsobiť poškodenému zranenie spojené s dobou liečenia najmenej
7 (sedem) dní a obmedzením v obvyklom spôsobe života po dobu 2 (dvoch) až 10 (desať) dní.

Podľa § 123 ods. 2 Tr. zák. ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také poškodenie
zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého
bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.

Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že ako ublíženie na zdraví je možné posúdiť len také poškodenie
zdravia iného, ktoré si alternatívne objektívne vyžiadalo buď lekárske vyšetrenie alebo ošetrenie alebo
liečenie, avšak vždy ktorákoľvek z týchto uvedených podmienok musí byť kumulatívne spojená so
sťažením respektíve obmedzením obvyklého spôsobu života nie iba krátky čas, ktorým sa podľa
ustálenej súdnej praxe rozumie sedem a viac dní. Teda o ublíženia na zdraví pôjde len v prípade, ak

akokoľvek dlhé vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie bude zároveň spôsobovať obmedzenie v obvyklom
spôsobe života poškodeného po dobu aspoň sedem dní a viac.

Súd prvého stupňa v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia ustálil, že liečenie poškodeného po
dobu najmenej sedem dní obmedzovalo poškodeného v obvyklom spôsobe života po dobu dvoch až

desať dní. Aj keby údaj najmenej siedmich dní liečenia bol korektným údajom, čo nie je, pre záver o
ublížení na zdraví nie je postačujúci, pretože liečenie po dobu najmenej siedmich dní by mohlo zakladať
záver o ublížení na zdraví len vtedy, ak by zároveň po túto dobu bol poškodený aj obmedzovaný
v obvyklom spôsobe života. Súd prvého stupňa však ustálil, že poškodený bol v obvyklom spôsobeživota obmedzovaný po dobu dvoch až desiatich dní. Určenie takéhoto rozmedzia však znamená, že
prvostupňový súd nedospel k spoľahlivému záveru, že by poškodený bol obmedzovaný v obvyklom
spôsobe života desať dní, ale za rovnako pravdepodobnú označil aj alternatívu, že to boli len dva dní.

Pritom jedna zo základných zásad trestného práva „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ ukladá
súdu za situácie, že sú rovnako pravdepodobné obe verzie priebehu skutkového deja, prikloniť sa, a to
aj pri posudzovaní naplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu ustáleným skutkom
k tej alternatíve, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia. Pre obžalovaného je nepochybne priaznivejšia
z dvoch rovnako reálnych možností priebehu skutkového deja, ktoré súd prvého stupňa pripustil, tá,

podľa ktorej bol poškodený obmedzovaný v obvyklom spôsobe života po dobu dvoch dní. Za takejto
situácie ale, pokiaľ si zranenie poškodeného vyžiadalo liečenie po dobu sedem dní, avšak obmedzovalo
ho v obvyklom spôsobe života len po dobu dvoch dní, nejde podľa definície vyplývajúcej z ust. § 123
ods. 2 Tr. zák. o ublíženie na zdraví a pôsobenie takéhoto zranenia nie je trestným činom ale nanajvýš
priestupkom.

Preto krajskému súdu nezostávalo nič iné len obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora
oslobodiť, pretože skutok tak, ako ho súd prvého stupňa ustálil, nie je trestným činom, pričom zmena
skutkových okolnosti v neprospech obžalovaného pre absenciu odvolania prokurátora, ako to už bolo
vyššie uvedené, už možná nebola, majúc za to, že skutok, ale len pri rešpektovaní zachovania totožnosti
skutku, sa stal v tom zmysle, že medzi obžalovaným a poškodeným k fyzickému kontaktu v kritický deň

nepochybne došlo a tento fyzicky kontakt mal za následok zranenie poškodeného (pokiaľ súd dospeje
k záveru, že skutok sa síce nestal presne tak, ako bol uvedený v obžalobe, ale aj napriek odlišným
zisteniam je aspoň čiastočne zachované konanie alebo následok obžalovaného, teda je zachovaná
totožnosť skutku, musí konštatovať, že skutok sa stal, to samozrejme neznamená, že musí byť pri
zmenených okolnostiach aj trestným činom).

Krajský súd však považuje ďalej za potrebné uviesť, že aj bez vyššie popísanej situácie
výsledky dokazovania vykonaného v prejednávanej veci podklad pre vyslovenie viny obžalovaného
nepredstavujú.

V prvom rade v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na účely ustálenia mechanizmu vzniku zranenia
poškodeného a ustálenia charakteru a rozsahu jeho zranenia bol do konania súdom prvého stupňa, na
pokyn krajského súdu, pribratý znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie otorinolaryngológia MUDr. Y. V..
Vzhľadom na to, že MUDr. Z. I. je znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia a traumatológia,
ktorému podľa vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 09.02.2010 podaného podľa § 11 ods.

4 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľov v znení neskorších predpisov,
neprináleží posudzovať zranenie spočívajúce v zlomenine nosových kostí, nebolo ani možné o jeho
vyjadrenia záver o mechanizme vzniku zranenia poškodeného, jeho charaktere a rozsahu oprieť. Pokiaľ
ide o znalecký posudok znalkyne z odboru zdravotníctvo, odvetvie otorinolaryngológia MUDr. Q. G., o
jej záveroch súd prvého stupňa vyjadril vo svojom rozhodnutí zo dňa 04.06.2012 pochybnosti, ktoré

krajský súd akceptoval, preto bol do konania pribratý iný znalec z toho istého odboru a odvetvia,
a preto ani o jej závery nebolo možné posúdenie vyššie uvedených otázok oprieť. Ako to už bolo
uvedené, na účely zodpovedania spomínaných otázok bol do konania pribratý znalec MUDr. Y. V., ktorý
vo veci podal znalecký posudok, v ktorom znalec uspokojivo zodpovedal položené otázky, znalecký
posudok má požadovanú štruktúru, položeným otázkam zodpovedajúci obsah, neobsahuje žiadne na

prvý pohľad odhaliteľné chyby, rozpory, všeobecne známym skutočnostiam odporujúce tvrdenia, či
závery a nelogickosti, ani krajský súd preto dôvod, pre ktorý by nemal závery spomínaného znalca,
vypočutéhoajnahlavnompojednávaní,vrámciktoréhosaodsvojichzáverovobsiahnutýchvznaleckom
posudku zásadným spôsobom neodchýlil, neakceptovať.

Ani krajský súd nemal preto dôvod neakceptovať záver znalca, že poškodený, okrem tržnej rany na
nose, o existencii ktorej neboli pochybnosti, (tá však pre určenie doby liečenia a obmedzenia v obvyklom
spôsobe života nebola určujúca) utrpel aj zlomeninu nosových kostí. Tú spoľahlivým spôsobom na
podklade originálu RTG snímky konštatoval už MUDr. K. C., ktorý bol v prejednávanej veci na hlavnom
pojednávaní vypočutý, pričom podľa vyjadrenia znalca nespoľahlivým zdrojom pre konštatovanie takejto

diagnózy je kópia takejto snímky, nie jej originál a rovnako tak podľa vyjadrenia svedka MUDr. K. C.
ako aj znalca, lekár pôsobiaci na oddelení otorinolaryngológie je spôsobilý na podklade RTG snímky
diagnózu spočívajúcu v zlomenine nosa určiť a konzultáciu s rádiológom potrebuje len v nejasných,
komplikovaných prípadoch, čo nebol prejednávaný prípad. Navyše túto diagnózu znalec odvodil ajz existencie ďalších príznakov zadokumentovaných v zdravotnej dokumentácii poškodeného, a to
pohmoždenie alebo oder v oblasti nosa, opuch v oblasti poranenia, krvácanie z nosa, ktoré napriek
námietkam obžalovaného svedok MUDr. K. C. vo svojej správe slovami „stav po krvácaní nosa“ uviedol

a lokálna bolestivosť, ktorá aj keď nepochybne je subjektívnou kategóriou, v kontexte s existenciou
RTG snímky a ostatných príznakov o existencii zlomeniny nosa nasvedčuje, pričom znalec konštatoval,
že krepitácia (praskoty pri manipulácii s nosom) môže ale nemusí byť pri zlomenine nosových kostí
prítomná, a preto jej nezachytenie v zdravotnej dokumentácii záveru o existencii takejto zlomeniny u
poškodeného nebráni. Vzhľadom na vyššie spoľahlivé určenie diagnózy už nebolo podstatné, či MUDr.

E. diagnózu taktiež určila, alebo len prevzala zo správy predchádzajúceho lekára a keďže sťaženie
dýchania znalec medzi príznaky zlomeniny nosových kosti v tomto konkrétnom prípade nepojal, nie je
podstatné, ktorý lekár tento príznak zadokumentoval, či zistil. Znalec ďalej vysvetlil, že zistené zranenie
predstavuje nekomplikovanú zlomeninu, bez posunu úlomkov, konštatujúc, že už prasklina kosti môže
byť označovaná ako zlomenina, ktorá si nevyžaduje dobu liečenia dlhšiu ako sedem dní (dobu nad
túto výmeru znalec pripustil len pri pretrvávajúcich napr. opuchoch, krvných podliatin a pod., ktoré by

napríklad hercom znemožňovali prácu, čo ale nie je prípad prejednávanej veci), preto ani údaj ustálený v
skutkovej vete napadnutého rozhodnutia, že zranenie poškodeného si vyžiadalo dobu liečenia najmenej
sedem nie je správny, pretože podľa záverov znalca (ako to už bolo vyššie uvedené) poškodený
utrpel zranenie s dobou liečenia do sedem dní. V tomto smere je ešte potrebné uviesť, že z hľadiska
hodnotenia zranenia poškodeného je nepodstatné, či zranenie poškodeného lekár alebo znalec označil

ako zlomeninu alebo prasklinu kosti rozhodné je, ako posúdil jej dopad na život poškodeného a dobu
liečenia. Znalec ďalej uviedol, že takéto nekomplikované ľahké zranenie obmedzovalo poškodeného
bolesťami a prípadne aj sťaženým dýchaním, na ktoré poukazoval poškodený, po dobu maximálne
dvoch dní, pokiaľ poškodený uvádzal, že bolesť pociťoval aj po štyroch dňoch, podľa vyjadrenia znalca
išlo o tvrdenie účelové, agravačné, teda v konečnom dôsledku nepravdivé.

Znalec teda dospel k presvedčivému záver, o správnosti ktorého z vyššie uvedených dôvodov krajský
súd nemal pochybnosti, že poškodený pri prejednávanom incidente utrpel zranenie s dobou liečenia
do sedem dní a obmedzením v obvyklom spôsobe života po dobu dvoch dní, ktoré s ohľadom na
znenie ust. § 123 ods. 2 Tr. zák. nie je možné posúdiť ako ublíženie na zdraví a vzhľadom na to, že

citované ustanovenie požaduje objektívne preukázanie ním stanovených podmienok, subjektívne, ničím
objektívnym neoveriteľné tvrdenie poškodeného o pretrvávajúcich ťažkostiach aj nad doby konštatované
znalcom, nemôžu byť pre záver o existencii ublíženia na zdraví smerodajné. Navyše o tvrdeniach
poškodeného možno mať dôvodné pochybnosti aj z nižšie uvedených dôvodov.

V prejednávanej veci nebolo sporné, že v kriticky deň došlo medzi obžalovaným a poškodeným k
incidentu a fyzickému kontaktu. Poškodený podporovaný vo svojich tvrdeniach výpoveďou manželky
uvádzal, že znalcom zistené zranenia mu spôsobil obžalovaný, ktorý ho opakovane udieral päsťou,
pričom obžalovanému on sám (poškodený) žiadne zranenia nespôsobil. Obžalovaný, podporovaný vo
svojich tvrdeniach výpoveďou svojej matky, naopak uvádzal, že to bol práve poškodený, kto napadol

jeho smetným košom a on (obžalovaný) sa len bránil a údery poškodeného smetným košom odrážal,
pričom poškodený mu pri tomto incidente spôsobil pomliaždenie hrudníka, pravého predlaktia a pravého
predkolenia, existenciu ktorých s dobou liečenia do päť dní podporuje lekárska správa, ale aj vyjadrenie
znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie chirurgia a traumatológia MUDr. R. X., ktorý pripustil, že tieto
zranenia mohli vzniknúť pri útoku inou osobou, odpadkovým košom a kopnutím do predkolenia s

tým, že on (obžalovaný) zranenia poškodenému nespôsobil. (Pokiaľ by naozaj zranenia poškodeného
vznikli pri obrane obžalovaného tak, že pri odvracaní úderov košom, kôš zasiahol poškodeného, potom
by išlo o nutnú obranu, ktorá by bránila nie len záveru o spáchaní trestného činu ale aj záveru
o spáchaní priestupku, navyše medzičasom uplynula dvojročná doba, len v rámci ktorej je možné
priestupok prejednať, a preto krajský súd ani o postúpení veci na prejednanie priestupku neuvažoval).

Vzhľadom na to, že zranenia oboch, tak poškodeného ako aj obžalovaného, boli potvrdené lekárskymi
správami a znaleckým dokazovaním, o ich existencii nemal krajský súd pochybnosti, vzhľadom na to,
že obaja sa na lekárske ošetrenie dostavili v bezprostrednej časovej súvislosti po incidente, považuje
krajský súd za nepochybné, že vznikli práve počas neho, obaja však tvrdia, že jeden druhému žiadne
zranenie nespôsobili, teda zjavne pravdu nehovoria a nehovoria ju ani ich blízke osoby (manželka

poškodeného a matka obžalovaného), pretože tie tiež zranenia protistrany nespomínajú. Na tomto
mieste je potrebné obžalovanému prisvedčiť, že v osobe manželky poškodeného ide rovnako o blízku
osobu, ako je tomu v prípade matky obžalovaného, preto na túto okolnosť bolo potrebné pri hodnotení
dôkazov prihliadať rovnako. Skutočnosť, že tak obžalovaný ako aj poškodený nehovoria pravdu v častispôsobenia zranení druhej osobe, o existencii ktorých niet pochýb, vyvoláva potom pochybnosti o
pravdivosti ich ďalších tvrdení, vrátane mechanizmu vzniku zranení, pritom znalec MUDr. Y. V. pripustil,
že zranenia poškodeného mohli vzniknúť tak pri údere päsťou ako aj odpadkovým košom, teda pripustil

ako reálne možnú tak verziu poškodeného, ako aj obžalovaného, preto ani znalecké dokazovanie
nejasnosti ohľadom protichodných tvrdení týkajúcich sa vzniku zranenia poškodeného neodstránilo.

Navyšetakobžalovaný,akoajpoškodenýpotvrdili,žesusedskévzťahymedzinimisúvážne,dlhodoboa
hlbokorozvrátené,pričomboliopakovaneriešenévpriestupkovomkonaní.Tátosituáciapotomvyvoláva

ďalšiepochybnostiopravdivostiichtvrdení,pretožeichtvrdeniamôžubyťpoznamenanésnahoupomstiť
sa jeden druhému za konflikty vyvolané zlými susedskými vzťahmi.

(V tvrdeniach poškodeného a jeho manželky sa síce vyskytli rozpory, ale keďže tieto súdom prvého
stupňanapriekpokynukrajskéhosúduodstraňovanéneboli,vypočúvanéosobynaneupozornenéneboli
a nebolo im ani umožnené sa k dôvodom ich vzniku vyjadriť, nie je možné ich spoľahlivo vyhodnotiť, a

preto nimi krajský súd neargumentuje.)

Keďže tak obžalovanému ale ani poškodenému pre zlé susedské vzťahy a preukázateľne nepravdivé
tvrdenia v ich výpovediach nie je možné veriť, pritom ich výpovede sú podporované len výpoveďami
ich blízkych osôb, pričom pochybnosti o mechanizme vzniku zranení poškodeného neodstránilo ani

znalecké dokazovanie a iný dôkaz objektívneho charakteru v prejednávanej veci zabezpečený nebol,
niet podkladu, na základe ktorého by bolo možné vinu obžalovaného skonštatovať.

Vina obžalovaného pritom musí byť preukázaná bez akýchkoľvek rozumných pochybností, ktoré v
prejednávanej veci odstránené vykonaným dokazovaním neboli a môže byť založená len na takých

dôkazoch, ktoré vo svojom úhrne tvoria logickú, ničím neprerušovanú a uzavretú sústavu dôkazov,
navzájom sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej
skutočnosti, že z nich možno vyvodiť jediný záver nepripúšťajúci inú alternatívu. Pokiaľ teda súd
hodnotiac vykonané dôkazy nedospeje k záveru, že takúto sústavu dôkazov vo vzťahu k vine
obžalovaného vytvárajú, nezostáva mu nič iné len obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Preto pre

neexistenciu takej sústavy dôkazov, ktorá by spoľahlivo bez rozumných pochybností vinu obžalovaného
preukazovala aj v prípade, že by súd prvého stupňa žalovaný skutok ustálil inak, krajský súd by musel
obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora oslobodiť, pričom tak mal urobiť už súd prvého
stupňa.

V nadväznosti na oslobodzujúci rozsudok potom v súlade s ust. § 288 ods. 3 Tr. por. boli poškodení
K. V. a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. odkázaní s ich nárokmi na náhradu škody na občianske
súdne konanie.

Pokiaľ ide o prípadné napadnutie svedkyne N. V., pre absenciu relevantného následku teda ublíženia

na zdraví v zmysle ust. § 123 ods. 2 Tr. zák., nie na mieste verejnosti prístupnom, nejde o trestný čin,
a preto ani nebol dôvod tieto okolnosti v skutku uvádzať, navyše aj o tejto časti priebehu incidentu s
ohľadom na vyššie uvedené existujú závažné pochybnosti.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil

a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný