Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/208/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210875
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210875.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6C/131/2012-95 zo dňa 28. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumy 990 Eur z titulu nemajetkovej ujmy,
ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Ten v
exekučnom konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 18 mesiacov).
Z exekučného spisu zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu doručená

dňa 14.12.2009. Nakoľko pre posúdenie nároku bolo potrebné zabezpečiť si zmluvu o úvere, od ktorej
oprávnený odvodzoval nárok, exekučný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie tejto listiny
prípisom zo dňa 07.01.2010. Exekučnému súdu bola zmluva doručená dňa 19.01.2010 a exekučný súd
dňa 20.01.2010 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na vykonanie exekúcie.
Uznesenímzodňa07.04.2010exekučnýsúdexekúciuzastavil.Oprávnenýprotitomutouzneseniupodal
odvolanie, ktoré však neskôr zobral späť. Uznesenie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť
dňom 15.05.2010.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť súdu spojená s výkonom právomoci, v
súvislosti s ktorou dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnym poriadkom. Bezpochyby jedným z
takýchto pravidiel sú aj zákonné lehoty na rozhodnutie súdu. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty však nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie práva účastníka na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Rozhodnutie po zákonnej lehote nemožno vnímať oddelene od ostatných
okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení.

Navrhovateľ a následne súdny exekútor podávali návrhy hromadne, z ktorého dôvodu si navrhovateľ
musel byť vedomý, že objektívne môže nastať situácia, že súd nebude môcť rozhodnúť o všetkých jeho
návrhoch v zákonnej lehote. Nie je možné neprihliadať na skutočnosť, že zákonodarca reagoval naenormný nárast exekučnej agendy v spotrebiteľských veciach, zákonom č. 144/2010 Z.z., ktorým bolo
novelizované ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Touto zmenou došlo k upusteniu od povinnosti
rozhodovať o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcii na podklade rozhodcovských

rozsudkov a notárskych zápisníc v uvedenej lehote. Vzhľadom na podnikateľské praktiky navrhovateľa a
zrejmý rozpor jeho konania so spotrebiteľských právom, bolo preto namieste dôsledne preskúmať každú
jednu vec, a nie len formalistickým spôsobom udeliť poverenie na vykonanie exekúcie.
Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal ani výšku uplatnenej škody. Uhrádza sa skutočná škoda,
pričom z uplatnených súm vyplýva, že požaduje akúsi paušálnu náhradu, čo potvrdzuje aj skutočnosť,

že náhrady sú totožné s náhradami v iných konaniach vedených na tamojšom súde. Neuniesol ani
dôkazné bremeno príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Už
len samotná špecifikácia škody vylučuje, aby navrhovateľovi v súvislosti s tým, že súd nerozhodol
o žiadosti v zákonnej lehote, vznikla škoda tak, ako si ju uplatnil. Prakticky si uplatňuje právo z
bezprávia, ktoré privodil. Exekúcia, z ktorej si odvodzuje svoj nárok, bola právoplatne zastavená z
dôvodu nevykonateľného exekučného titulu. Ak je exekučné konanie vedené nedôvodne, nemožno

priznať súdnu ochranu za prípadné nedodržanie lehoty na vykonanie konkrétneho čiastkového úkonu.
Nemajetková ujma v prípade vzniku zodpovednosti štátu patrí poškodenému iba za splnenia podmienok
uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Ak by bol v konaní preukázaný vznik zodpovednosti za
nesprávny úradný postup, je vzhľadom na osobu navrhovateľa, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za
ktorých k nej došlo a závažnosť následkov, ktoré mali navrhovateľovi vzniknúť, náhrada nemajetkovej

ujmy vylúčená. Exekúcia bola od začiatku nedôvodná, pričom k jej zastaveniu došlo výlučne zavinením
navrhovateľa. Z bezprávia, ktoré navodil navrhovateľ pri tvorbe exekučného titulu, nemôže vzniknúť
žiadne jeho právo a konanie podľa ust. zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže slúžiť ako určitá satisfakcia pre
účastníka, ktorý nebol v súdnom konaní svojou vinou úspešný. Návrh v tejto časti je v rozpore s dobrými
mravmi, nakoľko v súvislosti s podnikateľskými aktivitami navrhovateľa v oblasti spotrebiteľských úverov

bolo na základe viacerých sťažností zo strany Európskej komisie skúmané, či zo strany Slovenskej
republiky nedochádza k porušovaniu Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi ako účastníkovi, ktorý bol v konaní
úspešný nepriznal náhradu jeho trov, keď tento si v konaní uplatnil náhradu trov konania, avšak v
zákonnejlehotenijakoichvýškunevyčíslilaanizobsahuspisumužiadnepreukázateľnétrovykokamihu

vyhlásenia rozsudku nevyplývajú.
Návrh na prerušenie konania zamietol vzhľadom k tomu, že ide o totožný návrh s rovnakými dôvodmi, o
ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, opätovný návrh posúdil ako nedôvodný a v rozpore so zásadou
rýchlosti a hospodárnosti konania. Navyše navrhovateľ opätovne neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia,
že ním spomínaná sťažnosť, na ktorú sa v návrhu odvoláva, bola doručená Ústavnému súdu SR, čo mu

bolo vytýkané aj v rozhodnutí, ktorým súd zamietol jeho prvý návrh na prerušenie konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie

a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený
skutočnosťou, že všetci sudcovi daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkovéhostavu,bezoboznámeniasasobsahompredloženejústavnejsťažnostianesprávneaplikoval
§ 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne
rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.

Správne mal okresný súd vec predložiť nadriadenému súdu na rozhodnutie o pridelení inému súdu.
Rozhodnutie o vylúčení, respektíve nevylúčení sudcov okresného súdu mu predložené nebolo, pričom
v prípade nevylúčenia sudcov by sa bránil podaním sťažnosti na Ústavnom súde. Bez vydania
akéhokoľvek rozhodnutia však mu bola možnosť obrany pred nezákonným sudcom odňatá a celkom
zmarená.

Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožnotohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozporoch
s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na

nestranný súd.
Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol

o jeho návrhu v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup súdu spočíval hneď v niekoľkých
skutočnostiach, nielen v jednej z nich, konajúci sudca sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie
nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o

ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi (respektíve jeho právnemu zástupcovi) doručené pred
prvým pojednávaním stanoveným na deň 23.05.2013, ktoré bolo odročené z dôvodu podania návrhu na
prerušenie konania. Pokiaľ navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie s odôvodnením, že žiada
prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti, okresný súd správne vyhodnotil uplatnený

dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o
neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie

predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však
nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
a v konkrétnych okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie

relevantného porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by

mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnostiÚstavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (respektíve vôbec vydané)
rozhodnutie o vylúčení, respektíve nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa
08.02.2013 bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu Žilina č. k. 6NcC/89/2012-29 zo
dňa 19.12.2012 o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Ivety Žiškovej z prejednávania a rozhodnutia
predmetnej veci. Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca

je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto
otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom
okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie
zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo

zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.

1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.

Ivety Žiškovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo

vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí
vysporiadaťsovšetkýmivytýkanýmizložkaminesprávnehoúradnéhopostupu“,ktorésúlenopakovaním
žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je
prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu

odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod,
respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí.
Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích

dôvodov.Pokiaľnavrhovateľnadväznevodvolaníuvádza,že„vodôvodneníprezentovanéčasovéúseky
nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, ide z dôvodu absencie
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať, o námietku, ktorú nemožno preskúmať.Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného

dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,

nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania. Zo spisového materiálu je zrejmé, že
navrhovateľ podaním zo dňa 24.01.2014 podal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania a zároveň
podal návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva

na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednaním veci. Predmetný návrh bol uznesením č.k. 6C/131/2012-50 zo dňa
23.05.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina č.k. 8Co/532/2013-80 zo dňa 29.11.2013
zamietnutý. Po právoplatnosti tohto uznesenia okresný súd vo veci stanovil nový termín pojednávania
na deň 28.01.2014, na ktorom meritórne rozhodol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti

s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.