Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 14, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/157/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210499
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210499.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/185/2012-37 zo
dňa 7. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená
tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš.
Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonom stanovenej
lehote o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v exekučnej veci (navrhovateľa ako

oprávneného) vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 10500/2009.

Okresný súd sa primárne zaoberal skúmaním splnenia základného predpokladu uplatnenia nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na súde, ktorým je v zmysle § 15 ods. 1
Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v platnom znení, predbežné prerokovanie nároku na základe písomnej žiadosti
poškodeného podanej na príslušnom orgáne, ktorým je v súdenom prípade Ministerstvo spravodlivosti

SR. Zdôraznil, že v prejednávanej veci ako odporca vystupuje štát - Slovenská republika, ktorý je nositeľ
právnejsubjektivity,ktoréhomenom konáštátnyorgánMinisterstvospravodlivostiSR.Odporcomtaknie
je priamo štátny orgán - Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré pri postupe podľa § 15 Zákona č. 514/2003
Z. z. nekoná za štát, ale v rámci vlastných kompetencií zverených mu zákonom koná vo vlastnom mene,
na vlastný účet ako samostatná právnická osoba. Preto ak navrhovateľ tvrdil, že potvrdenie o prijatí
písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku vystavené odporcom (t.j. Slovenskou republikou) sa
nachádza v súdnom spise Okresného súdu Liptovský Mikuláš, nejde o prijatie žiadosti orgánom určeným

zákonom č. 514/2003 Z. z. V tom prípade neboli žiadosti o predbežné prejednanie nároku riadne
doručované Ministerstvu spravodlivosti SR ale odporcovi a z toho titulu nemožno ustáliť, že boli tieto
predbežne prerokované. Ak však boli doručené kompetentnému orgánu Ministerstvu spravodlivosti SR
(lebo ani jedna strana sporu dôsledne nerozlišuje postavenie štátu ako účastníka konania a postavenieMinisterstva spravodlivosti SR ako orgánu kompetentného na konanie podľa § 15 Zákona č. 514/2003
Z. z.), potom navrhovateľ neuniesol na preukázanie tohto tvrdenia dôkazné bremeno. Neuviedol, kedy
sa obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR s písomnou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody, čo bolo obsahom tejto žiadosti a akým spôsobom Ministerstvo spravodlivosti SR
reagovalo. Iba odkaz na iné súdne konanie bez akéhokoľvek tvrdenia súvislostí so súdenou vecou
nepovažoval prvostupňový súd za dostatočný. Ďalej vychádzal z ust. § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.
z., ktorý dáva oprávnenému subjektu možnosť obrátiť sa so svojim nárokom na náhradu škody na súd v
prípade jeho neuspokojenia alebo čiastočného uspokojenia do 6-tich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti

alebo písomného oznámenia poškodenému, že jeho nárok na náhradu škody nebude uspokojený.
Keďže od 23.04.2012 (najskorší možný termín podania písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku) neuplynula do podania žaloby 27.09.2012 zákonná lehota 6-tich mesiacov, okresný súd prijal
záver o predčasnom podaní žalobného návrhu.

Ďalej sa zaoberal hodnotením tvrdeného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Liptovský

Mikuláš pri vydávaní poverenia. Tento posudzoval podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
do 31.05.2010, ktoré zakotvuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o žiadosti exekútora na vydanie
poverenia, nie aj na doručenie tohto poverenia exekútorovi. Vychádzajúc z pripojeného exekučného
spisu 3Er/918/2009 konštatoval, že exekučný súd pri vydávaní poverenia postupoval so všetkou
opatrnosťou a výsledkom jeho skúmania bolo zastavenie exekúcie z dôvodu, že exekučným titulom bolo

priznané zákonom nedovolené plnenie. Po preskúmaní všetkých náležitostí, ktoré si aj vzhľadom na
niekoľkotisícové množstvo exekučných vecí vyžadovalo istý čas, bolo poverenie vydané 21.01.2010,
nie po 580-tich dňoch, ako tvrdil navrhovateľ. Takto zvolený postup exekučného súdu považoval
prvostupňový súd za správny, nakoľko by bolo nehospodárne a nelogické doručiť súdnemu exekútorovi
poverenie na výkon exekúcie, pri vydávaní ktorého bol zistený dôvod jej zastavenia. Začiatok

navrhovateľom tvrdených ekonomických problémov treba hľadať v postupe a v pravidlách uzatvárania
úverových zmlúv, ktorých texty pripravoval práve navrhovateľ a v následnom postupe vedenia
rozhodcovského konania.
Ďalej okresný súd zdôraznil, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody môže vychádzať z existencie
prieťahov v súdnom konaní v zmysle § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. len v prípade ich konštatovania,

či už vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, právoplatnom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti konštatujúcom porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani v tejto časti žaloby nesplnil svoju

dôkaznú povinnosť a netvrdil a ani nepreukázal, či takéto konštatovanie je urobené.
Ďalej má okresný súd zato, že navrhovateľ nepreukázal ani výšku tvrdenej majetkovej škody. Je
odôvodnenie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo len v rovine teoreticky
možných následkov, ku ktorým by mohlo ale nemuselo dôjsť, v prípade existencie nesprávneho
úradného postupu. Navrhovateľ nepreukázal, že došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu konania

pre stratu kontaktu s ním, k jeho insolventnosti. Navrhovateľ netvrdil konkrétne, kedy a ktoré jeho
plánovanépodnikateľskéaktivityaužvytvorenépodnikateľsképlányzanikli,anitentozániknepreukázal.
Netvrdil a nepreukázal, že došlo k strate zisku z realizovaného obchodu a hospodárskej strate. Pre
nepresvedčivosť všeobecných skutkových tvrdení a neúčasť navrhovateľa na súdnom pojednávaní, na
ktorý bol riadne a včas predvolaný, tak nemohol prvostupňový súd posúdiť, kedy sa poškodený o škode

dozvedel a preto sa bližšie nezaoberal vznesenou námietkou premlčania.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne
úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z
obsahu spisu ani ich vznik nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého
súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti prvostupňovému
súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť

vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na podporu svojich tvrdení. Za takejto
situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený
skutočnosťou, že všetci sudcovi daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď

ignoroval predloženú žiadosť. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôraznil,
že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť
na rozhodnutie o pridelení inému súdu. Nebolo mu predložené rozhodnutie o vylúčení, respektíve

nevylúčenísudcovokresnéhosúdu,pričomvprípadenevylúčeniasudcovbysabránilpodanímsťažnosti
na Ústavnom súde, za okolnosti ich vylúčenia by bolo zrejmé, že o veci rozhodoval nezákonný sudca.
Bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia však bola možnosť jeho obrany pred zákonným sudcom odňatá,
celkom zmarená.

Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o

skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v
rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v

rozporoch s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých "príkladne" uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní

prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní
a nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva hneď v
niekoľkýchskutočnostiach,nielenvjednejznich.Konajúcisudcasamusí podľajehonázoruvysporiadať
so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak

nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 a bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ),rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredne naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a

bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že žiadal zrušiť nariadené pojednávanie s odôvodnením, že žiada prerušenie

konania z dôvodu podanej ústavnej sťažnosti, takéto podanie do času rozhodnutia okresného súdu vo
veci samej napadnutým rozsudkom nepredložil, nie je obsahom spisu. Zo strany prvostupňového súdu
nedošlo k žiadnemu pochybeniu. Správne konštatoval, že nebol uvedený žiaden vážny dôvod, pre ktorý
by nebolo možné vec prejednať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom

tak nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie okolnosti), ktoré by

mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným ústavným

sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch).

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (respektíve vôbec vydané)
rozhodnutie o vylúčení, respektíve nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa
26.09.2013 bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5NcC/48/2013-17 zo
dňa 19.03.2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Jany Haluškovej z prejednávania a rozhodnutia

predmetnej veci.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo

vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len
na všeobecné konštatovanie "nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach ...., konajúci súd
sa musí vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu", ktoré je len
opakovaním žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho
rozhodnutia, ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej

rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je

prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil "keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané", nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod,
respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí.

Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov.Pokiaľnavrhovateľnadväznevodvolaníuvádza,že"vodôvodneníprezentovanéčasovéúseky
nenasvedčujú" konštatovanie okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, ide z dôvodu absencie
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať, o námietku, ktorú nemožno preskúmať.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah

vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný

súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.