Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/240/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223355
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kováčiková

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6112223355.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Máriou Kováčikovou, v právnej veci

žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zast.
Fridrichom Paľkom, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy vo výške 6 856,56 Eur, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd z a m i e t a .

Súd návrh žalobcu, ktorým sa domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody a náhrady
nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu z a m i e t a .

Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 6 856,56 Eur, ktorá pozostáva z náhrady škody
vo výške 5 713,80 Eur a zo sumy 1 142,76 Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy. Náhrada škody
vo výške 5 713,80 Eur predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi

zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Sumu 1 142,76 Eur si žalobca
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní,
že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery. Výpočet nároku žalobca
uskutočnil tak, že požaduje 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva
postihnutého procesnou deformáciou).

Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu v exekučnom
konaní Okresného súdu Banská Bystrica. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že exekučný
súd nerozhodol o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
žiadosti, ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučné konanie začalo dňa
06. 07. 2010 a exekučný súd rozhodol až dňa 24. 01. 2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia a tak bol v omeškaní viac ako 202 dní. Zároveň za nesprávny úradný postup
žalobca považuje prekročenie rozhodovacej právomoci Exekučného súdu tým, že vykonal opätovné

posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu a to preskúmávanim žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu rozhodcovského súdu sp.zn: SR 01849/10, vykonateľný 20.
05. 2010 spôsobom odporujúcim zákonu K nesprávnemu úradnému postupu došlo v exekučnom konaní
4Er/1494/2010, EX 8513/10.Žalobca si nárok na náhradu škody, ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil aj písomnou žiadosťou
v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. u žalovaného zo dňa 23. 04. 2012. Žalovaný

na žiadosť žalobcu nereagoval.

Žalobca zároveň v písomne podanej žalobe vzniesol námietku predpojatosti Okresného súdu vzhľadom
k tomu, že vecne aj miestne príslušným vo veci konať je súd, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť
zakladajúcu práva uplatňovať touto žalobou.

Žalovaný žiadal návrh žalobcu zamietnuť. Poukázal na zmätočnosť návrhu, v ktorom nie je uvedená
spisová značka príslušného exekučného konania. V písomnom vyjadrení uviedol, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Takúto právomoc
má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Taktiež zo znenia ustanovenia § 15 a § 16 zákona
č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Návrh na súd však žalobca podal ešte pred uplynutím tejto
lehoty, keď žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená dňa 23. 04. 2012. Žalobca
neposkytol súčinnosť pri prejednaní jeho nároku na predbežné prerokovanie nároku, keď nereagoval
na výzvu a doplnenie tejto žiadosti. Z tohto dôvodu nárok žalobcu žalovaný nepovažoval za predbežne

prerokovaný. K uplatnenému nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z.
ustanovuje všeobecné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody a to nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené
všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v nerozhodnutí o

návrhu na zmenu exekútora v zákonnom stanovenej lehote uviedol, že v praxi je zaužívaný model,
v zmysle ktorého exekučný súd pri doručený žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží žiadosť
pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov a súd v uznesení
o zmene exekútora rozhodne aj o trovách doterajšieho exekučného konania. Žalovaný pripustil, že v
jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho

exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu, avšak žalobcovi
v takomto prípade nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie
sťažnosti predsedovi príslušnému súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Žalobca
tento prostriedok nevyužil a zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415

O.z. Poukázal zároveň na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. 1.ÚS 16/02 a na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
V danom prípade, vzhľadom na povahu úkonu, a to rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom
ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp.
súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného
exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a

rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora) nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný
postup. K nedodržaniu zákonnej 15-dňovej lehoty žalovaný uviedol, že prax ukázala, že zákonná lehota
na vydanie poverenia je prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08

sanevylučujeposúdeniezmluvnejpodmienkyajvexekučnomkonaní.Unáhleniekonanízostranysúdov
by mohlo viesť k veľkému počtu nezákonných exekúcií a k zbytočnému vzniku trov exekučného konania.
Poukázal v tom smere práve na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
01. 06. 2011, podľa ktorého táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/, ktorý výslovne odkazuje na výnimku v prípadoch vykonateľných

rozhodnutí rozhodcovských súdov, ktoré znenie je účinné od 01. 06. 2011 novelou zákona č. 102/2011
Z.z. Jednalo sa len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, keď takto sa správne aplikovalo citované
ustanovenieajnarozhodcovskérozsudkyajpred01.06.2011.PoukázaltaktiežnajudikatúruÚstavného
súdu SR (1.ÚS 16/02).

Čo sa týka prekročenia rozhodovacej právomoci súdu, žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného
súdu SR zo dňa 03. 03. 2011, č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. 10.
2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. 09. 2011 sp.zn. 3MCdo 11/2010
a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.3.2011 sp.zn. 5 Cdo 291/2010 v zmysle ktorých mávnútroštátny súd povinnosť ex offo skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vnútroštátnemu súdu

prináleží vyvodiť všetky dôsledky a preto žalovaný považuje v danom prípade postup exekučného súdu
pri preskúmávaní žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie ako aj rozhodcovského
rozsudku za legitímny.

V prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15-dňovej lehote,

k tomu žalovaný uviedol, že takto formulovaný postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom na
účely zákona č. 514/2003 Z.z., pričom žalovaný poukázal na skutočnosť, že zo samotnej dikcie zákona
§44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu, okrem exekučného titulu podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a písm. d/ Exekučného poriadku. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Poukázal

zároveň na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. 1.ÚS 16/02. Čo sa týka existencie prieťahov
v konaní, žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal, že podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o
prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom
konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný má teda za to,

že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Žalovaný zdôraznil,
že v danom prípade nepovažuje za preukázanú existenciu prieťahov v konaní.

Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku.

Vo vzťahu k požadovanej materiálnej škode žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že žalobca v žalobe
neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
skutočnú škodu alebo ušlý zisk. žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval,
či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a žalovaný zastáva názor, že žalobcom uvedenú
paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za

ušlý majetkový prospech a teda nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Žalobca na preukázanie vzniku škody by musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej
individuálnej pohľadávke. Požadované paušálne sumy sú veľmi všeobecne uvedené činnosti a túto
skutočnosť žalovaný považuje za účelovú. Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre
preukazovanietoho,čohosadomáha,taktiežexistenciuprávoplatnéhorozhodnutiaozamietnutížiadosti

o udelenia poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul
podaním návrhu na začatie konania, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú
v žalobe namieta. Pokiaľ by aj pohľadávky boli nevymožiteľné, nepreukázal, že sú nevymožiteľné v
dôsledku pochybenia okresného súdu.

Čo sa týka uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, kritériá pre výšku nemajetkovej ujmy sú
uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca však bližšie nekonkretizoval akým
spôsobom došlo konaním súdu ku zániku jeho podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani
ako táto situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery možno vzťahovať len k fyzických osobám, nie k právnickým osobám, pričom poukázal na

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/675/2011. Podľa tvrdenia žalovaného, žalobca nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy, ani dôvod, pre ktorý by sa táto mala poskytnúť v peniazoch. Konania, u ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu sa týkali výkonu rozhodnutia rozhodcovských rozhodnutí
o nárokoch zo spotrebiteľských úverov. Európska komisia v liste adresovanom predstaviteľovi SR pri
Európskej únii poukázala na sťažnosti spotrebiteľov na praktiky žalobcu. V takom prípade aj súdna

moc musí pozornejšie skúmať podania žalobcu najmä v prípade návrhov na vykonanie exekúcie.
Konanie žalobcu potom predstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď aj v prípade porušenia
práva žalobcu už samotné konštatovanie práv musí byť považované za dostačujúce. Z týchto dôvodov
žalovaný žiadal návrh žalobcu zamietnuť.

Žalovaný k tvrdenej existencii prieťahov v konaní poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, keď pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybaveniasťažnosti, právoplatného rozhodnutia v disciplinárnom konaní, v ktorom bolo rozhodnuté o tom, že sa
sudca dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní. Žalobca nepreukázal, že by podal
v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť alebo že by existovalo takéto právoplatné rozhodnutie v

disciplinárnom konaní alebo rozhodnutie ústavného súdu, ktoré by konštatovalo porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov mal žalovaný za to, že nebol preukázaný
nesprávny úradný postup tvrdený žalobcom v návrhu.

Tunajší súd vytýčil termín pojednávania na deň 29. 04. 2013, ktorého sa nezúčastnil žalobca, právny

zástupca žalobcu, ani žalovaný. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie dňa 24. 03. 2014 a
žalovaný taktiež dňa 24. 03. 2014. Právny zástupca žalobcu podal dňa 25. 04. 2014 o 16.16 h mailom
návrh na zrušenie nariadeného pojednávania a prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenia rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. K žiadosti pripojil kópiu sťažnosti

adresovanú Ústavnému súdu SR bez uvedenia dátumu, pričom z iných konaní na tun. súde je známe,
že žalobca podal na Ústavný súd sťažnosť zo dňa 10.01.2013. Zo žiadosti nevyplynulo, ktorého dňa
bola doručená Ústavnému súdu SR. Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania bol odôvodnený
prebiehajúcim konaním o tejto sťažnosti na Ústavnom súde SR.

Tunajší súd podľa obsahu posúdil žiadosť na zrušenie pojednávania ako návrh na odročenie
pojednávania v zmysle § 119 O.s.p. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia, pojednávanie sa
môže odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania musí
súdu oznámiť dôvod na odročenie bez zbytočného odkladu potom, čo sa o ňom dozvedel. Z pripojenej
sťažnosti je zrejmé, že o dôvode na odročenie pojednávania mal žalobca vedomosť už pri podaní

sťažnosti zo dňa 10.01.2013 na Ústavný súd, pričom predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 24. 03.
2014. Tvrdené konanie Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti nepovažoval súd z dôvod na odročenie
pojednávania, keďže sa nejednalo ani o dôvody prerušenia konania v zmysle § 109 O.s.p. Súd potom
nevyhovel žiadosti žalobcu na odročenie pojednávania.

Keďže sa pojednávania nezúčastnil ani žalovaný, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil z dôvodu
hospodárnosti, súd preto pojednával a rozhodol bez prítomnosti účastníkov v zmysle ustanovenia § 101
ods. 2 O.s.p.

V spojených konaniach Krajský súd Banská Bystrica rozhodoval o námietkach zaujatosti, ktoré vzniesol

žalobca a rozhodol, že z konania 14C/240/2012, je vylúčená sudkyňa Okresného súdu Banská Bystrica
JUDr. Beáta Vrťová.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p, súd konanie preruší ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Mal za to, že vo veci bolo právoplatne
rozhodnuté o námietkach zaujatosti sudcov, ktoré je právoplatné a do rozhodnutia súdu nebolo zrušené.
Zároveň súd v súlade s nálezom Ústavného súdu SR I. ÚS 21/2000, v zmysle ktorého nie je dôvodom na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p tá skutočnosť, že prebieha konanie na ústavnom
súde o porušení základných práv ohľadne námietky zaujatosti sudcu, nakoľko meritórne rozhodnutie v

konaní nebude závisieť od rozhodnutia ústavného súdu a prerušenie konania by sa mohlo kvalifikovať
ako porušenie práva na konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

Súd z pripojeného spisu 4Er/1494/2010, EX 8513/10 zistil, že žalobca podal dňa 06. 07. 2010 návrh na
vykonanie exekúcie na Exekútorskom úrade v Bratislave, Záhradnícka 62. Súdny exekútor JUDr. Jozef

Krutý, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, podal dňa 13. 08. 2010 na tunajší súd
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 1 235Eur, pričom exekučným
titulom bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 01849/10.Tun. súd dňa 13.10.2010 vyzval práv. zást. oprávneného na predloženie zmluvy o pôžičke č. 6810154,
ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Práv. zást. oprávneného výzvu prevzal dňa 10. 11. 2010 a dňa 22. 11. 2010 tun. súdu doručil žiadané

písomnosti.

Tunajší súd Uznesením zo dňa 09. 12. 2010, č.k. 4Er/1494/2010-13 žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.01.2011.

Predmetom sporu boli nároky žalobcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 01. 07. 2004.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá
bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Žalovaný je orgánom konajúcim v mene štátu v zmysle § 4 citovaného zákona, ods. 1 písm. a/.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 citovaného zákona, za nesprávny úradný postup sa považuje okrem iného
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

V danom prípade žalovaný nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný
žalobcom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku žalobcu v zmysle jeho návrhu. Namietal predčasnosť
podanéhonávrhunasúd,keďtentonávrhboldoručenýsúdupreduplynutím6-mesačnejlehotyvzmysle
§ 16 ods. 1 citovaného zákona.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento
argument žalovaného za dôvodný pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Súd sa zároveň zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného vo vzťahu k
uplatneným nárokom.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode.

V zmysle ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie počas 6 mesiacov.

V danom prípade v exekučnom konaní tunajšieho súdu malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nerozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenom čase.

3-ročná premlčacia lehota upravená v citovanom ustanovení § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
vzhľadom k tvrdenému porušeniu povinnosti žalobcu v návrhu zo strany žalovaného mohla začať plynúť
najskôr, odkedy sa žalobca dozvedel o rozhodnutí súdu, ktorým bolo rozhodnuté o žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesenie, ktorým súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol bolo vydané dňa 09. 12. 2010 a návrh na náhradu škody bol doručený na

tunajší súd dňa 27. 09. 2012, t.j. v rámci 3-ročnej lehoty. Námietka premlčania zo strany žalovaného
teda nebola vznesená dôvodne.

Súd sa ďalej zaoberal dôvodnosťou uplatňovaného nároku na náhradu škody zo strany žalobcu.

Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom v zmysle špeciálnej právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. je
preukázanie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu a to:
1. porušenie právnej povinnosti spočívajúce v nesprávnom úradnom postupe,2. preukázanie vzniku škody,
3. preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

V danom prípade nie je potrebné preukazovať zavinenie, keďže sa jedná o objektívnu zodpovednosť
za škodu.

K prvému predpokladu vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu, t.j. k porušeniu povinnosti spočívajúcej
v nesprávnom úradnom postupe podľa tvrdenia žalobcu došlo z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol o

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v 15 dňovej lehote od doručenia žiadosti.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného do 31. 05. 2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, platného od 01. 06. 2010 podľa

tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného od 01. 06. 2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z obsahu spisu 4Er/1494/2010, Ex 8513/10 mal súd preukázané, že návrh na vykonanie exekúcie podal
žalobca dňa 06. 07. 2010 a súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie na tunajší súd 13. 08. 2010, teda za účinnosti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku platného od 01. 06. 2010, kedy došlo k novelizácii tohto ustanovenia zákonom č. 144/2010
Z.z. Podľa prílohy k uzneseniu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady SR č. 820 z 23. 02. 2010
bola potreba prijatia novely (144/2010 Z.z.) odôvodnená tak, že prax ukázala, že lehota na poverenie
exekútora v prípadoch, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, bola

výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie najmä v prípadoch
existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov exekučného konania.
V tomto smere je dôležitý aj rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučujúce
posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Úmyslom zákonodarcu bolo neaplikovať 15-

dňovú lehotu pri poverení exekútora aj v prípadoch, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok,
aj keď to nebolo výslovne v exekučnom poriadku upravené.

Lehota 15 dní na vydanie poverenia uvedená v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je
procesnou a zákonnou lehotou. Zámerom tejto lehoty bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha

dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu.
Exekučnýporiadokvšakneuvádzasankciuzajehoprekročenieapretojutrebapovažovaťzaporiadkovú
lehotu.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že exekučný súd porušil zákonnú lehotu na rozhodnutie o vydaní poverenia v

citovanom zákonnom ustanovení, toto tvrdenie nie je pravdivé, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia došlo s omeškaním viac ako 202 dní, pretože z pripojeného exekučného spisu 4Er/1494/2010
jednoznačne vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola na tunajší súd
podaná dňa 13. 08. 2010 a o tejto žiadosti tunajší súdu rozhodol dňa 09. 12. 2010 uznesením tak, žežiadosť súdneho exekútora zamietol a nie dňa 24. 01. 2011 tak, ako to v písomne podanej žalobe uvádza
žalobca.

V danom exekučnom konaní došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a až v 3. ods. § 44 Exekučného poriadku je upravený postup súdu v prípade, ak žiadosť exekútora
zamieta. Tento ods. už neobsahuje žiadnu lehotu pre vydanie takéhoto rozhodnutia. Z jazykového,
gramatického, ako aj systematického výkladu citovaného zákonného ustanovenia potom vyplýva,
že pokiaľ v uvedenom konaní došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia,

neplatila pre takéhoto rozhodnutie súdu 15-dňová lehota uvedená v ods. 2 citovaného zákonného
ustanovenia. Nebol potom naplnený predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného
- tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v nedodržaní tejto lehoty.

V danom prípade dôvodom pre odmietnutie vydania poverenia v predmetnej exekučnej veci bola
nezákonnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej

doložky vyplývajúce zo spotrebiteľského právneho vzťahu. Skúmaním rozhodcovskej doložky súd v
exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona to z ustanovenia § 44 ods. 2. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR 1Cdo/144/2012, rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici 5CoE/47/13, v ktorom je
citovaný nález Ústavného súdu SR č. 2.ÚS 545/2010 z 10. 12. 2010, taktiež rozhodnutím Najvyššieho

súdu ČR 23Cdo/1201/2009, ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 5Cdo/212/2012 z 27. 02. 2012,
v ktorých je uvedené, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nie len s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, pričom tak môže urobiť na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu (§ 58
ods. 1 Exekučného poriadku), bol postup exekučného súdu v súlade so zákonom a bolo v kompetencii

exekučného súdu skúmať tak formálnu, ako aj materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu.

Z týchto dôvodov mal tunajší súd za to, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu na strane žalovanej ako základnej podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu v
zmysle zákona 514/2003 Z.z. a tunajší súd preto návrh žalobcu ako bezdôvodný zamietol.

Tunajší súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že pod nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. možno zahrnúť širokú oblasť postupov orgánov mimo vydávania rozhodnutí. Za
nesprávny úradný postup možno považovať aj nečinnosť alebo nekonanie orgánu v určitej lehote, avšak
v každom konkrétnom prípade treba skúmať, či je daná nečinnosť ako znak zodpovednostnej skutkovej

podstaty so zreteľom na okolnosti prípadu, najmä či orgán mal alebo mohol konať. Súd odkazuje na
judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, prihliada Ústavný
súd SR na lehoty uvedené v zákone, ale ich nedodržiavanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci

(1. ÚS 16/02).

Tunajší súd poukazuje najmä na rozhodnutie Ústavného súdu SR 1.ÚS 70/2002, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že ak na jednej strane všeobecný súd je viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie
procesného úkonu, na druhej strane ich nedodržanie nemôže mať za následok porušenie základných

zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva a to
práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach 7 oddielu II. hlavy
Ústavy SR a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach. Právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe a ani ich oddeľovať.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na ich náhradu. žalovaný bol v konaní úspešný, náhradu trov konania si však neuplatnil a
žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania nárok na náhradu trov konania nevznikol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo ňa jeho písomného doručenia,

prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo vyhotovení dvojmo.V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
- odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, v čom je rozhodnutie

alebo postup okresného súdu nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť),
uviesť dátum a podpis. Odvolanie treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy
odvolateľa (§ 205 ods. 1/ a 2/ O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh

na súdny výkon rozhodnutia na súd, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/95 Z.z. a
noviel - Exekučný poriadok.