Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/164/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234378
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234378.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
7C/300/2012-90 zo dňa 9.decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výrokoch o zamietnutí návrhu a o trovách konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Za preukázanú považoval

okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom. Nadväzne, v čase rozhodovania prvostupňového súdu už uplynula zákonná lehota na
vybavenie predmetnej žiadosti.
V súvislosti s meritórnym posúdením veci okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich
k zamietnutiu uplatneného nároku. Vychádzal zo skutočnosti, že vo veci vedenej súdnym exekútorom
pod sp. zn. Ex 12795/10 na základe exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) bola dňa 14.10.2010
exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd

predmetnú žiadosť uznesením zo dňa 6.5.2011 zamietol s poukazom na nekalý charakter rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1.6.2011.
Následne okresný súd konštatoval, že v dotknutej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá pre zistený rozpor so zákonom, pričom v takom prípade neplatí zákonná lehota 15 dní,
ktorá je určená pre pozitívne rozhodnutie, t.j. pre udelenie poverenia. Taktiež platí, že predmetná lehota
je aplikovateľná len v prípadoch, ak pri exekučnom titule nejde o výnimku podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku (ďalej len EP), t.j. rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v predmetnom

prípade). Zároveň za významnú okresný súd považoval aj povinnosť exekučného súdu preskúmať
materiálnu správnosť/vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pričom spotrebiteľské spory vykazujú
(vzhľadom na osobitnú pozornosť venovanú ochrane spotrebiteľov) zvýšenú náročnosť v rovine právnej
i časovej. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval podklady pre svoje rozhodnutie, tieto hodnotil aprávneposudzoval,išloočinnosťpriamosmerujúcuk vydaniurozhodnutiaatakútočinnosťniejemožné
považovať za nesprávny úradný postup, nakoľko svoje vyjadrenie našiel (opísaný postup) v súdnom
rozhodnutí. Vzhľadom na tieto okolnosti dĺžku konania v trvaní 7 mesiacov nepovažoval okresný súd

za neprimeranú.
Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny úradný postup exekučného
súdu. S ohľadom na potrebu kumulatívneho naplnenia (všetkých) podmienok zákonnej zodpovednosti
štátu za škodu pri výkone verejnej moci považoval za nehospodárne dokazovanie ohľadne splnenia

ďalších podmienok.
O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že procesne neúspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tento si daný procesný nárok
neuplatnil.

Samostatnýmvýrokomokresnýsúdzamietolprocesnýnávrhnavrhovateľanaprerušeniekonania(podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ i § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia ústavného súdu o jeho ústavnej
sťažnosti. V tejto spojitosti konštatoval, že nadriadený súd o otázke vylúčenia zákonnej sudkyne už
právoplatne rozhodol, pričom ide o otázku, ktorú sú súdy oprávnené posudzovať. Vo vzťahu k možnosti
prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., zdôraznil fakultatívny charakter tohto inštitútu,
ako i hľadisko hospodárnosti konania. Uzavrel, že predmetom konania o ústavnej sťažnosti v konečnom

dôsledku nie sú vecné otázky daného/konkrétneho sporu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že nebol pred vynesením rozsudku
oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k žalobe a toto mu bolo doručené až spoločne s

napadnutým rozsudkom. Uvedené považoval za porušenie základného práva na kontradiktórny súdny
proces, ako aj porušenie § 114 ods. 2 O.s.p., pričom osobitne zdôraznil, že odporca vo vyjadrení vzniesol
námietku premlčania a na túto on nemohol akýmkoľvek spôsobom reagovať. Navrhovateľ poukazoval
na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie, v rámci
ktoréhomusiamaťstranymožnosťoboznámiťsasovšetkýmipredloženýmidôkazmialebostanoviskami

a vyjadriť sa k nim. Tvrdil, že nebol oboznámený ani s listinným dôkazmi uloženými v exekučnom spise
a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
V danej veci podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Zároveň v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami
založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal

súd umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská ku skutkovým aj právnym otázkam nastoleným
samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im,
aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých

pôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnom
spise.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto

sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Napokon okresnému súdu vytýkal viacero omylov, z ktorých „v konkrétnostiach napríklad“ uviedol jediný,

a to konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1,2 písm.
b/ O.s.p. (z tohto titulu nedotknutým zostal odvolaním nenapadnutý a samostatný výrok o zamietnutí
procesného návrhu na prerušenie konania)a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnejaplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné

naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť a bol
by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti sú potom ďalšie
tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady
kontradiktórnosti bezvýznamné.

Termín pojednávania (na deň 9.12.2013, pondelok) prvostupňový súd určil 22.11.2013 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 27.11.2013. V čase určovania termínu
pojednávania (s ktorým je praktické doručiť vyjadrenie k návrhu protistrane) okresný súd nedisponoval
písomným vyjadrením odporcu vo veci samej, to bolo súdu doručené až 5.12.2013 (štvrtok). S ohľadom
na opísanú chronológiu bolo objektívne nemožné zabezpečiť doručenie vyjadrenia navrhovateľovi

tak, aby ho obdržal pred určeným termínom pojednávania. Okrem toho je potrebné konštatovať, že
navrhovateľovi je (rovnaká) protiargumentácia odporcu už známa z množstva identických súdnych
konaní, ktoré proti nemu vedie a (navrhovateľom osobitne) namietaná otázka premlčania nebola
základom, na ktorom prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil.

Dňa 5.12.2013 bol prvostupňovému súdu zároveň doručený návrh navrhovateľa „na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný
súd správne vyhodnotil uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako
to tiež zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť

dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania.
Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim
prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti

sporového konania.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup dôsledne nevyužil,
uvedené však - pre vyššie konštatované časové súvislosti - nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá

by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a nevykazuje ani intenzitu potrebnú pre
vyslovenie relevantného porušenia práv účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na

odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré
by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
ZároveňdotknutýzáveronevylúčenírešpektujeaktuálnurozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(napr.
uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I.
ÚS 88/2013 z 6.2.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

Ohľadne samotného meritórneho posúdenie prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek konkrétna úvaha/
protiargumentácia vo vzťahu ku konkrétnym vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiunávrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov
(napr. chronológia a zmysel úkonov v exekučnej veci, v ktorej je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, súvislosti aplikácie spotrebiteľskej ochrany, dôvody, pre ktoré v dotknutej exekučnej veci

„neplatí“ 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia), na ktorých okresný súd založil
svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.
Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu
účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie
na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí, že

nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje so skutkovými zisteniami, na ktorých je
založené napadnuté rozhodnutie. Ide tak o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov.
Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez

bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu
o dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto
konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú
skutkovému stavu a vyplývajú z pripojeného exekučného spisu.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že
z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v
exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
výlučne oboznámením podstatného obsahu exekučného spisu 20Er/4260/2010 - ktorý dôkaz výslovne
(č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť

nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 96 spisu). Z uvedeného vyplýva,
že zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel k svojmu záveru je exekučný spis, ktorého pripojenie
a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ.
Úplne zmätočnou je odvolacia argumentácia, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania „za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe“. V súdenej veci je totiž

nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo a odporca sa k veci vyjadril (na inom mieste to uvádza
sám odvolateľ).

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,

na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v

súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.