Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, April 14, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 8C/147/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225046
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Raul Pospíšil

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212225046.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II pred samosudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO : 36 864 421,
proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125,- EUR
a nemajetkovej ujmy 385,- EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 10.04.2014 z a m i e t a.

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 domáhal vydania medzitýmneho
rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 1850304 dlžníkom (povinným): S. J., nar. XX.XX.XXXX (kde

po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
8529/2009) v zákonom stanovenej lehote. Žalobca sa zároveň domáhal vydania rozsudku, ktorým by
súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 125,- EUR z titulu majetkovej škody a 385,-
EUR z titulu nemajetkovej ujmy.

Návrh na začatie konania žalobca odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ zo zmluvy
o úvere č.: 1850304 navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla

neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 1850304 dlžníkom:
S. J., nar. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou
exekučnej veci číslo EX 8529/2009. Súdny exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu (Okresný súd Bratislava II)
a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému
založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci,

a to v zákonom ustanovenej dobe.
V exekučnom konaní vedenom podľa Exekučného poriadku je založená povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciedo 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 05.11.2009, a to rozhodnutím o poverení, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie

viac ako 7 mesiacov). Žalobca mal za to, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe, keď ním prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou

podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.

Žalobca uviedol, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- EUR
anaadministratívnespracovanietextovurgenciíadresovanýchexekučnémusúdu,napublikačnévýdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu

15,- EUR. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonania exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca uviedol, že
výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu,
že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo
škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch

spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom žalobca
uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je
možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy.

Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie

porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Žalobca mal za to, že nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny
prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,

ktoré mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov žalobcu, ako aj u jej majiteľov pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu
náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a
dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Žalobca vyčíslil nemajetkovú ujmu s poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom,

pričom poukázal na nálezy ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III.
ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30,
III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38 a III. ÚS 82/03-25. Žalobca mal za to,
že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške
20.000,- Sk (cca 660,- EUR), t.j. cca 55,- EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 11.10.2013 žiadala žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietnuť, nakoľko mala za to, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, danosť príčinnej súvislosti, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Žalovaná uviedla, že lehota na poverenie exekútora je výraznou

prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä
v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnémua nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Žalovaná mala za to, že z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku platného
pred dňom 01. 06. 2011 vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri

rozhodnutí rozhodcovského súdu, teda aj rozhodcovského rozsudku.
S poukazom na judikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02 dospela žalovaná k názoru,
že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní,
keď skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä
s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Žalovaná taktiež uviedla, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii
prieťahov, keď žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaná zároveň
vzniesla námietku premlčania, keďže mala za to, že k uplynutiu lehoty na rozhodnutie o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie došlo tri roky pred dňom, kedy bola žalovanej doručená žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku. Žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal vznik a ani výšku
škody. Podľa žalovanej, akákoľvek výška nákladov na správu informačného systému a udržiavanie
systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považovala
žalovaná za účelové, keďže žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi,

k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad
poskytnutých úverov. Požadovať paušálne sumy za žalobcom veľmi všeobecne uvedené činnosti je
podľa žalovanej nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami.
Žalovaná taktiež uviedla že žalobca nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytovaťnáhradavpeniazoch.Poskytovaniefinančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodlieha

podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a nemožno
vychádzať z paušálnej sumy 660,- EUR na základe nálezov Ústavného súdu. Pri stanovení výšky
nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre žalobcu, zo skutočnosti, či sťažnosť predsedovi
súdu viedla
k náprave, ako aj zo skutočnosti či sa jedná o právnickú alebo fyzickú osobu. S poukazom

na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011 žalovaná uviedla, že pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné
v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Žalobca nekonkretizoval, v čom spočíval "zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov" žalobcu, a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy

navrhovateľa". Žalovaná s poukazom na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva
pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 a článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012
uviedla,žežalobcaajehopraktikysúvnímanéverejnosťounegatívne,bolipredmetomzáujmuEurópskej
komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa
a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv

spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. V takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie
skúmať akékoľvek podanie žalobcu. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti
žalobcu považovala žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňoval
nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v

prípade porušenia práva žalobcu, už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za
dostačujúce.

Súd vec prejednal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovanej,
ktorí sa na pojednávanie dňa 14.04.2014 nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Súd prihliadol pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Právny zástupca žalobcu svoju neúčasť ničím neospravedlnil,
ani nepožiadal o odročenie pojednávania. Právny zástupca žalobcu doručil súdu emailom, odoslaným
10.04.2014, návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu spolu
s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Žalovaná svoju neúčasťna pojednávaní ospravedlnila prostredníctvom emailovej správy odoslanej dňa 11.04.2014, nežiadala
odročiť pojednávanie a trvala na doručených písomných vyjadreniach.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Dôvodom pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. musí byť,

že prebieha konanie, v ktorom sa rieši prejudiciálna otázka. Túto otázku si však súd môže vyriešiť aj
sám s poukazom na ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p. V predmetnej veci zaujatosť zákonného sudcu,
ktorý vec prejednáva, žalobca namietal už v podanej žalobe. O jeho námietke bolo rozhodnuté Krajským
súdom v Bratislave, ako súdom nadriadeným postupom podľa
§16ods.1O.s.p.uznesenímzodňa19.10.2012,č.k.3NcC/222/2012-20,právoplatnýmdňa16.11.2012,
ktorým zákonný sudca Mgr. Raul Pospíšil nebol vylúčený z prejednávania

a rozhodovania vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 8C/147/2012, keďže nebol zákonným
sudcom v predmetnej exekučnej veci.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 02.07.2013,

č. k. III. ÚS 295/2013-12 sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa
19.10.2012, č. k. 3NcC/222/2012-20 odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení nie je daný dôvod na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a ani podľa § 109 ods. 1
písm.b)O.s.p.,keďžesťažnosťžalobcuprotiuzneseniuKrajskéhosúduvBratislavezodňa19.10.2012,
č. k. 3NcC/221/2012-20 bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 02.07.2013, č. k. III. ÚS 295/2013-12 odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie a neprebieha žiadne konanie,

v ktorom by sa riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Súd preto
návrh žalobcu zo dňa 10.04.2014 na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

Vykonaným dokazovaním, oboznámením obsahu listinných dôkazov predložených žalovanou a
zadovážených súdom (§ 129 O.s.p.), zistil súd tento skutkový stav veci:

Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 56Er/1107/2009 súd zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie
žalobcu ako oprávneného zo dňa 18.08.2009, na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava
zo dňa 01.06.2009, sp. zn.: SR 02665/09 vydaného v prospech oprávneného proti povinnej S. J.,

nar. XX.XX.XXXX (v žalobe žalobcom zrejme nesprávne uvedený dátum nar. XX.XX.XXXX ), bola
doručenátunajšiemusúdudňa24.09.2009žiadosťsúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutéhooudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 8529/09.

Uznesením zo dňa 05.11.2009, č.k. 56Er/1107/2009-9, súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v časti úroku z omeškania zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený odvolanie.
Krajský súd v Bratislave následne uznesením zo dňa 26.08.2010,
č. k. 20CoE/625/2009-16 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.
Uznesením zo dňa 31.01.2012, č.k. 56Er/1107/2009-22, právoplatným dňa 02.03.2012, tunajší súd
následne zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn.: 56Er/1107/2009 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX
8529/09, v časti o vymoženie úroku z omeškania prevyšujúceho 6,5% ročne zo sumy 455,42 EUR od
09.12.2008 do zaplatenia. Uznesením zo dňa 02.04.2012, právoplatným dňa 20.04.2012, súd exekúciu
v predmetnej časti zastavil.Dňa 05.11.2009 vydal tunajší súd poverenie č. 5102 072151*, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 1.025,15 EUR,

trovy konania a trovy exekúcie. Dňa 18.05.2012 vydal tunajší súd poverenie č. 5102 116808*, ktorým
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vo výške 6,5% ročne zo sumy 455,42 EUR
od 09.12.2008 do zaplatenia. Exekučné konanie nie je právoplatne skončené.

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, v znení účinnom od 01.01.2013, pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo
v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti
na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia

vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho
previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa

porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma
v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o
škodunazdravíaleboškoduspôsobenúrozhodnutímpodľa§7a8. Lehotaneplyniepočaspredbežnéhoprerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok), účinného v čase podania žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,
aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).
Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k
záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného (žalobcu) proti povinnej S.

J., nar. XX.XX.XXXX, vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 56Er/1107/2009, vydal tunajší súd dňa
05.11.2009, na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej tunajšiemu
súdu dňa 24.09.2009, poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102 072151*. Po rozhodnutí Krajského
súdu v Bratislave, ako odvolacieho súdu, tunajší súd uznesením zo dňa 31.01.2012 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie

v časti úroku z omeškania prevyšujúceho 6,5% ročne zamietol. Následne súd dňa 18.05.2012 vydal
poverenie č. 5102116808* na vymoženie úroku z omeškania vo výške 6,5% ročne z dlžnej sumy.
Z uvedených skutkových okolností sa dá usudzovať, že súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie iba čiastočne nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu a exekútora poveril vykonaním
exekúcie po 42 dňoch od doručenia žiadosti (nie po 7-ich mesiacoch, ako uvádza žalobca v žalobe).

Súd však zároveň žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania
prevyšujúceho 6,5% ročne zamietol po tom, ako Krajský súd
v Bratislave uznesením zo dňa 26.08.2010, č.k. 20CoE/625/2009 pôvodné uznesenie tunajšieho súdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž vyplýva, že 15-dňová
lehota platí iba v prípade, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom.

V danom prípade súd zistil čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, a to v časti úroku
z omeškania. Na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v časti úroku z omeškania zákon žiadnu lehotu nestanovuje. Zákon tiež nerieši, v akej lehote má súd
rozhodnúťvprípade,žezistíčiastočnýrozporexekučnéhotitulusozákonom.Navyšeudeleniupoverenia
č. 5102116808* na vymoženie úroku z omeškania 6,5% ročne z dlžnej sumy predchádzalo konanie pred

odvolacím súdom, čo tiež malo za následok nedodržanie lehoty
na vydanie poverenia v tejto časti vymáhaného nároku.

Žalobca sa po tom, čo žalovaná jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovela, domáhal
náhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmyprotižalovanejzdôvodunesprávnehoúradnéhopostupu

exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia
nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosťmedziškodouanesprávnymúradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomvsúlades§
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom
v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z.z.
všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu. Nakoľko všakprávna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období namietaného nesprávneho úradného postupu,
nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní len z výsledkov vybavenia
sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd dospel v súlade s § 27 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty. Súd preto na základe uvedeného dospel k záveru, že bol
splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu

tunajšieho súdu, ktorý do 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak to iba za predpokladu, že ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj v prípade, že súd zistí čiastočný rozpor exekučného
titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie v časti, ktorá neodporuje zákonu v 15-dňovej lehote. Podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní bez ohľadu na druh
exekučného titulu. Argumentácia žalovanej, ktorá sa odvoláva na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 a ktorá tvrdí, že 15-dňová lehota
na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, preto neobstojí.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru,
že žalobca ich v konaní nepreukázal. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody
predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade,

že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je
povinný žalobca preukázať. Žalobca v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik
majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu
informačného systému a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené
s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Súd mal za to, že paušálne vyčíslené
administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré
nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Pokiaľ žalobca uviedol, že
z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné

korešpondenčne predložiť účtovné doklady, preukazujúce škodu spočívajúcu v administratívnych
výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca,
mal súd za to, že od začiatku konania mal žalobca dostatok času a príležitostí na predloženie
predmetných dôkazov, aj inou ako korešpondenčnou cestou. Dôkazné bremeno preukázať vznik a výšku
skutočnej škody zaťažovalo žalobcu. Na preukázanie vzniku škody žalobca neprodukoval v konaní

žiaden dôkaz, okrem svojho tvrdenia. Keďže žalobca
na preukázanie vzniku škody dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz), súd
jeho návrh v časti o náhradu škody zamietol.

Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to,

že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie

je možné túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy,
pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad
nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia,nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada
kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Z uznesenia Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha
zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom
na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v

spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti,
ale taktiež neistota v plánovaní rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Žalobca
uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia žiadnym
spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej
ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské

postupy a aktivity boli ovplyvnené. Pokiaľ žalobca tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo
a rovnosť spoločnosti, súd mal za to, že žalobca nevyužil svoju zákonnú možnosť podať sťažnosť

na prípadné prieťahy. Navyše súd s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 30Cdo 675/2011 zastáva názor, že nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno
zohľadniť iba v obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené
aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma

priamo (nie je daná priama príčinná súvislosť).

Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností jednotlivého prípadu. Z obsahu exekučného spisu je zrejmé,
že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval povinnú Emíliu Fehérovú na plnenie, ktoré

v časti úroku z omeškania odporovalo dobrým mravom. Z tohto dôvodu bola na strane súdu pri
rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie potrebná dôkladnejšia analýza skutkového
stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia.
Súd preto dospel k záveru, že s poukazom na uvedené by bolo neprimerané

a neúčelné, aby bola žalobcovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil zmluvnú podmienku upravujúcu
úrokzomeškaniavovýške0,25%denne(91,25%ročne),ktorázmluvnápodmienkaodporovaladobrým
mravom, priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Súd má za to,
ženedodržaniezákonnejlehotynavydaniepovereniavdanejexekučnejveci,nemohlospôsobiťneistotu
alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti,

že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy,
je nepravdepodobné, že by za 42 dní došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca v návrhu. Nie je
prípustné, aby žalobca prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného
na súd. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť aj jeho podnikateľskú
aktivitu. Pokiaľ žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť

uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného a že exekučné konanie môže trvať pomerne
dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Súd mal za to, že vzhľadom
na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu a na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným
zadosťučinením pre žalobcu konštatovanie porušenia jeho práva.

Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom
Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť
na základe individuálnych daností prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.Pokiaľ žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, súd poukazuje aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo dňa 01.03.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, v ktorom tento súd výslovne uviedol, že samotné porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Súd
preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní, sa neviedlo (žalobca to ani netvrdil ani

nepreukázal). Je však potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, že by sa potvrdilo porušenie základných práv
žalobcu, aj
v tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy. Žalobca však
vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal.

Súd mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za

škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou. Ak by aj žalobca vznik majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy preukázal, žalobca nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Žalobca
totiž nepreukázal, že by v prípade dodržania zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky a skoršiemu skončeniu exekučného

konania.

Keďže žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh žalobcu ako nedôvodný
v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd mal za to, že táto bola neopodstatnená. Podľa
§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody resp. nemajetkovej
ujmy u žalobcu najskôr po uplynutí 15-dňovej lehoty odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie (24.09.2009), teda dňa 10.10.2009. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, počas ktorého predbežného prerokovania nároku neplynie premlčacia doba,
boli doručené žalovanej (podľa jej vyjadrenia) dňa 23.04.2012. Návrh žalobcu na začatie konania bol
doručený súdu dňa 27.09.2012, teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže úspešnej žalovanej vo veci v
konaní žiadne trovy nevznikli (aspoň zo spisu nevyplývajú), súd jej ich náhradu proti žalobcovi, ktorý vo
veci úspech nemal, nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia na tunajšom súde, písomne v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 1, 2 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O. s. p.).