Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 12, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/413/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210530
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210530.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Romana Tichého v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne
zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864
421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6C/97/2012-56 zo dňa 26. júla
2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
odporcovi uložiť zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľom tvrdeným
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom pod

sp. zn. Ex 11403/2009.

Konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, predovšetkým existenciu nesprávneho
úradného postupu. Jeho tvrdenia, že rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia bolo vydané s
omeškaním viac ako 15 mesiacov sa ukázali ako nepravdivé. Z pripojeného exekučného spisu okresný
súd jednoznačne zistil, že exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie 14.12.2009, t. j.

prvý pracovný deň nasledujúci po uplynutí zákonnej lehoty. Omeškanie tak predstavovalo jeden deň.
PoukazujúcnaustálenúrozhodovaniučinnosťÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky dospelkzáveru,že
nedodržanie zákonnom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Navrhovateľ žiadnym spôsobom
nevysvetlil, v čom spočíva zásah do jeho práva v dôsledku nedodržania lehoty na vydanie poverenia.

V prejednávanej veci bolo potrebné prihliadnuť aj na charakter procesného úkonu súdu, a to poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorým sa nekončí samotné exekučné konanie. Ďalej bolo potrebné zobrať do
úvahy aj správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, ďalší priebeh konania,
postup exekútora a exekučného súdu vo veci. Tieto okolnosti sú objektívne spôsobilé vyvolať predĺženiezákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia. Nemožno tiež nezobrať do úvahy skutočnosť, že
predmetné exekučné konanie bolo čiastočne zastavené. Výkon práva navrhovateľa v prejednávanej veci
je tak aj v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľ teda uviedol nepravdivé skutkové tvrdenia o dobe

omeškania s vydaním poverenia a nepreukázal naplnenie základného predpokladu zodpovednostného
vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd následne už neskúmal splnenie
ďalších atribútov vzniku tejto zodpovednosti a nezaoberal sa ani vznesenou námietkou premlčania.
O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Odporcovi ako účastníkovi v konaní
úspešnému, náhradu trov konania nepriznal, keďže z obsahu spisu ich existencia nevyplynula a odporca

si tieto nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania, zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť iné dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a odňatie možnosti konať pred súdom.
Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený
skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval predloženú žiadosť. Vychádzal z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôraznil, že trvá
na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.

Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
okolnostiach dôvod na jeho vylúčenie nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach

verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo
podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské
práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Okrem toho. Navrhovateľ súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol

jeho konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný a spôsobil tak zbytočné prieťahy v
konaní a nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva
hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so

všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie
je, čo ho robí nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ), rozsudok okresného
súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo

byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania

dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť
a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení veci (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti
sú potom ďalšie jeho tvrdenia i námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.Pokiaľ navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie z odôvodnením, že žiada prerušenie konania
z dôvodu podania ústavnej sťažnosti, okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako

nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako totiž zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti
tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s §
119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať
v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho
obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez

prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva konať
pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je
porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení (uznesenie Krajského súdu v

Žilineč.k.10NcC/336/2013-20zodňa04.04.2013),ktoréboloprávnemuzástupcovinavrhovateľariadne
doručenédňa24.05.2013.Odvolateľvnávrhunaodročeniepojednávania,anivposudzovanomodvolaní
neuviedol žiadne iné (ďalšie okolnosti), ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli
predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010;

6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť
nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I ÚS 88/2013 z
06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu, odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu
vo vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil
len na všeobecné konštatovanie v bode 10 svojho odvolania „nesprávny úradný postup exekučného
súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich“, v konkrétnostiach napríklad

„žalobca uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty
na vydanie rozhodnutia boli dodržané“. Tieto tvrdenia sú len opakovaním skutočnosti uvádzaných v
žalobnom návrhu, bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré
sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacie
námietky spočívajúce vo vyššie citovaných tvrdeniach odvolateľa, ktorými poukazoval na pochybenie

okresného súdu, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Okresný súd jednoznačne ustálil, že omeškanie vydaním poverenia súdneho
exekútora o jeden deň, oproti zákonnej stanovenej lehote nie je nesprávnym úradným postupom,
nakoľko vplyv na nedodržanie tejto lehoty mali ďalšie ním zistené okolnosti, ktoré podrobne opísal
v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať sa

námietkamiodvolateľa,nakoľkotietonemajúpodkladvnapadnutomrozhodnutí.Takétotvrdeniaokresný
súd neurobil a ide o pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri

výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvekprotiargumetnáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.