Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, February 28, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/51/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209996
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209996.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca zo

dňa 11. októbra 2013, č. k. 16C/203/2012-70, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým návrh zamietol a vo výroku II., ktorým žalovanej náhradu
trov konania nepriznal, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

VovýrokuIII.,ktorýmsúdnávrhžalobcunaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd

zamietol, zostáva n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 11. 10. 2013 č. k. 16C/203/2012-70, návrh zamietol (výrok
I.). Žalovanej (ďalej len „žalovanému“) náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Súd návrh žalobcu
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol (výrok III.).

Súd konštatoval, že žalobca v žalobe zo dňa 27. 09. 2012 žiadal, aby mu žalovaný nahradil škodu vo
výške 125 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 770 eur, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom
spočívajúcom v prieťahoch v konaní (súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 14 mesiacov).
Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
došla súdu dňa 25. 05. 2009, pričom súd vydal poverenie dňa 22. 06. 2009 a exekučným titulom bol

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 11677/08. Jednalo sa o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. d/ Zákona SNR č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok
a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej len „Exekučný poriadok“), u ktorého súd nie je viazaný 15-
dňovou lehotou. Poverenie bolo vydané na 28. deň od doručenia žiadosti, teda nie s omeškaním 445
dní ako to žalobca vo svojej žalobe tvrdí.
Súd poukázal na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I ÚS 16/02, v ktorom rozhodnutí Ústavný súd konštatuje, že:

„pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave
alebo v zákone (porovnaj napríklad rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. II ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej žiadosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je autonómny, ktorý nemožno vykladať a

aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR (I. ÚS
63/00).
Nakoľko poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané len s omeškaním 13 dní, takéto omeškanie aj

s poukazom na vyššie citované rozhodnutie nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní. Z
uvedených dôvodov mal súd preukázané, že žalobca nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a to nesprávny úradný
postup.
Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a

nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri jej nesplnení
čo i len jednej podmienky. Nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd preto zdôvodnil len okrajovo a nad
rámec zákonnej povinnosti.
V tejto súvislosti mal za to, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto štádiu konania žalobca
nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej
sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného

exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal ani
výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného. Vyúčtované režijné náklady
žalobcu nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú
činnosť žalobcu. Žalobca je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s
realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad

podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko - možnosť
ekonomického neúspechu obchodných prípadov. Nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“). Žaloba je aj v tomto smere
všeobecná, nepreskúmateľná. Nekonkretizoval prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným

zadosťučinením. Žalobca v žalobe vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani
konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt
žalobcu, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné
vyhodnotiť z hľadiska žalobcu a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska
postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na

preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné
rozhodnutie, a to vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným
postupom súdu, podmienky pre náhradu majetkovej škody. Tiež nepreukázal ani porušenie povinností
(nesprávny úradný postup), ani škodu a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti
a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím

exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobca nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného
súdu by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného
nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá
znemožnila žalobcovi uspokojiť pohľadávku v novom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné
bremeno neuniesol, preto súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným

porušením povinností exekučného súdu a tvrdenou škodou. Tým zároveň súd ustálil, že žalobca
nepreukázalsplnenieanijednejpodmienky,ktorúzákonvyžaduje,abymoholkonštatovaťzodpovednosť
žalovaného za vzniknutú škodu. Preto žalobu na náhradu škody za nesprávny úradný postup a
nezákonné rozhodnutie voči žalovanému v celom rozsahu zamietol.
Zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o

ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd vznesený podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Súd
nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; preto nepostupuje
návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Tento dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. Podľa súdu dôvod na prerušenie konania nie je daný ani z
toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Z
ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že každý
má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí má právo na to, aby sa o jeho námietke rozhodlo.
Žalobca opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v

Čadci, odmieta platiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti. Z toho dôvodu o vylúčení sudcov
okresného súdu nerozhodoval Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, na základe námietky žalobcu,
ale na základe toho, že sudcovia Okresného súdu v Čadci z vlastnej iniciatívy podľa § 15 O. s. p. z
dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p. predložili vec predsedovi Okresného súdu v Čadci a tennásledne nadriadenému súdu k rozhodnutiu o vylúčení. Žalobca neuplatnil právo na vylúčenie sudcov
Okresného súdu v Čadci, ktoré mu patrí podľa § 15a ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na § 14 ods.
1 O. s. p. Keďže neuplatnil procesné právo, neuplatnil námietku zaujatosti voči sudcovi, vec nebola

nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti žalobcu. Nadriadený
súd, ani predseda Okresného súdu v Čadci, nerozhodoval o procesnom práve žalobcu. Procesné právo
žalobcu rozhodnutím predsedu okresného súdu, ani rozhodnutím nadriadenému súdu, preto nemohlo
byť porušené. Predseda Okresného súdu v Čadci i nadriadený súd rozhodovali o procesnom práve
sudcu predložiť vec k rozhodnutiu o vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto štádiu

konania zákonná sudkyňa mala za to, že o jej návrhu na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci
bolo zákonným spôsobom rozhodnuté predsedníčkou Okresného súdu v Čadci i nadriadeným súdom.
Zákonná sudkyňa tieto rozhodnutia rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v súlade so zákonom,
nedomnieva sa, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, resp. Ústava, zákonné práva sudkyne
na vylúčenie z prejednávania rozhodovania veci. V nadväznosti na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.
preto zákonná sudkyňa nepostúpila návrh na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu. Tiež podľa názoru

súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktoré ustanovenie
umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť
konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie neprerušil.
Prejudiciálnu otázku si súd môže vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.). V tomto prípade touto otázkou
je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola vyriešená zákonným spôsobom. Zákonná sudkyňa nie je

vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukázal aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu. Prerušenie
konanie by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú žalobca podal. Žalobca tvrdí prieťahy v konaní
a sám tieto prieťahy spôsobuje vznášaním procesných návrhov, ktoré sú v rozpore s účelom samotného
konania, ktoré začalo na návrh žalobcu.

Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom konania
je žalovaný, patrí mu právo na náhradu trov konania. Uplatnil si právo na náhradu trov konania, ktoré
nevyčíslil v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Vzhľadom na výsledok konania, ktorým bol návrh voči žalovanému zamietnutý, nezaviazal žalovaného
ako úspešného účastníka v nadväznosti na § 2 ods. 2 poplatkového zákona k zaplateniu súdneho

poplatku za návrh. Rovnako je zrejmé, že od poplatku je oslobodené celé konanie a nielen žalobca, čo
je ďalší dôvod pre ktorý súd nezaviazal žalovaného k zaplateniu súdneho poplatku za návrh.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

K dôvodom odvolania bližšie uviedol:
S poukazom na ust. § 114 ods. 2 druhá veta O. s. p. žalobca vytýkal súdu, že mu vyjadrenie
žalovaného nedoručil pred termínom pojednávania, hoci ho mal k dispozícii. Nemal preto vedomosť
o argumentácii a návrhoch na vykonanie dokazovania zo strany žalovaného, ani možnosť vyjadriť sa
k použitej argumentácii a návrhom na dokazovanie. Konajúci súd tak vykonaním pojednávania, ale

predovšetkým vykonaním dokazovania a vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania bez toho,
aby žalobca mal možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania a mal možnosť sa vyjadriť k
vykonanému dokazovaniu postupoval tak, že mu odňal možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti
žalovanéhoajehosplnomocnenéhozástupcupostupujúcpodľa§101ods.2O.s.p.preto,žesažalobca

bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, tak poukázal na to, že podal elektronicky na zverejnenú
emailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Riadne
a včas preto požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej žalobca uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiachžalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak
aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Je tiež v rozpore

s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné,

aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie
vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.
Súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Vychádzajúc z mylného skutkového stavu súd bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej

sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti
žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde.
Žalobca tiež tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protivrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V ďalšej časti odvolania zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe (a s

použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Podľa žalobcu súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2002 Z. z.
Vytýkal tiež súdu, že pri rozhodovaní vychádzal z právneho záveru, že Exekučný poriadok nestanovuje
lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Považoval síce za pravdivé,

že Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 výslovne upravuje, len že súd vydá poverenie v lehote 15
dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom ale z uvedenej dikcie nevyhnutne vyplýva, že súd
je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému

záveru, že poverenie vydá, alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v zákonom určenej
lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok t.j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí alebo neudelí.
Podľa žalobcu ak exekučný súd včas nevydá či už poverenie, alebo uznesenie o zamietnutí návrhu na
vydanie poverenia (ku ktorému musel dospieť v lehote 15 dní od podania návrhu), spôsobuje zbytočné
prieťahy a táto jeho pasivita predstavuje neodôvodnenú nečinnosť súdu, ktoré je nevyhnutné hodnotiť

ako nesprávny úradný postup spôsobilý privodiť účastníkom konania škodu.
Ďalej žalobca namietal, že konajúci súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberá výlučne otázkou
nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov. Ostatné namietané skutočnosti (jednak
rozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných prieťahov)
ignoroval. Takýto postup prvostupňového súdu je podľa neho neprípustný.

Žalobca je tiež presvedčený, že taký výklad ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým by
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy pred účinnosťou
predmetného ustanovenia je ústavne nekonformný a s ohľadom na ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR je
takýto výklad neprípustný.
Napokon podľa žalobcu na preukázanie výšky škody a príčinnej súvislosti navrhol vykonanie

dokazovania, ktoré súd nevykonal (oboznámenie s exekučným spisom exekučného súdu, urgencie,
spracovanie znaleckého posudku).
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravnýmprostriedkom(§201O.s.p.),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.),preskúmal
rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, 2 O. s. p.) z nasledovných

dôvodov:

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,
že okresný súd v prejednávanej veci nevychádzal zo správnych skutkových zistení, dôsledkom ktorých
bolo nesprávne právne posúdenie veci, keď žalobu žalobcu zamietol.

Súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval a to z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 4Er/198/2009,
že dňa 25. 05. 2009 bola Okresnému súdu Čadca doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, pričom vyšší súdny úradník poverenie na vykonanie exekúcie vydal
dňa 22. 06. 2009. Podľa súdu keďže sa jednalo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku - rozhodcovský rozsudok nebol viazaný 15-dňovou lehotou. Poverenie bolo vydané na 28

deň od doručenia žiadosti, teda nie s omeškaním 445 dní ako to žalobca vo svojom návrhu tvrdí.
Nakoľko poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané len s omeškaním 13 dní, takéto omeškanie aj
s poukazom na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 16/02 nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Z
uvedených dôvodov mal súd preukázané, že žalobca nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím predstavujúcu nesprávny

úradný postup.

Odvolací súd mal z obsahu spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 4Er/198/2009 preukázané, že návrh
na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi podaný dňa 23. 04. 2009, žiadosť súdneho exekútora
došla súdu dňa 25. 05. 2009. Dňa 18. 06. 2009 urgoval súdny exekútor súd o vydanie poverenia na

vykonanieexekúcie.Súdlistomzodňa29.06.2009vyzvalsúdnehoexekútoranadoplnenieoznačených
listín. Dňa 28. 09. 2009 žiadal oprávnený o informáciu o stave konania. Dňa 29. 07. 2009 súdny exekútor
odpovedal na výzvu súdu o doloženie požadovaných listín. Listom zo dňa 29. 09. 2009 súdny exekútor
bol súdom požiadaný doložiť návrh v zmysle výzvy zo dňa 29. 06. 2009. Zároveň mu súd oznamuje, že
nateraz nemôže vydať poverenie, nakoľko súdny exekútor doposiaľ nereagoval na výzvu súdu z 29. 06.

2013 a nemôže tak náležite posúdiť, či žiadosť o udelenie poverenia - návrhu - ex. titulu sú vydané v
súlade so zákonom. Dňa 02. 11. 2009 došiel súdu na vedomie list, ktorým sa súdny exekútor obrátil na
oprávneného so žiadosťou o doloženie požadovaného dokladu. Dňa 13. 11. 2009 požiadal oprávnený
súd o predĺženie lehoty na vybavenie o 60 dní. Dňa 15. 01. 2010 zaslal oprávnený súdu odpoveď na
výzvu. Na č. l. 16 spisu sa nachádza poverenie súdu č. 5502 015422* pre súdneho exekútora s dátumom

vydania 22. 06. 2009. Podľa doručenky súdny exekútor potvrdil prevzatie poverenia dňa 07. 07. 2010.

Z tohto prehľadu vykonaných úkonov podľa odvolacieho súdu vyplýva, že poverenie pre súdneho
exekútora nemohlo byť vydané dňa 22. 06. 2009 keďže po tomto dni (listy zo dňa 29. 06. 2009 a zo dňa
29. 09. 2009) súd vyzýval súdneho exekútora na doplnenie označených listín. Okrem toho súdnemu

exekútorovi bolo poverené doručené až dňa 07. 07. 2010.

Vzhľadom na uvedené pokiaľ okresný súd vychádzal pri rozhodnutí z toho skutkového stavu, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 25. 05. 2009 a k vydaniu poverenia
došlo zo strany súdu dňa 22. 06. 2009, nemal tento záver oporu vo vykonanom dokazovaní.

Okrem toho odvolací súd považoval rozhodnutie okresného súdu aj za rozporné. V odôvodnení totiž na
jednej strane konštatuje, že sa jednalo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
účinného od 01. 06. 2010 (podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 lehota
15 dní neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ [notárska zápisnica a vykonateľné

rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených]), u ktorého nie je viazaný 15 dňovou
lehotou a na druhej strane uvádza, že poverenie bolo vydané na 28. deň od doručenia žiadosti a len s
omeškaním 13 dní, teda po lehote. Inak povedané pokiaľ lehota 15 dní neplatila, tak nemohlo dôjsť k
omeškaniu 13 dní a potom by nebol preukázaný nesprávny úradný postup.

Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, keď podľa neho súd použil novú
právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinnú od 01. 01. 2013, pričom bol
pri rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. Odvolací súd musel konštatovať, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia citoval § 9ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2013 aj keď odôvodnenie rozhodnutia by mohlo
nasvedčovať tomu, že pri rozhodovaní vychádzal z úpravy § 9 ods. 1 pred novelou zákona.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

Odvolací súd v závere poukazuje na to, že v odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania
(obsiahnuté v texte žalobcu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,

ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné
z konania vylúčiť.

Podľa odvolacieho súdu žalobca na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s.
p. okresnému súdu nepodal (č. l. 9 spisu). Z obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v
Žilineuznesenímzodňa30.01.2013č.k.7NcC/67/2013-17sudkyňuOkresnéhosúduČadcaMgr.Alenu

Jančulovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp. zn.16C/203/2012.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré

sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva

súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako

aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr.
Aleny Jančulovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený
sudca.

V ostatnej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O. s. p.)

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.