Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/258/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109214674
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8109214674.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove vo veci žalobkyne B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., Ul. S. č. X, zastúpenej
JUDr. Alojzom Naništom, advokátom v Prešove, Ul. Sládkovičova č. 8, proti žalovanému Z. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX K. Q. R X., F., G., zastúpenému JUDr. Jánom Garajom, advokátom v Prešove,
Ul. Floriánova č. 2, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 38C 89/2009 - 304 z 23.09.2013 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie okrem výroku o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobkyňa je vlastníčkou dvojizbového bytu č. XX
s prísl. na ulici S. č. X v S., vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX kat. úz. S.. Určil, že o
trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Vychádzal zo zistenia, že základnou otázkou tejto určovacej žaloby je vyporiadanie sa s trvaním
alebo ukončením zabezpečenia záväzku prevodom vlastníckeho práva k predmetnému bytu. V
predchádzajúcom konaní pod sp. zn. 28C 123/2005 Okresného súdu Prešov o vypratanie bytu a taktiež
ani v predmetnom konaní existencia ďalšieho záväzku nebola preukázaná.

Aj z výpovede svedkov nevyplýva nespochybniteľne existencia ďalšieho záväzku. Samotný fakt, že syn
žalobkyne mal finančné problémy a pôžičky, čo bolo známe, nie je dôkazom, ktorý by bol žalovanému
v prospech v tejto veci. Ak žalovaný požičal žalobkyni alebo jej synovi peniaze riadnou zmluvou o
pôžičke, ktorú si zabezpečil prevodom práva, je vysoko nepravdepodobné, aby vyššiu sumu peňazí,
s ktorou operoval žalovaný vo svojich vyjadreniach, požičal bez akejkoľvek zmluvy alebo podpisu
o prebratí peňazí. Ak žalovaný tvrdil, že zmluvu nepotreboval, pretože mal zabezpečovací prevod

práva k bytu žalobkyne, je potrebné uviesť, že to postráda právnu logiku, lebo tento zabezpečovací
prevod bol zabezpečením záväzku so žalobkyňou, nie s jej synom a na pôžičku vo výške podloženej
znaleckýmposudkom.Tvrdeniažalovanéhooďalšejexistujúcejpôžičkesúúčelovéanijakýmspôsobom
nepreukázateľné. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na predchádzajúce rozhodnutie vo veci 28C
123/2005, kde prvostupňový súd, ako aj krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku jednoznačne
uzavreli, že iný dlh neexistoval.

Po splnení zabezpečovacieho záväzku veriteľ je povinný opäť dlžníkovi umožniť výkon práva v rozsahu
jeho prevodu a vydať dlžníkovi všetko, čo z prevedeného práva získal. Nie je relevantné, či splatenie
pôžičky bolo v stanovenom termíne, v tomto prípade do 28.05.2003. Ak došlo k splneniu dlhu zo
strany žalobkyne, mal žalovaný urobiť všetky úkony, aby opätovne bolo vyznačené vlastnícke právo pre
žalobkyňu v katastri nehnuteľností k predmetnému bytu.Absencia listinných dôkazov zmluvy o pôžičke medzi žalovaným a žalobkyňou alebo Z. E. bola v
rozhodnutí súdu kľúčová. Súd mal preukázanú a nespochybniteľnú existenciu dlhu na základe zmluvy
z 28.02.2003. V konaní bolo preukázané, že žalovaný prevzal 610.000,- Sk, pričom 450.000,- Sk bolo

zdokladovaných v písomných potvrdeniach a 160.000,- Sk bez dokladu. Sám žalovaný však prevzatie
platby 100.000,- Sk bez dokladu priznal. Je teda preukázané, že dlh zabezpečený prevodom práva bol
zaplatený. Zabezpečený záväzok zanikol. Žalobkyňa vstúpila do svojich pôvodných práv vlastníka bytu
a teda sa stala zaplatením dlhu jeho vlastníčkou. Výpočty žalovaného, ktoré predkladal, sa opierali o
viac pôžičiek, takže neboli vierohodné. Naopak, zdokladovaných 450.000,- Sk, odovzdaných 100.000,-

Sk sú platby nespochybniteľné oboma stranami.

Zabezpečovacíprevodprávapokrývalpôžičkuz28.02.2003,lentútojedinú-uzavretúmedzižalobkyňou
a žalovaným a hoci existencia iných pôžičiek nebola preukázaná, zabezpečenie sa týkalo iba záväzku
z 28.02.2003.

Ak teda žalobkyňa podala žalobu o určenie vlastníckeho práva, súd musel takejto žalobe vyhovieť
poukazujúc na to, že zabezpečovací prevod práva medzi žalobkyňou a žalovaným zanikol, dlh bol
splatený,čobolopreukázanéažalobkyňajeodmomentusplateniadlhuvlastníčkounehnuteľnosti.Preto
bolo potrebné žalobe vyhovieť.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný.

Poukázal na to, že sporným v predmetnom konaní ostal celkový počet splátok uhradených žalobkyňou

spolu s dohodnutým úrokom z omeškania a z toho vyplývajúci fakt existencie alebo zániku dlhu, čo má
priamo za následok určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom zabezpečovacieho práva
k zmluve o pôžičke.

Ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k úrokom z omeškania nemá povahu

kogentného ustanovenia, pretože inak by nemohlo byť o úrokoch z omeškania v inej než zákonnej
výške rozhodované. Vzhľadom na tieto okolnosti je treba považovať ustanovenie o dojednanom úroku
z omeškania vo výške 18 % ročne za ustanovenie plne v súlade so zákonom a teda za ustanovenie
platné. Najdôležitejšia okolnosť vo vzťahu k úrokom je tá, že Okresný súd Prešov už posudzoval platnosť
zmluvy o pôžičke, ako aj zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 28.02.2003 v konaní pod sp. zn.

14C 224/2004, pričom vyslovil názor, že na zmluvu ako celok, teda aj na dohodnutý úrok z omeškania,
sa musí nahliadať ako na platné ustanovenia.

V predmetnom konaní (teda pod sp. zn. 38C 89/2009) súd prvého stupňa vychádzal iba z dokazovania
vykonaného v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28C 123/2005.

Z dôvodu odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku preto zároveň žalovaný vzniesol námietku
zaujatosti konajúcej sudkyne, o ktorej sa dozvedel 02.10.2013 - doručením písomného vyhotovenia
rozhodnutia a dôvodom zaujatosti je okolnosť dogmatického poukazovania konajúcej sudkyne na
dokazovanie vo veci 28C 123/2005 Okresného súdu Prešov.

Tvrdeniasúduprvéhostupňavpredmetnomkonanínevychádzaanizvykonanéhodokazovania,pretože
žalobkyňa preukázala, že dňa 14.05.2004 zaplatila žalovanému 30.000,- Sk, 24.07.2007 105.000,- Sk,
09.08.2007 160.000,- Sk - všetky tieto platby vo výške 295.000,- Sk boli vykonané na účet žalovaného
bez akýchkoľvek dôvetkov a boli len vložené samotnou žalobkyňou na účet žalovaného. Žalobkyňa

ďalej dňa 03.12.2005 vložila na účet žalovaného sumu 10.000,- Sk, dňa 31.01.2006 sumu 10.000,-
Sk, 30.10.2006 sumu 10.000,- Sk, 07.11.2006 sumu 60.000,- Sk, 07.02.2007 25.000,- Sk, 12.03.2007
20.000,- Sk - všetky tieto platby vo výške 150.000,- Sk boli vykonané žalobkyňou taktiež vkladom na
účet žalovaného s dôvetkom, že ide o dlh Z. E.. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa
osobne vložila na účet žalovaného celkovú sumu 450.000,- Sk.

V konaní bolo ďalej preukázané, že syn žalobkyne zaplatil žalovanému v máji 2004 sumu 100.000,-
Sk. Táto suma nebola nijakým spôsobom preukázaná ako suma, ktorá mala pokrývať dlh zo zmluvy
o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretej 28.02.2003. Okolnosť, že prevzatie tejto sumyžalovaný nezaprel pred súdom, svedčí o pravdivosti jeho tvrdení v tom slova zmysle, že pôžička
medzi žalovaným a synom žalobkyne bola uzavretá ústne a takým istým spôsobom bolo prevzaté aj
plnenie zo strany syna žalobkyne. Prevzatie týchto peňazí považuje žalovaný za čiastočné plnenie dlhu

syna žalobkyne, ktorý mal voči žalovanému na základe samostatnej zmluvy o pôžičke z obdobia roku
2003. Preto nemôže mať súd za preukázané, že by suma 100.000,- Sk, ktorú odovzdal syn žalobkyne
žalovanému, bola suma rovnajúca sa čiastočnému plneniu žalobkyne z pôžičke z 28.02.2003. Naviac,
pokiaľ by súd prvého stupňa vychádzal zo správneho súčtu súm, teda 450.000,- Sk a 100.000,- Sk, mal
by dospieť k sume 550.000,- Sk a nie k sume 610.000,- Sk, ako to tvrdí súd prvého stupňa.

Svedok K. na pojednávaní 05.11.2012 uviedol presne, že bol svedkom uzatvorenia ústnej zmluvy o
pôžičke medzi žalovaným a Z. E. v roku 2003, kde žalovaný odovzdal Z. E. na ich druhom stretnutí sumu
200.000,- Sk a na treťom sumu 95.000,- Sk. Žalovaný si túto pôžičku zabezpečil účasťou osoby pána K.,
ktorý pri tomto úkone bol. Všeobecne je možné z hľadiska tradície vnímať ako tradičné zabezpečenie
pri úkonoch pôžičky svedkov, ktorí existenciu takýchto úkonov potvrdzujú.

SvedokO.potvrdilodovzdaniesumy100.000,-SkZ.E.,ktorýmupovedal,žesi nenechalodžalovaného
vystaviť žiadne písomné potvrdenie, pretože je to niečo iné. Tento svedok potvrdil, že pán E. mal veľa
veriteľov. Treba teda vychádzať z toho, že svedok O. potvrdil, že ide o niečo iné ako pôžičku medzi
žalovaným a žalobkyňou a mohla to byť teda len pôžička, ktorú stále uvádza žalovaný. Samotný Z. E.

potvrdilvkonaní,žemalviaceropôžičiekaniektoréznichboliústne,čoneodporujetvrdeniužalovaného.
Súd prvého stupňa len odkopíroval skutočnosti z odôvodnenia rozsudku pod sp. zn. 28C 123/2005
Okresného súdu Prešov.

Vychádzajúc z ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, bolo potrebné sa zaoberať aj

príslušenstvom pohľadávky, teda úrokmi z omeškania v predmetnej veci. Je potrebné vychádzať z 18 %
-ného úroku z omeškania, ktorý bol medzi účastníkmi dohodnutý a po prepočítaní vykonaných platieb,
je potrebné konštatovať, že na istine by mala žalobkyňa žalovanému uhradiť sumu 155.000,- Sk a na
úrokoch z omeškania 494.349,04 Sk, čo spolu predstavuje sumu 649.349,04 Sk, t.j. 21.554,44 Eur.

Ďalším dôvodom odvolania je okolnosť, že zákonnou sudkyňou v predmetnej veci by mala byť JUDr.
N., ktorej vec bola na začiatku konania zákonným spôsobom pridelená a vygenerovaná. Súd bol teda
nesprávne obsadený sudkyňou JUDr. U. a došlo k porušeniu článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na to, že v zmluve o pôžičke bolo uvedených
420.000,- Sk, pričom žalovaný jej synovi dal sumu 300.000,- Sk a 120.000,- Sk si zobral ako úrok za tri
roky, pokiaľ mu syn pôžičku nevráti. Preto na všetkých platbách žalobkyňa uvádzala, že ide o dlh za Z.
E., nakoľko žalovaný dal synovi peniaze, tieto peniaze syn žalobkyne aj vracal, posielal ich žalobkyni

cez tzv. Western Union a žalobkyňa ich následne poukazovala na účet žalovaného. Žiadnu inú pôžičku
jej syn od žalovaného nemal. Na základe toho navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

Žalovaný v doplňujúcom vyjadrení zo 16.10.2013 poukázal na to, že súd prvého stupňa sa v konaní

nevyporiadal s hlavnou otázkou v prípade zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, a to aká
bola skutočná výška dlhu a kedy došlo k jeho splateniu a takto k naplneniu rozväzovacej podmienky
zabezpečovacej zmluvy.

Je potrebné poukázať na špekulatívnosť konania žalobkyne, kedy v priebehu konania o vypratanie bytu

pod sp. zn. 28C 123/2005 účelovo vyhlásila a spojila platby, ktorými dovtedy uhrádzala splátkovo svoj
dlh, ako aj dlh svojho syna, ktorý pre odlíšenie platieb uvádzala ako dlh za Z. E., ako aj doplatila ďalšie
splátky, domnievajúc sa, ak o tom presvedčí súd, že má dlh splatený. V tejto špekulácii však nebol ani
cent zo zmluvy dohodnutých úrokov.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a zistil, že nie sú podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku, pretože tento bol vydaný
na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a naviac je aj nepreskúmateľný.Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je potrebné vždy hodnotiť ako odňatie účastníkovi možnosti konať pred
súdom, pretože tento minimálne v odvolacom konaní nemá možnosť reagovať na nepreskúmateľné
závery súdu prvého stupňa, čo je zároveň dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm.

f/ O.s.p.

So zreteľom na obsah odvolania žalovaného v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, a preto výrok o trovách konania, ktorý odvolaním napadnutý
nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a to aj z dôvodu, že ide o výrok, ktorým sa iba upravuje

vedenie konania (§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.).

Podľa§553Občianskehozákonníka(platnéhovčaseuzavretiazmluvymedzižalobkyňouažalovaným),
splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací
prevod práva). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne.

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto ju mu
neprávom zadržuje.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia správne konštatuje, že kľúčovou otázkou pre

posúdenie dôvodnosti predmetnej žaloby je vyriešenie otázky, či došlo k splateniu dlhu, ktorý žalobkyni
vznikol voči žalovanému na základe zmluvy o pôžičke uzavretej medzi účastníkmi konania 28.02.2003,
ktorá mala byť splatná 28.05.2003. Medzi účastníkmi bola dohodnutá suma 420.000,- Sk pôžičky a suma
30.000,- Sk úrokov takže k 28.05.2003 mala byť žalovanému vrátená suma 450.000,- Sk. Z bodu III.
zmluvy o pôžičke uzavretej medzi účastníkmi tohto konania vyplýva, že pre prípad omeškania s vrátením

finančných prostriedkov, si zmluvné strany dohodli úrok z omeškania vo výške 18 % a tak ako správne
zistil súd prvého stupňa, aj zabezpečovací prevod nehnuteľnosti - bytu, ktorý je súčasne predmetom
tohto konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Zvykonanéhodokazovaniazároveňvyplýva,žepredmetnápôžička,ktorejnazákladevyššieuvedeného

výška dosiahla 450.000,- Sk (pričom túto výšku pôžičky v konaní zatiaľ nikto nespochybnil), nebola
vrátená včas, ale došlo k jej splácaniu až po termíne splatnosti.

V tomto smere sú rozdielne tvrdenia žalobkyne (spolu s údajmi, ktoré poskytol ako svedok jej syn Z. E.)
a tvrdenia žalovaného o splácaní pôžičky, ktoré sa opierajú o listinné dôkazy založené v spise.

Žalobkyňa totiž poukazuje (spoločne so svojim synom) na to, že boli poskytnuté splátky pôžičky už
01.10.2003 vo výške 20.000,- Sk, v mesiaci december 2003 vo výške 20.000,- Sk, 05.06.2004 vo výške
20.000,- Sk a ďalšia suma mala byť poskytnutá bez dokladu na základe spomínaného stretnutia pred
bankou, a to vo výške 100.000,- Sk.

Naproti tomu žalovaný poukazuje na listinné dôkazy s tým, že prvá splátka bola uskutočnená až
14.05.2004 vo výške 30.000,- Sk a následne v ďalších termínoch počnúc 23.12.2005 (suma 10.000,-
Sk) a v ďalších splátkach, ktoré sú podporené bankovými dokladmi nachádzajúcimi sa v spise s tým, že
posledná splátka mala byť uskutočnená 09.08.2007 v sume 160.000,- Sk.

Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval v priebehu konania i v samotnom odvolaní, že takýmto spôsobom
narástli úroky z omeškania pri uvažovanej sadzbe vo výške 18 % až na spomínanú sumu 494.349,04 Sk.

Týmito okolnosťami sa však súd prvého stupňa nezaoberal, nevykonal žiadne dokazovanie smerujúce

k zisteniu, či skutočne došlo k zaplateniu celého dlhu, vrátane úrokov z omeškania, prípadne s akými
úrokmi z omeškania je možné v predmetnej veci uvažovať a svoje skutkové zistenia prevzal v celom
rozsahu z predchádzajúceho konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28C 123/2005.

Tento postup rozhodne nemožno považovať za správny.

Úlohou súdu prvého stupňa bolo vykonať dokazovanie smerujúce k zisteniu, či skutočne došlo k
zaplateniu dlhu, vrátane úrokov z omeškania a v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadať aj s tým, ktoré
splátky na predmetný dlh je možné započítať a ktoré nie.V tejto súvislosti je zaujímavá okolnosť, že listinné doklady, ktoré sa nachádzajú v spise a potvrdzujú
splácanie predmetnej pôžičky žalobkyňou vo vzťahu k žalovanému, pokrývajú presne sumu 450.000,-

Sk, ktorá vlastne bola dohodnutá medzi účastníkmi konania na základe pôvodnej zmluvy o pôžičke z
28.02.2003.

Táto okolnosť má význam z pohľadu náležitého zistenia skutkového stavu a vyporiadania sa so všetkými
okolnosťami vzťahujúcimi sa na presné zistenie splátok, ktoré boli skutočne uhradené na predmetný dlh

v prospech žalovaného, a to z toho dôvodu, že vychádzajúc z dokladov pripojených k spisu v zmysle
vyššie uvedeného, k 09.08.2007 zaplatila žalobkyňa poslednou splátkou vo výške 160.000,- Sk presne
sumu 450.000,- Sk, teda dlhovanú sumu bez úrokov z omeškania. Túto sumu splátkou k 09.08.2007
dosiahla práve uhradením sumy 160.000,- Sk a to za situácie, že v minulosti (v niektorom období,
ktoré zatiaľ z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva) mala byť na základe zhodného
tvrdenia žalobkyne i svedka Z. E. zaplatená suma 100.000,- Sk odovzdaním osobne žalovanému pred

bankou. Naviac, podľa údajov poskytnutých svedkom E., 01.10.2003 mala byť zaplatená suma 20.000,-
Sk, v mesiaci december 2003 ďalšia suma 20.000,- Sk a 05.06.2004 taktiež suma 20.000,- Sk, pričom
tieto sumy dokladmi pokryté nie sú. S týmito okolnosťami bude musieť súd prvého stupňa sa taktiež
vyporiadať pri hodnotení toho, aké splátky v skutočnosti boli na predmetný dlh zaplatené a z akých
údajov je možné v tomto smere vychádzať.

Súd prvého stupňa nezaujal náležité stanovisko k ďalším splátkam, ktoré mali byť v zmysle vyššie
uvedeného vykonané a nie je ani zrejmé, kedy sa uskutočnila najviac problematická splátka vo výške
100.000,- Sk, ktorej splatenie žalovaný vlastne nespochybňuje, ale poukazuje na to, že išlo o splátku
inej pôžičky, a to pôžičky, ktorú mal uzavretú žalovaný so svedkom Z. E.. Aj keď súd prvého stupňa

vyhodnotil, že ide o splátku predmetnej pôžičky, teda pôžičky týkajúcej sa žalobkyne voči žalovanému,
neuvádza,kedyktejtosplátkemalodôjsťazhľadiskamatematickéhovýpočtu,akotosprávnenaznačuje
žalovanývosvojomodvolaní,bypotommohlabyťzaplatenámaximálnesuma550.000,-Skistiny,pričom
rozsudok neobsahuje ani zmienku o tom, ako sa súd vyporiadal s narastajúcimi úrokmi z omeškania.

Pritom len za obdobie od 29.05.2003 do 14.05.2004, kedy bola zaplatená podľa dokladov prvá splátka
vo výške 30.000,- Sk, mohli by tieto úroky z omeškania pri rešpektovaní vtedy platnej 13 % -nej sadzbe
úrokov z omeškania dosiahnuť sumu 56.045,88 Sk. Ak by súd prvého stupňa vyhodnotil, že bola
zaplatená aj ďalšia splátka (spomínaných 100.000,- Sk pred bankou osobne), nie je takéto hodnotenie
dôkazov vylúčené, avšak muselo by byť zrejmé, kedy sa tak stalo a to z odôvodnenia napadnutého

rozsudku.

Zároveň by však súd prvého stupňa musel brať do úvahy, že ďalšia splátka (podľa dokladov) bola
urobená až 06.12.2005 a celý dlh v nasledujúcich splátkach až k 09.08.2007, pričom za celé toto obdobie
museli vznikať aj úroky z omeškania, a to minimálne v zákonom stanovenej výške (Nariadenie vlády

č. 87/1995 Z.z.).

Ako bolo vyššie naznačené, s týmito okolnosťami sa súd prvého stupňa nezaoberal, neujasnil si, kedy
mala byť eventuálne zaplatená suma 100.000,- Sk a odovzdaná osobne žalovanému a ako vykonávanie
jednotlivých splátok ovplyvnilo celkovú výšku úrokov z omeškania, čo v konečnom dôsledku by súd

prvého stupňa priviedlo k záveru, či skutočne predmetný dlh bol zaplatený alebo nie.

Opätovne, ako bolo vyššie naznačené, súd prvého stupňa sa spoľahol na zistenia z predchádzajúceho
konania, kde údajne bolo hodnoverne zistené, že k zaplateniu dlhu došlo, pričom tento záver vo svetle
argumentácie žalovaného uvedenej v jeho odvolaní, v súčasnosti nie je možné udržať bez podrobnej

špecifikácie splácania dlhu a výpočtov úrokov z omeškania.

Keďže sa súd prvého stupňa s týmito okolnosťami nezaoberal, nezistil správne skutkový stav a vo svetle
argumentáciežalovanéhouvedenejvtomtokonaníjerozhodnutiesúduprvéhostupňanepreskúmateľné
a ako také muselo byť zrušené podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa náležite sa vyporiadať so všetkými vyššie
uvedenými okolnosťami, uzavrieť, kedy došlo k poskytnutiu jednotlivých splátok dlhu, ktoré splátky súd
prvého stupňa uznáva a ako tieto splátky ovplyvnili výšku úrokov z omeškania a teda výšku celkovéhodlhu, vo vzťahu ku ktorému bude musieť súd prvého stupňa na základe presných matematických
postupov zaujať stanovisko, či tento dlh ešte trvá, alebo bol skutočne zaplatený. Zatiaľ na základe
dokazovania, ktoré súd prvého stupňa vykonal, takýto záver nie je možné urobiť.

V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§
224 ods. 3 O.s.p.).

Pokiaľ ide o námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, touto sa nadriadený súd nezaoberal a to z toho

dôvodu, že v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p., dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajúcu
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

V zmysle § 14 ods. 1 O.s.p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Tieto okolnosti v predmetnej námietke zaujatosti, ktorá je súčasťou odvolania žalovaného proti rozsudku
súdu prvého stupňa, nie sú uvedené a pokiaľ by mal pomer konajúcej sudkyne k veci zakladajúci dôvod
na jej vylúčenie z konania spočívať v tom, že sa pridržiavala právnych názorov a skutkových zistení
v predchádzajúcich konaniach, musela by byť táto okolnosť podriadená pod ustanovenie § 14 ods. 3
O.s.p. v podobe postupu sudcu v konaní, pretože myšlienkový postup sudcu a ustálenie skutkového

stavu a právnych záverov je taktiež procesom, ktorý ma na mysli § 14 ods. 3 O.s.p.

Keďže dôvod na vylúčenie sudkyne konajúcej v predmetnej veci za týchto okolností nebol daný, v zmysle
§ 15a ods. 3 O.s.p. nemá takáto námietka zaujatosti náležitosti, ktoré si námietka vyžaduje a to práve
pre absenciu dôvodu na eventuálne vylúčenie sudkyne z konania, bolo potrebné uzavrieť, že podanie v

tomtosmerenespĺňanáležitostinámietkyzaujatosti,apretonadriadenýsúdnatotopodanieneprihliadol.

Pokiaľ ide o námietku spočívajúcu v tom, že vo veci nekoná zákonná sudkyňa, pretože tou by mala
mať JUDr. N., sudkyňa Okresného súdu S., je potrebné konštatovať, že na č.l. 127 spisu sa nachádza
opatrenie predsedníčky Okresného súdu Prešov, na základe ktorého bola predmetná vec generátorom,

teda technickým prostriedkom schváleným Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pridelená
JUDr. U., teda sudkyni, ktorá v súčasnosti vo veci koná a to z dôvodu § 15 O.s.p., nakoľko sudkyňa
JUDr. N. (v súčasností U. po uzavretí manželstva), ktorej vec bola pridelená zmenou Rozvrhu práce
na rok 2010 Dodatkom č. 11 k tomuto Rozvrhu práce Okresného súdu Prešov, sa cítila byť vo veci
zaujatá. Sudkyňa JUDr. E. (v súčasnosti N. po uzavretí manželstva) v predmetnej veci prestala konať

z dôvodu, že na základe Rozvrhu práce Okresného súdu Prešov bola ustanovená na výkon funkcie na
trestnom úseku tohto okresného súdu, čo bolo riešené práve týmto Dodatkom č. 11 k Rozvrhu práce na
rok 2010 Okresného súdu Prešov. Preto nemožno mať pochybnosti, že v súčasnosti konajúca sudkyňa
je zákonnou sudkyňou.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.